Pozrieť si Anatomické múzeum v thajskom Bangkoku som si pôvodne chcela ešte v roku 2009, keď som sa tam ocitla v rámci dovolenky s manželom. V tom čase však zvíťazili iné priority a asi som vtedy nechcela vláčiť svoju polovičku pomedzi mŕtvolné exponáty naložené vo formalíne, pretože nie každý to dobre znáša. Tentoraz som si v Bangkoku plánovala program sama a napriek mizernému orientačnému zmyslu som sa rozhodla nájsť v obrovskom veľkomeste unikátne múzeum známe predovšetkým veľkou zbierkou siamských dvojčiat. Múzeum sa totiž nachádza vo veľkom komplexe budov fakultnej nemocnice Siriraj, prvej kráľovskej nemocnice v niekdajšom Siame, kde je aj lekárska fakulta univerzity Mahidol. Hneď vedľa rieky Chao Phraya. Táto rieka v Bangkoku a jej jednotlivé lodné zastávky sú dosť dobrý orientačný bod.
Mimochodom, o tomto múzeu sa píše aj v staršom turistickom sprievodcovi Rough Guide Thajsko ešte z roku 2006, ktorý som mala so sebou. Podľa tohto bedekra muzeálna zbierka vznikala od roku 1927. Stále platí, že v porovnaní s dnešnými modernými múzeami toto miesto pôsobí, akoby sa tu zastavil čas – drevené skrine a police si už niečo pamätajú. Neplatí však už informácia, že vstup do múzea je zadarmo. Musíte zájsť kúpiť si vstupenku do Siriraj Medical Museum, ktoré je v inej budove na druhom poschodí, našťastie, nie je to veľmi ďaleko od „Congdon Anatomical Museum“.
Takisto je dôležité vedieť, že múzeum je otvorené len v pracovné dni okrem utorkov od desiatej dopoludnia a posledný lístok na vstup (200 bahtov = cca 6 eur) si možno kúpiť o štvrtej poobede. Prívlastok „Congdonovo“ je podľa profesora Edgara Davidsona Congdona, ktorý zozbieral veľkú časť kolekcie vyše dvoch tisícok rôznych anatomických exponátov. V prvom rade sú určené pre tunajších študentov medicíny.
No photo!
Moderná technika súčasnosti umožňuje nájsť cieľ v neznámom ázijskom veľkomeste aj osobe bez orientačného zmyslu, ako som ja. V mobile miestna thajská simkarta s dátami a aplikácia Google Mapy (internetová mapa). Zapla som si „live view“, keď mobil skenoval ulicu a šípka mi jednoducho vždy len ukázala, kam mám ísť. Jediné, na čo si treba dávať pozor, je sledovať okolie, najmä, aby vás nezrazilo auto. Aplikácia ma v istej chvíli zaviedla do nekonečnej preplnenej uličky, na ktorej bolo kryté trhovisko. Bola tam doslova hlava na hlave, nad nami strecha a ja som sa modlila, aby som ostala on-line a satelit ma stále videl. V istej chvíli ma dokonca milá thajská starenka rukami-nohami upozornila, že si mám ruksak na chrbte prehodiť dopredu, lebo mi ho niekto môže v tlačenici rozrezať a okradnúť ma.
Keď som z tohto virvaru konečne vyliezla, ocitla som sa na brehu rieky Chao Phraya. Už bolo len treba nastúpiť na expresnú loď s oranžovou zástavkou, aké tu premávajú v rámci verejnej dopravy a vystúpiť v prístavisku Tha Phrannok. Od móla je budova nemocnice a lekárskej fakulty len niekoľko desiatok metrov chôdze.
Anatomické múzeum sa nachádza na druhom a treťom poschodí budovy a v zásade ide o tri neveľké miestnosti. 200 bahtov za vstup je na miestne pomery relatívne veľa, keď si uvedomíte, že za túto sumu máte v Bangkoku minimálne polhodinovú thajskú masáž. Študenti však s najväčšou pravdepodobnosťou za prehliadku exponátov neplatia. Na prízemí dostanete kľúčik a všetko si musíte odložiť a uzamknúť do skrinky. Potom vyjdete na poschodie po vŕzgajúcich drevených schodoch ako v starom zámku. „A nesmiete fotiť,“ zdôraznuje mi mladý muž, ktorý kontroluje moju vstupenku. Som tu dnes jediná.
„Tak to je problém,“ hovorím. „Som žurnalistka a venujem sa dlhé roky zdravotníctvu. Chcem to novinársky zmapovať pre našich čitateľov. Veď je to pre vás reklama!“
„Nie, madam, pozrite sa, všade sú značky s prečiarknutým fotoaparátom.“
„Nemôže mať novinár výnimku?“
„Nie, madam, môžete sa v budúcnosti pokúsiť vybaviť si akreditáciu. Možno, keď prídete nabudúce…“
„Ehm, ja zajtra odlietam do Európy.“
„Určite sa sem ešte niekedy vrátite, madam.“
Rozmýšľam, či sa mám hystericky rozplakať, alebo zahrať epileptický záchvat. Alebo ho nejako podplatiť, ale nad nami je práve kamera. Tak nič.
Viete, prečo sa zrasteným dvojčatám hovorí siamské?
Ponechávam si v ruke smartfón a vstupujem do prvej miestnosti. Hneď na začiatku je v priehľadnej nádobe vo formalíne novorodenec s rázštepom tváre. Tu je však rázštep súčasťou závažnejšieho syndrómu nezlučiteľného so životom, pretože orgány nemá uložené v brušnej dutine, ale mimo tela. Nasledujú náučné panely s gynekologickou a urologickou tematikou, píše sa tu o rakovine krčka maternice či prostaty a o papilomavíruse (HPV), témach, o ktorých často publikujem články. Možno tu uvidieť vypreparovanú mužskú prostatu, ženské orgány, rôzne tumory. Maketu na samovyšetrovanie prsníkov, podobnú používa aj slovenské občianske združenie NIE RAKOVINE na svojich potulkách Slovenskom.
Nespomínam si na všetko, keďže som to nemohla dokumentovať. Ľudské kostry vo vysokých drevených skriniach so sklenenými dvierkami. Presklené dlhé, dvojmetrové obdĺžnikové nádoby, v ktorých ležali dospelé telá vo formaldehyde na chrbte. V každom prípade sa táto zbierka asi nedá porovnať s celosvetovo známou výstavou tzv. plastinátov „The Body“ kontroverzného patológa Günthera von Hagensa.
Tie však vďaka konzervačnej metóde nazývanej plastinácia pripomínajú skôr umelohmotné figuríny, aj keď ide o mŕtve telá. Toto je však „historická medicínska zbierka“ z čias, keď ešte nebolo neetické uchovávať mŕtvych novorodencov s rôznymi vývojovými anomáliami v nádobách s formaldehydom. Áno, pre niekoho morbídne, ale niet lepšieho študijného materiálu pre budúcich lekárov. Pre ponurú atmosféru a objekty na pozorovanie určite neodporúčam návštevu podobných priestorov tehotným ženám alebo citlivým osobám. Dokonca tu možno nájsť celý vypreparovaný nervový aj cievny systém ľudského tela, unikát, aký som videla aj na výstave „The Body“. Tento má však historickú hodnotu a detailnú, zdĺhavú preparáciu musel niekto robiť v období, keď ani zďaleka nemal k dispozícii možnosti a nástroje ako dnes.
Na niektorých nádobách so zakonzervovanými bábätkami sú umiestnené plastové hračky. Až neskôr sa dočítam, že ich sem nosia niektorí návštevníci ako darčeky. Dôvodom je, aby sa zosnulé deti mali s čím hrať na druhom svete. Zvláštne miesto, pre niekoho možno s hororovými výjavmi a k tomu netradičné pohnútky návštevníkov, ktorí sa snažia takýmto spôsobom ho poľudštiť.
Mladý muž, neskôr sa dozviem, že študent anatómie, ma neustále sleduje. Snažím sa získavať čas, aby ho to prestalo baviť, dúfajúc, že sa mi podarí urobiť aspoň jednu snímku slávnej steny so siamskými dvojčatami. Viete, prečo sa zrasteným dvojčatám vlastne hovorí siamské? Pretože z histórie sú najznámejší bratia Chang a Eng Bunkerovci zo Siamu (dnešné Thajsko), ktorí sa narodili v roku 1811 spojení v oblasti hrudníka. Stali sa slávnymi, dokonca bohatými, dostali americké občianstvo, splodili dve desiatky detí, pričom bývali v oddelených domoch – tri dni v jednom, tri dni v druhom. Zomreli ako 62-roční – s niekoľkohodinovým odstupom. Samozrejme, v múzeu možno vidieť iba obraz Changa a Enga, sú tu však mnohé iné siamské dvojčatá, ktorých vývojová anomália bola nezlučiteľná so životom a zomreli krátko po narodení. Takúto zbierku asi iné múzeá na svete nemajú.
Nastala moja chvíľa!
Odrazu Thajčanovi zazvoní mobil. Na chvíľu vojde do bočnej chodbičky a začne telefonovať. Toto je moja chvíľa!
Otvoriť mobil. Odblokovať PIN-om. Otvoriť fotoaparát. Zaostriť. Cvak. Cvak. Cvak… No, pripúšťam, som nepripravená, lebo so zákazom fotografovať som akosi nepočítala.
„Madam, vy ste porušili pravidlá! Vy si tajne robíte snímky!“ Musel ma uvidieť v sklenenom odraze nádob. Alebo to fakt niekto niekde sleduje cez kameru na monitore. Pokrčím plecami. „Musela som to skúsiť,“ vysvetľujem. „Občas práve porušenie pravidiel posúva ľudí vpred, nie?“
Káže mi fotky vymazať. Veeeľmi neochotne otváram fotogalériu v mobile: „Aha, táto je aj tak rozmazaná… Túto mi dovoľte si nechať, prosííím!“ Neoblomný je, mládenec. Jednu po druhej ich hádžem do virtuálneho koša. Viem, že snímky z koša sa dajú do 60 dní obnoviť. Len on-line systém ich musí zazálohovať.
Celkom korektne a priateľsky sa rozlúčime. Práve prichádza veľká skupina študentov medicíny. Škoda, že tu neboli doteraz. Alebo našťastie? Možno by som neodfotila vôbec nič. Mimochodom, neskôr som na internete našla ďalších, ktorým to tiež nedalo a urobili nenápadne fotografie – z roku 2017 TU.
V chvate odchádzam. Stále čakám, že za mnou ešte niekto vybehne… možno nejaký rozzúrený anatóm so skalpelom v ruke. Až o dve ulice ďalej sa zastavím, kontrolujem Kôš vo fotogalérii v mobile. Vrátim snímky naspäť. Najlepšia fotografia, na ktorej boli siamské dvojčatá, sa však nezobrazuje. Pravdepodobne som ju musela vymazať skôr, ako sa stihla uložiť. Neviem si to vysvetliť. Je to karma.
Tuším sa tam budem musieť zasa niekedy vrátiť. Ale za tento zážitok to aj tak stálo, nie?
Uchovanie vo formalíne verzus „moderná“ plastinácia
„Pri konzervácii orgánov boli kedysi anatómovia bezradní. Prelom nastal až v roku 1893 zavedením formalínu,“ vysvetľoval kedysi nemecký patológ Günther von Hagens, autor svetoznámej výstavy mŕtvych ľudských tiel, históriu vývoja práce svojich predchodcov. „Tak sa po prvý raz dali uchovávať aj mäkké časti tiel, dokonca celé telá pomerne dlho v dobrej kvalite v podobe mokrých preparátov. Až vyplnenie tkaniva parafínom v roku 1914 otvorilo cestu rozvoja suchých preparátov.“
Plastinácia podľa profesorových slov umožňuje konzervačno-technický perfekcionizmus – jeho preparáty si ponechávajú prirodzený vzhľad a za normálnych podmienok ostávajú prakticky neobmedzené obdobie nezmenené. Prvá plastinácia celého tela sa mu podarila v roku 1990. „Najčastejšie sa na to používa silikónový kaučuk. Po spevnení kaučukom si objekty zachovávajú aj istú mieru elasticity. Okrem toho plastinácia, keďže spevní aj mäkké časti tiel, umožňuje rozvíjať celkom nové druhy preparácie. Napríklad urobiť len tri milimetre tenké prierezy telom či orgánmi, ktoré po plastinácii vyzerajú ako priehľadné, farbami pomaľované sklo.“
Anatomickú zbierku v Bangkoku tvoria „mokré preparáty“ – konzervované po starom.