Štefan Moravčík: Som echtovný Záhorák

Ste skutočný rodený Záhorák? Bola záhoráčtina vaša materinská reč?
Samozrejme, som echtovný Záhorák. Doma sme hovorili, vlastne vyprávjeli, po záhorácky. Mama bola Záhoráčka zo Záhorskej Bystrice, z polochorvátskej dediny, otec pravý sedlák z Jakubova. U nás bolo všetko pravé, záhorácke – zvyky, tradície, reč.

Narodili ste sa priamo doma v Jakubove? Stojí ešte váš dom?
Žiadna nemocnica, žiadne Kramáre! Babica ma priviedla na svet u nás doma v Jakubove, ale dom je už obnovený. Starý hliňák sme zhodili a teraz tam býva brat. Ja som najstarší, mám bratov Jozefa a Františka. Obaja sú vyučení stolári a obaja teraz sedia na vrátnici a dvíhajú telefóny. Všetci sme v Bratislave.

A kto zostal v rodnom dome?
Býva tam najmladší brat Jozef, ale aj on do Bratislavy dochádza do roboty.

Možno raz bude v dome vaše múzeum…
Žiadne múzeum! Záhoráci si nepotrpia na také volovinky. My sme ľudia realistickí, tvrdí.

Mali by ste čo dať do múzea? Rodina Andyho Warhola poskytla dojčenskú košieľku, v ktorej ho krstili…
My sme, ako hovorím, bezohľadní realisti. Všetko sa vyhadzuje, všetko sa modernizuje. Aj starý dom sme bez ľútosti zváľali. Do starej studne sme vyhádzali všetko otcovo poľnohospodárske náradie, staré pluhy. Všetko je na dne studne, aj s malými mačencami, ktoré sme tam zahodili. A ešte dva týždne odtiaľ pípali…

Tak toto vymýšľate!
Je to surové, ja viem, ale bolo to tak. Všetko – aj staré obrazy išli preč, aj ten s výjavom, ako bol starý otec na vojne, obraz s cisárom pánom, pamiatka z vojny, všetko sme hodili do tej studne. U nás je veľká neľútostnosť k starým veciam.

Myslíte všeobecne na Záhorí?
Áno. Uprednostňujeme všetko nové, moderné. Mama v tomto smere bola veľká bojovníčka. Ako ten starý dom išiel dolu, tak sa likvidovalo všetko a nahrádzalo sa novým. Mama bola priekopníčka nového. Prvá mala v dedine práčku, robila na družstve, jazdila na traktore. Revolučná žena to bola. Aj sa jej báli. Družstevnícki funkcionári, boľševici a podobní.

Postavila sa im aj zoči-voči?
Napríklad vtedy, keď si otec narúbal vo svojom lese veľa dreva na stavbu vlastného domu. Išli ho zavrieť. Schoval sa do pivnice a mama ich vítala so sekerou v ruke. Hovorím, bola to revolučná žena.

Aj vy ste to asi zdedili, ale básnici sú aj nostalgickí. Necítite smútok za tými starými vecami? A najmä tie mačiatka! Človek si básnika predstavuje ako citlivého človeka. Na čo ste citlivý a vnímavý vy?
Ja som nebol básnik nostalgie. Ja som bol básnik lásky, zamilovanosti. A každý básnik vníma aj ročné obdobia – jar, leto, jeseň, zimu. Jar a jeseň sú najlepšie obdobia na tvorbu. Tento rok je krásna jeseň, ale inak – zima sa skončí a hneď sa začne kruté leto, štyridsaťstupňové horúčavy! Počasie stratilo romantiku a romantika chýba aj v láske. Hneď skáču na seba, hneď skáču do postelí…

Vy ste taký nikdy neboli? Ako vyzerala vaša láska?
Bolo to vodenie sa za ručičku dlhé roky… A tak ďalej…

To vás nikdy nepremohla vášeň?
Trápil sa človek, čoby nie! Ale, vydržal to! Práve kvôli romantike. Ja som ju potreboval. Človek si vzťah dlhé roky pestoval, kým prišlo k zrealizovaniu túžby. Ja som bol nesmelák. Plachý človek som bol velice, hoci na to nevyzerám. Bol som zaľúbený do mála žien, ale hlboko. Dlho som to s nimi ťahal. Mal som tri silné vzťahy, aj deti mám s tromi ženami. Boli to ale naozaj hlboké vzťahy, čo mnou otriasli.

Prečo ste sa teda rozchádzali?
V prvom prípade bola žena prelietavá. To bola ešte študentská láska, spolužiačka, máme spolu dcéru. V druhom manželstve som pochybil ja, lebo prišla tretia žena a s tou som doteraz… Z detí sa mi prvá narodila Ingrid, potom prišli Michal a Ľubka, teraz mám ženu Zuzanu a s ňou dcéry Danku a Zuzku. Michal a Danka sú výtvarníci.

Niektorá žena bola aj Záhoráčka?
Nemal som Záhoráčku.

Ako to?
Prvá žena bola z Moravy, druhá z Košíc, Gemerčanka, korene mala v Betliari, tretia žena je z Bratislavy, ale rod pochádza z Komjatíc, kam chodíme na víkendy. Tam chodím „makať“ do vinohradu.

Čiže cez manželky ste spoznali aj iné končiny Slovenska… Je pre vás aj tak najlepšie Záhorie?
Áno, najlepšie je Záhorie, lebo som tam žil od mala a pre decko je najdôležitejšie to miesto, kde vyrastá. Detské zážitky sa najviac vpisujú do človeka. V detstve som sa ale aj najviac narobil. Otec ma stále vychovával ako sedliaka. Musel som kosiť, orať, za pluhom stáť. Rodičia nás nenechali oddychovať ani minútu. Dodnes si pamätám, ako mnou heglo, keď mi pluh zavadil o korene stromu. To sú silné zážitky. Tatko na nás kládol až neprimerané nároky, na také 12-, 14-ročné deti! Dal nám rad a – kosiť! To bolo troška divoké.

Čo povedal otec, keď zrazu z vás namiesto poľnohospodára bol básnik?
Otec sa vždycky čudoval, keď ma videl nad knihou: Čítaš? Čítaš? Pýtal sa ma, a ja som vedel, že sa mu to nepáči, pretože révy trhali ploty, také boli divoké už na začiatku leta, všetko sa rozvíjalo, bujnelo, burina divočela, zelená príšera, celé humno – u nás sa tak hovorí záhrade – jej bolo plné. „A ty si čítaš knihy?!“ Bolo to podľa neho niečo neprístojné. Nešlo mu to do hlavy, ale trpne znášal, že idem tou dráhou nesedláckou, že ma nechala mater ísť na školy, že som sa mu vymkol z ruky. Stále hovoril: „Já mám synú jak hory!“ Bol pyšný, že má troch mládencov a mal bujné predstavy, že z nich budú takí siláci ako on. Stále sa považoval za najsilnejšieho chlapa v dedine – tri vrecia si naložil, vynášal ich po rebríku a cítil sa strašný Samson. Čo on dokáže!

Aspoň jeden syn mu splnil očakávania?
Ani jeden z nás mu nesplnil očakávania. Nechal ma ale ísť na školu, nemiešal sa do toho. Matka bola u nás určujúca a ona to schvaľovala. Videla, že v škole patrím medzi dobrých žiakov. „Najlepší žák!“, tak o mne vždycky rozprávali. Recitoval som, vyhrával som súťaže, slohy som mal dobré, dávali ich čítať aj v iných triedach.

Bola teda tou nerealizovanou umelkyňou v rodine mama? Po nej máte talent?
Ona bola taká výmyselníčka. Možno to mala z tej chorvátskej krvi, namiešané v Záhorskej Bystrici. Oni tam rozprávali trocha inak než my. To som si všimol, už keď som tam chodil ako chlapec na prázdniny. Napríklad kýbľu hovorili ompr. Nehovorili pri potoku, ale uz potok. Už ako chlapec som si všímal, že rozprávajú švihnuto. Mama si aj vymýšľala slová. Keď chcela zahrešiť, nejako to slovo zakrútila, dala tomu nejakú tú vrtuľku a to slovo bolo potom nejaké iné, srandovné, pekné. Už to nebolo vulgárne. Ona bola proti vulgárnosti. Nemohli sme škaredo rozprávať, pekne nás disciplinovala. A keď už sme chceli niečo také povedať, nabádala nás, aby to vyznelo žartovne, aby sme to tiež tak „zavrceli“. Aby to bolo komické a nie, aby to šplechlo škaredo do vetra.

Majú vás takého radi doma v Jakubove?
Ale áno, najmä spolužiaci, a ešte radšej spolužiačky. Tie sa mi venujú. Vždy keď im donesiem knižku, sú vďačné, a keď sa som sa ich pýtal, či môžem dať do kníh toho jakubovského nárečia a života, hovorili: „Áno, enem tam teho daj!“ Velice ma povzbudzovali, aby som tam toho napchal, toho zažitého, reálneho…

Ktorá vaša kniha je najúspešnejšia?
Úspešní sú Sedláci – vyhrali Cenu Smeny a vtedy to bola veľká sláva. V Partizánskom som bol preberať cenu a veľa sa o tom písalo. Ale najúspešnejšie sú Veselé potulky po Slovensku, knižka pre deti, ktorá práve vychádza už v treťom vydaní! Sú to zábavné príbehy o mestách a obciach. Aj Povesti o hradoch majú už viac vydaní. Je to „rodinná knižka“ – ilustrovala ju dcéra Danka.

Nazývajú vás milovník histórie a historik milovania – viete o tom?
Historik milovania? To je také divoké! Čo tam je za históriu? Milovanie je vždy čerstvé, krátke, jasné, žiadna história, ale pravdou je, že sme boli aj s Dušanom Mitanom veľkí bojovníci za erotiku, lebo tá bola tabu. Kritik Daniel Okáli velice proti nám bojoval, písal veľké články proti nemravnosti v Slovenských pohľadoch a kdekade. Všetko bolo sterilné, pokrytecké, nedalo sa v tom žiť, ale – teraz, na staré kolená, sa mi zdá, že sa to preháňa opačným smerom. Aj s vulgarizmami aj s erotomániou, aj so všetkým. Keď to bolo len ako korenie, také otváranie tajomstva, bolo to pekné, dráždivé, ale keď sa presolí, stráca sa čaro.

Ste teda dnes už skôr milovník histórie?
Samozrejme, že som. Napísal som knižky o Záhorí – V Kiripolci svine kujú, Tajnú knihu Záhorákov, Záhorácke povesti. Ani si už nepamätám, čo všetko. Záhorie bolo úplne schované pred verejnosťou. Stále som čítal iba o Liptove, o Orave – to ma tak štvalo! O Záhorákoch, ktorí sa toľko narobili okolo zeleniny, nič! Napríklad okolo mrkvy, petržlenu, hrachu – čo to je za tanec, aby to vyrástlo! Narobili sa ako kone a nikde nič, žiadna zmienka! Boli sme ako mimozemšťania, neznámi. Tak som si povedal, že Záhorie treba objaviť, osláviť, ale nenašiel som na prvý raz nič. Až potom, keď som naklusal do etnologického ústavu a do jazykovedného ústavu, našiel som tam množstvo povestí a materiálu, a už to potom išlo. Len prerozprávať. Dostal sa ku mne napríklad rukopis pána Straku, ktorý bol školský inšpektor, písal o Záhorí, ale veľmi didakticky, náučne. Mladé letá to v takej náučnej podobe odmietli vydať, ale poradili mu, aby to dal mne prerobiť. Celé som to poprehadzoval, upravil, a tak vznikla knižka Zlatý poklad pod Babou, záhorácke povesti, ktoré vyšli pod menom Peter Straka. Tam som si to vyskúšal a potom som už napísal dve knižky záhoráckych povestí sám. Už to bola taká moja divočina a malo to veľký úspech.

Držia Záhoráci spolu? Napríklad tí, čo sú v Bratislave?
Bývajú záhorácke plesy. Bol som na jednom, ale ja nie som tanečník, mne to nič nehovorilo, ani nepijem, čo by som tam robil. Ale, inak, stretávajú sa a podporujú sa…

Viete si predstaviť, že by sa záhoráčtina stala úradným jazykom na Slovensku?
Bernoláčtina k tomu nemala ďaleko… Bylo by to velice srandovné. Jak by sa v tem úradovalo, jak by v tem prezident rečnil: „Dúchodky vám zdvihneme…“ A nápisy by boli tiež chutné: „Úradné hodziny…“

Spomenuli ste, že nepijete už desať rokov. Máte niekedy chuť na alkohol?
Nie. Tá chuť mi úplne prešla. Niekedy banujem, že som s pitím praštil až v šesťdesiatke. S bohémskym životom treba skončiť skôr. Už to nepasuje k starému veku. Ja už ani nestretnem človeka, ktorý by si schuti vypil. Všetci moji kamaráti s tým praštili. Dnes sa ťažko bojuje o peniaze. Aj najväčší búrliváci, básnici barbari, sú zamestnaní.

Sledujete dianie v slovenskej literatúre?
Každý, kto vie čítať a písať, si vie aj vydať knižku. Za rok vyjde aj 160 pôvodných knižiek! To je predsa komické. Inflácia. To nikto nemôže sledovať. Ja tie knižky ale ani nevidím v kníhkupectve, asi vychádzajú v minimálnych nákladoch, aby boli autori uchlácholení, lebo si to často aj sami hradia. Nikto nemôže čakať, aby to však všetko čitateľ prelúskal. Voľakedy, keď vyšiel Jaroš, Šikula či Vilikovský, bola to udalosť, na to sa čakalo. Potom nasledovali rozhovory, recenzie, diskusie. Čiže dôležitá nie je len samotná kniha, ale celá tá kultúra okolo, celé to niečím dýchalo. Teraz nič kultúrnosťou nedýcha. A mne to chýba.

Ale sú aj dobrí mladší autori. Sám máte rád napríklad Veronu Šikulovú…
Áno, ale sú aj takí, ktorí ma vytáčajú, provokujú. Keď si prečítam ich fejtóny a blogy, už nemám chuť na ich knihy.

Ale vy ste tiež vedeli riadne provokovať…
To je pravda. A aj mi chodili domov zúrivosti, korešponďáky, anonymné listy, v ktorých mi nadávali. Nebolo to príjemné. Napríklad keď som naberal Hviezdoslava. Voľakedy som bol taký, že som nemal rád Hviezdoslava, mea culpa, mea culpa. Naberal som Pavla Országa, ale potom sa stal mojím miláčikom. Bolo to vtedy, keď som robil úpravy jeho textov pre Národné divadlo. Ja som sa vtedy celý zmenil, ale už som nemohol tým anonymom vysvetliť, že Hviezdoslav a Hollý sú už moji miláčikovia.

Čo sa vám zapáčilo na Hviezdoslavovi?
Bol to veľký slovotvorič a ja som tiež slovotvorič. Vymýšľal, chrlil slová plnými hrsťami. Vyberal si z oravského nárečia. Bol to veľký „dříč“, strašne veľa robil. Podával veľké výkony. Prekladal Shakespeara. Ja som upravoval práve drámu Herodes a Herodias. Vyčítali mu, že nebol dosť erotický, ale keď opisuje Salome, to sú nádherné erotické opisy. Našiel som tam všetko, stačilo sa zahĺbiť. Jeho práca s jazykom sa mi veľmi páčila. To, čo je u neho najviac vysmievané – kúskované slabiky, výkriky, citoslovcia, mne sa to začalo páčiť, pochopil som, že to bolo z úzkosti hľadania slov, lebo vtedy ešte nebola taká slovenčina, akú dnes používame my, bol v celkom inom jazykovom prostredí. Ja som o jeho veršoch napísal kedysi posmešne, že to sú krátke posekané slíže. Teraz ho obdivujem – v jeho časoch sa tá slovenčina ešte iba obtierala o boky, ako keby sa liahla, iba sa mliaždila, gniavila, trela, ako keď sa ryby trú. Musela to byť aj pre neho dráždivá situácia – bol pri zrode silnej umeleckej slovenčiny.

Vy ste preložili aj Hrabalove prózy. Malo to zmysel?
Každý hovoril, že sa to nedá, že to je „praštená pražština“. Mňa to bavilo, ale išlo to ťažko. Mal som desaťdielny česko-slovenský slovník a aj som mu napísal list o slovách, s ktorými som si nevedel poradiť. Odpísal mi, a keď kniha Ostro sledované vlaky a iné prózy vyšla, vraj si pietne umyl ruky, kým sa jej dotkol. Vážil si to.

Stále žijete literatúrou. Čo si najradšej začítate?
Detektívky. Stále som zásobený detektívkami škandinávskych autorov a veľmi sa mi páčia.

Nedopovedali sme to o mačiatkach – neprenasleduje vás ich pípanie zo studne?
Na dedine to tak bolo. Nič sa nedá robiť. Ale ja som sa stal veľký milovník mačiek. Aj teraz máme dvanásťročného kocúra Joffrey, najdúcha, ktorý kríva a ktorého sme pritúlili. Práve je chorý, chodíme s ním po zverolekároch. Je to môj miláčik.