Ľudia už na obsah Novembra zabudli

, 17.11.2013 11:00
Miroslav Tížik
Miroslav Tížik. Autor: ,

November 1989 zostáva barometrom úspešnosti dnešných demonštrácií. Hocijaká väčšia protestná akcia sa prirovnáva práve k udalostiam chladných revolučných dní. Bolo to tak napríklad pri protestoch Gorila ale aj pri tohtoročnom Pochode za život. Nestáva sa však takto z Novembra symbol, ktorý si budeme pamätať viac pre jeho formu ako pre obsah? Pamätajú si ľudia vôbec na ideály spred 24 rokov? Na túto tému sme sa porozprávali so sociológom Miroslavom Tížikom.

November 1989 zostáva barometrom úspešnosti dnešných demonštrácií. Hocijaká väčšia protestná akcia sa prirovnáva práve k udalostiam chladných revolučných dní. Bolo to tak napríklad pri protestoch Gorila ale aj pri tohtoročnom Pochode za život. Nestáva sa však takto z Novembra symbol, ktorý si budeme pamätať viac pre jeho formu ako pre obsah? Pamätajú si ľudia vôbec na ideály spred 24 rokov? Na túto tému sme sa porozprávali so sociológom Miroslavom Tížikom.

Podľa reakcií v dobovej tlači nadšenie z nežnej revolúcie spoľahlivo vyprchalo do 12 mesiacov. Existujú v sociológii nejaké štúdie, ktoré by sa venovali trvanlivosti nadšenia z revolúcií?
Ale iste. Zaujímavé je však v tomto ohľade pozrieť si publikáciu kanadského historika Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou, ktorá sa venuje práve ponovembrovému vývoju v Československu. Krapfl je teoretikom revolúcií a tvrdí, že dynamiku revolúcií, ktorá pramení z toho, že sú súčasťou masového ľudového hnutia, postupne strieda až takmer ich negácia. Vtedy sa hovorí, že revolúcie požierajú vlastné deti. Prichádzajú totiž iné témy a niekedy aj nastolenie režimu, ktorý vlastne nikto nechcel.  

Stalo sa to aj u nás?
Ak by sme vychádzali z prieskumov verejnej mienky, ktoré sa robili koncom roku 1989, za kapitalizmus bol málokto. Ľudia skôr hovorili o akomsi socializme s ľudskou tvárou, prípadne o nejakom švédskom modeli. Preto trvalo niekoľko rokov, kým sa v spoločnosti začalo hovoriť otvorene o kapitalizme ako o režime, ktorý tu máme. Možno aj preto sú ľudia pri spomienke na 17. november frustrovaní. Nie pre ideály a hodnoty, s ktorými išli na námestia. Ale z dôsledkov.

Pamätajú si ešte vôbec na tie hodnoty?
Podľa mňa by bolo dnes revolučnou udalosťou to, keby sa ľuďom pripomenulo, o čo vtedy naozaj išlo. Funguje tu totiž nejaký princíp vodcovstva. Z toho veľkého množstva koordinátorov revolučných dní si to dnes ľudia zúžili na štyri či päť osôb. Interpretáciu revolúcie si tak sprivatizovalo niekoľko vykladačov. A verejnosť pod ich vplyvom, interpretácie médií, ale aj každodenných starostí zabudla nielen na tie pôvodné ideály, ale aj na nadšenie, ktoré ich sprevádzalo. To nadšenie zažívali preto, že mali pocit nádeje, že ten byrokratický a skorumpovaný režim padá.

Dnes sa všetky väčšie demonštrácie porovnávajú s Novembrom. Nestavia to do popredia jeho formu pred obsahom?
V Československu vyšli v novembri 1989 na námestia milióny ľudí. A v nich pretrváva ten pocit, že iba masový boj obyvateľstva môže zmeniť režim. Preto sa dnes každý väčší protest porovnáva s Novembrom vo viere a nádeji, že sa to musí ešte raz podariť. Inými slovami, aj keď si ľudia už nepamätajú presný obsah Novembra, stále v nich ostáva ten pocit, že boli aktérmi, ktorí dokázali niečo zmeniť. Odkaz Novembra má však aj iný aspekt.

Aký?
Politický. Bol to dôležitý bod zlomu, ktorý sa dnes využíva na utvrdzovanie súčasného politického systému. Má konzervujúcu silu, ktorá paralyzuje ľudí, aby skutočne pomenovali príčiny súčasných problémov.  

Kto ho takto využíva?  
Často rôzne veľmi konzervatívne politické sily, ktoré sa pasujú za držiteľa pochodne 17. novembra. Tým, že si ho privlastňujú, ho však v praxi delegimitizujú. Je zároveň zaujímavé, že sa k nemu upínajú aj rôzne extrémistické polofašistické skupiny. Využívajú pritom spájanie s antikomunizmom. Pritom 17. november bol podľa mňa viac antipapalášsky ako antikomunistický.  

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Miroslav Tížik #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku