Osamelý vrah? Neverím, hovorí učiteľ ruštiny o mužovi, ktorý zabil Kennedyho

22.11.2013 06:00
Oswald, stachanoveci, atentát, kennedy
Mladí stachanovci - Oswald v okuliaroch uprostred. Autor:

Bol jedným z trojice, čo rozpustila Sovietsky zväz. Stanislav Šuškevič (78) však dotyk dejín zažil už tridsať rokov predtým ako v mene Bieloruska podpísal s ruským a ukrajinským prezidentom dohodu o zániku komunistického impéria. Začiatkom šesťdesiatych rokov ako mladý inžinier učil ruštinu Lee Harvey Oswalda.

Predpokladaný vrah amerického prezidenta Johna F. Kennedyho dva a pol roka žil v Minsku. Pracoval v rovnakom elektrotechnickom závode Gorizont ako Šuškevič – budúca prvá hlava štátu postsovietskeho Bieloruska. „Mal som z neho pocit, že nie je tvorivý typ, skôr puntičkársky vykonávateľ úloh. Viac vytrvalý, než bystrý,“ povedal o Oswaldovi pre Pravdu Šuškevič.

Ako ste sa stretli s Lee Harvey Oswaldom?
Na jeseň 1959 prišiel do Moskvy a požiadal o sovietske občianstvo. To mu nedali, ale azyl dostal. V januári 1960 ho poslali do Minska, asi preto, že to bolo menšie a tichšie mesto ako Moskva či Leningrad, kde by ho ťažšie mohli držať na očiach. Zamestnal sa v závode na výrobu rozhlasových prijímačov. Robil v tej istej experimentálnej dielni ako ja.

Pamätáte sa, ako na vás zapôsobil?
Vyzeral veľmi sympaticky. Správal sa korektne a zdvorilo. Bol pedantný a čistotný. Spomínam si, že dôsledne dbal na to, aby bol vždy dokonale upravený. Všetko na sebe mal čisté, vyžehlené. Aj príšerná sovietska konfekcia, ktorá na nás ostatných doslova visela, mu bezchybne sadla. Vedel ju nosiť s nonšalanciou. Pristala mu i ohyzdná sovietska plyšová ušianka. Nevedel som pochopiť, ako je to možné. Veľa možno spravili drobné doplnky, ktoré sa u nás málo nosili, napríklad tmavé okuliare.

V Oswaldovom notese, ktorý sa po atentáte na Kennedyho stal súčasťou vyšetrovacieho spisu, je rukou písaná poznámka: Stanislav Šuškevič, Alexandr Rubenčik – učitelia. Ako ste sa tam ocitli?
Boli sme jeho učiteľmi ruštiny. Ja i môj mladší kolega Saša, s ktorým sme sa poznali už z vysokej školy.

Prečo práve vy?
Dostal som to ako stranícku úlohu. Bol som nestraník, ale v Sovietskom zväze aj nestraníci dostávali stranícke úlohy. Od občanov sa vyžadovala spoločensko-politická angažovanosť. Prišiel za mnou tajomník dielenského výboru strany Libezin. Zľakol som sa, že mi ide vyčítať nesplnenie socialistického záväzku. Odmietol som písať posudky na zlepšovacie návrhy robotníkov. Bolo v nich plno nezmyslov. Ich autori často nevedeli čítať ani základné technické schémy, ale to, aby ich vylepšovali, sa od nich vyžadovalo. Povedať predstaviteľovi proletariátu, že jeho racionalizačný návrh je hlúposť sa nepatrilo, predsa len boli považovaní za hegemónov spoločnosti. Libezin ma ihneď upokojil, že ma neprišiel karhať. Má vraj pre mňa novú úlohu. „Spolu s Rubenčikom ste najlepší angličtinári v závode, preto budete učiť nášho Američana po rusky,“ nariadil. Pravdupovediac, bola to príjemnejšia stranícka úloha, ako tá predtým.

Vedeli ste dobre po anglicky?
Dodnes po anglicky nehovorím dobre. Angličtinu ovládam pasívne, dokážem rozumieť písanému textu. V elektrotechnickom závode sme to však boli iba my dvaja so Sašom Rubenčikom, kto čítal odborné časopisy v angličtine. Potrebovali sme to na naše dizertačky i pri práci na vývoji nových prístrojov. Chodili za nami aj iní kolegovia, ktorí potrebovali pomôcť s prekladom. Zrejme preto sme získali povesť najlepších znalcov angličtiny v širokom okolí. Zo začiatku som si robil nádeje, že sa vďaka Alikovi, ako všetci Lee Harveyho v závode volali, aspoň trocha zlepším v cudzom jazyku. Nezlepšil som sa. Nič sa nedeje, vravel som si, čítať mi stačí, hovoriť nepotrebujem. Bol som presvedčený, že Oswald je prvý i posledný anglojazyčný človek, ktorý mi v živote prišiel do cesty.

Bolo pre vás zaujímavé učiť Američana?
Bolo. Chápte, vidieť začiatkom šesťdesiatych rokov v Minsku živého Američana, to nebola každodenná záležitosť. Ja som sa napríklad dovtedy nikdy nestretol ani s jedným človekom z kapitalistickej cudziny. Bola v tom aj obyčajná zvedavosť.

Veľa ste sa od neho dozvedeli?
Takmer nič. Kategoricky nám zakázali pýtať sa ho, kým je, odkiaľ prišiel, čo predtým robil.

Kedy to bolo? A ako často ste mu dávali lekcie?
V roku 1961. Koľkokrát sme sa zišli, to si už presne nepamätám. Určite prinajmenšom sedemkrát a najviac desaťkrát. Schádzali sme sa jeden, dva a výnimočne tri razy do týždňa, vždy o šiestej večer, po práci. Trvalo to celé asi mesiac.

Na to, aby ste sa spriatelili, asi nebola príležitosť, však?
Ja ani Saša sme s ním nemohli zostať vo dvojici. Vždy sme museli byť traja, také bolo pravidlo. Klásť osobné otázky sme mu nesmeli. Zaoberali sme sa s ním iba ruštinou a ničím iným. Naše kontakty sa niesli v neutrálnej rovine. Ale aj tak sa za tie spoločne strávené hodiny nejaké charakterové črty dali vypozorovať. Mal som z neho pocit, že nie je tvorivý typ, skôr punktičkársky vykonávateľ úloh. Viac vytrvalý, ako bystrý.

Akým bol žiakom?
Pomerne snaživým. Za vyše roka, čo už bol v Sovietskom zväze, sa na neho všeličo nalepilo. Po rusky nehovoril najhoršie, ale bolo čo vylepšovať. Veľa sme sa zaoberali tým, že sme ho opravovali, keď zle kládol prízvuk. V ruštine sa dĺžeň nepíše a pre cudzincov nie je ľahké si zvyknúť, v akom slove kedy majú použiť prízvuk. Chvíľu to trvalo, kým namiesto „ja dumáju“, začal hovoriť „ja dúmaju“.

Ako prebiehali vaše lekcie?
Úplne obyčajne. Konverzačné témy boli klasické: počasie, práca, ulica, voľný čas, v obchode… Používali sme učebnicu, slovník. On sa snažil, cítil, že mu to pomáha. A ja som bol spokojný, že cudzincovi môžem pomôcť osvojiť si ruštinu. Po našich lekciách sa dalo vybadať, že sa o čosi zdokonalil. Lepšie skloňoval, časoval. Zjavne sme mu pomohli.

Oswald mal vraj dyslexiu. Vynechával alebo prehadzoval pri písaní písmená. Neprekážalo to pri výučbe ruštiny?
Vôbec som si to nevšimol. Mal zošit či zápisník, do ktorého si neustále robil poznámky. Na nijaké chyby pri písaní si nespomínam. A nezaznamenal som ani, že by bol nejako psychicky nevyrovnaný, ako sa o ňom neskôr začalo tvrdiť.

Poznali ste ho aj mimo lekcií?
Iba v závode. Nevedel som, kde býva, s kým žije, ani to, že sa oženil s dievčaťom z miestnej lekárne a že sa im narodilo dieťa. Na jeho súkromie som sa nikoho nepýtal. Občas som ho videl v dielni. Nebol dobrým sústružníkom. Majstra, ktorý mal nad ním patronát, som prosil, aby súčiastky, čo sa robili podľa môjho zadania, nikdy nedal spraviť jemu. Pokazil by ich.

Oswald vo svojom denníku spomínal, ako bolo o neho dobre postarané. Vraj si žil na vysokej nohe. Ihneď mu pridelili byt v centre Minska, zarábal 700 rubľov a ďalších 700 mesačne dostával od sovietskeho Červeného kríža. Bolo 1 400 rubľov v tých časoch veľa peňazí?
O niečom takom, som presvedčený, mohol aj riaditeľ závodu iba snívať. Ja som vtedy v závode zarobil 160 rubľov, a to som na toto prosperujúce pracovisko, kde sa vyrábali na sovietske pomery relatívne moderné rozhlasové prijímače, prišiel kvôli platu. Na predchádzajúcom mieste, v akadémii vied, som mal príjem o polovicu menší. Oswald bol pritom obyčajný sústružník a ja inžinier vývojár. Ale o peniazoch sme spolu nehovorili, nikdy ani jedným slovom. Ani o tom, ako sa mu žilo v Amerike, prečo odtiaľ odišiel, čo tu hľadá.

Nebolo vám čudné, načo tento Američan prišiel do Sovietskeho zväzu?
Čo už sme mohli našpekulovať? Samozrejme, že bolo čudné, že niekto utiekol od nich k nám. Mali sme však zakázané pýtať sa. Dalo sa predpokladať, že keď je o neho tak dobre postarané, tak americkým špiónom asi nebude. Vedeli sme, že ho sleduje KGB. Z toho sa zase dalo usudzovať, že naše orgány tak úplne nedôverujú tomu, že by sem prišiel z presvedčenia budovať komunistickú spoločnosť. Dostali sme to ako stranícku úlohu, tak sme ho učili a verili sme, že nerobíme nič, z čoho by sme mali mať opletačky.

A nemali ste? Ani v novembri 1963, po výstreloch v Dallase, keď vraj KGB začala horúčkovito preverovať všetky kontakty, ktoré mal Oswald v Sovietskom zväze?
Nie, mňa nik nevypočúval. Iba starí kamaráti si zo mňa uťahovali, keď ma stretli. Vraj Libezina už zatkli a ako to, že ja ešte nesedím?

Ako ste sa dozvedeli o atentáte na Kennedyho?
Presne si na to pamätám. V práci bola obedňajšia prestávka, keď to hlásili v rozhlase. Povedali aj Oswaldovo meno, ale neveril som, že by to mohol byť skutočne on. Ja som dovtedy ani nevedel, že Oswald sa v lete 1962 vrátil do Spojených štátov. Zo závodu Gorizont som odišiel už rok predtým. Robil som v laboratóriu jadrovej elektroniky a v závode obranného priemyslu a o Američanovi z bývalého pracoviska som dávno nič nepočul. Obtelefonoval som priateľov a tí mi potvrdil, že to bude zrejme on. A potom som ho videl v televízii.

Tomu ste už uverili?
Uveril, ale len to, že je to on, o kom hovoria, že to urobil. Ďalej som bol absolútne presvedčený, že tú vraždu nespáchal. Len ho nastrčili. Nemal som na to nijaké dôkazy, ale cítil som to tak. Asi to bola intuícia, či čo. Dodnes si myslím, že Warrenova komisia našla veľmi prosté politické vysvetlenie. Pred piatimi rokmi som sa v tomto názore definitívne utvrdil. Bol som v Kansase, v Bieloruskom akademickom centre, a s manželkou sme si autom odskočili až do texaského Dallasu. Zašli sme do múzea i na Elm Street. Keď sa pozriete na miesto činu, pochopíte, že to jednoducho nemohol spraviť osamelý páchateľ. Mimochodom, rovnaký názor má vyše sedemdesiat percent Američanov. Bolo to dôkladne zosnované sprisahanie. Američan, ktorého som učil po rusky, by to nebol schopný vymyslieť. Na úroveň jeho inteligencie to bolo príliš zložité. Nemôžem totálne vylúčiť, že mohol byť jedným z aktérov, určite však nebol osamelým vrahom.

Norman Mailer, vďaka ktorému sa v polovici deväťdesiatych rokov široká verejnosť prvý raz dozvedela, že ste Oswalda učili ruštinu, sa prikláňa k verzii o osamelom vrahovi…
Mailerovej knihe tiež netreba všetko veriť.

Prečo? Veď k napísaniu Oswaldovho príbehu – Americkej záhady ste mu aj vy pomohli, či nie?
Mailer napísal veľa vecí, ktoré som mu nehovoril. Veľa si vymyslel. Je to umelecké dielo, ako spisovateľ mal na to právo. Ale netreba to vnímať ako exaktný dokument. Bol som vtedy predsedom Najvyššieho sovietu, keď ma požiadal o prijatie. Vedel som, že je to slávny americký spisovateľ, ale, čestne povedané, nemal som od neho nič prečítané. V noci pred stretnutím som prečítal aspoň jeho vojnový román Nahí a mŕtvi. Kniha sa mi páčila. Dal som mu interview. A on sa ma opýtal, či by som mu umožnil nahliadnuť do zväzkov KGB, ktoré viedla o Oswaldovi.

Mailer sa stal jediným bádateľom, ktorý tieto tajné dokumenty preštudoval. Vďaka nemu sa verejnosť dozvedela, ako sovietska tajná služba špehovala Oswalda dokonca aj v manželskej spálni, čo spochybnilo konšpiračné teórie, že by atentát na Kennedyho bol dielom KGB.
Neľutujem, že sa Mailer k tým zväzkom dostal. Dokázal z nich veľa vyťažiť. Na základe toho, čo napísal z nášho rozhovoru, však upozorňujem, že tá kniha je zmesou faktov a fikcie a tragická smrť prezidenta Kennedyho možno naveky zostane opradená záhadami.

Stanislav Šuškevič

Stanislav Šuškevič
Stanislav Šuškevič Autor: SITA/AP, SERGEI GRITS

bol prvou hlavou štátu samostatného Bieloruska, v mene ktorého, ako predseda republikového Najvyššieho sovietu, podpísal dohodu o zániku Sovietskeho zväzu. Popredný jadrový fyzik, akademik a profesor, do politiky vstúpil za Gorbačovovej perestrojky. Od roku 1994, keď podľahol v prezidentských voľbách Alexandrovi Lukašenkovi, pôsobil v opozícii. Žije prevažne v poľskom exile.

Lee Harvey Oswald

  • Narodil sa v New Orleanse v októbri 1939, mesiac po smrti svojho otca. Celé detstvo prežil s matkou, sťahujúc sa v priemere každých desať mesiacov z miesta na miesto, čo sa prejavilo na jeho vykorenenosti a slabom vzdelaní.
  • V armáde sa pokúsil začať nový život. Ako sedemnásťročný nastúpil k námornej pechote. Absolvoval výcvik so strelnou zbraňou a splnil testy na ostreľovača. Slúžil okrem iného aj v Japonsku. Dostal niekoľko disciplinárnych trestov. Pred dvadsiatymi narodeninami ukončil službu v námorníctve pod zámienkou, že sa musí starať o chorú matku.
  • Do Sovietskeho zväzu emigroval v októbri 1959. Jeho žiadosť o občianstvo Moskva zamietla. Keď sa pokúsil podrezať si žily, dostal povolenie na pobyt. V januári ho poslali do Minska. Zamestnal sa ako sústružník. Na jar 1961 sa zoznámil s 19-ročnou farmaceutkou Marinou Prusakovovou. Po šiestich týždňoch sa zosobášili. Vo februári 1962 sa im narodila dcéra June. Požiadali o možnosť usadiť sa v USA, kam v júni 1962 s finančnou podporou americkej vlády odcestovali.
  • Usadil sa v Dallase. Plánoval napísať knihu o živote v ZSSR, zoznámil sa s ruskými emigrantmi. Na jar 1963 sa zamestnal v New Orleanse, kde nadviazal styky s kubánskymi emigrantmi. Kúpil si strelné zbrane a podľa Warrenovej komisie postrelil krajne pravicového generála vo výslužbe. Zapojil sa do kampane na podporu kubánskej revolúcie. Odcestoval do Mexika, a keď neuspel so žiadosťou o kubánske víza, vrátil sa do Dallasu. Narodila sa mu druhá dcéra. V októbri sa zamestnal v knižnom sklade, z ktorého bol o mesiac zastrelený Kennedy.
  • Zatkli ho 22. novembra 1963, krátko po atentáte na Kennedyho. Obvinený bol z vraždy prezidenta i policajta, ktorého mal zastreliť na úteku. Ani k jednej sa nepriznal. Dva dni po zadržaní ho pri prevoze do väznice zastrelil majiteľ nočného klubu Jack Ruby. V roku 1964 dospela Warrenova komisia k záveru, že Oswald sám zastrelil prezidenta Kennedyho. O pätnásť rokov neskôr vyšetrovací výbor Snemovne reprezentantov vyslovil vážne podozrenie, že na Kennedyho strieľali dvaja útočníci, pričom prezident sa zrejme stal obeťou sprisahania.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#atentát #Stanislav Šuškevič #J. F. Kennedy #Oswald
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku