Ísť ďalej napriek nostalgii po domove

V roku 2001 vás pozvali na Slippery Rock University, aby ste tam jeden semester prednášali. Odchádzali ste z Bratislavy vtedy s myšlienkou, že v Spojených štátoch zostanete?
To som vôbec netušil. Z jedného semestra sa totiž stali ďalšie dva. Keď som sa mal po jeden a pol roku vrátiť, spýtal som sa svojej rodiny, čo ďalej. Deti povedali, že by chceli zostať. Reagoval som slovami, že je to síce pekné, ale ja si budem musieť nájsť prácu, aby som ich uživil. Aj som ju našiel, zakotvil som na Buffalo State College, kde ma prijali na plný úväzok. Som koordinátorom textilného programu.

Ako ste si zvykali na život v novom domove?
Nebolo to jednoduché. Do Spojených štátov som chodieval od roku 1993, strávil som tam raz týždeň, inokedy dva týždne, najviac mesiac, keď som bol v New Jersey v rámci programu Artslink cez Nadáciu Georgea Sorosa. Býval som tam len dočasne, takže som si neuvedomoval, čo to znamená v Spojených štátoch žiť natrvalo. Ale keď som v roku 2001 priviedol na Slippery Rock University aj svoju rodinu, odrazu som si uvedomil, že keď tam človek chce žiť naplno, potrebuje auto, potrebuje poistenie, potrebuje zaplatiť mnoho ďalších vecí, a to už je "iné kafe“.

Vari ste nemali problém zvyknúť si na nový domov…
Spočiatku sme si neboli istí, kde je naše miesto. Či už sme doma za oceánom, alebo ešte tu na Slovensku. Bolo to ako sedieť na dvoch stoličkách. Neskôr sme sa rozhodli, že predáme byt v Petržalke a všetko investujeme do domu, ktorý sme si kúpili v Buffale. A tak sme začali nový život za oceánom.

Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ste boli docentom. Uznali vám pedagogickú hodnosť aj na Buffalo State College?
Začínal som tam od nuly. Vždy je to tak, keď prichádzate do nového prostredia. Za tri roky sa mi podarilo urobiť na Buffalo State College docentúru, ale zaujímali ich len práce, ktoré som vytvoril tam. Nič z toho, čo som urobil dovtedy, nechceli a nepotrebovali vidieť. Decká vtedy ešte chodili do školy, takže som toho mal na svojich pleciach veľa.

Môžete porovnávať. Akí sú študenti v Spojených štátoch a akí boli na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave?
Je to veľký rozdiel. Na Vysokej škole výtvarných umení je veľmi úzky výber. Veľakrát som bol pri procese výberu, zo stovky študentov sme prijali sotva päť, ale veľmi talentovaných. V Spojených štátoch je to úplne inak. Na škole je každý, kto si to zaplatí, a potom je na pedagógovi, čo zo študentov vytiahne a kam ich nasmeruje. Je to oveľa tvrdšia práca, lebo výsledok nie je automatický, ale prichádza až neskôr.

Zábery z dokumentu prezradili, že máte viac študentiek ako študentov.
Textil bol vždy doménou žien, výtvarníčok. Študentiek je preto v škole o dosť viac ako mužov. Ale zo svojich skúseností môžem povedať, že sú to práve muži – hoci je ich menej – ktorí prinášajú do textilnej tvorby, rôznych techník a experimentov niečo nové.

Kto vymyslel vašej výstave, ktorá je v Galérii mesta Bratislavy, názov Vzdialené volania?
Kurátor Ivan Jančár sa ma spýtal, ako by som ju chcel nazvať. Dlho som rozmýšľal, až mi prišla na um táto metafora. Je o vzďaľovaní a približovaní. Už som dlho mimo republiky. Moji rodičia, súrodenci a známi sú na Slovensku. Medzi týmito dvoma svetmi na našej zemeguli komunikujeme cez oceán len cez e-mail alebo telefón. Takže v názve je zašifrovaná aj nostalgia po domove. Názov Vzdialené volania je aj o radosti, o smútku, o očakávaniach, možno aj o prehrách, aj výzvach a posúvaní sa ďalej. Ísť ďalej, aj keby sa neviem čo stalo. A napokon aj o hľadaní samého seba.

Predstavujete svoju tvorbu krok za krokom, ako sa vyvíjala a menila?
Nie, výber som zúžil. V prvej miestnosti sú vystavené práce z mojich začiatkov, keď som skončil Vysokú školu výtvarných umení, čo bolo v roku 1985. Potom som pracoval na rôznych projektoch. Napríklad na vystavenej sérii Kompozícia I.-IX., ktorá získala hlavnú cenu na Prvom trienále textilného vzoru v Budapešti. Bol to prvý krok do veľkého sveta. Cena mi otvorila dvere k ďalším podujatiam, workshopom aj výstavám. Väčšina prác, ktoré prezentujem na svojej retrospektívnej výstave, však vznikla až v Spojených štátoch.

Niektorými dielami i textom spomínate na otca. Je za tým sila spomienok?
Keď mal otec v roku 2005 zdravotné problémy, uvedomil som si, ako som veľmi ďaleko. Aj som sa oňho dosť bál. Dovtedy som si vlastne ani neuvedomoval, akí sme si blízki, a zrazu mi došlo, že máme veľmi veľa spoločného. On je krajčír, remeselník, ktorý ovláda svoje remeslo, ja som výtvarník a tiež ovládam svoje remeslo. Veľa spoločného máme aj v precíznosti, ako sa zaoberáme detailom, lebo "krajčovina“ je veľmi precízna vec – každý steh, každý detail má svoje miesto takisto ako v mojich prácach.

Bola to práve otcova dielňa, kde ste vyrastali medzi strihmi, látkami a niťami, ktorá predurčila vašu umeleckú dráhu?
Priznám sa, dlho som netušil, že práve tam sú korene všetkého. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že to bol začiatok, ktorý ma vlastne potlačil ďalej. Že som sa začal zaujímať o textil napríklad preto, že som sa motal v otcovej dielni, kde boli textílie, strihy, stehy, nite rôznej farby, krieda, ktorou sa kreslí na látku… Chvíľu trvalo, kým to z môjho podvedomia vyšlo na povrch a uvedomil som si – wow! Mám veľa spoločného s otcom a vlastne aj vystavený projekt je mu venovaný. Inak, niektoré šité veci, ktoré sú na stene galérie, sú vlastne jeho práce.

Na vernisáž ste si spoza oceánu "priviezli“ aj svoju galeristku Elisabeth Samuels. Kto koho objavil?
Myslím si, že ona ma našla niekedy v roku 2005. Vtedy ma po prvý raz vyzvala, aby som u nej vystavoval. Potom ma pozývala stále častejšie a keď otvorila novú galériu, mal som tam už aj sólo výstavu. A prizýva ma na ďalšie projekty, takže môžem povedať, že spolupracujeme veľmi úzko.

Niektorí výtvarníci sa sťažujú, že galerista ich núti robiť veci, ktoré sa dobre predávajú. Aké máte skúsenosti vy?
Nikdy ma Elisabeth Samuels nenútila do určitého typu prác, mám úplne voľnú ruku. Vždy reagujem na výstavu, ktorú pripravuje. Keď mám hotové diela, pozvem ju do ateliéru a zhovárame sa o nich, vyberáme, dávame dokopy scenár výstavy – je to taký tvorivý proces. Finálna práca je samotná inštalácia, keď sa rozhoduje, ktorá vec komunikuje s inou, ako práce umiestniť a tak ďalej…

Kto je Jacqueline? Táto otázka zíde na um každému pri pohľade na diela nazvané Modlitba za Jacqueline.
Bola to naša veľmi dobrá rodinná známa. Písala do výtvarných časopisov. Ona vlastne robila o mne prvý článok, ktorý vyšiel v roku 2000 vo Fiberarts magazíne. Vtedy ma navštívila v Bratislave – to som ešte vôbec netušil, že skončím v Spojených štátoch.

Ako vyzeral ten rozhovor?
V jeden večer prišla do nášho bytu v Petržalke. Rozprávali sme sa do tretej nadránom, pritom ráno som odlietal do Helsínk na konferenciu. Bola to veľmi intenzívna noc, a dá sa povedať, že aj začiatok nášho priateľstva. Roky sme spolu komunikovali, až mi pred dvoma rokmi napísala, že je chorá. Vôbec som to netušil, bola to veľmi prekvapujúca správa. Choroba už asi trvala dlho, mala rakovinu. V tom čase som s myšlienkou na Jacqueline odlietal do Japonska, kde som mal prednášať na Kanazawa University.

Stále ste mysleli na zlú správu, ktorú vám oznámila?
V Japonsku som meditoval v jednom budhistickom chráme. Modlil som sa za ňu. V tom chráme som na určené miesto uviazal za ňu papierik – volá sa omikul – ako želanie. Keď som sa z Japonska vrátil naspäť do Buffala, dozvedel som sa, že už zomrela. Technika uväzovania toho papierika ma priviedla k myšlienke urobiť sériu, ktorá je venovaná Jacqueline.

Pri pohľade na sériu Marks až zamrazí. Ako vznikla?
V Levočských vrchoch bola obec Blažov, z ktorej pochádza moja rodina. Aj ďalšie dediny, ktoré v 50. rokoch vysťahovali a vytvorili tam vojenský priestor. V lete 2006 prišiel na Slovensko strýko, ktorý emigroval v roku 1968 a keďže po revolúcii bolo možné vstúpiť do toho vojenského priestoru, tak sa s mojou mamou vybrali hľadať hrob svojej mamy. Zomrela im, keď boli veľmi malé deti.

Hľadali ste s nimi…
Všetko bolo zbúrané, úplne zrovnané so zemou, absolútne nič. Je desivé, že toto sa mohlo stať za komunistického režimu, že zlikvidovali všetko, čo je posvätné. Bol to veľmi silný emocionálny zážitok. Hľadali sme podľa znakov ako stromy alebo kríž, až sme prišli na veľkú lúku žltej trávy, ktorá bola kedysi cintorínom, ale po hroboch nebolo ani stopy. Mama nazbierala poľné kvety, držala kytičku v ruke a hľadala. Až sa nakoniec strýko na jednom mieste zohol k zemi, urobil v hline jamku, vložil do nej kytičku a povedal: Povedzme si, že tu leží naša mama. Bolo to nesmierne silné, aj teraz mám zimomriavky, keď o tom rozprávam.

Zážitok ste hneď aj umelecky spracovali?
Hneď nie. Až keď som bol v roku 1996 na rezidenčnom pobyte v New Jersey v Centre for the print and paper a tam som mal možnosť robiť s ručným papierom, tlačou, grafikou, leptom a suchou ihlou. Rozmýšľal som nad projektom, ktorý by som tam realizoval, a zrazu som si uvedomil, že mám pri sebe fotografie svojho strýka. A spomenul som si na to bezvýsledné hľadanie hrobu jeho mamy.

Červená niť v cykle Pred dažďom, v ktorom sa venujete téme Kosovo, pripomína krv. Kde ste našli inšpiráciu?
Séria Marks, o ktorej sme hovorili pred chvíľou, bola jednou z prvých prelomových prác, pretože dovtedy som sa venoval – ako dnes hovorím – esteticky krásnym vyváženým kompozíciám, v ktorých bolo všetko tak, ako má byť. V polovici 90. rokov som sa dostal k soundtracku z filmu Pred dažďom, ktorý nakrútil Milčo Mančevski ešte pred vypuknutím konfliktu v Kosove. Akoby v ňom predpovedal, čo sa stane. Moja séria Pred dažďom je v podstate o ľudskom útlaku a utrpení. O utečencoch, ktorí pri vojnových konfliktoch trpia najviac. Sú to veľakrát nevinní ľudia, ktorí beznádejne hľadajú útočisko pred nespravodlivosťou. A ktorí musia nechtiac opustiť svoje domovy a hľadať nové miesto pre život na tomto svete.

Čím vás oslovujú ekologické témy?
Dlho vo mne driemali a znepokojujú ma rovnako ako vojnové konflikty. Keď som bol v roku 1993 prvýkrát v New Yorku, videl som na uliciach v čase, keď je zber odpadu, obrovské hromady smetí. Keď si uvedomíte, že v tom meste žije pätnásť miliónov ľudí, tak je to neskutočné množstvo odpadu. Alebo pri ceste v Pennsylvánii som videl pri hlavnej ceste obrovskú kopu odpadu, o ktorú sa nikto nestaral. Bolo to otrasné. Už síce existujú systémy, ako odpad spracovať alebo ho pretransformovať na nový materiál, ale stále sa s problémom odpadu boríme.

Foto: GMB

Bajus, supernova Jozef Bajus: Supernova

Recyklujete rôzne materiály, z ktorých vytvárate najrôznejšie objekty. V inštalácii Všetci sme na jednej lodi ste použili aj zvuk.
Nikdy predtým som so zvukom nepracoval. Pri prechádzkach a stretnutiach s kamarátom Jeffom Higginbothamom sa rozprávame o výtvarných projektoch, ktoré pripravujeme. V poslednom čase sme urobili v Buffale dve veľké diela, v ktorých som použil jeho zvuk. Jeff chodí po meste, nahráva rôzne zvuky, dáva ich dokopy a jeho "zvuková stopa“ sedí k mojim prácam.

V galérii, v ktorej vládne ticho, považujete zvuk za štvrtý rozmer? Myslím si, že je veľmi dôležitý kvôli komunikácii s návštevníkom. Projektu dáva ďalšiu vrstvu. Inak, táto inštalácia bola veľkou výzvou pre zamestnancov Galérie mesta Bratislavy. Museli nazbierať obrovské množstvo papiera, plastov a iných recyklovaných materiálov, z ktorých som potom inštaláciu vytvoril na mieste v podkroví galérie.

Originálne objekty vytvárate z kníh. Aj tie recyklujete?
Pracujem s knihami, ktoré už nikto nechce. Nehľadám ich v antikvariátoch, kde čakajú na nových čitateľov. Najskôr som si vytváral vlastné knihy, či presnejšie, objekty, ktoré sa na knihu podobali. Znásoboval som obraz alebo fotografiu, lepil… Raz som skúsil experimentovať s knihou obyčajným skladaním a zistil som, že dostala zaujímavý objem. Neskôr som do kníh aj vŕtal, rezal, trhal a kombináciou všetkých techník som vytvoril sériu upravených kníh, ktoré možno charakterizovať ako malé plastiky. Dajú sa inštalovať na stenu alebo vystaviť na podstavec.

Vyhodené knihy, plastové fľaše, papier… Niekto by mohol povedať, že ich používate preto, lebo nemáte dosť financií na nové materiály.
Nie preto recyklujem rôzne materiály. Mimochodom, moji kolegovia v škole sa mi smejú a často mi hovoria, ty si taký cheap artist, lacný výtvarník. Všetko si môžeš kúpiť v obchode za lacné peniaze – kúpiš si papier, kúpiš si spinky a z toho vytvoríš nové dielo. Iný výtvarník si musí kúpiť striebro, veľký kus kameňa alebo dreva, čo nie je lacná záležitosť, a až z toho tvorí. Ja viem aj obyčajný papier pretvoriť na výtvarné dielo, ktoré má zaujímavú štruktúru alebo tvar a má určitú hodnotu. Napokon aj papier, ktorý už niekto iný vyhodil, sa dá pretransformovať do novej formy a dá sa mu dať nový charakter.

Boli to vaše deti, kto rozhodol o tom, že ste zostali v Spojených štátoch. Kráčajú vo vašich šľapajach?
Jakub, ktorý má už tridsať rokov, je talentovaný. Má nesmierny zmysel pre detail, precíznu kresbu. Jeho témy sú spojené s muzikou, ktorú hrá, keďže je aj hudobník. Vyštudoval grafický dizajn v Buffale na univerzite a venuje sa aj tomu, čiže je to perfektné spojenie hudobného a výtvarného. Okrem iného robil obal na cédečko, ktoré vydala jeho skupina. A venuje sa rôznym ďalším návrhom.

Aj dcéra sa „potatila“?
Terezka má dvadsaťpäť, vyštudovala fashion technology, čiže má vzťah k móde a tkaninám. Som rád, lebo to ostáva v tradícii našej rodiny. Myslím si, že aj môj otec je rád, pretože momentálne sa dcéra venuje navrhovaniu oblečenia pre jednu golfovú firmu.