Vianoce nie sú Happy Birthday

Čo pre vás znamená Štedrý deň a vôbec Vianoce?
Veľkú udalosť. Pár dní, keď sa na chvíľu akoby zastaví čas,. Vianoce našu uponáhľanú spoločnosť aspoň na moment prinútia zamyslieť sa, o čo nám vlastne ide. Všetci túžia po šťastí. Len každý si pod ním predstavuje niečo iné.

Kto bol ústrednou postavou Vianoc vášho detstva?
Mama. Všetko v dome bolo čisté, vyumývané. Stôl bol slávnostne prestretý, uprostred stál na bielom obruse svietnik s horiacou vianočnou sviecou. V izbe žiaril ligotavý, voňavý vianočný stromček. Tešili sme sa všetci prenesmierne. Ale ponajprv na Štedrý deň bol od rána pôst. Sebazáporom – postením sme sa chystali na veľkú – hlavnú – udalosť, najkrajšie sviatky roka.

Deťom vraj hovorili, že ak sa vydržia postiť, budú pekné a nebudú mať vyrážky. Nie je v tomto zvyku zakódovaná jedna zo zásad zdravého stravovania?
Zásady, ktoré sa kedysi dodržiavali na Štedrý deň, boli obrovským kontrastom večere. Napĺňali nás očakávaniami, ktoré ťažko pomenovať. Jedinečnosť a zmysel Štedrej večere si zrejme uvedomujeme až s istým odstupom času od nevinných detských rokov. Štedrá večera má hlboký mravný – náboženský obsah. Dnes mnohým akoby sa vyparil. Stôl sa prehýba pod dobrotami, a predsa za ním čosi chýba. Štedro sa dá najesť hociktorý deň v roku, ale Štedrý večer je iba jeden a v tom je obrovský rozdiel. Spočíva v tom, že Štedrý večer je sviatkom rodiny a najmä detí, pričom už malé deti si zvykali, že treba sa niečoho zriecť.

Prečo je také dôležité privykať si už od detstva na odriekanie? Bol to aj váš začiatok výchovy k mravnej a fyzickej odolnosti?
Svojím spôsobom áno. Veľmi dobre si pamätám na Vianoce môjho detstva, keď sa dodržiavalo postenie. Pôst ako spôsob sebavýchovy zvyšuje nielen odolnosť, imunitu, ale vedie deti k sebakontrole aj v rôznych životných situáciách. Dnešným deťom chýba sebaovládanie, všetko majú naraz, hneď, okamžite a práve v tom sú slabé. To, že dnešné dieťa nevie urobiť kotrmelec, nie je len otázka nešikovnosti, toho, že nevie ovládať vlastné telo, ale aj prístupu rodičov k jeho fyzickej a mravnej výchove.

Bol pôst výsledok cirkevnej reguly?
Prísne vzaté nikde to nebolo napísané, ale za prirodzené sa považovalo, že deti sledovali záujem rodičov a rodičia chceli v deťoch aj pôstom dosiahnuť, že Vianoce sú čosi mimoriadne. Keď má niekto narodeniny, predsa sa nepostí. Ale čo sú Vianoce? Ako to pomenovať? Vo svojej podstate sú to narodeniny vyššej bytosti. To nie sú Happy Birthday, ani Mnoga ljeta, ako sa kedysi spievalo, ale narodeniny, ktoré majú unikátnu vlastnosť, čo nemožno napodobniť. Niektoré národy vôbec nemajú Vianoce a sú ochudobnené o mnohé veci. V Rusku napríklad Roždestvo – Vianoce nie sú sviatkom, majú Nóvyj god. S nóvym godom, s nóvym sčástjem. Stačila novoročná joločka, ded maroz a snehulienka.

Prečo sa u nás nikdy neuchytil sovietsky model Vianoc?
Pretože posolstvo slovenských Vianoc bolo hlboko zakódované v generáciách pred nami. Starí rodičia, prastarí rodičia, rodičia, všetci ich oslavovali rovnako. Aj tí skalopevní, keď prišiel Štedrý večer, vytiahli spevník a celá rodina spievala koledy.

Vedia vás koledy nadchnúť?
A ešte ako. Milujem Tichú noc, to, ako sa u nás spieva. V speve cítiť neuveriteľný radostný rozmer udalosti narodenia Božieho dieťaťa. Kedysi, teraz to už, žiaľ, celkom neplatí, v mnohodetných rodinách každý veľmi živo prežíval, keď prišlo dieťa na svet. Malé krehké, nežné stvorenie vyžadujúce si veľa starostlivosti, a tu zrazu ten obrovský pocit krivdy, že ten Najvyšší ležal najnižšie – v obyčajnej maštaľke. Sila Tichej noci a Vianoc je v tom, že to, čo sa zdá slabé a bezmocné, môže byť veľmi silné a úžasné. Po dlhé stáročia a tisícročia sa to nedá preklenúť. Ničím.

Čo uchovávate z Vianoc vášho detstva vo vlastnej rodine?
Myslím si, že ich podstatu, tá sa nemôže zmeniť, zostáva tá istá. Narodil som sa v čase vojny a náš štedrovečerný stôl bol jednoduchý ako v tisíckach iných slovenských domácností. Jedlom prehýbajúci sa stôl predsa nie je symbol pravých Vianoc, pôvodný jedálny lístok bol až naturalisticky jednoduchý. Niekdajšie Vianoce boli skromné, ale obsahovo veľmi bohaté. V tom dnešný človek pociťuje obrovské vákuum, ktoré vytvorila konzumná spoločnosť, držiaca sa hesla, čím viac, tým lepšie.

Ľudia si chcú dopriať to, čo si prv nemohli. A aj si dožičia. Čo je na tom zlé? Je to vari prirodzené.
Na vianočnom stole sú naozaj potraviny od výmyslu sveta, také, aké na slovenskom stole prv nikdy nebývali. Ale aké sú to potraviny? Cudzokrajné ovocie často ani nemá dobrú chuť, lebo ho obrali predčasne a ponatierali všelijakými voskami, aby upútavalo pozornosť. Pochúťkou a ozdobou slovenského štedrovečerného stola boli vždy jablká, hrušky, orechy, cesnak, med, oblátky, opekance s makom, ony robili Vianoce Vianocami. Ľudia kedysi nemali peniaze, ale vedeli si ozvláštniť vianočnú tabuľu. Vystačili im sušené krížalky jabĺčok či hrušiek, z ktorých si spolu zo sušených sliviek urobili kompót. Bolo to niečo sviatočné a zároveň veľmi zdravé, plnohodnotné, pretože sušené ovocie bolo okrem iného aj plné vlákniny, ktorá nám v súčasnej strave tak veľmi chýba.

Lenže kde dnes zoženiete sušené slovenské slivky, jablká a hrušky. Tu i tam sa vyskytnú ako vzácna zriedkavosť. Takmer všetko sušené ovocie je z dovozu…
… na škodu veci. Pretože napríklad slivky sú presladené, a to aj preto, lebo sú máčané do glukózového sirupu, ten zvyšuje glykemický index o 100 percent!. Vo vianočnej miske je plno cudzokrajných orieškov, ktoré môžu spôsobovať alergie. Radšej nech je tam obyčajný vlašský orech ako prototyp zdravého ovocia. Prečo sa hovorí, zdravý ako orech? Nuž aj preto, že obsahuje najkvalitnejší tuk. Orech napĺňal predstavu dobrého zdravia, symbolizoval pevnosť, tvrdosť, tuhosť a odolnosť. K orechom patria jablká, hrušky, med a vianočné oblátky. Opekance s makom, kapustnica, ryba so šalátom, makové a orechové koláče, medovníky. Také boli a sú naše Vianoce.

Zdôrazňujete, že Vianoce sú rodinným sviatkom. Aká je súčasná slovenská rodina?
Zdá sa mi, že niekedy až prehnane ambiciózna, zameraná na kariéru a potom v rodine nezostáva čas na deti a ich výchovu. Slávny taliansky filmový režisér Frederico Fellini povedal, že detstvo poznačí človeka na celý život. Keď je detstvo šťastné, zdravé, plnohodnotné, potom ani v dospelosti sa človek nemôže vracať k inému, len k tomu pôvodnému. Každý sa vracia tam, kde vyrástol, odkiaľ pochádza, k tradíciám. A tie sa prejavujú aj na Vianoce.

Ako?
Napríklad výberom štedrovečernej polievky. Ešte nikdy sa Slováci a Slovenky tak navzájom nemiešali a až pri prvom spoločnom Štedrom dni si mnohí uvedomia, aká pestrá je slovenská kuchyňa. Ten, kto je z východu, má rád máčanku a povie, že najchutnejšia a najlepšia na svete je máčanka. A ten, kto nevie, čo je máčanka, hustá kašovitá polievka z jušky, zostane prekvapený, ako sa dá na mnohoraký spôsob máčanka pripraviť. Okrem všeobecne rozšírenej kapustnice sa niekde večeria šošovicová či fazuľová polievka alebo rôzne variácie hubových polievok. Vždy sa pripravovali, aspoň na vidieku, z vlastných surovín dopestovaných bez chémie. Boli to jednoduché, no kvalitné potraviny, dnes by sme povedali v kvalite bio.

Mnohí by sa radi vrátili k svojim koreňom, ale kvalitných potravín napriek ich obrovskej ponuke niet toľko, koľko by sme si želali. Prečo?
Samozrejme, život sa zmenil. Obklopuje nás spriemyselnené poľnohospodárstvo a potravinárstvo, nákupy sa nerobia na trhu, ale v supermarketoch. Zmenu v náladách spotrebiteľa túžiaceho po kvalitnejších pôvodných potravinách si musia viac všímať obchodníci. Je to obchod, ktorý nedoceňuje tradičné potraviny. Nedávno som si všimol, že jedným z hitov vianočných trhov boli drevené lyžice. Prečo ich ľudia kupujú? Nuž preto, aby si pripomenuli to, čo už nie je. A potom, keď si dá človek demikát drevenou lyžicou, chutí mu trikrát lepšie!

Akurát že niektorí ľudia dnes nevedia, čo je demikát.
No predsa jednoduchá polievka pripravená z bryndze. Žiadaná drevená lyžica, ktorou sa demikát kedysi jedol, je svojráznou odpoveďou na globálne trendy – aj v stravovaní. Myslím si, že čím skôr sa vymaníme z uniformity, z toho, že všetci jeme rovnako – rovnako rýchlo a rovnako zle a rovnako strašným umelohmotným príborom, tým skôr dosiahneme zmenu v našom nezdravom spôsobe života.

V mnohých manželstvách po rokoch city vychladnú a nenapraví ich ani najlepšia vianočná kapustnica. Alebo predsa len môžu Vianoce zlepšiť ľudské vzťahy?
Len vtedy, keď ľudia majú srdcia otvorené. Môže byť nádherne urobený vianočný stromček, jedlo prestreté na prekrásnom obruse, ale ak chýba láska a porozumenie, ktoré spájajú členov rodiny, nie sú to pravé Vianoce. Poznal som pacienta, ktorý sa dožil požehnaného veku, deväťdesiatky. V mladosti sa rozviedol a šesťdesiat rokov žil oddelene od manželky a detí. Keď zostarol, každé Vianoce písal list manželke s prosbou, či k nej môže prísť na Štedrý večer. Nedočkal sa pozvania. Ženu opustil s malými deťmi, ktoré mu nevedeli odpustiť svoje trpké detstvo. Na staré kolená zistil, že peniaze ani všetko ostatné nevedia nahradiť to, čo vytvára blízkosť rodiny a jeden jediný deň v roku. Jeho túžba dostať sa k štedrovečernému stolu k manželke bola zúfalá. Manželka mu už bola temer ochotná odpustiť, ale deti ju presviedčali, aby neprejavila slabosť. Starček napokon zomrel sám v nemocnici. Tvrdosť, ak nás ovládne, je zničujúca a pokazí všetko, aj Vianoce. Takých nešťastných rodín je na Slovensku veľa.

Sú Vianoce aj sviatkami odpúšťania?
Áno. Niekedy namiesto veľkých slov stačí pohľad, gesto, teplý stisk ruky, bozk. Čaro Vianoc spočíva v ich mágii, ktorá sa nedá chytiť do ruky. Kedysi sme sa vedeli podeliť aj s najskromnejšími vecami a pomohli jeden druhému v najťažších chvíľach, a to sa nedá ničím vyvážiť. Ľudia sú vo svojej podstate stále rovnakí, ale musia si uvedomiť, že to, čo medzi nimi vytvára najväčšiu bariéru, je sebectvo. Čaro Vianoc je v tom, koho oslavujeme. Boží syn prišiel do najväčšej biedy, dobytok v maštaľke bol jediný, ktorý ho zohrieval. Skromnosť, biedne pomery, predchádzali veľkosť Božieho syna. Ale viete, aké nielen duchovné posolstvo zanecháva božie narodenie súčasníkom?

Aké?
Odhaľuje podstatu, ako si zlepšiť imunitu. Keď prišiel Boží syn na svet, musel byť zdravý. Mal pozemskú matku, musel sa správať a žiť ako človek. Najmodernejšie výskumy ukázali, že dieťa, ktoré je od útleho veku v kontakte so zvieratami, ako boli v betlehemskej maštaľke, má lepšiu imunitu. Takéto deti nemajú alergie, atopické ekzémy, astmu, ani bronchitídu. Dôkazom boli z prachu matracov izolované zvyšky endotoxínov pochádzajúcich z maštaľného hnoja. Deti roľníkov, ktoré na nich spávali, astmu nemali, na rozdiel od tých, čo spávali v úzkostlivej čistote.

Nech hovoríme o tom, či onom, vždy sa skrúti reč na skromnosť, striedmosť ako základ mravnosti a duchovnej sily. Súčasník, ktorý tvrdo pracuje, stále súperí s časom, si však chce dožičiť. Vraví si, mám predsa na to. Čo mu odkážete?
To, že k umeniu žiť patrí aj včas sa zastaviť, pochopiť, že stále naháňanie nevedie k ničomu dobrému. Moderný človek behá aj s tromi mobilmi, nevie bez nich existovať, a pritom vďaka ním ho vedia vypátrať, nech sa kdekoľvek nachádza, a prichádza o svoje súkromie. Ocitá sa v akomsi domácom väzení, nemá ani chvíľu samoty a ticha, ktoré očisťujú ducha i telo. Ak si neuvedomíme, že práve Vianoce sú časom na zastavenie, že naháňanie sa za všetkým, čo všetko by sme mohli doma mať, ale nemusíme, je obyčajná márnosť, potom zbytočne túžime po pravých Vianociach.

Prípravou na Vianoce bol advent. Dnes mnohým obsah tohto slova uniká.
Advent znamená príchod. Na to, aby sme vedeli prežiť najkrajší deň v roku, sa treba pripraviť, to sa nedá za 24 hodín, lebo to nie je možné. Advent vyčlenil na to štyri nedele, teda celé štyri týždne. Súčasník, ktorý sa stále ponáhľa, prichádza o veci, ktoré sú nadčasové. Zapamätajme si však, že naše deti a vnúčatá robia to, čo my. Ak sme pozorní, časom si veľmi dobre uvedomia čaro a hodnotu vianočnej chvíle, toho, čo vytvára atmosféru spolupatričnosti, keď je rodina pokope. Keď je naozaj spolu a nie že jeden je v Rakúsku, druhý v Írsku a tretí kdesi v Austrálii. To je naozajstný Štedrý večer, a nie virtuálny strávený pri skajpe. Aké je to úžasné, keď sedia za jedným stolom nielen rodičia a ich dospelé deti, ale aj vnuci. Pocit, keď ako starý otec držím svojho vnuka za ruku a cítim, ako sa ku mne túli, ma napĺňa šťastím.

Čomu učí rodina?
Napríklad zvyku deliť sa. Medovníky, ktoré dieťa ich nemá rado?! Nádherné vianočné pečivo. Dobrá známa nám podarovala škatuľu domácich medovníkov a trojročný vnuk, keď sa lúčil, pribehol k babičke a vraví jej: "Nezabudni dať dedovi z medovníčkov, sú skutočne veľmi dobré.“ Akú mi urobil radosť. Pamätal na mňa! Keď sa vštepuje deťom od útleho veku uvedomenie, že nie sú na tomto svete samy, že o radosť aj z toho, čo je vzácne, sa treba podeliť, dosiahne sa veľká vec. Naučíme dieťa veľkorysosti. K čaru Vianoc patrí obdarúvanie, no len vtedy je človek skutočne obdarovaný, keď vidí radosť v očiach obdarovaného. Nie je dôležité, že ja som dostal, ale že som ja daroval. To je oslobodzujúce. Ak to dokážu urobiť deti, je to najkrajší vianočný dar. Detská radosť je spontánna, nie je hraná, predstieraná. Detská tvár odráža niečo božského, v tom je cítiť niečo, v čom sme vo svojej podstate najbližší k Stvoriteľovi.