Meriame sa so svetom

Je pre vysokú školu dobre, keď starne?
Tradícia je hodnotou. Vďaka nej si udržali univerzity svoje postavenie, význam a unikátnosť vzdelávania aj v modernej dobe. Podstatný je najmä osobný kontakt študenta s učiteľom, ďalej tvorivosť učiteľa, ktorý vtiahne do tvorivosti aj študenta. Keď však hovoríme o tradícii, neznamená to, že učíme tak ako pred päťdesiatimi či desiatimi rokmi. Tvorivý učiteľ nebude veci robiť tak, ako sa robili včera, ale tak, ako je nevyhnutné robiť ich zajtra.

Sú tvoriví aj študenti? Nie sú pasívnejší, ako bývali?
Máme veľký počet študentov, no sú rôzni. Väčšinou sú vynikajúci, originálni, snaživí a idú za svojím cieľom. Je však aj skupina ľudí, ktorí sa len snažia naplniť náročné kritériá, a nakoniec aj takí, ktorým ide len o získanie vysokoškolského vzdelania. Ale aj tí musia splniť stanovenú mieru požiadaviek. Občas stretnem študentov, ktorí mi hovoria: „My sme sa k vám hlásili na univerzitu a nedostali sme sa. Vieme, aké sú u vás na danom odbore náročné požiadavky, a tak teraz študujeme na inej vysokej škole.“ Alebo sa mi dievča priznalo, že na súkromnej vysokej škole urobilo päť skúšok za deväť dní! Ľudia si medzi sebou takéto veci hovoria a porovnávajú si skúsenosti.

Ako si overujete, či sú na vašej univerzite aj najkvalitnejší učitelia?
Hodnotili sme kvalitu našich vedeckých kolektívov. Skúmame, aké majú ohlasy vo svete – či ich prácu vnímajú v zahraničí a nakoľko sú ich práce citované. Na univerzite máme štrnásť vedeckých kolektívov patriacich podľa uznávanej metodiky do svetovej špičky. Ide najmä o lekárske vedy, prírodné vedy, farmaceutické vedy, matematiku, fyziku.

A čo humanitné vedy?
Humanitné a spoločenské vedy sú zamerané na potreby našej spoločnosti, na skúmanie našich problémov, našej histórie a ťažko budú mať dosah napríklad v Mexiku alebo v Indii. Ťažko povedať, ako študujú našu Veľkú Moravu napríklad v Číne… To je práve problém – u nás aj vo svete – nemajú taký dosah ako iné odbory. Historik či filozof si ako postupovú prácu podávajú monografiu, knihu, a, samozrejme – knihy sa neevidujú v medzinárodných externých databázach. Aj uznávaných vedeckých časopisov je menej, a tak je dosah humanitných vedcov menší ako povedzme v chémii či v molekulárnej biológii. Vo fyzike či v molekulárnej chémii vedci tvoria medzinárodné tímy, sú prepojení cez projekty, a tak je aj vzájomnosť oveľa vyššia. Svetovo uznávaný je napríklad profesor Branislav Sitár, ktorý pôsobí v rade CERN-u.

Ako sa teda dajú hodnotiť spoločenské vedy, keď sú nepolapiteľné konkrétnymi prejavmi?
Ťažko. Predstavte si napríklad právnika, ktorý síce nepublikuje v uznávaných vedeckých časopisoch, ale pre spoločnosť je významný a potrebný. Spoločenské vedy sme hodnotili tak, že sme porovnávali ich výsledky podľa rôznych databáz okolitých univerzít. V porovnaní s Brnom, Budapešťou či Viedňou obstáli pomerne dobre. A keď sa porovnávali naše vedecké kolektívy na univerzite s vedeckými kolektívmi v daných odboroch na SAV, ukázalo sa, že tie naše sú v niektorých odboroch dokonca ešte efektívnejšie.

V čom?
Napríklad sa hodnotí, koľko máte monografií, koľko článkov za dané obdobie, nakoľko je daný kolektív produktívny. Ide o to, aby okrem učenia mal aj vedecké výstupy. Nemusí mať citácie z Japonska, stačia aj domáce, alebo to, že vydal monografiu, ktorú ľudia čítajú. Jednoducho jeho vedecká práca nie je užitočná len pre neho samého, ale pre spoločnosť, pre ďalších tvorivých pracovníkov.

Na akom mieste sa teraz Univerzita Komenského nachádza v rebríku úspešnosti?
Tých rebríčkov je veľmi veľa. Najpopulárnejší bol Šanghajský rebríček, ktorý zverejňuje prvých 500 najlepších univerzít. Rôzne európske a svetové rebríčky posudzujú rôzne kritériá – niektoré sú zamerané viac na vedu, iné na výučbu, možnosti štúdia, komfort študentov či dokonca na návštevnosť webovej stránky univerzity. Napríklad v University Ranking by Academic Performance (rebríček podľa akademického výkonu) sme na 546. mieste z 2¤000 hodnotených univerzít sveta, podľa rebríčka Scimago sme na 789. mieste z 2¤744 univerzít, podľa Webometrics sme na 765. mieste z 19¤403 univerzít a v EduRoute University Ranking sme na 346. mieste z viac ako 10¤000 univerzít.

V čom ste bodovali najviac?
Napríklad v zamestnanosti doktorandov. V tomto smere opakovane patríme medzi prvých dvadsaťtri univerzít na svete v analýze Šanghajskej univerzity. Sú ľudia, ktorí to akceptujú, hlavne v zahraničí si to všimli. U nás doma sa to občas spochybňuje. Niektorí hovoria, že Slovák je preto úspešný, lebo zoberie akúkoľvek robotu. Dá sa to aj tak interpretovať, ale naši doktorandi – napríklad z experimentálnych disciplín, kam patria všetky prírodné vedy, lekárske či farmaceutické vedy – nachádzajú uplatnenie vo svete, a to na špičkových pracoviskách.

Máte prehľad, koľkí sú už takto vo svete?
Univerzita to centrálne neeviduje, lebo doktorandi sú v pohybe. Väčšinou si to sledujú priamo katedry, vedecké tímy a so svojimi ľuďmi sú v kontakte, spolupracujú. Samozrejme, je tu veľká snaha, aby sa tí ľudia mohli aj vrátiť a aby sa ich skúsenosti mohli dostať domov. Je to však problematické, lebo oni si tam nájdu partnerov a usadia sa. A problém je aj s dotáciou vedy. Dobre to nedávno povedal profesor Vilček, keď hovoril o budúcnosti Slovenska. Treba si uvedomiť, že veda nie je luxus. Veda je nevyhnutnosť pre ďalší rozvoj spoločnosti. Nemá sa na nej šetriť. Musíme investovať nielen do vedy a strhnúť aj študentov, aby vo vedeckej tvorbe pokračovali. Nehovorím, že dnes – a hneď – na tom zarobíme. Ide o to, aby sme mali excelentných ľudí, ktorí budú na tepe doby. V rámci Európskej únie sme konkurencieschopní, ale je tu problém financovania. Naše možnosti, ktoré nám dáva Zákonník práce, naše platové podmienky. Veď ani Chára by nehral za Boston, keby mu v Spišskej Novej Vsi platili tak isto ako v Amerike.

V Šanghajskom rebríčku si cenia počet nositeľov Nobelovej ceny na univerzite a ich žiakov. Znamená to, že nemáme šancu takéto školy dohnať?
Oproti iným univerzitám sme mladá škola, takže nositeľov Nobelovej ceny nemáme. To sa nedá len tak získať. A kto ich má, tak si ich šetrí – niekoľko univerzít drží v pracovnom pomere významných seniorov len preto, aby za nich mali rebríčkové body. To sa často dozviem v osobných rozhovoroch s rektormi.

Netreba sa aj omladzovať?
Vlastne stále hovorím o omladzovaní. Jedna vec je tradícia, ktorá zaručuje kvalitu alebo neustúpenie do nekvality. Profesor, ktorý je náročný, nedovolí, aby jeho nástupca bol nejaký potrimiskár, ale musí mať minimálne jeho úroveň a ešte niečo nové priniesť, to je tá tradícia. Keď sa teraz rozhodnete začať nejaký experiment, máte problém: kým sa dostanete do toho špičkového prostredia v danom odbore, nejaký čas to trvá. Musíte byť známy, spolupracovať, a to sa nedá dosiahnuť zo dňa na deň. Skúsený a úspešný profesor však berie svojich žiakov so sebou, predstavuje ich a otvára im takto dvere. Často uspeje až druhá generácia. Ak chcete vstúpiť do excelentnej skupiny v danom odbore, tak sa ako prvá generácia musíte veľmi snažiť a dostanete sa tam niekedy na konci kariéry. Ale vaši žiaci už majú akceleráciu, keď sa tam chcú dostať.

Keď vás pred troma rokmi zvolili za rektora, hovorili ste, že hlavne nechcete tolerovať priemernosť. Ako sa dá netolerovať priemernosť, ktorú sme, žiaľ, neraz zažili na vlastnej koži?
Nastavením správnych kritérií. Treba ísť do sveta, jednoducho učiteľ musí ten svoj chotár, univerzitu, presiahnuť. Katedra nemôže byť pre dobrého vyučujúceho len jeho pracoviskom, kde si odučí, odíde domov a o viac sa nestará. Dobrý pedagóg musí byť aktívny, interdisciplinárny, mali by o ňom vedieť ľudia. Každý, kto učí na vysokej škole a je vedecký pracovník, by mal byť vo svojom odbore známa osobnosť. Keď sa niekto stáva docentom, odborníci z jeho okolia by mali už o ňom niečo vedieť.

Ako sa to dá zistiť či zmerať?
Používa sa napríklad Hirschov index, ktorý hodnotí nielen počet publikácií a citácií, ale aj to, či tie veci aj niekto číta, či s nimi pracuje. Niekto môže mať veľa publikácií – ale dobre utajených. A niekomu stačí vymyslieť pár vzorcov – ako Einsteinovi – a je svetovo známy. Naša univerzita má výborné výkony, 27-percentný podiel publikačnej činnosti v slovenskej vede a 38-percentný podiel citovanosti v slovenskej vede.

Aká je úroveň študentov, ktorí na univerzitu prichádzajú? Vraj neraz majú problém s pravopisom…
Je to veľmi rozdielne. U niektorých študentov, ktorých učím, už viem hádať, kam chodili na gymnázium – akých mali učiteľov, ako sú pripravení. Vo všeobecnosti platí, že u študentov stúpa napríklad znalosť rečí. Sú veľmi dobre jazykovo vybavení, ale v niektorých disciplínach, ako je matematika, fyzika či chémia, sa zhoršili. Nevedia základné vzorce.

Čo im prepáčite na prijímačkách? Môžu byť objektívne?
Sme univerzita, o ktorú je neustále veľký záujem a môžeme si študentov vyberať. Na lekársku fakultu sa dostávajú iba jednotkári. Ľudia, ktorí majú dobré výsledky už na strednej škole a musia splniť testy. Zaviedli sme aj kódy, aby nás nikto neobviňoval z rôznych machinácií. Fakulta sociálno-ekonomických vied zasa považuje maturitnú skúšku za štátnu skúšku a riadi sa ňou.

Aj maturita však má na každej škole inú úroveň.
Poviem vám vlastnú skúsenosť. Na strednej škole som mal samé jednotky, ale nemal ma rád matikár, a tak som mal niekedy trojku z matematiky. To znamená, že už by som sa na vysokú školu nemohol dostať. Mňa si vybral na prijímačkách jeden profesor, pretože som mal presne taký osud ako on. Keď som už robil ašpirantúru, povedal mi, ako ma vnímal – videl, že mám samé jednotky, vyhrávam olympiády, snažím sa uplatniť v literatúre a mám trojku z matematiky. „To musel byť vrták, čo ťa učil, sedel na tebe,“ povedal mi. Úroveň niektorých gymnázií je veľmi dobrá. K nám sa dostanú dobrí žiaci, ale neviem, akí sú tí ostatní. Nedá sa paušalizovať. Skôr sa núka otázka, či naozaj potrebujeme, aby malo až toľko ľudí vysokoškolské vzdelanie, ako sa dnes poskytuje. Mnohým by možno stačil len bakalársky stupeň. Alebo – koľko potrebuje Slovensko napríklad nových hudobných skladateľov? Jedného ročne? Dvoch? Veď každý nie je Suchoň či Cikker. Ale máme im brániť študovať to? Veď oni študujú, lebo majú talent, sú šikovní, vedia, že budú mať možno ťažkosti s uplatnením, ale chcú to robiť. A keď to nevyštudujú u nás, pôjdu inam.

Nemyslíme si, že problémom sú študenti hudby. Skôr obrovský počet ľudí, ktorí sa hlásia na sociálnu prácu. A to len preto, aby niečo vyštudovali.
Prečo kedysi stačilo byť zdravotnou sestrou s maturitou na strednej zdravotnej škole a dnes už sestra musí mať zdravotnícku vysokú školu? Ide o to, ako vieme pripraviť legislatívu, aby sa uplatnili aj bakalári. Nie je to možné v práve, vo farmácii, v medicíne, ale v niektorých odboroch to možné je. Sú predpisy, podľa ktorých úradníci musia mať vysokú školu – aj to pôsobí na počet študujúcich.

Ako rektor stále aj učíte?
Učil som 22 hodín týždenne, teraz učím jeden deň, mám desať hodín. Okrem prednášania aj posudzujem práce, stretávam sa s diplomantmi, bakalármi, mojimi piatimi doktorandmi.

Ako vedec botanik ste objavili nové druhy flóry na Slovensku. Máte ešte čas aj na výskum?
Venujem mu soboty, nedele, noci. Patrí to k mojej robote. Áno, zistil som nové druhy vo flóre Slovenska. Dokonca som objavil jeden druh, ktorý je už iba v herbároch – Juncus thomasii, sitinu Thomasovu. V lokalite, kde rástla, je dnes kolonáda Bardejovských Kúpeľov. V súčasnosti sa venujem najmä výskumu peľu. Rozpracovávam metódu využitia peľu ako indikátoru kvality životného prostredia a mutagenity v prostredí. Sledujem tiež peľ alergénnych druhov a príčiny nárastu peľových alergií v mestských aglomeráciách. Počet alergikov stúpa, je to zaujímavá, no zložitá problematika. A potom mám vypracovanú metódu, ktorá umožňuje zistiť, aká bola mutagenita na Slovensku – napríklad pred sto rokmi a porovnať ju so súčasnou situáciou. Viem to zistiť z herbárových položiek.

Aká? Ale najmä – čo to je?
Mutagenita je napríklad to, čo dýchate, keď idete po ulici – kedysi najmä olovo, dnes sú už v autách dieselové motory, ale pri spaľovaní nafty vzniká silná karcinogénna látka s veľmi zložitým vzorcom! A čo sa vyparuje počas horúceho dňa z asfaltu! Viete, koľko zjete umelých farbív a konzervačných látok v potravinách? Aspoň dve kilá ročne.

Škola organizuje fotosúťaž Moja univerzita. Ste milovník fotografie?
Som fanúšik fotografie, sám som kedysi fotografoval, ale keďže mám málo času, zameral som sa na profesionálnu dokumentárnu fotografiu. Baví ma to, viem, ako to má vyzerať, ale nechcem sa pasovať za odborníka. V tejto súťaži budeme hľadať predovšetkým tvorivú fotografiu. Predpokladáme široký záber fotiek – od reportážnej cez umeleckú až po dokument. Na univerzite učia aj takí umelci ako Martin Činovský a Stanislav Harangozó, to sa asi prejaví. Ale aj zábery preparátov spod mikroskopu môžu byť zaujímavé. Uvidíme.