Aká je podľa vás kvalita vysokoškolských študentov? Smeruje stále nahor?
Ťažká otázka. Odpoveď môže byť aj áno, aj nie. Ukazuje sa, že priemer trochu klesá. To však neznamená, že sa neobjavujú mimoriadne talenty, nádeje, ktoré sú schopné za Slovensko prispieť čímsi netriviálnym do svetových vedeckých poznatkov. Talenty teda sú, nestratili sa, ale v priemere pozorujeme menší záujem o hlbšie štúdium. Počas svojej kariéry som skúšal veľmi veľa ľudí a v súčasnosti mi mnohí na konci štúdia povedia „viete čo, mne stačí aj tri mínus, potrebujem len ten papier“. Väčšine vysokoškolákov ide hlavne o diplom v ruke, odchod do praxe a čo najlepší zárobok.
Myslíte, že by pomohlo viac študentov vyhadzovať? Byť prísnejší?
Dnes je situácia iná ako kedysi už pri prijímačkách na elektrotechnickú fakultu. Voľakedy bol výber prísnejší, dnes sa berie všetko. A potom to tak aj vyzerá. Veľké percento príde do prvého ročníka s prístupom „skúsim a ak to nepôjde, odídem“. Hneď po prvom semestri odpadá 20–30 percent študentov – ani len na skúšky neprídu. V minulosti, keď sa z 1 500 uchádzačov prijalo 700, tak aspoň väčšina z tých 700 mala záujem o štúdium a s mnohými bola radosť pracovať.
Neláka dnes poslucháčov ani štúdium v zahraničí?
Len málo z nich. Pôsobím na elektrotechnickej fakulte, na ktorej sú stovky študentov a stovky aj končia. Ale z nich sa vo výskumnej sfére, kde sa objavujú nové veci, nakoniec presadí len relatívne veľmi malý počet. Mnohí odídu do iných disciplín, kde sa zarába lepšie a ľahšie. Všetko, čo sa do nich počas piatich-šiestich rokov štúdia vkladalo, sa stráca. Ide o fenomén, s ktorým by bolo treba niečo robiť.
Ale čo?
Neviem. Sám poznám talenty, ktoré povyhrávali stredoškolské olympiády v matematike či fyzike, ale ďalej ich už táto oblasť neťahá. Radšej sa rozhodnú pre právo alebo medicínu. Ak elektrotechnickú alebo technickú školu, tak povedzme ešte automatizáciu či informatiku. Ale záujem o fundamentálny výskum v oblasti materiálov, nových technológií a podobne rapídne klesá. A to je škoda.
Ustavične pritom počúvame, že v technických smeroch je nedostatok ľudí. Prečo sa potom aj tí talentovaní rozhodnú pre iné odbory?
Nuž, nedostatok ľudí – záleží, ako kde. V elitnom výskume netreba kvantitu, ale kvalitu – tých talentovaných so schopnosťou prinášať nové poznatky. Štatistika platí. Čím širšia základňa, tým viac elity sa nájde. Vtedy je báza schopná posúvať ten progres a rozvíjať techniku. U nás sa, žiaľ, zmenšuje.
Nie je príčinou aj stále nariekanie, že je vo vede málo peňazí? Mladých to možno odradí hneď na začiatku…
Všeobecne sa ľudia žalujú na málo peňazí a majú pravdu. Ale samotné peniaze nevyriešia nič. Treba mať najmä ľudí, ktorých tá práca hlboko zaujme a baví a robia ju bez ohľadu na výšku výplaty. Tak sa rodia geniálne nápady, ktoré prinášajú obrovský profit – a z toho ťažia aj veľké štáty. Amerika si zaplatí nádejné talenty z Ázie, ale aj z Európy, ktoré rozvíjajú americkú vedu v najhlbších základoch a z toho vlastne žije. Prelomové objavy, ktoré prinášajú obrovské zisky, vznikajú takýmto spôsobom.
Veď práve – v zahraničí im zaplatia podstatne viac ako my na Slovensku.
Ide o komplikovaný problém. Dôležité je, aby sa naše talenty, ktoré sa vydajú von, vrátili naspäť na Slovensko a začali rozvíjať výskum aj u nás. Aby sme neboli len montéri, ale aj inovátori.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Čo ich však dotiahne naspäť, keď vonku majú lepšie podmienky?
Majú, ale podmienky nie sú všetko. Keď som išiel študovať fyziku a technickú oblasť, absolútne ma nezaujímalo, aký plat budem mať. Až po vstupe do praxe som zistil, že to bolo 1 073 korún, čiže nie veľa. Napriek tomu som zostal v tejto disciplíne a nikdy som neľutoval. Povedal som si, táto robota ma baví, prináša mi radosť a stojí za to pri nej zostať. Dnes sú však pre mladých často prvoradé peniaze, nie aby pracovali vo svojom odbore a zlepšovali sa. Aj ja sám mám veľmi šikovných talentovaných synovcov. Rozhodli sa žiť v zahraničí, kde zarábajú fantastické peniaze. Občas sa ich pýtam, ste aj šťastní? A viete čo mi povedia? Nie, nie sme, ale ohromne zarábame. Robia úžasný servis, ktorý prináša veľa osohu druhým, ale sami z roboty veľkú radosť nemajú. Koľkokrát som si povedal, odchádzajúc z prednášky pre stovky študentov, „tak, dnes sa mi to podarilo, toto ma teší, za toto ma platia“, a tento pocit akoby dnes ľudia od práce nečakali.
Čím to podľa vás je?
Faktorov je veľa, a v podstate ide o všeobecný trend na celom svete. Našťastie sú aj výnimky. Talenty, ktoré naozaj veľmi intenzívne pracujú a zabezpečujú napredovanie, ktoré potom živí aj všetkých ostatných.
Čo je z vašej skúsenosti dôležitejšie – talent alebo usilovnosť?
Takmer by som povedal, že to druhé. Aspoň podľa mojich skúseností. Pôsobím totiž aj na pedagogickej fakulte v Trnave, kde pripravujeme učiteľov fyziky. Tragédia – a to doslova – je, že sa na toto štúdium hlásia tí, čo sa inde nedostali, teda dosť slabý materiál. Keď v nich však vzbudíme záujem o štúdium a zapálime ich, aj priemerne nadaný študent môže nakoniec byť vynikajúci. Ohromne dôležitý je totiž vzťah k danému odboru, nielen talent daný zhora. Lebo ten je síce cenný, ale keď sa oň primerane nestaráme, nič z neho nie je. Vo všeobecnosti sa hovorí, že talent je 5 percent úspechu, ale 95 percent je drina. A to platí aj vo vede.
Sám ste autorom niekoľkých patentov – ako ste na nápady prišli? V laboratóriu alebo práve naopak?
Najkrajší patent, ktorý som urobil, mi napadol počas nedeľného obeda pri jedení polievky. Rozmýšľal som, akú metódu použiť pre rýchle meranie tepelných parametrov. Dovtedy sa totiž merali parametre hodiny, ale na školách sme to chceli zvládnuť za niekoľko minút. Dumal som nad týmto problémom pri jedení a hovorím si, čo keby som využil tepelný pulz, ktovie, čo by sa stalo. Zobral som ceruzku, medzi jedením si to napísal a vznikol krásny vzorec. Hneď bola metóda patentovateľná a využiteľná, dodnes sa v praxi používa. Ten nápad môže prísť v nečakanú chvíľu, len treba na daný problém myslieť. Vynaliezanie si však nemožno naplánovať na presnú hodinu či miesto.
Je podľa vás dôležité napríklad štúdium v zahraničí?
Asi čakáte, že poviem áno, v zahraničí má školstvo väčšiu úroveň. Ale nie je to celkom pravda. Mnohí študenti z prvého, druhého ročníka išli študovať napríklad do Japonska. Keď som sa ich potom pýtal, či tam prednášajú na lepšej úrovni, povedali, že ani nie. Obsah prednášok má ten istý štandard. Rozdiel však cítiť asi vo vybavení. Dnes sú často potrebné na výskum veľmi náročné aparatúry, ktoré si môžu dovoliť veľké štáty ako USA, Čína či Británia. My na niečo také nemáme. Nemôžeme si dovoliť realizovať výskum pre vývoj nového technického zázraku, pretože na ňom nerobia jednotlivci, ale veľké kolektívy. Ich práca je poprepájaná na všetky možné odbory a malá krajina nemá na takéto projekty financie. Ide o objektívne faktory, ktoré nás znevýhodňujú. V poslednom čase mám pocit, že najväčším nešťastím štátov je práve ich malosť. Lebo štatistika hovorí, áno, máte talenty, ale málo. Nestačia potiahnuť celý výskum.
Ako by sa teda mala zachovať malá krajina ako Slovensko? Participovať na spoločných projektoch, ako je Európska organizácia pre jadrový výskum (CERN)?
Presne tak. Riešenie je jedine v kooperácii. Myslím, že z hľadiska všeobecného ekonomického štandardu už iná možnosť ako spolupráca neexistuje. Pretože ak si niekto myslí, že Slovensko ako malá krajina je dnes schopná samostatne existovať na vysokej ekonomickej úrovni, tak sa mýli. My na to jednoducho nemáme. Nie sme schopní vyrábať výrobky s veľkou pridanou hodnotou, vďaka ktorej by sme získavali množstvo finančných prostriedkov. Náš príjem do národného rozpočtu je v podstate daný tým, čo nám veľké firmy ponechajú ako odrobinky zo stola. Na jednej strane nadávame, ako nás tie potvory západniarske vykorisťujú, ale na druhej by sme mali byť vďační, že aspoň niečo z toho máme aj my. Keby si povedali, pôjdeme ďalej na východ a Slovensko by zostalo bez automobilového priemyslu, čo by sme robili? Išli pestovať zemiačiky a ovos, lebo na nič iné v podstate veľmi nemáme.
To sa niektorým chronickým sťažovačom asi nebude dobre čítať…
Treba sa seriózne a kriticky pozerať na všeobecnú situáciu a nežalovať sa stále: „Prečo sa ľudia na Západe majú lepšie ako my? A prečo majú vyššie platy? Však my robíme rovnako.“ Áno, oni si môžu dovoliť tie platy dať, pretože si vyrobili bázu, aby mali toľko prostriedkov. Keď americká firma predá 10–20 boeingov, má toľko, ako je slovenský rozpočet na jeden rok. My nič také nemáme. Aký náš slovenský výtvor či vynález sa vo svete môže predávať za veľké peniaze? Máme takéto produkty len v drobnom, alebo keď sa „prifaríme“ k veľkým firmám. Taká je realita. Treba sa s ňou zmieriť, byť primerane pokorný a nemať veľké oči.
prof. RNDr. Július Krempaský, DrSc.
Slovenský vedec a vysokoškolský pedagóg sa narodil 31. marca 1931 v Krížovej Vsi. Vyštudoval fyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Celý kariérny život pôsobil a ešte stále pôsobí popri iných školách na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Vo svojej vedeckej činnosti sa venoval najmä polovodičom, synergetike a termodynamickým vlastnostiam. Je autorom viacerých patentov, vedeckých kníh, učebníc a článkov. Je tiež nositeľom viacerých ocenení v oblasti popularizácie a rozvoja vedy na Slovensku.