Nerobme z kultúry jazyka kult či kyjak

, 28.04.2014 06:00
Ľubomír Ďurovič
Ľubomír Ďurovič Autor: ,

Žije vo Švédsku, na rodné Slovensko mal dvadsať rokov vstup zakázaný. Dnes má jazykovedec a slavista profesor Ľubomír Ďurovič (89) v Bratislave prenajatý byt a prichádza sem pravidelne. Minulý týždeň sa v tunajšej Univerzitnej knižnici zúčastnil na prezentácii nového vydania najstaršej známej slovenskej knihy, tzv. Bardejovského katechizmu. Vydania, ktoré on pred niekoľkými rokmi inšpiroval. Mal pritom odbornú prednášku, od ktorej sa odvinul aj náš rozhovor.

Čím vás zaujala táto kniha, že ste jej venovali toľko pozornosti?
Pozrite, katechizmy sú výrečným svedectvom o kultúrnej i jazykovej situácii Slovenska v období, keď iných historických prameňov nemáme nazvyš. Tento Lutherov Katechizmus nazývame Bardejovský, lebo v roku 1581 ho vytlačil v Bardejove ako jediné slovenské vydanie – medzi mnohými latinskými, nemeckými a niekoľkými maďarskými – tamojší tlačiar David Gutgesell. Navyše, ide o knihu, ktorá sa dochovala v jedinom, značne poškodenom exemplári.

Na začiatku prednášky ste si sám postavili otázku: je to vôbec najstaršia slovenská kniha, keď je v nej toľko češtiny? Je slovenská len preto, že ju vytlačili na území Slovenska?
Samozrejme, že nie. Bardejovský katechizmus je napísaný dobrou renesančnou češtinou, sú v ňom doslova citované celé pasáže z Melantrichovej biblie. Ale text preložený z Lutherovej nemčiny obsahuje, vďaka neznámemu prekladateľovi, aj isté množstvo slovakizmov, čo nám dáva právo volať jazyk tohto katechizmu češtinou slovenskej redakcie.

Čo sú to za slovakizmy?
Zreteľne slovenské a v slovenskom kontexte sú neohybné prechodníky, ako zapřúce, čiže slovenské zaprúc, čo by po česky muselo byť zapřevše. Ďalej sú tam také slová, ako napríklad spovedník, dediny, dietky a pod. – samozrejme často v hybridných tvaroch – o slovenskom pôvode ktorých nemožno pochybovať.

Dá sa povedať, že čeština v písanej podobe sa dostala na Slovensko až s vydávaním Lutherových textov a že ju tu šírili najmä evanjelici?
To zase nie. Celé západné kresťanstvo – namiesto cyrilometodského východného – sa k nám dostávalo popri latinčine len po česky a dávno pred Lutherom. Ak chceme pochopiť, prečo práve v češtine, musíme sa vrátiť až do čias Veľkej Moravy. Ako vieme, po smrti Metodovej Svätopluk vyhnal jeho žiakov a biskup Wiching zakázal na území Veľkomoravskej ríše požívanie staroslovienčiny. V susednom Českom kniežatstve si ju však zachovali.

Lebo České kniežatstvo sa včas odtrhlo od Veľkej Moravy?
Nielen preto. České knieža Bořivoj s manželkou Ludmilou prijali krst od svätého Metoda pár rokov pred jeho smrťou. A Metodovi žiaci utekali pred Svätoplukom nielen na Balkán, ale niekoľkí sa uchýlili aj vo vtedajšom českom štáte, kde našli plnú podporu najmä Ludmily. Tá mala, ako sa píše v kronikách „rada slovanské knihy“. Traduje sa, že na slovanských knihách vychovala aj svojho vnuka, neskoršieho svätého Václava. A tak na rozdiel od tých častí Veľkomoravskej ríše, ktoré pripadli Uhorsku, staroslovienska liturgia existovala u Čechov v rôznej intenzite ešte dve storočia, až do roku 1097. A napriek zákazu sa aj potom objavuje znova a znova.

A šíri sa do okolia vrátane územia Slovenska?
Ale už nie staroslovienčina, ale čeština. Cisár Karol IV. vymohol od pápeža povolenie liturgie v materinskom jazyku v jedinom kláštore: na to založil Emauzský kláštor (nazývaný neskôr "Na Slovanech“) a pozval tam slovanských mníchov z Chorvátska. Dosiaľ sú dohady o tom prečo. Podľa niektorých preto, že chcel vytvoriť jeden veľký slovanský štát, lebo češtinu dostával už s materinským mliekom (matka Anežka Přemyslovna). Je fakt, že vydal bulu, podľa ktorej synovia všetkých kurfürstov musia vedieť štyri cudzie jazyky, z toho jeden slovanský. Čo je však dôležitejšie – pri príležitosti vysviacky spomínaného kláštora bola Biblia okolo roku 1360 prvýkrát preložená do češtiny.

Čiže už nie do staroslovienčiny, ale do češtiny. Čo to znamenalo?
Okrem iného to, že sa v napísanej podobe prvýkrát objavilo slovo Ježiš. Dovtedy, teda do polovice 14. storočia znelo ako Ježuš. Pravidelnou českou prehláskou sa z Ježuša stal Ježiš (v iných slovanských jazykoch je Jezus, Isus a pod.), čo prevzali aj naši predkovia, lebo biblická čeština sa postupne rozšírila aj na území Slovenska.

Mohli vtedy Slováci prevziať Bibliu písanú aj v inom slovanskom jazyku?
Iba ak niektoré časti z východnej cirkvi, Slováci však prevzali biblické texty preložené do jediného vtedy existujúceho slovanského jazyka západného kresťanstva. Mimochodom, z Čiech prevzali naši predkovia neskôr, v 17. storočí, aj cyrilometodskú tradíciu a uctievanie Cyrila a Metoda ako svätých. V bývalej západnej časti veľkomoravského územia v Českom kráľovstve sa obaja stali svätými, t. j. boli zapísaní do omšovej knihy na 9. marca, už okolo roku 1366, v súvise s vysvätením Emauzského kláštora.

Dobre, Bardejovský katechizmus je zároveň svedectvom toho, ako naši predkovia biblickú češtinu "poslovenčovali“. Dá sa odhadnúť, kto takýto jazyk na vtedajšom Slovensku používal a ako rýchlo sa šíril?
Je zrejmé, že spočiatku sa presadzoval v konflikte s latinčinou, ktorá tu prevládala v liturgii. Dlho sa objavoval ako pomocný jazyk, v podobe tzv. glós, takpovediac pod čiarou, na vysvetlenie latinských slov pre menej vzdelaných kňazov a – vraj – pre ženské kláštory, kde dostatočne neovládali latinčinu.

Vieme povedať, nakoľko sa slovakizovaná čeština rozšírila aj mimo kostolov, v bežnom živote?
Každý jazyk má dve roviny – písanú a hovorenú. Aj vtedajší vzdelanci na Slovensku písali inak a hovorili inak. V diele Pavla Doležala z polovice 18. storočia nachádzame o tom zmienku. Píše tam v latinskom úvode Matej Bel, že v župách, v ktorých je hovoreným jazykom slovanský jazyk, vzdelanci a šľachta pokladajú za svoju povinnosť pestovanie jazyka slovensko-českého. Tak ho vtedy aj po celé 18. storočie volali, spravidla po latinsky: lingua slavico-bohemica – akoby "slovenskočeština“. Z toho neskôr vznikol pojem českoslovenčina.

O vás je známe, že Pavla Doležala považujete za veľkú a nedocenenú postavu v dejinách slovenskej filológie. Prečo?
Lebo tento geniálny Skaličan oddelil popis našej gramatiky od latinskej tradície, od Doležala ide tradícia popisu nášho skloňovania a časovania. Pričom jeho Grammatica Slavico-Bohemica výslovne „prehĺbene skúma“ aj rozdiely medzi gramatikou českou a gramatikou "kultivovaných Slovanov v Uhorsku“, čiže vtedajšej slovenskej inteligencie.

Slovenskí evanjelici prijímali češtinu zrejme ochotnejšie ako katolíci…
Aj medzi katolíkmi boli rôzne vrstvy. Zoberte si ďalšieho Skaličana, kardinála Jána Černocha, ostrihomského arcibiskupa, pravda, až na začiatku minulého storočia. Všetkými prostriedkami bojoval, aby sa uhorskí Slováci nedostali pod vplyv Čechov. Na druhej strane máte Andreja Radlinského, rímskokatolíckeho kňaza, jazykovedca, spoluzakladateľa Matice slovenskej a zakladateľa Spolku svätého Vojtecha. Viete, že pôvodne sa mal volať Spolok svätého Ladislava, teda podľa jedného z uhorských arpádovských kráľov?

Nie.
Vidíte, pritom svätý Vojtech bol predsa aj český, ale aj uhorský svätý (Szent Adalbert), a tak sa Radlinský vyhol pomenovaniu podľa uhorského kráľa. Svätý Vojtech konal christianizačnú misiu aj v Uhorsku, kde pokrstil a súčasne birmoval uhorského vládcu Vajka, po krste Štefana, ktorého cisár Otto III. uznal za kresťanského kráľa a daroval mu kráľovskú korunu. Aj dnes sú na Slovensku kostoly „svätého Štefana kráľa“.

Slovakočeština či čechoslovenčina bola teda predchodkyňou kodifikovanej spisovnej slovenčiny. Aký bol medzi nimi vzťah? Prebrala niečo štúrovská slovenčina aj z češtiny?
Samozrejme. Štúrovci radikálne – až príliš radikálne, neskôr museli spúšťať – slovakizovali hláskoslovie a tvaroslovie, fonologizovali pravopis, ale netýkali sa slovníka. Tak ako predtým v takzvanej kralickej bibličtine Slováci hojne používali svoje slová, tak teraz v novokodifikovanej slovenčine ponechali zaužívané české slová, v skutočnosti celú kultúrnu slovnú zásobu, iba im dali, ak bolo treba, slovenskú hláskovú a tvarovú podobu.

Môžete uviesť príklad?
Tak ostala napríklad „otázka“, hoci nemáme slovenské sloveso "otázať sa“. Ostalo "bezpečný“, hoci nemáme „pečovať“, ostala „zmluva“, hoci nemáme „mluviť“ a tisíce ďalších.

Kedy sa vlastne začalo výraznejšie vymedzovanie slovenčiny od češtiny?
Už koncom 19. storočia. Len si pripomeňme Sama Czambela, ktorý napísal skvelú gramatiku slovenčiny, povestnú „Rukoväť“, ale bol štátnym úradníkom v Budapešti a mal predstavu, že Slováci – nielen luteráni, ale aj katolíci – sa majú lepšie integrovať do Uhorska tak, že prestanú pozerať za Moravu. Podľa neho sa integrácia evanjelikov do Uhorska sťažovala tým, že si do Česka chodili kupovať české knihy a používali ich.

Czambel bol katolík?
Czambel bol luterán, a to je akoby paradox. Bol však uhorský patriot a svoje články namierené proti češtine vydal v osobitných publikáciách. Keď som to pred časom verejne pripomenul, mnohí ľudia v našich odborných kruhoch mi to veľmi zazlievali.

Keď sme už pri tom, prečo delenie na evanjelikov a katolíkov je u nás stále také silné?
V bežnom živote to nehrá úlohu, v istých politických kontextoch a v istých hodnotových záležitostiach však áno. Ja nemôžem Tisa pokladať za pozitívnu historickú postavu, zatiaľ čo niektorí katolícki kolegovia ho obhajujú. Ale to už je iná história.

Áno, čiže vymedzovanie voči češtine sa začalo už za Czambela.
… a pokračovalo s oveľa väčšou intenzitou v rôznych fázach existencie prvej ČSR. Najprv sa však Slovensko vymanilo z Uhorska vďaka Masarykovi, ku ktorému sa pridal veľmi pročeský Štefánik. Československo mohlo vzniknúť len tak, že bol postulovaný národ československý, ktorého slovenská vetva je utláčaná v Uhorsku Maďarmi.

Na základe práva národov na sebaurčenie chce teda národ československý utvoriť svoj vlastný štát, čo dokázal aj svojou účasťou na vojne proti centrálnym mocnostiam…
Tak sa to proklamovalo v mierovej zmluve s Rakúskom zo Saint-Germain a na parížskej mierovej konferencii. Stáli za tým československé légie, ktoré organizoval najmä Štefánik. V roku 1918 bolo v ich radoch okolo 50-tisíc vojakov.

Prišli však tridsiate roky minulého storočia s heslom na Slovensku po slovensky, s bojom proti čechoslovakizmu a s purizmom v slovenskej jazykovede. Vyčistiť slovenčinu od českých slov – veď tak znelo heslo?
A skončilo sa to až vyháňaním českých štátnych zamestnancov (Česi peši do Prahy!) po násilnom rozdelení republiky. Zaujímavé, protičeský purizmus v štúrovskom období spisovnej slovenčiny neexistoval. Takto aj po rozdelení spisovných jazykov štúrovci zabezpečili v maximálnej miere ich vzájomnú zrozumiteľnosť.

Dozvuky dávnych jazykových sporov možno občas zaznamenať aj dnes. Netreba však slovenčinu brániť skôr proti záplave angicizmov, než bohemizmov?
Viete, angličtina sa stala novodobou latinčinou vedy a inteligencie. Dnes už nikto nevie povedať ináč ako "softvér“.

Technické termíny však asi nemá zmysel poslovenčovať…
Ale softvér, to už nie je iba technický termín! Malé decká vedia, čo je to softvér. V každom jazyku na svete boli vždy prvky miznúce a prvky vznikajúce.

Kam to však speje?
Myslím si, že nič strašné sa nedeje. Dnes už v slovách ako keksy alebo futbal asi nikto nevidí ich anglický pôvod. Pozrite, slovenčina kedysi absorbovala celý kultúrny slovník český, dobrou slovenčinou tým neprestala byť a vďaka tomu sa môžeme dnes s Čechmi baviť na rovnakej úrovni. Preto je dnes slovenský text v Česku úradne prijímaný, ústne i písomne, vo všetkých súvislostiach; vďaka tomu tisíce slovenských študentov na českých vysokých školách môžu používať slovenčinu aj na skúškach a v dizertačných prácach a nemusia sa pokúšať zvládnuť pekelne ťažkú českú gramatiku.

Čo hovoríte na štátnu kontrolu dodržiavania spisovného jazyka?
Kultúra jazyka je vážna vec, nesmie sa však z toho robiť kult či kyjak. Som proti tomu, aby mi ministerstvo kultúry predpisovalo, ako mám správne po slovensky používať to či ono vrátane takzvaných bohemizmov. Písať „kľud“, "kľudný“ sa nesmie, ale keď používam slová "umenie“, "umelecký“, tak je všetko v poriadku. Ako to, veď umenie je čechizmus, v slovenčine predsa nemáme sloveso "umět“, alebo vari máme? Čiže nie sú tu racionálne hranice, existujú len pocitové hranice. A o tých sa možno dohodnúť, vlastne "dohodovať“, ale nepokladám za správne vymáhať ich štátnou mocou.

Ako je to v Škandinávii? Kto tam rozhoduje, čo je správne a nesprávne?
Nielen vo Švédsku alebo v Nórsku, ale aj v Anglicku, vo Francúzsku a vôbec v krajinách so staršou a vysokou jazykovou kultúrou je určujúcim kritériom jazyk inteligencie. Pýtajú sa tam jej predstaviteľov: povedali by ste to tak, alebo inak? A nič sa úradne nevymáha, každé nakladateľstvo alebo redakcia majú svoj úzus. Lenže čo znamená pojem inteligencia na Slovensku?

Vaše spoznávanie škandinávskych jazykov a národov sa začalo pred 65 rokmi. Ako to vlastne bolo?
V roku 1949 som mal šťastie, že ako posledný československý štipendista som sa ešte dostal na študijný pobyt do Osla.

Vy ste študovali aj nórčinu?
Nie. Študoval som slovenčinu a ruštinu na univerzitách v Bratislave a Prahe. Moje univerzitné štúdium som chcel však ukončiť rokom niekde v cudzine, u najlepších profesorov slavistiky. Sníval som o Paríži, ale dostať sa tam bola malá šanca – Československo malo v Paríži len dve či tri štipendijné miesta a tie by sotva dostal slavista. Tak som myslel na teoretickú jazykovedu v Škandinávii a Nórsko mi poradil profesor Alexander Isačenko, ktorý ma už predtým zlanáril do svojho Ruského seminára na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V Škandinávii boli niekoľkí známi teoretici jazykovedného štrukturalizmu a ja som už ako študent prepadol štrukturalizmu Jana Mukařovského.

Ako ste sa teda naučili po nórsky?
Pred odchodom do Osla času na to nebolo. Jeden týždeň som robil záverečné štátnice v Bratislave a na druhý som už cestoval. Stihol som prečítať dve lekcie z jazyka nórskeho, ale potom som cestoval pol leta po Nórsku autostopom a veľa som pochytil z bežnej nórčiny. Skúšal som komunikovať s náhodnými Nórmi po nemecky, ale bolo krátko po vojne a nemčina ju nepríjemne pripomínala aj mnohým obyvateľom Nórska. Cez prázdniny som si potom osvojil toľko z nórčiny, aby som od jesene mohol začať chodiť na prednášky a semináre.

Ste zrejme jazykový talent.
Nie som, moja dcéra je jazykový talent, perfektne ovláda sedem, možno osem jazykov, zatiaľ čo ja hovorím mnohými jazykmi, ale žiadnym, azda okrem ruštiny, poriadne. Mal som síce klasické vzdelanie, v škole som sa učil nemčinu, na gymnáziu aj latinčinu a francúzštinu. A ak poznáte gramatiku týchto jazykov, potom prvú fázu každého ďalšieho jazyka v rovnakom rade už zvládnete ľahšie (horšie je to potom).

Prečo ste si zvolili ako druhý predmet na Komenského, vtedy Slovenskej univerzite práve ruštinu? Veď to bolo, navyše, koncom vojny, keď ste začínali svoje vysokoškolské štúdiá.
Mňa zaujímalo v prvom rade štúdium slovenčiny; a keď som si zobral študijné poriadky, tak som v nich vyčítal, že polovicu prvej štátnice zo slovenčiny aj z ruštiny tvorí staroslovienčina. Myslel som si ako začínajúci vysokoškolák, že z ruštiny teda budem mať tú jednu polovicu grátis. Samozrejme, bol aj ďalší dôvod – všetci sme vtedy čakali Rusov…

V jednom interview ste už porozprávali, ako prišiel váš profesor ruštiny Isačenko do Bratislavy z Ľubľany, kto ho sem pozval a kto tu takéhoto významného predstaviteľa modernej jazykovedy vtedy, v roku 1941 nechcel. Mohli by ste teraz priblížiť, prečo o 14 rokov neskôr musel Isačenko z Bratislavy odísť a prečo práve do Olomouca?
Musieť nemusel. V tom čase práve vyšiel prvý zväzok Isačenkovej porovnávacej morfológie ruského a slovenského jazyka (mimochodom, v súčasnom Rusku táto jeho práca znova vyšla v sérii Klassiki otečestvennoj filologii), keď zrazu jeden telefonát z predsedníctva akadémie zastavil jej distribúciu: knihu okamžite stiahnuť, jej obsah je politicky chybný. Čo sa stalo, v akadémii nevedeli. Vraj je to príkaz z "úvé“, z ústredného výboru komunistickej strany v Prahe.

To už bolo po Stalinovej smrti?
Áno, v roku 1954, ale Stalin ešte platil vrátane jeho "geniálnych prác“ o jazykovede. Isačenkova chyba vraj spočívala v tom, že v práci citoval kaukazského filológa Nikolaja Marra, ktorého Stalin líčil ako predstaviteľa škodlivého pseudomarxizmu. Jedna "dobrá duša“ upozornila na to kompetentné miesta a – kniha nemala vyjsť.

Ale to nemohol byť jediný dôvod Isačenkovho odchodu z Bratislavy?
Len počúvajte ďalej. O niekoľko dní príde za mnou Isačenko a hovorí, čo sa mu pred chvíľou stalo. Stretol na ulici profesora Eugena Paulínyho, s ktorým roky spolu chodievali na rybačku a posťažoval sa mu, ako pochodil s knihou. "Tak ti treba,“ vraj zareagoval Paulíny. "To, čo si ty robil nám, teraz máš ty!“

A čo komu urobil?
Nič, ale keď sa v roku 1951 začalo ťaženie proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom a na fakulte sa začali čistky, medzi inými vyhodili z práce aj profesora Paulínyho. Medzi slovakistami vzniklo vtedy presvedčenie, že za tým je Isačenko. Určite však nebol, preto prišiel taký zronený z reakcie Paulínyho na svoju krivdu. Bola to posledná kvapka. Keď onedlho dostal ponuku od rektora univerzity v Olomouci, aby tam prešiel, bez váhania ju prijal.

Začiatkom roku 1967 ste odišli znovu do Škandinávie, pre zmenu do švédskej Uppsaly na tamojšiu univerzitu, ale už na dlhšie a ako lektor češtiny a slovenčiny. Ako na to spomínate?
Začiatkom 60. rokov, keď sa pomery u nás začínali zlepšovať, požiadalo Švédsko o nového lektora češtiny, pretože dovtedajší odišiel do penzie. A keďže som vedel po nórsky a podľa švédskych predpisov to musel byť človek z danej krajiny, pražské ministerstvo školstva navrhlo mňa. U nás sa už začínal politický odmäk, mohol som vycestovať aj s rodinou na celé tri roky, a tak sme si s manželkou povedali, prečo nie, aspoň naše dve dospievajúce deti uvidia svet. V Bratislave to najprv z politických dôvodov odmietli, ale v roku 1966 povolili a my sme, s celou rodinou, odcestovali do Švédska.

O rok nato sa však začala Pražská jar. Ale augustová okupácia vás zastihla doma v Československu, kde ste práve ukončili periodický Medzinárodný zjazd slavistov.
Ako tajomník tohto medzinárodného kongresu slavistov som v tých krušných dňoch rozposlal list protestujúci proti "vstupu spojeneckých vojsk“. Ale potom sme sa vrátili do Švédska a až do jari som normálne ďalej učil. Keď sa potom začala "normalizácia”, fakulta žiadala, aby som všetko ešte zo zahraničia odvolal. A to som odmietol urobiť. Tak bola emigrácia nevyhnutným krokom – doma by nás pravdepodobne nečakalo nič dobré.

V Uppsale a potom na univerzite v Lunde, kde ste pôsobili aj ako šéf ústavu slavistiky, ste za dvadsať rokov vykonali obrovský kus práce, stačí si pozrieť vašu bibliografiu z tých čias. Čo si sám z toho najviac ceníte?
To sa nedá takto povedať. Rád spomínam napríklad na prácu na rukopise slovansko-latinsko-švédskeho slovníka z 18. storočia, ktorý zanechal v pozostalosti švédsky šľachtic J. G. Sparwenfeld. V skutočnosti však tento rozsiahly materiál pripravil slovenský emigrovaný študent Matthias Zabani(us), čiže Matej Caban, ktorý do slovanského stĺpca slovníka vniesol aj nemálo slovenských slov. Dnes je tento 4+1 zväzkový Lexicon slavonicum parádnym kusom švédskej slavistiky. Za veľký úspech považujem aj zorganizovanie medzinárodnej konferencie o starých ruských gramatických textoch v roku 1989. Podarilo sa nám na ňu dostať vlastne všetkých, ktorí niečo závažné o tomto predlomonosovovskom období napísali. Od štátu sme nepýtali ani korunu. Základný kumšt každého organizátora v týchto krajinách je vedieť, kam treba siahnuť pre peniaze, ktoré fondy a nadácie osloviť.

Ako vás privítali bývalí kolegovia v Bratislave, keď ste sa tu znovu objavili po roku 1989?
V zásade dobre, ale dostal som aj pár kopancov. Napríklad keď ma nepozvali na oslavy 70. výročia založenia Filozofickej fakulty UK a nepojali ma do historického zoznamu profesorov fakulty. Alebo v súvise s Medzinárodným zjazdom slavistov, ktorý sa tu konal v roku 1993. Ale od začiatku ma zaangažoval Jazykovedný ústav SAV, tam som pre nich ako penzista pripravil reprint Štúrovej Náuky reči slovenskej s lingvistickým komentárom, písal do ich časopisov a intenzívne som po celý čas lingvisticky žil s ústavom. Oni aj vydali dva zväzky mojich vybraných štúdií. Potom z ich iniciatívy mi pri osemdesiatke spolu s filozofickou fakultou a Slovenskou jazykovednou spoločnosťou usporiadali vedeckú konferenciu a jej materiál vydali v osobitnom zborníku. A pred pár rokmi mi aj univerzita dala zlatú medailu.

Zostali ste však žiť v Škandinávii, na Slovensko len dochádzate. Čím sú tamojšie krajiny, osobitne Švédsko také príťažlivé? Majú naozaj najlepšie zdravotníctvo a sociálne služby na svete?
Ak sa dáte do reči so Švédmi, mnohí sa vám posťažujú aj na ich zdravotníctvo, napríklad na to, že si nemôžu slobodne vybrať lekára. Hoci dnes sú aj súkromné kliniky a lekári: lenže všetci musia dodržiavať rovnaké pravidlá. Jedno je však nesporné: vo Švédsku neexistuje, aby ste lekárovi alebo úradníkovi "šupli“ peniaze.

To tam vôbec nepoznajú korupciu a úplatkárstvo?
Hranice korupcie sú vo Švédsku trochu komplikované. Keď šéfovi súkromnej firmy niekto pošle päť fliaš vína, tak sa nič nestane, je to ich obchodná záležitosť. Ale ak šéfovi ústavu na univerzite niekto odovzdá takýto prezent a on ho prijme, už je to podplácanie a trestá sa to.

A čo korumpovanie vysokých štátnych úradníkov v podobe 10-percentných provízií z ceny poskytnutých štátnych zákaziek?
To nie, akákoľvek korupcia v štátnom a verejnom sektore tam nie je možná. Každé podozrivé pozvanie nielen na safari, ale aj na povedzme lekársky kongres sa sleduje tlačou, ale aj prokurátorom. A "dať“ lekárovi – to neexistuje! Keď vás prepustia z nemocnice a vy sa chcete zavďačiť personálu, tak kúpite celému oddeleniu tortu.

A sociálne služby?
Ako starý človek sa môžete dostať do štádia, keď vám niekto musí – ako sa hovorí – utierať pusu. Vo Švédsku je to povinnosť obce. Napríklad ja už dávno musím vo Švédsku nosiť náramok, ktorým mám hneď signalizovať, keby sa mi nebodaj niečo stalo, spadol som a podobne. Pre seniorov je tam hustá sieť zariadení s odstupňovanou starostlivosťou v závislosti od vášho zdravotného stavu, ale i príjmu. Ten tam majú úrady dokonale spočítaný a výmer presne určuje, koľko z vášho príjmu môže ísť na starostlivosť o vás a koľko vám musí ostať na osobnú spotrebu. Keď moja manželka zomierala na rakovinu, umiestnili ju bez problémov do komunálneho hospicu, teda ústavu na opateru v posledných fázach života. Na Vianoce prišiel zať zo Spojených štátov, je tam profesorom, a keď videl tie podmienky iba poznamenal: je to ako Hilton.

Švédi sa napriek tomu sťažujú?
Zďaleka nie všetci a nie na všetko, ale sťažovať sa je hlboko ľudské. Niektorí sa pozastavujú nad tým, že pacient s rakovinou musí čakať na hospitalizáciu štyri alebo päť týždňov a že ho neprijmú hneď. V USA by ho vraj prijali bez čakania, ak by zaplatil. Vo Švédsku nemôžete zaplatiť, aby vás zobrali už zajtra. Pravda, teraz sa to už uvoľnilo, právo na existenciu dostali aj súkromné kliniky, ale musia dodržiavať tie pravidlá, čo i verejné zdravotníctvo.

Ako informovali aj naše médiá, otvorenie prvej detskej súkromnej kliniky v Štokholme pred niekoľkými rokmi vyvolalo pobúrenie. Mnohí ju označili za nedôstojnú spoločnosti, ktorá kladie na prvé miesto rovnosť. Je to naozaj tak?
Platí, že všetci sme si rovní. To sa prejavuje napríklad aj v tykaní. Každý každému tyká, vykajú vám len policajti a možno úradník v banke. Má to však zrejme aj iné dôvody. Väčšina Švédov sa volá Karlsson, Gustavsson, Larsson a podobne. Pre lepšiu identifikáciu je lepšie oslovovať krstným menom. To však samozrejme neznamená, že ľudia vo Švédsku sú ako bratia a všetci sa navzájom milujú.

Veď najlepšie kriminálky sú dnes od švédskych autorov. To sa tam až tak rozšírila kriminalita?
Tá kriminalita, ktorá tam je, je príznaková. Každý, kto má aspoň 50 rokov, si pamätá časy, keď nebolo treba zamkýnať bicykel na ulici, nezamkýnali sa ani domy, dokonca mnohí nechávali kľúče v zaparkovaných autách a odišli na pol dňa preč. Takí si boli istí, že nič zlé sa nestane. To všetko je však už minulosť.

Čo sa zmenilo – Švédi, ich spoločnosť, doba je iná?
Medzi evanjelikmi sa vždy hovorilo, že Škandinávia je luteránska a že luteráni nekradnú. Bol to však len ideál, realita je omnoho komplikovanejšia. Vo Švédsku sa tak nekradlo, kým tamojší sedliaci žili vo dvorcoch, kým nemali autá a každý poznal každého v okruhu 50 kilometrov. Ak niekto niečo ukradol, nemal kde a nemal čím ujsť. Dnes je všetko iné. Keď sme sa tam prisťahovali, elektrina sa nevypínala. Vyšli ste z izby a nechali ste svietiť. Dnes švédsky štát vedie veľkú kampaň v médiách ("šetrite prúdom“) za znižovanie spotreby energie, v móde je "hodina tmy“ a pod.

Byt si prenajímate v Bratislave, ale vášmu srdcu je bližšia Skalica, kde ste vyrastali a kde ste čestným občanom. Chystáte sa tam aj teraz?
Samozrejme, veď v Skalici sú pochovaní moji rodičia, starí rodičia, moja žena je tam pochovaná a aj moje meno je už na tom náhrobnom kameni napísané, len dátum pripísať…

Ľubomír Ďurovič (89)

jazykovedec a slavista

  • Vyrástol a gymnázium absolvoval v Skalici.
  • Študoval na filozofických fakultách univerzít v Bratislave, Prahe a Osle.
  • V rokoch 1950 – 1969 bol ašpirantom, odborným asistentom, docentom a profesorom ruského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
  • V rokoch 1967 – 1972 vyučoval na univerzite v Uppsale (Švédsko) a od roku 1972 až do penzionovania bol profesorom slovanských jazykov na univerzite v Lunde (Švédsko).
  • Bol hosťujúcim profesorom na viacerých európskych a amerických univerzitách.
  • Okrem prác o systéme slovenského a ruského jazyka (predovšetkým Paradigmatika spisovnej ruštiny) a o teórii fonémy napísal rad štúdií o systéme slovanských spisovných jazykov a o kultúrnej histórii strednej a východnej Európy.
  • Vo vydavateľstve Veda vyšiel predčasom výber týchto štúdií v dvoch zväzkoch pod názvom O slovenčine a Slovensku (2004) a Všeobecná jazykoveda a slavistika (2005).
  • Aktívne sa podieľal na organizovaní medzinárodnej slavistiky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#jazykovedci #slavistika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku