Ako čeliť bleskovým povodniam

Stále však rezonuje najmä pohroma, ktorú spôsobila veľká voda vo Vrátnej doline 21. júla. Aj o nej sa teraz zhovárame s Pavlou Pekárovou, riaditeľkou Ústavu hydrológie SAV.

O vás je známe, že sa zaoberáte aj dejinami povodní na slovenských vodných tokoch, najmä tých menších. Vyčíňal takto potok vo Vrátnej aj v minulosti?

V skale nad potokom Varínka v Tiesňavách možno pod výklenkom so soškou Panny Márie objaviť tabuľku. Text na nej pripomína, že 11. júna 1848 bola v terajšej osade Štefanová povodeň. Vtedy sa utopilo 14 ľudí. Do skaly je vytesané aj označenie hladiny povodne. Dal ho ešte v tom istom roku vytesať Ferenz Blaha. Bol to horár, ktorý žil vo Vrátnej v tamojšej horárni.

Pamäť súčasníka až tak ďaleko nesiaha. Každý si však ešte pamätá ničivú povodeň na Malej Svinke pred šestnástimi rokmi, keď zahynulo 47 ľudí. A zdá sa, akoby odvtedy bolo prívalových povodní čoraz viac. Tej z Jarovníc sa však sotva vyrovnajú.

V osudnom čase spadlo na hornom toku Malej Svinky po Jarovnice priemerne až 80 mm zrážok za jeden a pol hodiny a predpokladáme, že na vrchu Bachureň v povodí Svinky zrážkové úhrny dosiahli až 120 mm. Bola to nami zameraná najextrémnejšia novodobá povodňová situácia. Na porovnanie: na stanici Vrátna dolina napršalo v dňoch 20. – 21. júla tiež 120 mm, ale za dva dni. Povodeň spôsobila až tretia búrka, keď počas jednej hodiny spadlo vo Vrátnej vyše 50 mm na už mokré povodie.

Aj to je dosť…

Zrážky 50 mm sú nadpriemerné, aj keď spadnú za 24 hodín. Svojimi zrážkovými úhrnmi, ale aj ďalšími parametrami (vrcholový prietok a špecifický odtok) sa júlová povodeň vo Vrátnej doline zaradila najskôr k povodniam, ktoré sme pred tromi rokmi zaznamenali v Malých Karpatoch – v Píle na Gidre a nad vodárenskou nádržou nad Hornými Orešanmi na Parnej. Vtedy sme tam odhadli, že na povodie spadlo 95 mm zrážok za tri a pol hodiny.

Vám teda nepripadajú tohtoročné prívalové dažde a záplavy ako niečo mimoriadne?

Musím povedať, že nie. Prívalové dažde a povodne tu boli odjakživa. Stačí zalistovať v miestnych kronikách z okolia Malej Fatry. Zoberme si napríklad povodeň na riečke Ľubochnianke koncom mája 1925. Plasticky ju opísal kronikár Karol Okáľ. Povodeň vtedy poškodila nielen cesty, trať, ale v Ľubochnianskej doline postŕhala aj všetky mosty. Ako píše autor, bolo to v čase vozenia sena z hole Perušín. Viacerí furmani boli v tom čase na holi. Seno nemohli zviezť, a preto vozy nechali tam a sami so záprahom šli vrchmi domov. Sená zvážali až v septembri, keď sa porobili provizórne mosty. Dnes je situácia iná len v tom, že v dôsledku rastu počtu obyvateľov a zvyšujúcej sa zástavby stúpa riziko ohrozenia životov a majetku. A vďaka novinárom o povodni vie hneď celé Slovensko.

Nie je to náhodou aj dôsledok chybnej zástavby?

V niektorých prípadoch je vybreženie vody z inundácie naozaj spôsobené chybnou zástavbou, zle osadeným mostom. Domy sú postavené priamo v záplavovej oblasti. Ale vo všeobecnosti sa musíme zmieriť s tým, že prívalovým povodniam, ktoré sú spôsobené krátkodobými intenzívnymi zrážkami, trvajúcimi niekoľko desiatok minút až niekoľko hodín na malom území, nie je možné zabrániť.

Ani v prípade, že miestna samospráva sa venuje protipovodňovým opatreniam a dá upraviť koryto cez dedinu pretekajúcej riečky?

Pri dvesto až tisícročných zrážkach ani vtedy nie. Zakladateľ a prvý riaditeľ nášho ústavu Oto Dub opisuje v článku Režim veľkých vôd na malých tokoch katastrofickú povodeň z polovice júna 1939 na Vydrňanke, čo je prítok Bielej vody vo flyšovej oblasti Javorníkov: „Dážď bol taký hustý, že nebolo vidieť na desať krokov a údolné stráne boli celé pokryté vodou, ktorá sa valila do potoka. Účinok prívalu bol ničivý. Jediná pozdĺžna cesta bola úplne zničená, domy poškodené, prípadne zrúcané a odnesené vodou. Pôvodné upravené koryto bolo v celej dĺžke zanesené hrubými splaveninami do výšky 1–1,5 m, takže voda si vytvorila nové koryto…"

Čiže nepomohla ani úprava koryta?

Nie, hoci v prípade Vydrňanky bola priam dokonalá. Išlo o 3 450 metrov bystrinnej úpravy so 42 kamennými stupňami. Extrémnu záťaž prívalu však nevydržala. Čo mala spoločné povodeň vo Vrátnej doline s vodnou pohromou na Malej Svinke? Obe nám ukázali, že intenzívny dážď v malom povodí v oblasti flyšu môže pri predchádzajúcom nasýtení povodia vyvolať katastrofický odtok. Na Svinke odtekalo v Jarovniciach každú sekundu sedem kubických metrov z každého štvorcového kilometra, v povodí Vydrňanky to bolo až 10 kubických metrov. Vo Vrátnej doline v Tiesňavách to boli „len“ dva kubické metre. Odtok počas takýchto povodní je taký veľký a taký rýchly, že retenčná kapacita akokoľvek kvalitného vegetačného krytu, napríklad lesného porastu, spolu s kapacitou plytkého pôdneho profilu nie je schopná ho zadržať alebo účinne zmierniť.

Pri bežných záplavách však les predstavuje prirodzenú protipovodňovú bariéru.

Sú na to až protichodné názory. Jedni odborníci tvrdia, že les chráni a zvyšuje odtok, iní s tým nesúhlasia. V našom experimentálnom výskume sme zistili, že pri menších povodniach les vodu zadrží, ale sotva spadne priveľa zrážok, okolo 100 milimetrov, ako na Svinke roku 1998, tak povodeň bude, či už tam les je, alebo nie. Inak najlepšie zadržiava vodu dvoj- až trojročný samovoľný porast po výrube a tiež trávnaté plochy.

Ani úprava koryta, ani les, tak čo nás potom ochráni pred ničivou povodňou?

V prípade takýchto zriedkavých udalostí je prvoradé usmerňovanie výstavby a zástavby ďalej od vodného toku a jeho údolnej nivy.

Vedeli sa naši predkovia pred povodňami chrániť lepšie ako my?

To si nemyslím, boli však menej viazaní na svoj pozemok. Sú známe prípady, že sa po povodni presťahovali celé dediny. Napríklad staré centrá obcí pri Dunaji sú situované vždy na najvyššom mieste.

Súhlasíte s názorom, že v niektorých prípadoch voda po prívalovom daždi zaplaví cesty a pivnice v obci len preto, že starosta už roky nedal vyčistiť miestny potok?

V niektorých prípadoch a pri niektorých záplavách naozaj stačí udržiavať čistý tok bez vegetácie, v iných zase nie. Otázne je, kto to má robiť. Z našich výpočtov objemov vody počas takýchto prívalových búrok a z výpočtov objemov odtoku vyplýva, že podobné množstvo vody nemôže účinne zadržať prírodné prostredie našich povodí – ani pôda, ani vegetačný kryt, ani nádržky.

Čiže treba budovať väčšie nádrže na zachytenie veľkej vody?

Na zadržanie spomínaných objemov vody treba buď umelo vytvoriť priestory, alebo upraviť každú časť riečnej siete tak, aby bola schopná rýchlo zvládnuť prietok z prívalových zrážok. Tieto paradoxne protichodné spôsoby (zadržanie i urýchlenie odtoku) sa musia vhodne skombinovať. Príklad priebehu povodne v obci Píla a Horné Orešany roku 2011 je jasným dôkazom účinnosti zadržania vody v nádrži Horné Orešany. Keby svojho času túto nádrž nad obcou nepostavili, priebeh povodne v Horných Orešanoch by bol podobný ako v obci Píla, kde voda ničila domy a brala autá. Samozrejme, nemôže byť nad každou obcou nádrž.

Tým skôr, že k veľkým nádržiam a priehradám pretrváva na Slovensku averzia. Ak ste za ne, hneď vás niekto obviní z príslušnosti k betónovej loby…

Slovenskí hydrológovia mali kedysi predstavu, že tu bude toľko nádrží, aby rieky mali celý rok vyrovnaný prietok. Vďaka tomu by na jar neboli maximá a v lete minimá, vody by bolo stále dostatok, nebolo by jej málo či nadbytok. Na to treba budovať nádrže, vytvárať retenčné objemy na zachytávanie vody. Dnes sme už inde. Nemusia byť zakaždým vybudované veľké priehrady, na horných tokoch stačia aj nádržky. Poučme sa z dejín, priehradníctvo má predsa starú tradíciu.

Stačí sa pozrieť na Štiavnické jazerá.

Tie sú tiež umelé a ako vidno, také nádrže možno aj pekne zasadiť do krajiny. V prípade potreby pomôžu. Všade vo svete sa podporuje výstavba nádrží, iba na Slovensku sa nebude?

Kto ich však bude stavať?

Je to úloha štátu, ochranu pred povodňami nemôže preniesť na obce. Jedna obec je bohatá, zvýši si hrádze, upraví odtoky, ale vytopí tým obec pod ňou, ktorá nemá toľko financií. Musí to zostať v starostlivosti štátu, aby sa vodohospodárske úpravy robili rovnomerne a aby niekoho nevytápalo na úkor iného. Ale aj v suchom roku majú tieto nádrže veľký význam.

Zástancovia teórie klimatickej zmeny síce pripúšťajú, že prívalové dažde sa vyskytovali aj v minulosti, dnes však podľa nich bývajú intenzívnejšie a povodne akoby bleskovejšie. Vy si to nemyslíte?

Niekoľkoročné štúdium historických materiálov ma vedie k presvedčeniu, že to tak nie je. Oskár Dubovický v kronike Starej Bystrice spomína obrovskú búrku a povodeň, ktorá sa strhla 25. júna 1893 v Starej Bystrici na Kysuciach. Podľa jeho opisu voda brala brehy, role, lavičky, mosty a budovy. Na mnohých miestach boli zosuvy pôdy. Podľa archívnych údajov SHMÚ napršalo v tej istej Starej Bystrici o 36 rokov neskôr, 17. júna 1929, neuveriteľných 193 mm dažďa. Vyššie denné zrážkové úhrny sa na Slovensku namerali len 7. júna 1873 v Trenčíne – 267 mm, 12. júla 1957 v Salke – 231 mm a 16. júla 1934 vo Zverovke – 220 mm. Čiže dávnejšie ako pred polstoročím.

Podľa niektorých klimatológov sa však prívalové dažde so záplavami vyskytovali v minulosti menej častejšie ako dnes. Nemožno už aj to pripísať na vrub prebiehajúcej klimatickej zmeny?

Na túto otázku ťažko nájsť jednoznačnú odpoveď, s ktorou by všetci súhlasili. Nie sú k dispozícii dostatočne dlhé rady údajov, merané na jednom mieste rovnakými prístrojmi za rovnakých podmienok, ktoré by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť hypotézu o náraste počtu povodní a o predlžovaní suchých období. Prístroje na meranie minútových zrážok neexistovali. Zvyčajne porovnávame obdobie 1960–1990 s terajšími údajmi. Ale obdobie 1960–1990 bolo z hľadiska povodní mimoriadne pokojné. Porovnávať historické údaje s dnešnými možno len v povodiach, kde nedošlo k zmenám. Po preštudovaní záznamov v starých kronikách si myslím, že dochádza k dlhodobému viacročnému kolísaniu – striedajú sa vlhkejšie obdobia so suchšími obdobiami. Preto radšej používam termín variabilita klímy ako klimatická zmena.

Čo hovoríte na názor ekologického aktivistu Michala Kravčíka, že nedávne záplavy v Žiline spôsobilo „presušené, prehriate a zabetónované mestské prostredie“, ktoré vraj prispieva „k vyššej koncentrácii prívalových dažďov“ a tie starý kanalizačný systém nestačí odvádzať?

S väčšinou názorov nášho bývalého kolegu Kravčíka sa nestotožňujem. Príčinou záplav 21. júla v Žiline, ako aj 3. augusta v Bratislave bol vysoký hodinový úhrn zrážok (okolo 50 mm za hodinu). Súhlasím s tým, že určitú úlohu zohral starý kanalizačný systém. V Bratislave bol v minulosti projektovaný na podstatne nižší počet obyvateľov. Tento problém sa musí riešiť systémovo, prebudovať kanalizačný systém, ale aj vybudovať suché poldre.

Ľudská pamäť je krátka a navyše deravá. Aj pri nedávnych povodniach priniesli médiá obvyklé vyjadrenia postihnutých veľkou vodou: „Čo tu žijem, ešte som také niečo nezažil“. Ale človek tam žije iba niekoľko desaťročí, čo bolo predtým, nevie…

Je jasné, že povodne, ktoré majú teoretickú dobu opakovania raz za sto rokov, si nemôžeme pamätať. Čo je však horšie, o niektorých nemusíme nájsť žiadne záznamy ani v archívoch. Čím ideme ďalej do minulosti, tým sú informácie o povodniach zriedkavejšie a nepresnejšie. Veľkou lekciou o krátkosti ľudskej pamäti bolo pre mňa znovuobjavenie povodňovej značky v Bratislave v záhrade Kostola Najsvätejšej Trojice v Podhradí. Táto značka má vyrazený rok 1895. Hoci povodne v Bratislave na Dunaji máme veľmi dobre zmapované už od roku 1876, o tejto sme nevedeli. Možno to bolo spôsobené aj tým, že v žiadnej knižnici na Slovensku sa nezachovali noviny Pressburger Zeitung z roku 1895. Preto sa teraz orientujeme aj na vyhľadávanie informácií o povodniach v starých kronikách.

Nie je to tiež poučenie pre budúcnosť?

Samozrejme, je. Kedy sa vyskytne ďalšia povodeň, to nám história nehovorí, naznačuje však, že jej výskyt je v krajine reálny. Preto by bolo potrebné osadzovať povodňové značky po každej povodni na budovy, mosty, vodočty. Lebo ináč po sto rokoch upadne do zabudnutia aj veľká povodeň. V Rakúsku alebo Taliansku možno nájsť aj 1 000 rokov staré značky po povodniach.

Aká je pravdepodobnosť, že sa povodeň vo Vrátnej doline v blízkej budúcnosti zopakuje?

Na upokojenie obyvateľov Terchovej, ale aj iných obcí postihnutých v ostatnom čase bleskovými povodňami treba vari skonštatovať, že takéto udalosti sú veľmi zriedkavé. A pokiaľ nie sú spôsobené zlou výstavbou, je veľmi malá pravdepodobnosť, že sa zopakujú na tom istom mieste.

Bežne sa používa výraz „storočná voda“. Znamená, že prichádza každých sto rokov?

To zase nie. Stopercentne sa nedá vylúčiť ani to, že storočná povodeň príde aj dva roky za sebou. Napríklad v Bratislave na Dunaji sa 50-ročná povodeň vyskytla v roku 1897 i v roku 1899. Navyše, treba si uvedomiť, že pri výpočtoch 100-ročných prietokov sa vychádza z údajov maximálne od roku 1931, vo väčšine až od roku 1960, čiže za 80 (50) rokov. Dlhšie rady meraní neexistujú. Len na Dunaji v Bratislave sú k dispozícii merané prietoky už od roku 1876. Po každej povodni sa 100-ročné prietoky prepočítavajú. To, čo bola minulý rok 100-ročná povodeň, môže byť dnes už len 50-ročná voda.

Jedno je povodeň ako dôsledok výdatných niekoľkodňových zrážok a iné povodeň po prívalových dažďoch. Dá sa vôbec predpovedať blesková povodeň?

Naozaj, predpovedať presne miesto a množstvo spadnutých zrážok pri letných búrkach na malých tokoch s viac ako polhodinovým predstihom nie je v súčasnosti možné. Navyše malé toky okamžite reagujú na zrážky a vodné stavy stúpajú počas 15–30 minút. Priebeh povodne je zvyčajne veľmi rýchly a neostáva veľa času na organizáciu zabezpečovacích a záchranných prác.

V odľahlých dolinách SHMÚ nemá prístroje na zmeranie takejto veľkej vody. Ako potom v takýchto prípadoch zisťujete údaje o povodni?

Pracovníci SHMÚ po každej väčšej povodni priamo v teréne zdokumentujú jej priebeh. Na našom pracovisku sa od roku 1998 zameriavame na povodne na malých tokoch s plochou povodia okolo 30 štvorcových kilometrov. Po každej takejto povodni ideme do terénu zamerať jej priebeh (začiatok a koniec dažďa, odhadnuté množstvo zrážok, kulminačnú výšku hladiny, odhad prietoku, sprievodné javy). V súčasnosti nám pritom nesmierne pomáhajú fotografie a videá obyvateľov z povodní, zverejnené na internete. (Veľmi by nám pomohli ešte údaje o presnom čase.) Dopĺňame ich informáciami o historických povodniach, ktoré nachádzame v starých časopisoch a zborníkoch.

Historickej hydrológii sa donedávna nevenovala u nás, ale ani vo svete veľká pozornosť. Môžete vysvetliť súčasný zvýšený záujem o túto problematiku?

Aj v hydrológii platí, že ak chceme predvídať budúcnosť, potrebujeme čo najlepšie poznať minulosť. Historická hydrológia je však vedná disciplína, ktorej sa treba venovať dlhodobo, nie je to úloha na tri roky. Vyžaduje si archívnu prácu, štúdium materiálov v maďarčine, latinčine, nemčine. Tieto informácie sa nedajú nájsť na internete (preto je naša verejnosť tak slabo informovaná o povodniach v minulosti), treba osobne navštíviť archívy a knižnice, nielen u nás, ale i v zahraničí.

Máte s tým problémy?

Jeden takmer neprekonateľný áno. Ako iste viete, výsledky našej práce sú hodnotené počtom vedeckých článkov v kvalitných zahraničných časopisoch a počtom citácií v nich. Granty sa poskytujú maximálne na tri-štyri roky. Ak chceme uspieť, musíme svoj výskum zamerať na témy, ktoré takpovediac hýbu svetom, dajú sa vyriešiť za tri roky a majú šancu dostať sa na stránky renomovaných vedeckých časopisov, vychádzajúcich v angličtine. Je mi však jasné, že by sme sa mali orientovať na riešenie regionálnych problémov na Slovensku a aj sa o to snažíme. No s projektmi zameranými na riešenie aktuálnych slovenských problémov nemáme veľkú šancu uspieť v grantových agentúrach, kde sú zahraniční oponenti.