Jej osudovou témou sa stala „prekliata hudba“, teda dielo interpretov a skladateľov, ktorých kariéry či dokonca životy nemilosrdne prerušila druhá svetová vojna. Pre židovský pôvod ich prenasledovali, prinútili k emigrácii či zavraždili a dejiny na nich takmer celkom zabudli. Práve tomu však chce Agata Schindler zabrániť a aj sa jej to darí.
V Nemecku, ale aj okolitých krajinách pravidelne organizuje populárne koncertné večery, na ktorých vracia zabudnutú hudbu späť na javiská, kam patrí. Najnovšie sa jej dlhoročný výskum stal tiež voľným námetom pre slovensko-český celovečerný film V tichu.
Kedy ste sa po prvý raz stretli s pojmom holokaust v spojitosti s hudbou?
Bolo to po roku 1968. V Prahe som sa zúčastnila rozlúčkového koncertu dirigenta Karla Ančerla s Českou filharmóniou, keď odchádzal do exilu do Kanady. V programe koncertu som sa dočítala, že Ančerl prežil koncentračné tábory. Táto informácia ma hlboko zasiahla. Nechápala som, že nacisti neušetrili od deportácie ani človeka, ktorý rozdával hudbou šťastie iným, že namiesto fraku musel nosiť pásikavú väzenskú uniformu, že namiesto reflektorov koncertnej siene svietili naňho reflektory nad ostnatými drôtmi. Povolanie hudobníka je pre mňa tým najkrajším, mala som vždy pocit, že je niečím výnimočným. Mám k nemu úctu a vzbudzuje vo mne akýsi pocit lásky.
Ako sa teda napokon „prekliata hudba“ stala vašou životnou témou?
V roku 1995 som sa zaujímala o prácu v Centre pre prenasledovanú hudbu v Drážďanoch. Toto centrum malo krátky život, zaniklo kvôli chýbajúcim financiám. Pracovala som tam štyri roky. Ale to, čo som tam začala, to sa mi akosi stalo životným poslaním.
Hoci od vojny uplynulo už bezmála sedem desaťročí, mnoho tém sa ešte len začína verejnosti otvárať. Ako bolo na tom poznanie a záujem o problematiku perzekvovaných hudobníkov v čase, keď ste sa jej začínali venovať vy?
V Nemecku sa témou holokaustu zaoberali historici skôr ako napríklad na Slovensku. Aj v oblasti hudby to nebolo inak. Ale na periférii ostali predsa len stovky hudobníkov i komplexných tém, ktorým sa desaťročia nikto nevenoval. Ja som sa začala zaoberať tým, čo bolo také neznáme či zabudnuté, že som spočiatku ani sama nevedela, po čom pátram a kde mám začať.
Mojím prvým objektom sa stal hudobný multitalent Walter Kaufmann. Pochádzal z Karlových Varov, v roku 1934 odišiel do exilu do Bombaja, od roku 1946 žil v Kanade a USA. Cez pátranie po ňom som sa dostala k vynikajúcej klaviristke a skvelej dáme Edith Krausovej, ktorá prežila koncentračný tábor Terezín, kde dokonca odohrala tucty koncertov. Dnes je táto výnimočná umelkyňa zvečnená vo filme V tichu.
Po páde komunizmu bolo nemálo umelcov, ktorí počas totality upadli do nemilosti, rehabilitovaných. Začali sa premietať filmy vyslobodené z trezorov, vychádzali zakázané knihy… Nedialo sa čosi podobné tak nejako „automaticky“ aj po skončení druhej svetovej vojny? Hrozilo, že upadnú „prekliati“ umelci židovského pôvodu naozaj celkom do zabudnutia?
Áno, skutočne to hrozilo. Tí, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch, ale aj tí, čo sa zachránili v exiloch, nemali svojich "advokátov”, nebola im venovaná pozornosť. V Nemecku aj v tých vtedy nových vydaniach najprestížnejších hudobných encyklopédií mená mnohých prenasledovaných nenájdeme. Jednoducho sa vytratili či boli vygumovaní z hudobných dejín, akoby ich nikdy ani nebolo. K nim patril napríklad aj vo filme V tichu zobrazený Arthur Chitz, skladateľ pochádzajúci z Prahy, dirigent, klavirista a hudobný historik, ktorý pôsobil pätnásť rokov ako hudobný riaditeľ drážďanskej činohry.
Prekliata hudba, degenerované obrazy… cenzúre či priam likvidácii sa asi nevyhla žiadna oblasť umeleckej tvorby. Ako si vysvetliť, že nacisti venovali toľko pozornosti niečomu vo svojej podstate apolitickému?
Umenie malo vždy vplyv na politickú situáciu, umelci boli a sú citlivými senzormi spoločenského života. Pre totalitné systémy boli teda umelci vždy nepohodlnými partnermi. A aj politika vplýva na umenie, je to taká väzba ako samotný kolobeh života.
Kedy sa vlastne pozornosť nacistov upriamila práve na oblasť hudobného života? Otvorené výpady nacistov na oblasť hudobného života či na jeho tvorcov zaznamenávame v nemeckej tlači už pred rokom 1933. No s uchopením moci Hitlerom sa prenasledovanie stalo legalizovaným a postupne i zákonmi podloženým. Na Slovensku, ktoré sa stalo v roku 1939 predĺženou rukou Nemecka, sa založením Hudobnej komory v máji v tom roku zaobchádzalo s neárijskými hudobníkmi tak, ako sa s nimi zaobchádzalo v Nemecku: boli vylúčení, respektíve neprijatí do tohto stavovského spolku a tým im nebolo dovolené pracovať vo svojej profesii.
To bol prvý krok k neskoršej psychickej, v mnohých prípadoch i fyzickej likvidácii. V priebehu niekoľkých dní a mesiacov sa ľudská a umelecká existencia nespočet hudobníkov ocitla v troskách, a napokon boli ako zvieratá naložení do vlakov smerujúcich do smrtiacich koncentračných táborov.
Nacisti dokonca investovali nemálo energie a času do vlastného výskumu. Aj vy sami ste si vraj, paradoxne, pri práci pomáhali napríklad aj nacistickým Lexikónom Židov v hudbe. Išlo skutočne len o systematickú snahu o ich likvidáciu? Nedokázali odborníci, ktorí tieto publikácie spisovali, aspoň do určitej miery chápať hodnotu a kvalitu týchto umelcov?
Áno, boli to odborníci, ktorí zostavovali takéto diabolské publikácie. Spočiatku nešlo o systematickú likvidáciu. Muzikológovia, členovia NSDAP, ktorí takéto encyklopédie s úzkostlivou vedeckou presnosťou zostavovali, videli v tejto činnosti nepochybne príležitosť vyradiť svojich židovských kolegov z oblasti hudobného života, teda zbaviť sa konkurentov.
Na základe niekoľkých vydaní Lexikónu Židov v hudbe, obsahujúcich stovky mien, nesmeli usporiadatelia – operné domy či koncertné siene – zaraďovať do svojich dramaturgií diela v lexikóne uvedených autorov, nesmeli angažovať v ňom uvedených výkonných umelcov. Takéto vyradenie skladateľov či koncertných umelcov z hudobného života sme však zaznamenali napríklad po roku 1968 aj na Slovensku bez toho, aby vznikla nejaká oficiálne publikovaná listina.
Aj v „opačnom garde“ hudba občas upadá do nemilosti pre osobu či akési zaradenie jej tvorcu – týka sa to napríklad Richarda Wagnera, ktorý bol obľúbencom samotného Hitlera. Ako by sa podľa vás mal človek stavať k jeho tvorbe? Zaslúži si byť vnímaná bez tohto kontextu?
K tejto téme sa už vyslovilo množstvo popredných hudobníkov, najmä dirigentov, vyšla k nej i celá hromada literatúry. Richard Wagner určite polarizuje hudobný svet. Dovolím si však vysloviť svoj názor. Wagner bol nepochybne novátorom hudobnej reči a z tohto hľadiska ho rešpektujem. Bez toho, či bol, alebo nebol obľúbencom Hitlera. Ale nerešpektujem predimenzované dĺžky niektorých jeho operných diel, a už vôbec nie ich komplikované mystické sujety. Dávam absolútnu prednosť dielam a hudbe Gustava Mahlera, tiež novátora, ktorý sa napokon ako dirigent práve o Wagnerove opery vehementne zasadzoval.
Spomínali ste príbeh Edith Krausovej. Ako sa dá chápať skutočnosť, že v Terezíne, kde nacisti sústredili mnoho umelcov, umožnili týmto ľuďom, napriek ich postupnej likvidácii, hrať či priam koncertovať?
Do Terezína deportovali z Prahy a celého protektorátu všetku židovskú inteligenciua, ku ktorej patrili desiatky vynikajúcich hudobníkov. Nacisti im všetko, čo milovali, vzali, ostala im iba láska k hudbe. V tomto hradbami a priekopami obohnanom meste založili títo umelci čoskoro spolok, ktorým si sami vytvorili možnosť využiť sotva existujúci voľný čas na umeleckú sebarealizáciu. Ľudsky ponížení, trpiaci a hladní väzni prednášali básne, spievali piesne, nacvičovali zbory.
Postupom času predvádzali opery a oratóriá, usporadúvali sólové koncerty, založili komorné súbory – ba dokonca aj orchester. Venovali sa ľahkej i vážnej múze, klasickej i súčasnej hudbe. Koncerty sa uskutočňovali na povalách a v telocvičniach, bez dekorácií, v improvizovaných inscenáciách. Vystupovali aj v kasárňach, na dvoroch a v obytných komplexoch. Hudba zohrala v Terezíne vo všetkých jej nuansách ničím nenahraditeľnú úlohu pri prekonávaní každodennej biedy, hladu a neistoty, čo bude zajtra, o týždeň, o mesiac… V češtine, neskôr i v nemčine, skromne scénicky, ponajviac so sprievodom klavíra, odzneli napokon v Terezíne i viaceré opery.
Česká národná Predaná nevesta Bedřicha Smetanu bola prvou uvedenou operou vôbec. Že napokon odznela tridsaťpäťkrát, hoci koncertantne, iba s klavírom, malo viacero dôvodov. Predaná nevesta bola pre väzňov prototypom životnej sily, oslavy života a jeho radostí, chceli ju znova a znova počuť. Napokon však takmer všetci zahynuli v Osvienčime. Hudobné podujatia sa uskutočňovali tajne, neskôr ich nacisti legalizovali, napokon pred očami verejnosti zneužili.
Dnes už sa vie, že hoci nacisti navonok „degenerované“ výtvarné umenie likvidovali, potajme ho zároveň niektorí vysokopostavení jedinci zbierali a ukrývali. Nestretli ste sa s podobnou dvojtvárnosťou aj vo vzťahu k hudbe?
Áno, ale skutočne iba okrajovo. Keď sa však pozrieme napríklad na osud slovenského skladateľa Karola Elberta, je takmer neuveriteľné, že tento mladý vynikajúci džezový klavirista mohol na základe prezidentskej výnimky hrať v roku 1942 večer čo večer pre gardistov v Grandhoteli v Žiline. Pri jeho klavíri sa dobre zabávali, zatiaľ čo v tom istom čase deportovali iní gardisti Elbertovu manželku z Trnavy do Osvienčimu…
Ako vaša bádateľská prax vlastne vyzerá? Dá sa nájsť dostatok informácií v archívoch, alebo musíte skôr improvizovať?
Prísť do archívu a nájsť, čo človek hľadá, je iba snom bádateľa. Takýto sen sa mi raz splnil v archíve konzervatória v Petrohrade v súvislosti s Košičanom Josefom Weissom, jedným z posledných žiakov Franza Liszta.
V mojej bádateľskej praxi sa mi však do rúk dostal najdôležitejší materiál zo súkromných prameňov. Dostať sa k nemu je šťastie. Šťastie však nie je náhodné, je s ním spojeného veľa úsilia. Človeku otvárajú oči najmä takto získané dobové listy, tie sú autentickými prameňmi, vizitkami a zrkadlom vtedajšej psychickej situácie prenasledovaných ľudí. Obsahy týchto listov, napríklad aj baletky Alice Flachovej, neskôr Pastorovej, sa podarilo režisérovi Zdeňkovi Jiráskému pretransformovať citlivo a tým dôveryhodne do filmu V tichu.
Asi sa nedá vyhnúť tomu, aby na človeku silné príbehy prenasledovaných umelcov nezanechali aj čisto ľudské emocionálne stopy. Neprináša dlhodobá práca na tejto téme pocity ťažoby?
Áno. Práca s touto témou spôsobuje, že sa človek zabúda smiať.
Utkvel vám niektorý z osobných príbehov v pamäti silnejšie ako iné?
Zo zabudnutia sa mi podarilo vzkriesiť celý rad hudobníkov. Každého osud je iný. Každý z nich prežil, alebo napokon neprežil, pre mysliaceho a cítiaceho človeka nepredstaviteľné chvíle poníženia, šikanovania, momenty smrteľného strachu, v ňom krátke šťastie z hudobného momentu. Všetci tí prenasledovaní sú mi rovnako blízki, navyše všetci boli ľuďmi, ako ste vy a ja. Za všetkými trvalo ticho veľmi dlho.
Kto z dnes len málo známych umelcov či skladateľov vás najviac zaujal po hudobnej stránke?
Paul Aron. Bol to drážďanský klavirista, okrem iného žiak Maxa Regera a usporiadateľ večerov Novej hudby – podobných, ako usporadúval Arnold Schönberg vo Viedni. Premiéroval veľa diel skladateľov 20. storočia, spolupracoval napríklad aj s Erwinom Schulhoffom. V roku 1933 emigroval cez Prahu do USA. Tam vzniklo niekoľko jeho pozoruhodných expresionistických piesňových cyklov a zopár klavírnych kompozícií.
Nie všetci zo židovských umelcov počas holokaustu zahynuli, viacerým sa podarilo emigrovať či prežiť tábory smrti. Skončili sa niektoré z vašich hľadaní aj osobnými stretnutiami s tými, po ktorých osude ste pátrali?
Áno. Za priateľku ma, napríklad, považovala Edith Kraus, a jej vďačím naozaj za veľa. Karola Elberta som zase poznala ešte v mojej mladosti v Bratislave. Bol to vtipný a ochotný pán. Ale vtedy som netušila, že sa ním budem raz zaoberať, takže som sa nepýtala na jeho ťažké mesiace v koncentračných táboroch.
Napokon spomeniem huslistu Henryho Meyera, ktorý prežil Osvienčim a Buchenwald. Od neho som sa dozvedela, kde sa nachádza pozostalosť spomínaného Paula Arona, on mi rozprával o tom, ako vyhodili nacisti klavírne krídlo z ich bytu v Drážďanoch počas pogromu v noci v roku 1938 (moment, ktorý sa objavuje aj v snímke V tichu, pozn. red.). Henry Meyer stál celý život na koncertnom pódiu. Keď na ňom posúvali klavír, mal panický strach, že klavír padne do obecenstva.
Hudba je duševnou činnosťou. Vrátil sa k nej každý z tých, čo vojnu pretrpel, alebo ste natrafili aj na niekoho, kto začal odznovu celkom inak, bez hudby?
Takmer všetci sa k hudbe vrátili. Hudba totiž nie je len duševnou činnosťou, hudba je pre hudobníka aj záležitosťou srdca, a teda nutnosťou, bez ktorej to nejde.
Ako na vaše snaženie reagujú pozostalí a potomkovia tých, ktorým sa holokaust prežiť nepodarilo? Nevkladajú do vás tak trochu nádej, že im možno pomôžete osvetliť aj veci, ktoré oni sami o svojich predkoch nevedia?
Samozrejme, každá nová maličkosť o minulosti predkov je pre potomkov dôležitá. Napríklad rodina Sheetsovcov v Spojených štátoch, kde žije šesť vnukov Arthura Chitza, ktorí svojho starého otca nikdy nepoznali, pretože zahynul v roku 1944 v Rige, sa veľmi teší skutočnosti, že meno Arthur Chitz, a tým aj jeho pôsobenie, neostali zabudnuté.
Vo svojej práci sa sústreďujete najmä na hudobnú scénu Drážďan, ktoré sú dnes vaším domovom. Nevyhli ste sa však ani výskumu na rodnom Slovensku. Ako sú na tom dnes v tejto oblasti slovenské archívy? Je záujem ľudí angažovať sa v tejto problematike porovnateľný s tým, s akým sa stretávate v Nemecku?
Na Slovensku som osobne bádala najmä v Slovenskom národnom archíve. Inak som vyhodnocovala dennú slovenskú a na Slovensku vychádzajúcu nemeckú dobovú tlač a hľadala som aj privátne kontakty. Bez ochoty a pomoci by som sa nebola dostala ďaleko.
Do akej miery sa nacizmus dotkol vtedajšej slovenskej hudobnej scény?
Hudobná scéna na Slovensku sa nedá porovnať s hudobnou scénou v nemeckých mestách. Nacizmus však znemožnil existenciu aj tej hŕstke na Slovensku prenasledovaných umelcov a doviedol ich do koncentračných táborov. Každá znemožnená existencia bola nepochybne tragédiou.
Vami organizované koncertné podujatia, ktoré vracajú „prekliatu hudbu“ na pódiá, majú u divákov a poslucháčov veľký ohlas. Z vašej skúsenosti – priláka ich skôr samotná hudba, alebo ten mrazivý kontext?
Azda oboje. S členmi drážďanskej Semperovej opery sme napríklad nedávno pripravili projekt nazvaný Terezínsky koncertný večer, ktorý sprevádzam slovom. Je to večer, ktorý na vysokej umeleckej úrovni ponúka prierez celým spektrom hudby, ktorá zaznela v Terezíne. Je to pre publikum šok, nik takú dramaturgiu nečaká. Ale je reálnym obrazom toho, čo sa v Terezíne dialo. Koncert sa uskutočnil už jedenásťkrát, nielen v Drážďanoch.
Neplánujete takéto koncerty priniesť aj na Slovensko?
Radi by sme. Ale to závisí skôr od dopytu, nie od našich plánov.
Na jar tohto roku Komorná opera Bratislava oživila, hoci len na krátko, projekt Diela terezínskych skladateľov. Program bol zostavený z tvorby Gideona Kleina, Viktora Ullmanna a Hansa Krásu. Súbor komornej opery inšpiroval projekt Národného divadla v Brne, ktoré ho s rovnakým názvom uviedlo v sezóne 2006 – 2007. Poznáte ho?
Tieto projekty sú iste zaujímavé. Zaplaťpánboh za všetko, čo sa v tomto smere udeje! Len ten názov nie je šikovný. Všetci títo skladatelia neboli „terezínski skladatelia“. To je mylné označenie. Oni už komponovali aj predtým, kým ich do Terezína deportovali, tam len vo svojej hudobnej činnosti pokračovali.
Agata Schindler
slovenská muzikologička
- Narodila sa roku 1947 v Levoči.
- Žije a pôsobí v Drážďanoch.
- Viac ako dve dekády sa vo svojom výskume zaoberá osudmi skladateľov a hudobníkov, ktorí boli v rokoch 1933 až 1945 prenasledovaní nacistami.
- V Nemecku je autorkou viacerých vysoko hodnotených publikácií, prevažne o niekdajšej židovskej komunite hudobníkov v Drážďanoch.
- Jej výskum ju viackrát zaviedol aj do archívov na jej rodnom Slovensku. O dosahu národného socializmu na životy a tvorbu slovenských hudobníkov publikovala viacero štúdií a článkov.
- Hudbu prenasledovaných umelcov sa pokúša vrátiť aj do koncertného života, od roku 2008 napríklad organizuje populárnu sériu koncertov z repertoáru, aký znel v koncentračnom tábore v Terezíne.
- Jej práca a výskum sa najnovšie stali aj predlohou pre slovensko-český film V tichu.
Film, ktorý dal umlčaným hlas
Slovensko-česká celovečerná snímka V tichu preniesla na plátna kín osudy niekoľkých z „prekliatych“ hudobníkov, ktorým sa vo svojom výskume venuje muzikologička Agata Schindler. Námet sa zrodil v hlave slovenskej producentky Lívie Filusovej, ktorá vraj už dlhšie túžila nakrútiť čosi o hudbe. Za Agatou Schindler viackrát vycestovala do Drážďan, potom hľadala pre námet tú správnu formu. „Bola som rozhodnutá, že film sa musí odlišovať od súčasnej štandardnej tvorby, a vedela som, že táto téma má ten potenciál,“ vraví producentka.
Spoluprácu napokon ponúkla oceňovanému českému režisérovi Zdeňkovi Jiráskemu. „Uvažovali sme, že film bude dokumentom, s možnosťou hraných sekvencií. Zhodli sme sa však, že ak má zaujať diváka v kine, musíme ísť cestou hraného filmu.“ Tvorcovia sa zamerali na silnú vizuálnu a hudobnú zložku, a tak sa začal rodiť experiment, aký v oblasti historickej drámy nemal obdobu.
Film mal byť totiž spočiatku celkom bez slov. Napokon sa však režisér predsa len rozhodol zasadiť doň aj hovorené slovo, i keď opäť v netradičnej forme vnútorných monológov.
Z hrdinov Agaty Schindler si film vybral osudy klaviristky Edith Kraus, baletky Alice Flachovej, riaditeľa drážďanskej činohry Arthura Chitza a skladateľa známych evergreenov Karola Elberta. Prvýkrát snímku uviedli na festivale v Karlových Varoch. Následne si ho vzali do svojho programu festivaly v juhokórejskom Pusane, Thessalonikách či Chicagu, záujem o distribúciu je napríklad aj v Spojených štátoch, Japonsku či Izraeli. „Ak si uvedomíme, že film sa dokončil len v júni, takýto záujem považujem za obrovský úspech,“ raduje sa producentka.
Ešte viac by ju však tešilo, ak by film videli aj niektorí z jeho protagonistov. S Edith Kraus sa to takmer podarilo, žiaľ, začiatkom roka zomrela vo veku 100 rokov. Na premiéru do Bratislavy však pricestovali najbližší príbuzní Arthura Chitza. Z filmu vraj boli nadšení a dojatí.