Krása nikdy nebola v zložitejšom postavení

„V množstvách informácií, ktoré sú jej dnes dostupné, jej môže pomôcť iba kvalitné vzdelanie. Ostatne, takisto ako v minulosti,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.

Vo svojich stĺpčekoch, ktoré píšete pre Pravdu, spomínate aj Štúrovu ulicu v Bratislave. Pred Vianocami na nej zavreli vývarovňu Karmina, kam chodilo isto aj viacero vašich študentov. Mnoho ľudí vyronilo slzu, Karminu mali radi pre „estetiku zašlých čias“. Dá sa v takomto prípade naozaj hovoriť o estetike alebo len o nostalgii?
Povedal by som, že skôr o nostalgii. Ale viem, že asi narážate na príliš široký okruh problémov, ktorými sa dnes estetika zaoberá. Často sa už netýkajú samotnej akademickej disciplíny. Napríklad estetická chirurgia sa zameriava na úpravu telesnej stránky človeka po úrazoch, popáleninách, estetika kozmických priestorov zase zábermi z iných planét, ktoré pôsobia na človeka zvláštnou poetikou „odľudštených“ priestorov. Medzi ne istotne patrí aj takzvaná kulinárska estetika, ktorá sa zaoberá estetickými vlastnosťami jedla a pitia, spôsobom podávania jedál a nápojov, prípravou stolovania a konzumovania, organizáciou slávnostných hostín a podobne. Kuchárske umenie kedysi patrilo tiež medzi umenia, až neskôr došlo k rozdeleniu na krásne alebo slobodné umenia a na remeslá, ktoré si vyžadovali zručnosť, prípadne sa viazali k úžitkovým predmetom.

Človek teda môže mať estetický vzťah k všetkým javom, veciam, činnostiam?
Áno, estetický vzťah je často prítomný v oblastiach, kde by to človek nepredpokladal, napríklad v matematike. Určitým kritériom pri nejakých dôkazoch, ktoré možno vyriešiť viacerými postupmi, býva aj takzvaná elegancia riešenia. Nie každý, no človek, ktorý v tejto oblasti pracuje, teda matematik, si zvyčajne pre to zmysel vypestuje. Najbližšie k názvu estetika je filozofia umenia, ktorý sa ako synonymum častejšie používa v anglo-americkom prostredí. Upozorňuje na prednostný záujem estetiky, ktorá sa vždy bude sústreďovať na umenie, no estetika si napriek tomu ako názov zachováva určité výhody, pretože reflektuje aj mimoumelecké prostredie a problematiku.

Vráťme sa ešte k tej nostalgii. V súčasnosti nás obklopuje akási recyklácia trendov, štýlov. Staré je opäť nové. Bolo to tak aj v minulosti, že názory na to, čo je pekné, sa vracali v nejakých vlnách? Alebo je aktuálna posadnutosť retrom výnimočná a špecifická pre dobu, ktorú žijeme?
Ide podľa mňa o úplne prirodzený proces. Ak sa pozrieme na architektúru 19. storočia, uplatňoval sa v nej eklekticizmus, ktorý spájal prvky z rôznych, dakedy i protikladných štýlov. Prejavil sa aj v USA, kde sa najmä reprezentačné budovy stavali v úsilí o odkaz na nejaký historický sloh. Podobným štýlom bol v architektúre i historizmus, využitý napríklad pri Ringstrasse vo Viedni, kde sa uplatňoval novorenesančný, novobarokový, novogotický sloh.

Ako sa takéto návraty v minulosti vnímali?
Počas štúdia som sa stretával s učebnicami, ktoré tento návrat a „nečistotu“ spomenutých slohov prirovnávali k návratu k barbarstvu, k primitivizmu alebo k návratu do jaskýň. K zmene tohto povedomia došlo po druhej svetovej vojne, v ktorej bolo veľa miest a budov v Európe zbombardovaných a nenávratne zničených. Na ich miesto nastupovala moderná, funkcionalistická architektúra, ktorá – akoby paradoxne – prebudila zmysel pre tieto historizujúce útvary, ktoré sa dnes preto už považujú za vzácne svedectvo svojej doby. No ešte predtým historizmus a eklekticizmus v samotnej Viedni prebudil k životu nový sloh, secesiu, ktorá sa pompéznej ozdobnosti oživených slohov programovo vzdala.

Dá sa o návratoch hovoriť aj v inej oblasti ako v architektúre?
Myslím si, že analogickú situáciu môžeme pozorovať aj v odievaní, v zbieraní starých predmetov a podobne. Nepopierateľne majú svoj pôvab. Napríklad babičkin mlynček na kávu v modernej kuchyni. Napokon to nachádzame i ako určitý princíp v podobe citátov aj v súčasnej postmodernej architektúre, keď sa v modernej budove banky objaví antický stĺp, alebo ak si pripomenieme vstupnú sklenenú pyramídu v areáli Louvru v Paríži.

Hovorí sa, že história sa opakuje najskôr ako tragédia, potom ako fraška. Ako je to pri opakovaní estetiky? Neničí to napríklad estetickú identitu jednej generácie, keď len prijíma estetiku (pred-)predošlej?
Nuž, keby nebrala na zreteľ skúsenosti predchádzajúcich generácií v tej-ktorej oblasti, iba veľmi ťažko by objavila vlastný modus existencie. Tak je to azda vo všetkom. Fraškou je v tomto zmysle zopakovanie minulosti, najmä teda zbytočné zopakovanie jej temných stránok, nikdy však ňou nie je objavovanie minulosti. Niekedy ide najmä o to, aby sme sa neocitli v situácii tej milej moderátorky, ktorá sa v priamom prenose opýtala: „Ako môže byť tá stavba stará štyritisíc rokov, keď teraz máme iba rok 2014?“

Digitálna éra prináša nepreberné množstvo podnetov, ako je možné, že stále existuje dominantný mediálny vzorec toho, čo ľudia považujú za pekné? Nemala by byť predstava o kráse v digitálnej ére práve rozmanitejšia?
Krása nikdy nebola v zložitejšom a stiesnenejšom postavení, ako je dnes. Ako hovorí francúzsky filozof a estetik Jean Baudrillard: „Ak chceme dnes zistiť, čo bude o desať rokov krásne, musíme zistiť, čo je dnes najškaredšie.“ Dokonca upozorňuje na to, že sa pokazili aj snobi. Snob bol kedysi paródiou človeka, ktorý má vkus, lebo čítal iba najlepšie knihy, počúval iba najlepšiu hudbu, kochal sa iba najlepšími obrazmi. Súčasného snoba umenie už vôbec nezaujíma, ide skôr na nejakú vychytenú reality show alebo súťaž missiek. Na krásu rezignovala už aj väčšina teoretikov a umelcov. Onen mediálny vzorec sa skôr percipientom iba vnucuje, pramení priamo z oblasti gýča alebo lacnejších produktov zábavného priemyslu.

V súvislosti s digitálnym svetom sa často objavujú aj rôzne varovania. Napríklad, že generácia, ktorá je zvyknutá na multitasking bude mať problémy s pamäťou, koncentráciou. Pozorujete niečo také u vašich najmladších študentov?
Táto obava v estetickom priestore skutočne jestvuje. Použijem však trochu iný príklad: tradičný film vyvolával ilúziu pohybu rýchlosťou premietania 18 obrázkov za sekundu, neskôr sa ustálil na rýchlosti 24 obrázkov za sekundu. To zodpovedalo sietnicovej pamäti oka aj iným dispozíciám človeka. Dnešná digitálna technika, ktorá často používa ostrý strih (prekvapivé a rýchle striedanie záberov), však takéto obmedzenia v nijakom smere nepociťuje. Vytvára to určitý predpoklad, že sa vytratí zmysel pre estetickú kontempláciu, sústredenie či rozjímanie pri jednom obraze, predmete. Je to však, našťastie, zatiaľ iba obava zameraná do budúcnosti.

Čo ak sa naplní?
Už dnes, žiaľ, nemôžeme hovoriť o tom, že by bola iba abstraktná. Ako istá výstraha slúži stále takzvaný pokémonský kataleptický utorok, udalosť, ktorá sa udiala v Japonsku v decembri v roku 1997, keď japonská televízia vysielala detský obľúbený seriál Pokémon. V ňom na základe jedného 4-sekundového záberu boli deti postihnuté kŕčmi a mdlobami, končiacimi sa katalepsiou. Išlo vlastne o stroboskopický efekt – prudké striedanie červeného, modrého, bieleho a čierneho svetla, znázorňujúceho výbuch. Sedemsto detí z celého Japonska muselo byť bezprostredne hospitalizovaných. Nemám tým však na mysli, že onen animovaný film by bolo potrebné zakázať. Skôr by som chcel zdôrazniť, že aj naše vnímanie má určité prirodzené obmedzenia a treba mu venovať pozornosť. Ale obdobnú pozornosť treba istotne venovať i tomu, čo vnímame. Môže to mať na nás väčší dosah, ako si priznáme.

O to by sa mohlo zasadzovať aj školstvo. Humanitné odbory na univerzitách sa v posledných rokoch neraz stávajú terčom vtipov. Napríklad o uplatnení absolventov v prevádzkach rýchleho občerstvenia… Ako môžete ako pedagóg odboru estetiky nasmerovať študentov k budúcnosti s reálnym uplatnením v praxi?
Na amerických univerzitách v 20. rokoch minulého storočia platilo heslo – pre dnešok až mrazivo priamočiare: „Vedomosti neškodia!“ Myslím si, že platí stále. Nikdy som neuveril tomu, že by bol možný nejaký tvorivý rozvoj bez patričných vedomostí. Študenti to o mne vedia a sami dali do učebne na nástenku môj obľúbený, i keď celkom vymyslený príklad. „Raz v roku 1927 si vraj jeden študent na jednej univerzite v Alabame prečítal kompletne celú knihu. A údajne sa mu nič nestalo!“ Celé tajomstvo je v tom, že ak poslucháči dobre zvládnu svoj odbor, potom nemajú vážnejší problém ani v niekoľkých iných, ktoré s ním súvisia.

V praxi naozaj dominujú technické smery. Výskumy či práca absolventov humanitných odborov nemajú také hmatateľné či ekonomicky uchopiteľné výsledky. Ako možno v dnešnej dobe verejnosť presvedčiť, že potrebuje mať nastavené zrkadlo aj práve takouto vedeckou prácou?
Pre estetiku to nie je nič prekvapujúce, vznikala za úplne rovnakých podmienok. Ako vedeckú disciplínu ju nazval a koncipoval Alexander Gottlieb Baumgarten v roku 1750. Charakte­rizoval ju ako „vedu, poznávajúcu zmyslové“. V prostredí racionalizmu a prevahy prírodovedného poznania, teda apriórneho poznania. Dokonalé poznanie malo byť nezávislé od empirického poznania. Baumgarten však pri estetike argumentoval tým, že nemožno nechať nepovšimnutú oblasť krásy, ľudského cítenia, zmyslového vnímania, no predovšetkým oblasť ľudskej tvorivosti a umeleckej fantázie, ktorá dosahuje vrcholky ľudského ducha a kultúry. Dnes žijeme v podmienkach všeobecnej deľby práce, už nikdy nikto neobsiahne všetky vedomosti sám. Jednoducho a ironicky to svojho času sformuloval americký spisovateľ Mark Twain: „Všetci sme hlupáci, no každý v inom odbore!“ Preto sú tak veľmi potrební jedni i druhí. A preto by jedni bez tých druhých azda vôbec neboli.

Nie je to trochu aj chyba humanitných vedcov, že sa nesnažia popularizovať svoje výskumy, sprostredkovať ich verejnosti, využívať súčasné možnosti, sociálne médiá, hrubo povedané – robiť si aj marketing, keďže dnes je to bežná cesta, ako dostať nejaké posolstvo k širšej verejnosti?
Širšia verejnosť, aspoň podľa môjho názoru, tieto posolstvá dostane kedykoľvek, keď o ne prejaví záujem. Ale pokiaľ sa, napríklad, na to, aké knihy čítajú, aké filmy pozerajú, bude pýtať iba hokejistov a modeliek, bude o nich vedieť iba toľko, koľko im títo nešťastne vyvolení budú vedieť poskytnúť.