Spisovateľ Chenjerai Hove: Afričan v Nórsku

Bratislavský knižný festival mal koncom mája skutočne hviezdneho hosťa. Chenjerai Hove, autor štyroch románov, troch zväzkov poézie, knihy esejí a novinár na voľnej nohe, je syn zimbabwianskeho kmeňového náčelníka a veľký kritik prezidenta Mugabeho.

, 10.06.2015 06:00
Chenjerai Hove Foto: ,
Chenjerai Hove, zimbabwiansky spisovateľ žijúci v Nórsku.
2

Ktorú knihu ste čítali ako prvú v živote?
Čítal som veľa zjednodušených verzií európskej literatúry. Napríklad Povesť dvoch miest od Charlesa Dickensa – to sme čítali na základnej škole. Alebo Pas Mallama Ilu od Cypriana Ekwensiho. Veľa vecí od Charlesa Dickensa – Davida Copperfielda, Olivera Twista, čítali ste to?

Áno, Dickens je váš obľúbený autor?
Nemal som na výber, v škole sme nemali žiadnu africkú literatúru. S tou som sa stretol, až keď som študoval na učiteľskom ústave. Ale inak sme vyrástli na európskej, hlavne britskej literatúre. Nezabudnite, že Zimbabwe bolo britskou kolóniou. Museli sme skladať rovnaké skúšky ako anglickí študenti. Študovali sme z rovnakých učebníc, čítali rovnaké knihy, podstupovali rovnaké skúšky. Africké témy v osnovách neboli.

Nikto to nepovažoval za potrebné?
Nie, chceli z nás urobiť dobrých anglických mužov a ženy. Ale veľmi sa im to nepodarilo. Všetky testy známkovali ľudia z univerzity v Cambridgei.

V africkej filozofii hovoríme, že poslaním človeka je harmonizovať s prírodou, netreba nič dobývať.
Chenjerai Hove

Bolo to pre vás ťažké alebo ste boli dobrý študent?
Bol som dobrý študent, nemal som žiadne problémy. Väčšinou som bol najlepší z triedy. Zdalo sa mi vzrušujúce čítať literatúru z iných častí sveta. Bol som zvyknutý na rozprávanie príbehov – moja mama aj teta boli dobré rozprávačky, rozprávali nám príbehy, milovali sme ich. Ale keď sme začali čítať Olivera Twista alebo Povesť dvoch miest, to bolo…

Exotické?
Možno exotické, ak to tak chcete nazvať. Boli sme vzrušení, keď sme zistili, že nie sme jediní na svete. Fascinovali nás napríklad Gulliverove cesty. Takže svet je veľký! Stále sme tú knihu čítali dokola, v knižnici, v škole.

Kto bol váš obľúbený spisovateľ?
Miloval som Charlesa Dickensa, hlavne jeho román Veľké nádeje. Keď som začal čítať nezjednodušenú, originálnu verziu – zamiloval som sa do Dickensa, čítal som všetko, čo napísal. Ale, samozrejme, čítali sme aj Shakespeara. V Macbethovi som hral postavu generála Banqua – to bolo dobré, lebo som umrel hneď na začiatku. Účinkoval som aj v Hamletovi, hral som jeho priateľa. Dokonca som hral aj v Juliovi Caesarovi – chlapíka, ktorý ho zabije.

Bruta?
Áno. Hlboko ma to zaujímalo. Všetky tie veci sa odohrávali aj u nás, všetok ten boj o moc, ktorý je v Macbethovi či Juliovi Caesarovi. Mohol som to vidieť v našej dedine. Zrazu som zistil, že o moc sa bojovalo aj v Hamletovom Dánsku. Miloval som tie texty.

Stali ste sa spisovateľom, sú vaše knihy v Zimbabwe obľúbené?
Nemohol by som tam ísť po ulici bez toho, aby niekto nevykríkol: aha, spisovateľ! Mám rád tvoje románové postavy, ale nesúhlasím s tým, ako konajú. V Európe sú ľudia plachí, boja sa osloviť spisovateľa. V Zimbabwe alebo celkovo v Afrike vás zastavia na ulici alebo v supermarkete a povedia: Práve som dočítal vašu knihu Kosti alebo Predkovia, nepáči sa mi táto postava. Alebo sa ma pýtajú, prečo som inú dobrú postavu nechal zomrieť.

Diskutujete s nimi o svojich románoch?
Samozrejme, nemôžem byť arogantný. Pýtam sa čitateľov, čo sa im na postave nepáčilo. A dozviem sa, že nemala zomrieť, mala žiť až dodnes. A vždy poviem: prečo teda nenapíšete druhý diel môjho románu? Ľudia radi participujú na dielach. Niekedy sa obecenstvo priam rozzúri, že som krásnu ženu v románe nechal zomrieť. Nie ako tu v Európe, v divadle sú ľudia potichučky, ak si náhodou odkašlete, berú to ako zločin. V africkom divadle diváci kričia na postavy: Ty hnusný chlap! Chcú sa na divadle podieľať. Je to iný prístup k literatúre. Afričania si myslia, že hra nie je ďaleko od reality. Ak niekoho na javisku zavraždíte, ste vrah. Raz som účinkoval v televíznej hre, kde ma dve ženy milovali. Napísal to môj priateľ. A jedna zo žien, ktorú som na konci opustil, mi otrávila jedlo. Moje deti si mysleli, že som mŕtvy a neverili svojej mame, že je to len televízna hra. Dokonca odmietali ísť do školy. Keď ma žena vyzdvihla na letisku, deti nemohli veriť vlastným očiam, že žijem!

Chenjerai Hove. Foto: Pravda, Robert Hüttner
Chenjerai Hove Chenjerai Hove.

Koľko mali vtedy rokov?
Mám tri deti. Mali päť, sedem a desať. Prišli na letisko a nechápali, že som tam. Jednoducho neodlišovali divadlo a realitu.

Ako dlho žijete v Nórsku?
Od februára 2005.

Ako ste sa tam dostali?
Mal som veľa sporov s naším prezidentom Mugabem. Takže som odišiel do Francúzska. Myslel som si, že naša tajná polícia nehovorí po francúzsky. Strávil som tam tri roky. Ale počas môjho pobytu vo Francúzsku otvorili kurzy francúzštiny pre tajnú políciu! Povedal som si, bože, som v kaši. Francúzi totiž chceli obchodovať so Zimbabwe. Sú obchodníci, skoro ako Číňania, takže milí Francúzi ma požiadali, aby som si do troch mesiacov našiel inú krajinu.

Kde vo Francúzsku ste žili?
V Paríži. Zo Zimbabwe prišla diplomatická nóta: kým sa nezbavíte tohto chlapíka, nemôžeme spolu robiť biznis. A tak som musel odísť. Písal som totiž články pre Le Parisien a Le Monde diplomatique.

Hovoríte po francúzsky?
Áno, takou francúzštinou, čo mi stačí na prežitie. Francúzštinu som študoval pred 35 rokmi. Požiadali ma, aby som odišiel, ale Nóri zistili, že ma chcú deportovať do Zimbabwe. To by znamenalo, že Mugabe bude oslavovať moje strčenie pod zámok. Našťastie tu bol nórsky PEN klub, ktorý mal veľmi dobrého prezidenta. Ten prišiel do Paríža, stretli sme sa a on mi povedal, že o mojej situácii oboznámi nórskeho ministra zahraničia a vybaví mi rýchly presun do Nórska. Čo naozaj urobil. Čoskoro mi zavolal nórsky veľvyslanec v Paríži: Haló, pán Hove, môžete si prísť vyzdvihnúť svoje víza. Normálne o víza žiadate vy, teraz ma žiadali oni, aby som ich prijal. Tak som skončil v Nórsku.

Ako sa vám žije v tejto škandinávskej krajine?
Je tam zima. Ale už som si zvykol. Nóri hovoria, že neexistuje zlé počasie, len nevhodné oblečenie. Žijem na juhozápade krajiny, v Stavangeri, ktorému Nóri hovoria hlavné mesto ropy. Je to iný život, ale už som akosi prijal, že čím viac poznáte iné krajiny, tým lepšie sa viete pozrieť na vlastnú krajinu, na jej krásu aj škaredosť. Keď ste totiž len vo svojej krajine, niekedy jej krásu nevidíte. Ak vás donútia ísť do Ameriky, začnete premýšľať o hluku na ulici, o vtákoch, o riekach, o všetkých ľudských bytostiach, o láske a smútku. Chytí vás nostalgia. Ale ak ste len vo svojej krajine, nemáte na reflexiu čas a nemôžete sa na krajinu pozrieť z odstupu. Potom pochopíte, čo je to naivný nacionalizmus ľudí, ktorí nikdy neopustili svoju krajinu ani svoju dedinu. Nevedia, aká je ich dedina krásna, kým ju neopustia. Pozrite sa na svoju krajinu, na hory, údolia, ľudí a kultúru – potom ju začnete obdidovať v celej komplexnosti. Dej mojich kníh sa stále odohráva v Zimbabwe, nemôžem svoje postavy umiestniť nikam inam, a už vôbec nie do Európy, ktorú ešte stále nepoznám dosť dobre.

Cítite sa už v Nórsku ako doma?
Nie, nie, nie. Nóri sú veľmi zaujímaví. Keď sa prvýkrát stretnete s Nórom, nepovie vám ako prvé: Ahoj, volám sa tak a tak. Kým vás pozdraví, vypáli na vás: Odkiaľ si? To je v Nórsku základná otázka. Moja mama ma vždy vychovávala tak, že najskôr sa treba predstaviť. Aj ľudia, ktorí v Nórsku žijú už 30 rokov, ale sú z Eritrey, Mali či Etiópie, prežili rôzne životné turbulencie, stále dostávajú tie isté otázky. Nóri skoro dostali infarkt, keď sa ma pýtali, odkiaľ prichádzam a ja som odpovedal: Zo Stavangeru. Čože??? To predsa nie je možné! Mohli by ste tomu hovoriť rasizmus. Dodnes nedokážu prijať, že by Nórom mohol byť aj človek inej farby kože.

Ale Nóri radi hovoria, že sú priateľský a otvorený národ. Nie je to tak?
Kdeže! Každá krajina nosí svoju masku. Predstiera. Aj Zimbabwčania predstierajú, akí sú priateľskí a mierumilovní. Ale keď otvoríte noviny, každý deň je v nich toľko násilia – to vôbec nie je mierumilovná krajina. Ale hovoríme: Zimbabwčania sú veľmi pohostinní, mierumilovní. To je dobré pre turizmus, ale v skutočnosti to nemôžem akceptovať. Treba ísť hlbšie pod povrch. Každá spoločnosť chce byť videná inak, než aká naozaj je.

Takže vás neprekvapilo, keď pred pár rokmi Anders Breivik spáchal masaker v Osle?
Nie, lebo v ľuďoch je veľa zlatého prachu. Niekedy prach vypláva na povrch a zlato sa potopí. Niečo podobné sa môže stať kdekoľvek inde na svete. Nejaký šialenec vezme zbraň a všetkých postrieľa.

Ale Nóri nechápali, ako sa čosi také môže stať v ich mierumilovnej krajine.
Majú krátku pamäť. Počas druhej svetovej vojny mali predsa premiéra Quislinga, ktorý do krajiny priviedol nacistov. Nóri predstierajú, že sa to nestalo. Keď im pripomeniete, že niečo také sa už stalo, že by si mali osviežiť pamäť, veď ho predsa obesili v Osle, čudujú sa. Ale masky sú v každej kultúre. Schovávate škaredú časť tváre a ukazujete len tú peknú, to je normálne.

Ako sa vám teda žije v Nórsku?
Páči sa mi, že ma tam nikto nechce zabiť, nikto ma nelynčuje. Nemám neistotu, akú som zažil vo Francúzsku.

Máte v Zimbabwe ešte stále rodinu? Nemuseli kvôli vám tiež utiecť?
Moja rodina je roztrúsená všelikde. Moji dvaja synovia žijú v Južnej Afrike, moja dcéra žije v USA, ďalší príbuzní sú v Namíbii. Ale utekať nemuseli. Náš diktátor je veľmi dobrý.

Čo to znamená?
Ak má problém s vami, týka sa to len vás, nie vašich detí, nerobí z nich obete. Hoci – keď šli moje deti na univerzitu, mali dostať vládne štipendium. Boli to však moje deti, a tak štipendium nedostali. Ale našťastie som mal na ich školy peniaze. Ak vám vláda dá štipendium, musíte po škole tri roky pracovať v štátnych inštitúciách. Takže som deťom veľmi rád školné zaplatil sám. Neviem si predstaviť, že by moje deti museli pracovať pre Mugabeho vládu! To bola našťastie jediná viktimizácia mojich detí. Môj syn je hiphoper. Viete, hiphoperi spievajú posmešné pesničky o polícii, aká je zlá a nevzdelaná. Raz ho za to potrestali – ale za jeho texty, nie preto, že je môj syn. Moje deti môžu slobodne cestovať do Zimbabwe, kedykoľvek chcú. Jeden syn je právnik, zaoberá sa ľudskými právami, ale nikdy mu nikto neublížil.

Hovoríte po nórsky?
Trochu. Väčšinu času učím študentov angličtinu, teda nórčinu až tak nevyužijem. Nórsky jazyk je veľmi komplikovaný. Moja nórčina mi stačí na prežitie. Dokážem s ňou vybaviť nákupy, spýtať sa na cestu, viem po nórsky povedať, že sa mi niekto nepáči, viem človeka uraziť – základné veci ovládam. Viem, ako povedať: nechajte ma na pokoji!

Máte v Nórsku priateľov?
Nie veľa, ale nejakí sa nájdu. Niektorí sú spisovatelia. Nóri sú veľmi výlučný národ. Napríklad na Vianoce sú spolu len v úzkom rodinnom kruhu. Nikdy vás nepozvú do rodiny – len mama, otec a deti. Cítite sa vtedy ako exulant, vyhnanec. Sedíte sám a celé mesto je prázdne, všetci Nóri doma s rodinami oslavujú Vianoce.

A čo ostatní cudzinci v Nórsku?
Cudzinci, ktorí sú tam dlho, prijali nórske zvyky. Je tam dosť ľudí z Afriky – Eritrejčania, Etiópčania, Malijčania, Somálčania. Občas stretnete Nigérijčanov. Hovoríme: Ak objavíte mesto bez Nigérijčanov, musí to byť veľmi zlé mesto.

A koľko Zimbabwčanov tam je?
V Stavangeri som jediný. V Osle ich ešte pár je. Starostka mesta usporadúva vianočné večierky pre reprezentantov cudzích krajín. Ja som jediný, kto tam za Zimbabwe chodí každý rok. Ale nesťažujem sa.

Chenjerai Hove Foto: Pravda, Robert Hüttner
Chenjerai Hove Chenjerai Hove

Označili by ste sa za utečenca?
Nie, hovorím si exulant. Utečenec je čosi iné. Utečencov si predstavujeme ako skupinu perzekvovaných ľudí, trebárs nábožensky. Ale ja som perzekvovaný za moje myšlienky, ktoré sú len moje ako jedinca, nie myšlienky skupiny. Nepatrím k žiadnej skupine, mám vlastné uvažovanie, princípy. Ale termín exulant je veľmi prchavý. Z dnešného utečenca môže byť zajtra exulant. Je to veľmi flexibilné. Práve dokončujem svoje štúdium a zaoberám sa termínmi ako exulant, utečenec, emigrant a imigrant, expatriot. Keď idem na nórske ministerstvo, oficiálne som utečencom, ale ľudia z univerzity ma učia, že som exulant. Povedia vám to v ten istý deň, takže vidíte, aké je to prchavé a akými rôznymi slovami sa dá opísať moja situácia. Ja uprednostňujem slovo exulant. Pretože utečenec je niekto, kto sa nechce vrátiť domov.

A vy sa chcete vrátiť?
Samozrejme, chcem vidieť matkin hrob. Zomrela, keď som bol preč. To bol môj najbolestivejší zážitok. Zomrela na rakovinu a každú hodinu sa vraj pýtala, či prídem. Ale zároveň nechcela, aby som za ňou prišiel, pretože vedela, že by ma zatkli. Hovorievala, že za mnou možno príde. Boli sme si s mamou veľmi blízki. Viete, čo je na exile najhoršie?

Čo?
Že vaši priatelia zomierajú a vy ste preč. Ľudia vám nehovoria dobré správy, nehovoria, že kvitnú kvety, ale: Pamätáš si na toho kamaráta? Včera zomrel. A podobné veci. Nedávno som sa so synom, ktorý je právnik, bavil o tom, že sa raz vrátim. A on povedal: v Harare sa stratíš. A ja na to: kúpim si mapu. Veci sa zmenili. Návrat exulanta je niekedy len imaginatívny. Pretože návrat vám môže zlomiť srdce. Mama zomrela pred 11 rokmi, mali sme vo zvyku spolu telefonovať. Viem si predstaviť, že návšteva jej hrobu by bola veľmi bolestná. Ale návrat môže byť mýtický, je to ilúzia. Nesníva sa mi o Európe, ale o mojej africkej rodine, v snoch sa rozprávam s mamou, otcom, bratmi.

Kedy ste boli naposledy v Zimbabwe?
Odišiel som v roku 2001, odvtedy som tam nebol. Vyzerám ako samovrah? Raz som sfalšoval svoj návrat. Poslal som priateľovi, ktorý je poet a hudobník, správu, že sa vraciam. Povedal, to je dobré. Chcel ma na letisku privítať aj so svojou skupinou, s ktorou je v Zimbabwe miestnou superstar. Nakoniec tam išiel sám a prekvapený videl, že celé letisko zrazu vyzeralo ako vojenská zóna. Ako keby sa vracal Usama bin Ládin! Chápete, diktátor takto zveličuje moc spisovateľa. Keď ma zatýkali inokedy, prišli štyria ozbrojení policajti, každý mal dve pištole. Povedal som im: to nie je potrebné.

Vidíte, aký ste mocný. Na čom práve pracujete?
Nikdy to neprezrádzam.

Čo je najdôležitejšou témou vašich románov?
Vždy sa pozerám na manifestáciu moci – aj v rodine. Medzi mužom a ženou, medzi deťmi. Ja učím študentov gramatiku, aj nad študentmi mám istú moc, oni sa tú gramatiku nechcú učiť. Moc môžete použiť pozitívne alebo ju zneužiť. Muži môžu zneužiť ženy, ale inokedy vedia ženy zneužiť mužov. Aj moja poézia je plná metafor moci. Vždy chceme uplatňovať moc – založenú na bohatstve, vzdelaní, farbe kože, všeličom. Aj autá si ľudia kupujú preto, aby manifestovali svoju moc. To stále skúmam. Hovoríme si, že sme civilizovaní, ale klameme si. Vlastne sme jediné tvory na svete, ktoré sa navzájom zabíjajú, a nie preto, aby sa navzájom zožrali. Koľko bolo prípadov streľby v amerických školách či v kine. To zvieratá nerobia. Viete, čo sa dialo za vojny? Ako sa nejaká skupina začala nadraďovať nad druhú a zabíjať iných ľudí? Európska filozofia sa mýli, ak si myslí, že poslanie človeka je dobyť prírodu. Ako môžeme dobývať prírodu, keď sme sami jej súčasťou? Takže vlastne dobývame sami seba. V africkej filozofii hovoríme, že poslaním človeka je harmonizovať s prírodou, netreba nič dobývať. Ak sa okolo plazí had a neohrozuje vás, prečo by ste ho mali zabíjať? Možno sa chce len napiť, nechajme ho na pokoji. Snažím sa ľudské bytosti pochopiť. A zistiť, prečo na rozdiel od zvierat nosia masky.

Existuje na svete dokonalá krajina?
Nie, nie, nie. Ak ste perfektní, nič neurobíte. Musíte robiť chyby, to je ľudské. Neľudské je neopravovať ich. Američania si myslia, že sú perfektní, ale nie sú. Ani Angličania. Nóri tiež nie. Keď vidíte, čo robí nórsky Statoil v Afrike pri ťažbe ropy… Deti tam nechodia do školy, cez dedinu vedie ropovod. A Nóri si myslia, že im uveríme ich dokonalosť. Dokonalá krajina neexistuje. Ide o to, ako so svojimi nedokonalosťami narábame. To je podstatné. Niekto sa to snaží chyby naprávať, iný je so sebou spokojný. Máme dosť peňazí v banke, dosť ropy v mori, je to o. k. Ale to je maska, život taký nie je. Keď sa prestanete snažiť o zlepšenie, dostanete sa do úpadku – sociálneho, kultúrneho, ekonomického. Ale niektorí ľudia si nevšímajú, že úpadok už nastal.

Chenjerai Hove

Chenjerai Hove Foto: Pravda, Robert Hüttner
Chenjerai Hove Chenjerai Hove

Zimbabwiansky poet, románopisec a esejista píšuci po anglicky a v jazyku shona sa narodil ako syn miestneho náčelníka 9. februára 1956 v Mazwihwe v Rodézii. Pôsobil ako učiteľ na zimbabwianskom vidieku, kde bol v 60. a 70. rokoch minulého storočia svedkom brutálnych postupov v boji za oslobodenie Zimbabwe. Neskôr vyštudoval Juhoafrickú univerzitu a University of Zimbabwe.

Pracoval ako novinár, prispel do antológie And Now the Poets Speak (A teraz hovoria básnici). Kritik vlády diktátora Mugabeho žije od roku 2001 v exile, momentálne v Nórsku. Za romány Kosti a Tiene získal rešpekt kritiky na celom svete.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
2 debata chyba
Viac na túto tému: #Zimbabwe #Nórsko #spisovateľ #Bratislavský knižný festival #Chenjerai Hove