Slovenka vymyslela ako prežiť v púšti

, 25.10.2015 06:00
Adriana Debnárová
Architektka Adriana Debnárová Autor: ,

Sahara je taká vzdialená, a predsa sype Európanom piesok rovno do očí. Tisícky migrantov, ktorým rozširujúca sa púšť vzala domov, pri túžbe nájsť si nový polarizujú európsku spoločnosť. Piesok nás tak všetkých ničí. No piesok nás môže aj zachrániť. Mladá architektka Adriana Debnárová vymyslela odvážny spôsob, ako rozširovanie púští nielen spomaliť, ale ako prežiť a bývať v prostredí, kde má človek okrem piesku poruke vlastne už iba jedno. Slnko.

Zaoberáte sa experimentálnou architektúrou. Vo vašich projektoch sú časté šesťuholníky, akoby včelie plásty, rôzne siete a tvary, ktoré pripomínajú biologické štruktúry. Prečo ste sa rozhodli ísť práve touto cestou?
Prišlo to postupne. Na Vysokej škole výtvarných umení má študent architektúry priestor pre slobodnejšiu tvorbu – môže sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vydá. Môže sa venovať klasickej architektúre alebo skúsiť pracovať na iných, možno trochu „uletených“ projektoch. Experimentálna architektúra bola pre mňa od začiatku nielen vizuálne príťažlivejšia, ale akoby mi otvárala oči.

V akom zmysle?
Človeka núti zamyslieť sa nad tým, čím všetkým architektúra v skutočnosti je. Že v nej nejde len o fasádu – o kreslenie dizajnu budovy, ale navrhuje aj úplne nové stavebné postupy a nové spôsoby využitia budovy, priestoru okolo nej… Chopila som sa príležitosti, ktorú som dostala na škole. Odskúšala som si, čo všetko sa s architektúrou dá, pretože keď človek začne pracovať v architektonickom ateliéri, tak už nemá na experimentovanie toľko času. Musí si zarábať a tvoriť klasické projekty.

V 21. storočí si ľudia začínajú viac uvedomovať, že sa niečo deje so Zemou, a že práve my sme tá príčina. A že teraz treba niečo spraviť pre to, aby naše deti mohli žiť aspoň v takom istom prostredí ako my. Ak nie v lepšom.

Vašu diplomovú prácu, kde riešite problém rozširovania púští, ocenili tento rok v Madride ako najlepšiu na svete v oblasti architektúry, urbánneho dizajnu a krajinnej architektúry. Aký to bol pocit?
Dozvedela som sa to až na poslednú chvíľu priamo v Madride, kam ma pozvali ako jednu z 21 finalistov. Do súťaže sa tento rok prihlásil rekordný počet absolventov z 360 škôl. A porota sa ich prácam venovala naozaj dôsledne. Priznám sa, že som vo výhru nedúfala, keď som videla ostatné projekty. Boli to skvelé veci od ľudí zo skvelých škôl. Ja som tam išla najmä preto, aby som týchto ľudí stretla a spoznala. A nakoniec prišlo slávnostné vyhodnotenie výsledkov a ja som sa dozvedela, že som vyhrala. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie.

Prečo sa Slovenka z Pravenca rozhodla pomôcť práve ľuďom, ktorých ohrozuje rozširovanie púští?
V Európe zatiaľ nepoznáme extrémne prostredie, výnimkou sú možno najdrsnejšie vysokohorské oblasti. Ale mňa zaujímajú práve extrémne oblasti, kde sú problémy prežitia najpálčivejšie a kde napriek tomu stále žijú ľudia. A nie je ich vôbec málo. Rozširovanie púští je jedným zo základných svetových problémov. Piesok zrazu vytláča z domovov tisíce ľudí, ktorí žili celé generácie v symbióze s púšťou.

Musia migrovať, vzniká etnické napätie a na to sa nabaľujú ďalšie problémy. Je to práve dezertifikácia, ktorá je jednou z príčin utečenectva. Trápi to napríklad Mauretániu, Senegal, ale aj iné krajiny, kde sa rapídne zvyšuje počet ľudí, ktorí sú nútení odísť. Človek si ani neuvedomuje, čo dokáže obyčajný posúvajúci sa piesok, a ako sa dotýka nielen najchudobnejších regiónov, ale aj veľkých a bohatých krajín.

Robot vytvára zo slnka a z piesku siete....
Robot vytvára zo slnka a z piesku siete. Fungujú ako bariéra proti rozširovaniu púští. Autor: Adriana Debnárová

Nezvyčajné púštne stavby má podľa vášho konceptu stavať robot, nie človek. Prečo?
Pre robota som sa rozhodla preto, lebo stavať niečo na púšti s pomocou ľudskej sily alebo klasických stavebných postupov nie je jednoduché. Na púšti sú obmedzené zdroje vody, je tu málo stavebných materiálov. A mne napadlo využiť technológiu 3D tlače, ktorú poznáme už niekoľko desaťročí, pri ktorej ľudia akoby stále ešte len hľadajú jej využitie v praxi vo väčšej mierke.

Ako to bude fungovať?
Robot využíva materiál a energiu, ktorých je na púšti prebytok. Piesok a slnko. Prostredníctvom šošovky dokáže taviť piesok na povrchu dún. Vzniká materiál podobný sklu a robot z neho vytvára akúsi sieť alebo škrupinu, ktorá dokáže zabrániť rozširovaniu púšte.

Kde ste pre tento nápad hľadali inšpiráciu?
Robot kopíruje siete, ktoré obyvatelia týchto oblastí stavajú z biologického materiálu. Tento starý spôsob je pritom terčom kritiky, pretože drevo je v púšti veľmi vzácnym materiálom. Potrebujú ho aj na iné účely, napríklad na varenie. Preto tieto staré siete pomaly miznú. Ak by sme dokázali nahradiť drevo taveným pieskom, tak by to mohlo spomaliť dezertifikáciu.

Zastavenie rozširovania púští je však len prvou fázou vášho projektu. V tej druhej počítate s vytvorením príbytkov…
V druhej fáze projektu by sa mohlo vykopať sypké vnútro dún. Vznikla by klenba, ktorá by slúžila na bývanie. Životný priestor je v týchto regiónoch ďalším veľkým problémom. Tieto oblasti trpia veľkým preľudnením.

A ako by ste vyriešili problém s vodou? Vedci v Spojených arabských emirátoch síce pracujú s púštnymi mikroriasami, ktoré dokážu na seba efektívne viazať vodu, no zatiaľ je to len vo fáze výskumu…
Znie to možno paradoxne, ale v púšti nie je problém s vodou. Keď kopete dostatočne hlboko, vždy narazíte na vlhkosť, ktorá je potrebná na pestovanie rastlín. Ten skutočný dôvod, pre ktorý sa tam rastliny nepestujú, je intenzívne slnečné žiarenie a silný vietor, ktorý vyvráti rastliny aj s koreňmi. Pôda nie je dostatočne stabilná. Škrupiny alebo siete, ktoré som navrhla, by mohli slúžiť aj ako ochrana pred vetrom a poskytovali by tieň pre pestovanie rastlín.

A využili ste teda technológiu, ktorá je už dávno dostupná?
Áno, je to princíp podobný 3D tlači, kde sa spekajú plastové prášky s lepidlom alebo laserom. Je to veľmi flexibilné. Človek si môže naprogramovať akúkoľvek štruktúru. S touto technológiou sa experimentuje už od 60. rokov. Dnes dokážu 3D tlačiarne v malej mierke vytlačiť čokoľvek. Od čokolády po sklo. Ale využitie pre priemyselné účely sa stále akoby len hľadá. Pritom práve v posledných dvoch-troch rokoch vývoj výrazne napreduje. Sú to preteky…

…kto vytlačí prvý dom?
Pred dvomi rokmi sa toho chytili dizajnéri v Holandsku a v Anglicku, každý na to išiel vlastným spôsobom. Investovali do toho milióny a zatiaľ neviem, aký dosiahli výsledok. No približne v rovnakom čase predstavili v Číne stroj na tlačenie veľkometrážnych panelov a celých domov. Pracuje obrovskou rýchlosťou. Za jeden deň dokázal vytlačiť desať domov z recyklovaného stavebného odpadu. Takže je to technológia, ktorá už existuje, je odskúšaná. Len v Európe sa ešte nevyužíva. Stavebné firmy si až teraz začínajú uvedomovať, že sa s tým dá reálne pracovať a že 3D tlač má množstvo výhod.

Hovorili ste o skle z piesku. Bude možné v takýchto príbytkoch naozaj prežiť?
Nebude to pripomínať sklo so všetkými typickými vlastnosťami. Nebude to priehľadný materiál ani lesklý. Bude drsný. Na svete sa už spracovali projekty, ktoré sa zaoberali výskumom slnečného žiarenia a tým, ako dokáže taviť piesok. Výsledkom je materiál, ktorý je mimoriadne pevný. Aj táto technológia už bola odskúšaná.

Boli ste v púšti?
Nie. No v dnešnej dobe sa môžete dostať k všetkým potrebným informáciám. Pracovala som na diaľku a vychádzala som z precedensov zo spomínaných projektov. Toto je zatiaľ len architektúra v teoretickej rovine, rada by som ju preniesla aj do tej praktickej.

Overovali ste si nejako, či váš nápad bude fungovať?
Zatiaľ len v menšej mierke. Na modeli som si úspešne overila, či by sa stroj pohyboval tak, ako som ho navrhla. Ak by som to mala robiť v skutočnej veľkosti, potrebovala by som zrejme mesiace výskumu. A tiež šošovku s adekvátnym priemerom.

Aký veľký je váš robot?
Jeho pôdorys má tvar trojuholníka a jedna jeho strana meria asi 13 metrov. To je dosť veľké. Pred niekoľkými dňami som zachytila správu, že niekto postavil najväčšiu 3D tlačiareň na svete. Využíva hlinu zmiešanú s vodou a z toho tlačí príbytky pre ľudí v rozvojových krajinách. Je to takisto obrovská konštrukcia, meria asi 12 metrov.

Aký ohlas ste zaznamenali?
Oslovili ma firmy z Dubaja krátko nato, ako som vyhrala Archiprix. Ale nie s návrhom, že by som mohla urobiť takýto stroj, ale skôr s ponukou práce pre ich ateliér. Dubaj je miesto, kde všetko rastie. A je to asi jediné mesto na svete, kde nie je problém s peniazmi na tvorbu. No ešte predtým, ako som vyhrala cenu, mala som obavu ukazovať môj projekt odborníkom.

Prečo?
Nebola som si istá, čo by na to povedali napríklad mechanickí inžinieri. Keď som pracovala v Nemecku, tak som po čase nabrala odvahu a ukázala som im moju prácu. Aj napriek tomu, že som im tak trochu fušovala do profesie, boli z toho takí nadšení, že povedali, že ide o nápad, s ktorým by oni sami chceli pracovať ďalej.

Môže byť dezertifikácia v budúcnosti hrozbou aj pre Slovensko?
V blízkej budúcnosti si to neviem celkom dobre predstaviť, hoci dôsledky dezertifikácie na africkom kontinente pociťujeme už teraz, i keď sekundárne. Nemá totiž iba priame následky v rozvojových krajinách… V Európe práve prebieha diskusia o utečencoch, ktorá by mala byť oveľa komplexnejšia. U nás si napríklad vôbec neuvedomujeme, čo všetko prispieva k tomu, že ľudia musia utekať. Jeden z dôvodov je aj ten, že priestor, v ktorom žili, sa stal neobývateľným. Títo ľudia k nám prichádzajú a potrebujú pomoc.

Debnárovej model púštneho robota.
Debnárovej model púštneho robota. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Už na stáži v Kodani ste sa zaoberali experimentálnou architektúrou. Tam ste však neriešili sucho a teplo, ale chlad. Antarktídu. Existuje teda aj iný spôsob, ako bývať v takom nehostinnom prostredí, než sú len kontajnery a vedecké moduly?
Ateliér MAP Architects sa už dlhšie venuje architektúre v extrémnych podmienkach, ale väčšinou chladných, pretože pod správu Dánska patrí zamrznuté Grónsko. Ich projekty boli riešené úplne odlišne, ako by ste ich riešili v štandardných európskych podmienkach. Všetko, čo sa do Antarktídy alebo do Grónska dopraví, musí byť rozoberateľné na súčiastky, pretože sa to tam musí previezť v kontajneroch.

Nuž a my sme hľadali spôsob, ako niečo vytvoriť priamo na mieste a využiť pritom materiál, ktorého je tam najviac. Sneh a ľad. Je to pevný materiál a dokáže vytvárať štruktúry. Skúšali sme zatiaľ v teoretickej rovine vytvárať stavby zo stlačeného snehu. No nie pridávaním hmoty, ale odoberaním. Hĺbením vo vnútri ľadovca, ktorý by mohol slúžiť vedcom alebo aj turistom ako nejaká polárna stanica.

Išlo by o plávajúci ľadovec?
Áno. Jeho životnosť je približne 12 rokov. To je doba, za ktorú sa roztopí ľadovec, ktorý sa plaví okolo Antarktídy. My sme si vytypovali jeden konkrétny kus. Odsledovali sme si jeho pohyb na satelitných záberoch. A podľa pohybu iných ľadovcov sme dokázali predpovedať, ako bude prebiehať jeho postupné roztápanie. Je to úžasná recyklácia architektúry. Človek do nej neprinesie nič cudzie a po čase sa to všetko premení na vodu. Bez akéhokoľvek znečistenia.

Pred pár dňami sa vďaka objavu vody opäť rozvírila debata o misii na Mars. Je možné, že sa experimentálna architektúra využije aj na červenej planéte?
S touto myšlienkou sa pohráva veľmi veľa ľudí. Len nedávno prebehla súťaž, ako by sa mohla navrhnúť stanica na Marse. Vyhral ju veľmi známy architekt Norman Foster, ktorý vo svojom návrhu využil práve veľkorozmernú 3D tlač. Zatiaľ je to len konceptuálny projekt. No aj on by chcel využiť roboty, ktoré by tlačili stavebný materiál z marťanského prachu… Skutočne je to len otázkou času, kedy táto technológia dorazí aj k nám. Jeden vytlačený dom v Číne stojí menej ako päťtisíc dolárov, čo by umožnilo aj tým najchudobnejším ľuďom získať slušné bývanie. Takže tento typ stavebného procesu už nemôžeme považovať za science fiction. Je to realita.

Na Bienále experimentálnej architektúry v Prahe v roku 2013 ste prišli s konceptom architektúry, ktorá sa správa ako živý organizmus. Ako to vyzerá?
Na tomto projekte sme pracovali viacerí. Každý z nás mal vytvoriť na rovnakom mieste nejakú architektúru. Išlo o prízemnú stavbu v prieluke medzi vyššími budovami. Chceli sme to miesto pretvoriť na kultúrne centrum pre celú oblasť. Nuž a všetky tie naše štruktúry sa museli dopĺňať, to bola hlavná myšlienka. Strešná konštrukcia slúžila ako ochrana pred dažďom, ale aj na zachytávanie vody a slnečnej energie. Vodu a energiu ďalej distribuovala do ostatných častí. Všetky štruktúry tak fungovali vo vzájomnej symbióze ako živý organizmus.

Je toto budúcnosť architektúry?
Nedá sa povedať, že všetko, čo v experimentálnej architektúre navrhneme, sa musí aj využiť. No prirovnala by som to k módnym prehliadkam svetových značiek. Keď sa pozriete na mólo, poviete si, toto by som si v živote na seba neobliekla. A predsa, tie trendy prechádzajú do bežného užívania. Rôzne detaily a nejaké princípy. To isté platí aj v experimentálnej architektúre. Aj z nej sa nejaký element prenesie do skutočného využitia v praxi a posunie to architektúru aj dejiny architektúry vpred.

Súčasťou konceptu predstaveného v Prahe je aj zastrešenie priestoru nad Koceľovou ulicou v Bratislave. Trojuholníky a šesťuholníky, po ktorých sa možno prechádzať, časť z nich slúži ako solárne panely. Aký bol zámer?
Zastrešenie sme navrhli tak, aby sa čo najviac optimalizovala záťaž, ktorú tá strecha spôsobuje. Aby sa hmota rozložila čo najlepšie. Nuž a potom sme vytvorili model vo veľkej mierke, v ktorom sme využili malý počítač. Ovládal motory, senzory, ktoré reagovali na svetlo a dotyk. Panely sa nastavovali presne podľa slnečného svitu.

Siete nad púšťou poskytujú pre ľudí útočisko.
Siete nad púšťou poskytujú pre ľudí útočisko. Autor: Adriana Debnárová

Elektrina, čerstvý vzduch, chládok, úžitková voda, teplo. To všetko dokážu moderné budovy vyrábať už dnes. Na veľtrhu Expo v Miláne ukázali dokonca konštrukciu, ktorá vyrába jednoduché zložky potravín. Mikroriasy. Bude raz architektúra kŕmiť ľudí?
Na určitých miestach našej planéty to asi bude nutné. Možno nie u nás v Európe, kde máme zatiaľ dostatok zdrojov aj potravín. No v extrémnych podmienkach bude potrebné využiť najnovšie technológie, aby sme mohli zlepšiť obyvateľom životný štandard, respektíve umožniť im prežiť. Veď prečo nie, keď sú tieto technológie už dostupné? Treba to však spraviť premyslene. Aby s tým neboli spojené vysoké náklady a aby nevznikal veľký odpad. Je nevyhnutné využívať recykláciu.

Aké funkcie bude musieť plniť architektúra budúcnosti?
V budúcnosti sa budeme musieť ešte viac zaoberať obnoviteľnými zdrojmi energie. Materiálmi, ktoré možno recyklovať a ktoré sa dajú vyrobiť šetrným spôsobom. V 20. storočí nastal boom všetkých nových technológií, a to bez toho, aby sa ľudia zamýšľali nad ich dlhodobým dosahom. A teraz v 21. storočí si ľudia začínajú viac uvedomovať, že sa niečo deje so Zemou, a že práve my sme tá príčina. A že teraz treba niečo spraviť pre to, aby naše deti mohli žiť aspoň v takom istom prostredí ako my. Ak nie v lepšom… Možno o tisíc rokov nebudeme potrebovať žiadnu architektúru a všetci budeme napojení na nejaké stimulátory v Matrixe. (Smiech.)

Čo sa musí udiať, aby zeleň nebola len efektnou alternatívou, ale nevyhnutnosťou pri stavbách?
Neviem. Musí sa zrejme zmeniť myslenie ľudí, ktorí rozhodujú o tom, čo sa postaví. Na zeleni nikto nezarába. Asi nie je také lukratívne navrhovať nové parky. Pritom už teraz existujú zelené fasády, ktoré dokážu izolovať budovu oveľa lepšie ako syntetické materiály. A navyše dokážu vytvárať priaznivú mikroklímu. Verím, že je len otázkou času, keď sa to začne využívať naplno.

Na akom projekte pracujete teraz?
Dám si trochu pauzu. Budem cestovať.

Mauretánia?
Nie, India. I keď aj to by sa dalo nazvať extrémnym prostredím. Takisto sú tam púšte. Som veľmi zvedavá, bude to moja prvá exotická cesta.

Zaujímavou kapitolou vo vašej práci je aj svetlo. Ešte sa tomu venujete?
Pracovala som v tejto sfére v Berlíne, odkiaľ som sa pred pár týždňami vrátila. Svetelný dizajn je špecifickým odvetvím. Keď niekto navrhne veľkú budovu, tak ju potrebuje aj osvetliť. Svetlo vytvára atmosféru a často vplýva na človeka viac ako samotná architektúra. A vidíte, takto sa vraciame k vašej otázke, čím všetkým je architektúra. Aj svetlo môže byť architektúra, pretože vplýva na každodenný život človeka. Svetlu som sa veľmi rada venovala.

A bude raz aj svetlo pôsobiť interaktívne? Bude napríklad meniace sa svetlo pomáhať ľuďom vstávať? Bude bezprostredne reagovať na náladu človeka?
Samozrejme. Podobné typy osvetlenia už sú na trhu. Dokonca existujú lampy, ktoré dokážu na základe dotyku analyzovať vaše duševné rozpoloženie. Takáto lampa vie, či ste veselý, alebo nervózny. Ak nemáte dobrú náladu, tak sa lampa premení na upokojujúcu žltú farbu. Možno aj toto je jedna z alternatív do budúcnosti.

Ako zakomponovať a transformovať ľudské biometrické údaje do okolia, do architektúry a ako navodiť tú správnu atmosféru. Pri práci so svetlom však nejde len o jeho zafarbenie či intenzitu. Niekedy práve svetlo dokáže úplne zmeniť vnímanie konkrétnej architektúry. Aj osvetlenie v interiéri, nasvietenie hrán či objektu dokáže zmeniť celkový zážitok, ktorý má človek z nejakého priestoru.

Znamená to, že by ľudia nemali podceňovať pôsobenie svetla vo svojich domovoch a mali by ho voliť naozaj premyslene?
Určite. Ľudia si vlastne ani neuvedomujú, že niečo na nich vplýva takým citeľným spôsobom. Majú napríklad v izbe veľmi studenú halogénovú žiarovku a netušia, prečo nemajú radi túto miestnosť. Niečo im tam prekáža. A pritom by stačilo iba vymeniť osvetlenie.

Adriana Debnárová (1989)

Adriana Debnárová
Adriana Debnárová Autor: Ľuboš Pilc, Pravda
  • architektka
  • Vyštudovala architektonickú tvorbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
  • V tomto roku sa podieľala na medzinárodnej výstave ELIA NEU/NOW v Amsterdame.
  • V máji tohto roku získala medzinárodnú cenu Archiprix, ktorá sa udeľuje každé dva roky v oblasti architektúry, urbánneho dizajnu a krajinnej architektúry za najlepšie diplomovky na svete, získala ju za projekt robota, ktorý stavia z piesku obydlia a štruktúry proti rozširovaniu púští.
  • V roku 2013 pôsobila v štúdiu MAP Architects v Kodani, ktoré sa špecializuje na architektúru v extrémnom prostredí.
  • V rokoch 2014 a 2015 pracovala v štúdiu WHITEvoid Interactive Art and Design v Berlíne, navrhovala dizajn interiérov a osvetlenia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#púšť #Sahara #piesok
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku