Nie kresťanstvo, ale konzum zdolá radikálny islam

, 19.01.2016 07:00

Počas nášho rozhovoru s popredným českým geológom a propagátorom vedy Václavom Cílkom nás na chvíľu prerušil geograf a bývalý prodekan Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe Jan Kalvoda. "Taký globálny prehľad, aký ponúkaš, ten má strašne málo ľudí,” pochválil kolegu. "Ja len vytváram kutilský návod. Česi boli vždy kutilovia,” usmial sa Cílek. Už roky sa zaoberá interakciami medzi prírodou a civilizáciou. A hoci na Karlovej univerzite prednášal o biodiverzite a antropocéne, skončili sme napokon pri utečencoch.

Popredný český geológ a propagátor vedy Václav...
Popredný český geológ a propagátor vedy Václav Cílek prednáša na Karlovej univerzite o biodiverzite a antropocéne. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Počas vašej prednášky ste viackrát spomenuli antropocén, čo je pomerne nový pojem pre označenie obdobia, keď človek svojou činnosťou globálne ovplyvňuje zemský ekosystém. Je možné ho datovať nejako presnejšie?
Pojem sa používa asi len od roku 2000 a to rozhranie stále len hľadáme. Niekto hovorí o roku 5020 pred naším letopočtom, čo je obdobie, ku ktorému sa viaže významný nárast obsahu metánu v grónskom ľadovci, čo mohlo súvisieť s veľkým rozširovaním ryžových polí. Spomenúť môžeme aj rok 1610, keď došlo k poklesu oxidu uhličitého v atmosfére, na čo malo zase vplyv veľké vymieranie juhoamerických Indiánov. Holandský chemik Paul Crutzen, ktorý pojem zaviedol, hovorí o prevratnej úlohe vynálezu parného stroja v 18. storočí, mnohí poukazujú na začiatok priemyselnej revolúcie v 19. storočí. Významný je aj rok 1963, v ktorom sa medzinárodnými zmluvami obmedzili atmosférické testy jadrových zbraní, keďže vtedy bola koncentrácia rádioaktívnych látok v atmosfére na vrchole.

Pri globálnych zmenách sa však najčastejšie spomína takzvané obrovské zrýchlenie (great acceleration), ktoré nastalo niekedy v 50. rokoch minulého storočia.
Môžeme to vidieť napríklad na prudkom náraste oxidu uhličitého v ovzduší. Z geologického výskumu síce vidíme, že v histórii bol v ovzduší aj väčší obsah CO2, povedzme pred 800-tisíc rokmi, no nikdy nedošlo k zvýšeniu hladiny tak rýchlo ako v 20. storočí. Spomínané zrýchlenie sa však netýka len tých faktorov, ktoré si priamo spájame s klimatickou zmenou, ako je CO2 či populačný vývoj. Cítime to aj v ekonomike, informatike, tempe spoločnosti vôbec. Svet je oveľa rýchlejší, ako sme si predstavovali.

Vaša prednáška bola o význame biodiverzity. Za problém ste označili homogenizáciu prostredia, ktorá je spätá s antropocénom. Čo si pod týmto termínom máme predstaviť?
Opäť všetko: od premeny krajiny na jednoliatu, zmeny v oceánoch, až po to, ako sa ľudia obliekajú. Výber je obrovský, a predsa väčšina volí to isté. Posolstvom mojej prednášky bolo to, že svet sa v posledných rokoch mení a každú chvíľu prichádzame či už v kultúre, alebo v prírode o časť originálneho rázu. Môže za to práve ten všadeprítomný proces homogenizácie, ktorému je potrebné sa postaviť. Na jednej strane tak, že sa budeme viac starať o prírodu a okolie, a na druhej – že jej necháme viac voľnosti.

Keď hľadáme štartovací motor obrovského zrýchlenia, stále ako „vinník“ vychádza priemyselná revolúcia.
Ja by som vám skôr prezradil dve konkrétne mená „vinníkov“, ktorí naozaj zmenili svet. A nebudú to Stalin a Hitler, ale Haber a Bosch. Ich sochy by mali stáť v každom meste. Na konci 19. storočia sa črtala potravinová kríza, keďže obsah dusíka v pôde pri zvýšených nárokoch civilizácie sa vyčerpal. Fritz Haber a Carl Bosch však prišli s metódou, ktorá je dnes známa ako Haberov-Boschov proces, pri ktorom syntézou vodíka a dusíka vzniká amoniak. Dnes je na hnojivách vyrobených na tejto báze závislých podľa rôznych zdrojov 40 až 55 percent produkcie potravín na svete. Keby nebolo týchto dvoch geniálnych nemeckých chemikov, chýbajú nám dnes potraviny pre polovicu planéty.

Umelé hnojivá však so sebou prinášajú ekologické problémy.
To áno a do budúcnosti by sa pôde malo venovať možno rovnako veľa pozornosti, ako sa v súčasnosti venuje klimatickej zmene. Ono to vlastne spolu súvisí, keďže pôda zachytáva nielen vodu, ale aj časť oxidu uhličitého. Budúce klimatické projekty by sa teda mali sústrediť na hospodárenie s pôdou, na návrat organickej zložky do pôdy. A opäť sme pri biodiverzite. <Ot> Väčšinu povrchu zeme pokrýva voda. Zohráva pri zmenách rozhodujúcu úlohu? <Ak> Vždy keď sa hovorí o zmenách v súvislosti s oceánom, odporúčam zbystriť pozornosť. V posledných rokoch napríklad dochádza k jeho výraznému otepľovaniu. Rok 2015 bol najteplejším v histórii meraní, ale prejavy boli ešte zjemnené tým, že tá chladnička svetového oceánu išla na plný výkon. Čím je však oceán teplejší, chladenie sa zhoršuje.

El Niňo priniesol sneh dokonca aj do Arizony. V...
El Niňo priniesol sneh dokonca aj do Arizony. V Indii zase očakávajú sucho a nárast cien potravín. Autor: SITA/AP, Ron Medvescek

Čo to znamená?
Poviem to veľmi zjednodušene. Oceán v súčasnosti odoberá až 28 percent ľuďmi vytvoreného oxidu uhličitého. V určitom zmysle funguje ako užitočná pumpa, ktorá nasáva CO2 a poskytuje nám ekologickú službu. Keď bude oceán teplejší, tak nielenže prestane CO2 pohlcovať, ale situácia sa môže obrátiť a stane sa jeho zdrojom.

Ako k tomu prispieva El Niňo? Periodicky sa opakujúci fenomén, ktorý vždy po niekoľkých rokoch zahreje vrchnú vrstvu oceánu?
Je to veľmi aktuálna téma, keďže jeho najväčšie dosahy by mal svet pocítiť koncom januára alebo vo februári tohto roku.

Hovoríte svet, ale napríklad stredná Európa je asi mimo jeho záberu…
Áno, hovorí sa to, no nie je to celkom tak. El Niňo zosilní prúdenie naprieč Amerikou, smerom k nám narazí do vzdušného prúdenia a posunie ho pri ceste cez Atlantik. Prvá je na rade Británia, čo bolo v posledných týždňoch jasne badateľné pri veľkých povodniach. Prúdenie však pokračuje ďalej a môže smerovať do oblasti Stredomoria, ale takisto môže ísť smerom k nám. A potom máme katastrofálne povodne, aké sme zažili napríklad my v Česku v roku 1997. Aj v oficiálnych prameňoch sa medzi dosahmi El Niňa v roku 1997 uvádzajú záplavy v strednej Európe.

Pozrime sa však druhým smerom. El Niňo vzniká v Pacifiku, čo spôsobí v Ázii?
V Indii bude o niečo menšia úroda. Očakáva sa prepad monzúnových zrážok o 15 percent, čo sa pretaví do 10-percentného poklesu v produkcii potravín. Pri štáte ako India však pri desiatich percentách hovoríme o sto miliónoch ľudí, pre ktorých nebude dostatok potravín.

A čo krajiny, z ktorých do Európy prúdi súčasná utečenecká vlna?
Nedostatok potravín sa premietne do ich zdraženia. V krajinách Blízkeho východu, kde tretina populácie žije na pokraji chudoby, vyvolá aj len desaťpercentný nárast cien to, že sa ďalšie desiatky miliónov ľudí ocitnú o hlade. Ja často spomínam jednu štatistku z roku 2010, keď Egypt musel doviezť 12 miliónov ton obilia pre svojich obyvateľov. V tom istom čase tvorili prebytky celej Európskej únie 16 miliónov ton. Všetku európsku nadprodukciu je alebo bude schopný spotrebovať jediný štát z tohto regiónu. Reálne si musíme uvedomiť, že tých ľudí je toľko, že ich nebude možné uživiť. A teda že humanitárnu katastrofu veľkého meradla nie sme schopní zvládnuť.

V minulosti ste hovorili o pásmach sucha. Kto je v súčasnosti najviac ohrozený?
Z hľadiska sucha je najdôležitejšie vysychanie podzemných zásobníkov vody. Družica Grace to systematicky monitoruje už dvanásť rokov a ukazuje sa pokračujúce vysychanie v povodiach Gangy, Indu, v Perzskom zálive a na Arabskom polostrove. Chronickým suchom je ohrozená oblasť od Bangladéšu, prakticky celá India, Pakistan, Afganistan, Irán, Irak a aj Turecko.

Keďže ide o dlhodobé pozorovania, je El Niňo v tomto prípade len zanedbateľný periodický úkaz?
Objavuje sa v priemere raz za päť rokov, keď znemožňuje obnovovanie zásobníkov vody. Takže prispieva ku kríze.

Akú zodpovednosť podľa vás nesú lídri krajín, z ktorých momentálne prúdia utečenci? Nemohli sa na zmeny v minulosti lepšie pripraviť?
Ja najlepšie poznám situáciu v Egypte. Jeho lídri dostávali od 60. rokov národné alebo medzinárodné správy od vedcov, ktorí ich varovali, že ak neurobia to či ono, stane sa to a to. Celý rad egyptských vlád robil aj nejaké kroky, no vyzneli do prázdna. Preto časť utečeneckej krízy vnímam ako dosah chýb, ktoré dlhodobo vlády jednotlivých krajín neriešili a ktoré si spôsobili samy.

Výsledok je taký, že podľa najnovšej správy OSN bolo vo svete vlani 244 miliónov migrantov. A jednou z príčin konfliktu v Sýrii bolo vraj aj obrovské sucho v rokoch 2007 až 2010.
Organizácia Spojených národov uvádza, že ak sa zvýši globálna teplota o pol stupňa Celzia, bude potrebné premiestniť stovky miliónov ľudí. Upozorňuje sa na to, dotknuté štáty by mali niečo efektívne podniknúť. Napríklad v Etiópii trpí hladom desať miliónov ľudí, no je to kombináciou sucha a zlej vlády. Keby mali lepšiu vládu, mohli by situáciu zvládnuť. Aj takto sa na to treba pozerať.

Vy na problém s utečencami upozorňujete už dlhé roky. V roku 2013 ste sa zúčastnili na konferencii Európa a Česko v roku 2113. Prekvapil vás za tie vyše dva roky, čo odvtedy ubehli, vývoj vo svete?
Väčšinu vecí sme predpokladali, ale bol som zarazený, ako rýchlo sa to stalo. A aj keď sám uvažujem o utečencoch už od roku 2002, prekvapilo ma to ako všetkých. Viete, zaoberať sa niečím akademicky je jedna vec, ale vždy máte mnoho problémov, ktoré riešite bezprostredne. A potom príde to, čo ste síce čakali, ale aj tak sa na to pozeráte ako vyjavený.

Trúfnete si odhadnúť, ako bude migrácia pokračovať tento rok? Prúd utečencov oslabil vlastne len príchod zimy.
Myslím si, že ich prílev sa oproti vlaňajšku ešte zosilní, ale že potom bude vnútorná situácia európskych štátov natoľko neúnosná, prípadne prídu ďalšie teroristické útoky, a Európa pristúpi k razantným krokom. Situácia je neodhadnuteľná, ale nebude sa zlepšovať. Navyše vyvoláva aj nové bezpečnostné riziká.

V akom zmysle?
Začnem trochu zoširoka. V minulom roku ruský štátny rozpočet, ktorý je závislý od exportu energií, počítal s cenami ropy okolo 95 dolárov za barel. Dnes je cena niekde na úrovni 30, čo je podľa niektorých zdrojov cena prevádzkových nákladov na ťažbu v niektorých ruských ložiskách. V časti ruskej populácie je navyše zakorenená nenávisť voči Západu. Ak by sme sa pohybovali vo sfére konšpiračných teórií, môžeme hovoriť o tom, že cenu tlačia dole zámerne Spojené štáty a Saudská Arábia, aby oslabili Rusko, prípadne aj Irán a Venezuelu. Skutočnosť bude zrejme oveľa prozaickejšia. Teda, že štáty vyťažili v honbe za ziskom nadbytok ropy a tým si podsekli ceny. Mnohí Rusi však konšpiráciám veria a pri dlhodobom pocite podvodu zo strany Západu môžu rozmýšľať, ako to nepriateľovi vrátiť…

Prostredníctvom utečencov?
Áno – utečenci ako prostriedok na destabilizáciu štátov. Písala o tom už americká expertka na medzinárodné vzťahy Kelly M. Greenhill. V roku 2010 dokonca vydala knihu Weapons of Mass Migration (voľný preklad – Masová migrácia ako zbraň). Chcem však zdôrazniť, že si nemyslím, že migrácia, ktorá v súčasnosti prebieha, je niekým vyvolaná. Nie je to podľa mňa ničí plán, deje sa to živelne. Lenže v okamihu, keď migrácia spôsobuje niektorým krajinám problémy, oportunista sa k tomu môže pridať.

El Niňo spôsobuje v týchto dňoch búrky v...
El Niňo spôsobuje v týchto dňoch búrky v Kalifornii. Autor: SITA/AP, Michael Owen Baker

To by sa utečenci konečne priamo dotýkali aj nás.
Keby som ja chcel destabilizovať Slovensko, Českú republiku, Poľsko a Maďarsko ako svoje bývalé satelity, cítil by som, že mám zdevastovanú krajinu a narastala by vo mne nenávisť voči Západu, tak by som otvoril východnú migračnú trasu. Mohla by osloviť napríklad Afgancov, ktorí majú veľkú populačnú explóziu, na jednu ženu tam vychádza päť detí. Toto riziko je, samozrejme, len hypotetické, ale určite by som ho zapracoval do bezpečnostnej analýzy pre Slovensko alebo strednú Európu.

Vráťme sa od hypotéz k realite. U vás v Česku, ale aj u nás na Slovensku sme nevyužili fakt, že tu zatiaľ nemáme žiadnych utečencov, na rozumnú vecnú diskusiu o tom, ako sa na nich pripraviť. Nie je to škoda?
Sám som bol na mnohých diskusiách o utečencoch a situácia je to nepríjemná a neprehľadná. A vyhrotená v tom zmysle, že keď sa snažíte vystupovať pragmaticky a poukázať na rozdielnosť kultúr, veľmi ľahko vás označia za fašistu. Po vypuknutí migračnej krízy som navyše prvýkrát od revolúcie zaznamenal totálny rozkol pohľadu médií a vnímania väčšiny populácie.

Médiá však často len vystupujú v obrannej pozícii proti bludom a zjavným manipuláciám, ktoré šíria odporcovia migrácie.
Vnímam to však aj tak, že sa v médiách neobjavuje ucelený obraz. Nehovoril by som, že médiá neinformujú pravdivo, ale skôr že neinformujú úplne. Ľudia im prestávajú veriť a výsledok je taký, že kým kedysi v mojom okolí verilo konšpiračným teóriám asi desať percent ľudí a tí sa za to hanbili, dnes je to viac ako polovica a neboja sa to povedať verejne. Naozaj sa tu stalo niečo závažné.

Nie je predsa len hystéria v našich končinách neopodstatnená a ničím nepodložená? Migranti tu nie sú prakticky žiadni a ani nemajú záujem k nám prísť.
Podložená – nepodložená. Zabúdate na to, že máme niečo ako druhovú pamäť, ktorá si niečo kopíruje z minulosti. Spomeňte si na „padli Turci na Poniky“. Čo si asi mysleli obyvatelia Čiech, keď videli kedysi obkľúčenú Viedeň, že kam pôjde Turek ďalej? Vy Slováci ste to aj zažili. Niekoľko desaťročí, možno aj storočí sa v nás kódoval strach voči Turkom, ktorý dnes vyplával na povrch ako nedôvera k islamu. Podceňuje sa, že to v ľuďoch stále žije.

Ale nemôže to predsa určovať naše správanie. Keď som sa vlani rozprával s ľuďmi, čo žijú vo veľkomestách s rôznorodým obyvateľstvom, vždy ma zaujímalo, ako vnímajú vzájomné spolunažívanie. Odpoveďou často bolo, že neveria v integráciu, ale myslia si, že dokážu existovať vedľa seba a rešpektovať sa. Akoby tým popierali oba hlavné prúdy u nás – ľudí, ktorí slepo veria v integráciu cudzincov do spoločnosti, a takisto aj tých, ktorí vidia v moslimoch len radikálov, s ktorými sa nedá fungovať. Ako to vnímate vy?
Po príklady nemusíte chodiť ani do zahraničia. Česi si to ani neuvedomujú, ale sami žijú od 13. storočia v multikultúrnej spoločnosti – s Nemcami. Vy máte podobnú skúsenosť s Maďarmi. A tie spoločnosti nikdy nesplynuli. Keď ste napríklad v Rožňave, tak povahou alebo vzhľadom nerozoznáte Maďara od Slováka. Žijú vedľa seba v jednej obci, sobášia sa medzi sebou, ale k celkovej asimilácii nedošlo. Keď pôjdeme ďalej, tak Valóni a Flámi pred pár rokmi takmer rozložili Belgicko. Tých príkladov je oveľa viac. Na základe historických skúseností si preto myslím, že o tristo rokov bude v Nemecku existovať sýrska štvrť a kus ďalej afganská. Európu si predstavujem ako súostrovie etnických štvrtí, ktoré si udržujú svoje jadro celé desaťročia či dokonca stáročia.

A čo historické Španielsko, ako konkrétny príklad spolužitia s moslimami?
Medzi 8. a 15. storočím to bol z dnešného hľadiska pre nás zaujímavý experiment. Išlo o konvivenciu, teda spolužitie troch náboženských skupín – židov, kresťanov a moslimov. A hoci najmä v židovskej mytológii 19. storočia sa toto obdobie opisuje ako čas mierumilovného spolužitia, bol to aj sled problémov a vojen. Veď v Granade sa v roku 1066 odohral veľký pogrom na židov.

Nejakým spôsobom to však predsa fungovalo.
Fungovalo to len vtedy, keď boli pevne stanovené pravidlá vnútri danej náboženskej bubliny a takisto presne určené pravidlá styku dvoch alebo troch etník. V praxi sa stáva, že keď sa jedno etnikum cíti ukrátené, príde k revolte. Niekedy sa dokonca ani nemusí cítiť ukrivdené, stačí, že minorita dorastie do určitej veľkosti alebo nastanú isté priaznivé historické okolnosti a chce vziať osud do vlastných rúk. Opäť máme príklad rovno pred sebou – Slovensko a Česko v 90. rokoch. A to málo národov na svete si bolo bližších ako tieto dva.

Nie je to skôr pozitívny príklad rozdelenia aj následkov?
Určite. Ak sa v 90. rokoch niečo podarilo, tak je to rozdelenie Česko-Slovenska. Bol to veľký vklad do budúcnosti, čo vidíme aj dnes, keď existujú síce nejaké rozdiely, raz máte horšieho prezidenta vy, raz my, ale ideme paralelnými cestami, no každý po svojom.

Potvrdil to však až nástup ďalšej generácie, ktorá už nežije československým sentimentom, zároveň ani susedskými žabomyšími vojnami minulosti. Nie je to ideálny príklad aj pre ďalšie generácie migrantov? Uchovať si svoje, ale vedieť spolu žiť?
No to je práve tá veľká otázka, že ako to dopadne. Možno si ďalšie generácie k sebe cestu nájdu. No podľa môjho názoru, keď sa Európa dostane do ekonomických problémov, tie cesty sa rozídu. Optimizmus mi berie aj vývoj na francúzskych predmestiach. Ľudia v druhej, tretej generácii stále nevedia jazyk. Vnímam síce to, že nová generácia je tolerantnejšia, no neviem, či sa to netýka viac európskej ako moslimskej.

Prečo máte tento pocit?
Na jednom seminári som počul zaujímavú paralelu. Kresťania sa vraj správajú k židom podobne ako moslimovia ku kresťanom. Kresťania si hovoria, že majú Ježiša Krista a Nový zákon, takže nejaký judaizmus je pre nich historický prežitok a myslia si, že židia by urobili lepšie, keby konvertovali. Moslimovia si zase hovoria, prečo by sa mali baviť s kresťanmi, keď oni majú svojho proroka, posledného a najväčšieho. Tá tolerancia sa možno stráca v tom, že majú pocit, že kresťanom urobia len dobre, keď ich obrátia na islam. Aj preto si dovolím tvrdiť, že určite to nebude kresťanstvo, ktoré premôže radikálny islam.

A čo?
Môže sa to podariť práve konzumerizmu, hedonizmu, západnému štýlu života. Pred rokmi, teda ešte pred vojnou, som navštívil Sýriu, ktorá vtedy bola relatívne prosperujúcou krajinou. Rozprával som sa tam s jednou nemeckou konvertitkou, ktorá mi vravela, že čo sa týka prístupu ku viere, u nich je to s islamom ako u nás v Európe s kresťanstvom.

Lenže ten spôsob života je v Sýrii na dlhý čas pasé. Nehovorme však o príčinách, ale o následkoch. Pri vašej prednáške v Bratislave v roku 2013 o konci civilizácií ste hovorili, že sa nachádzame v neistej prechodnej dobe a že je dobré sa na to pragmaticky pripraviť.
Áno, spomínal som takzvanú rodinnú pripravenosť, mať nejaké zásoby, že sa netreba zbavovať pôdy…

Odvtedy sa situácia zmenila a sú iné výzvy. Ako reagovať v dnešnej dobe pragmaticky?
Podľa mňa je základom návrat k vecnej diskusii. Je to však náročné, pri digitálnej demencii, ktorá sa šíri spoločnosťou. Keď sledujem reakcie na články, často si všímam, že ľudia reagujú len na úvod, v ktorom je zväčša z kontextu vytrhnutá nejaká kontroverznejšia pasáž a neunúvajú sa čítať ďalej. V Česku máme napríklad jedného významného arabistu, nebudem ho teraz menovať, ktorý poskytol novinám pekný, vyvážený rozhovor. Titulok, samozrejme, tvorila najprovokatívnejšia myšlienka, na ktorú reagovala väčšina spoločnosti. Pánovi profesorovi to poškodilo, najmä u jeho moslimských priateľov. A tak sa rozhodol, že sa už viac nebude verejne vyjadrovať, čo je veľká škoda, pretože pre spoločnosť sú jeho myšlienky v súčasnosti veľmi potrebné.

Ako vnímate kritiku vašich postojov?
Ja odmietam pumpovať energiu do nejakých obranných štítov. Mojím cieľom je najlepšie pochopiť, čo sa deje so svetom.

Viackrát počas rozhovoru ste naznačili, že nič pozitívne nás nečaká.
Takto však náš rozhovor nemôžeme ukončiť!

A môžeme sa na niečo tešiť? Nepovedal by som, že tešiť, ale trochu rovnováhy by nám mohla dodať skúsenosť po druhej svetovej vojne. V roku 1945 bolo všetko rozvrátené, nielen fyzicky, ale aj hodnotovo. A o pätnásť rokov tu boli 60. roky, ktoré priniesli nevídané oživenie, dobrú kultúru. Myslím si, že sily regenerácie budú mať vždy prevahu nad chaosom a deštrukciou. Padáme síce do veľkých problémov, ale myslím, že sa z nich dostaneme.

Václav Cílek

český geológ a popularizátor vedy

  • Narodil sa v Brne v roku 1955, stredoškolské roky strávil na anglicko-svahilskej škole v Tanzánii aj na baníckej priemyslovke v Příbrame.
  • Na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe vyštudoval geológiu, pracoval v bývalom Baníckom ústave, neskôr Geologickom ústave Akadémie vied ČR, kde bol do roku 2012 riaditeľom.
  • Publikoval tri desiatky knižiek, je stálym spolupracovníkom časopisov ako Vesmír a Respekt, spolupracuje s rozhlasom a televíziou.
  • Je popularizátorom vedy, zaoberá sa zmenami klímy a prostredia, vývojom českej krajiny a interakciami medzi prírodou a civilizáciou.
  • Za knihu Krajiny vnitřní a vnější a za knihu Makom: Kniha Míst získal v roku 2004 Cenu Toma Stopparda za literárne eseje. V roku 2007 dostal Cenu ministra životného prostredia za popularizáciu vedy, najmä geológie a klimatológie. Je tiež držiteľom Ceny Nadácie VIZE 97 z roku 2009.
  • Je známym prekladateľom taoistických a zenových textov, žije v Prahe, má dve dcéry.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Václav Cílek #El Niño #utečenecká kríza
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku