Joan Miró provokoval, aby vykresal iskry inšpirácie

"Joan Miró dokázal namaľovať obraz za desať sekúnd. Bol to však výsledok desiatich rokov premýšľania, hĺbania a hľadania jeho definitívnej podoby,“ hovorí vnuk slávneho španielskeho umelca. Jeho diela prezentuje historik umenia, básnik a performer Joan Punyet Miró na výstave Európske hviezdy – Miró & CoBrA v Danubiane, Meulensteen Art Museum Bratislava

, 05.07.2016 11:00
4
Joan Punyet Miró ukazuje na plátno svojho... Foto: Ivan Majerský, Pravda
Miró, Joan Punyet Miró, Joan Punyet Miró ukazuje na plátno svojho starého otca s názvom Žena (1976).

Boli dvere do ateliéru Joana Miróa, ktorého rekonštrukcia výstavu uvádza, otvorené vždy a pre každého?
Ani náhodou, pri tvorbe sa maximálne koncentroval. A hoci nesmierne rád počúval hudbu, v ateliéri musel mať úplne ticho. Znamenal preňho laboratórium tvorivosti. Nikdy som sa neodvážil zaklopať na jeho dvere, pretože som mal pocit, že sa za nimi odohráva niečo zázračné. K svojim desiatym narodeninám som dostal od starého otca mimoriadny darček. Vzal ma za ruku, otvoril dvere svojho ateliéru a zaviedol ma dnu.

Aká spomienka na túto mimoriadnu chvíľu vám ostala v pamäti?
Mal som pocit, že som sa ocitol na palube vesmírneho korábu, ktorý mieri na Mars alebo Jupiter. V prvom momente mi udrel do nosa zápach terpentínu zmiešaný s vôňou olejových a akrylových farieb. Okolo stien boli porozkladané desiatky a desiatky obrazov, na pracovnom stole sa vŕšili kôpky kresieb, podlaha bola pofŕkaná škvrnami červenej, žltej, modrej, bielej, zelenej, čiernej – vyzeralo to ako vojna farieb. Bol to úžasný a vzrušujúci zážitok. Chodil som stále dookola, všímal si čudné „drobnosti“, objavoval nové a nové detaily a premýšľal o tom, čo tam vlastne starý otec celé dni stvára, keď je výsledkom jeho práce takáto spúšť.

Joan Miró: Žena, vtáky (1976). Foto: Pravda, Reprofoto Ivan Majerský
výstava Miró Joan Miró: Žena, vtáky (1976).

Neboli ste zvedavý, nepýtali ste sa?
Nemusel som. Nevyslovenú otázku si prečítal v očiach desaťročného chlapca, ktorý o umení sotva niečo vedel a vôbec nechápal, kde sa to vlastne ocitol. Ale zapôsobila na mňa detská hravosť a primitivizmus, ktoré som v jeho prácach už vtedy vycítil. Keď som neskôr na newyorskej univerzite študoval dejiny umenia, jeden z pedagógov nám prednášal o Joanovi Miróovi. Vlastne až vtedy som sa dozvedel, ako veľmi ovplyvnil môj starý otec tvorbu iných umelcov – a že nebolo ich málo. Napríklad aj členov hnutia CoBrA, ktorí sa naňho priamo odvolávali. V tej chvíli som bol na svojho starého otca skutočne nesmierne hrdý.

Aký vlastne bol Joan Miró?
V spomienkach mi ostal obraz veľmi zodpovedného obyvateľa našej planéty. Muža, ktorý stále pracoval: vstával ráno o siedmej, o deviatej sa zatvoril v ateliéri a do druhej sa venoval tvorbe. Keďže nemal sekretárku, po obede a krátkej sieste odpovedal na listy, ktoré dostával od ľudí z celého sveta. Po večeroch čítal knihy, najmä poéziu, a počúval hudbu.

Našiel si vo svojom prísne organizovanom režime aj čas na vnuka?
V dome starých rodičov som trávil každý týždeň najmenej dva dni. Spomínam si na jeden z nedeľných večerov. Zavolal: Joan, poď sem! Ponáhľaj sa! Dobehol som s otázkou: Čo sa deje? Odpovedal: Sadni si na pohovku sem vedľa mňa, teraz si budeme pozerať filmy. Pustil Zlaté opojenie Charlieho Chaplina aj jeho ďalšie grotesky a smiali sme sa na plné kolo.

Pohľad do ateliéru. Replika Miróovho štúdia na... Foto: Ivan Majerský, Pravda
výstava Miró, ateliér Pohľad do ateliéru. Replika Miróovho štúdia na Malorke, vyhotovená pre aktuálnu výstavu v Danubiane.

Aj sa s vami hrával?
Často, bol to predsa môj starý otec, nevnímal som ho ako veľkého umelca. Našim spoločným hrám boli väčšinou vyhradené nedeľňajšie odpoludnia. Napriek tomu si s odstupom rokov myslím, že od svojich vnúčat si udržiaval istý odstup. A priznám sa, aj som sa trošku obával „toho pána“, čo chodil oblečený ako právnik alebo bankár v elegantne ušitých oblekoch a krásnych ručne šitých topánkach. Nebolo totiž jednoduché pustiť sa s ním do reči. Veľmi často mlčal, trápila ho budúcnosť Španielska.

Uvedomovali ste si to, hoci ste boli len malý chlapec?
Aj keď o tom nehovoril, nemohol som necítiť ohromnú silu jeho zúfalstva a obáv o budúcnosť krajiny, v ktorej strávil veľký kus života. Napokon, zažil v Španielsku obidve svetové vojny, občiansku vojnu aj tridsaťročnú diktatúru generála Franca. Ku mne však bol starý otec veľmi láskavý, veľmi nežný, veľmi starostlivý a veľmi milujúci. Mal už dobre cez osemdesiat, vedel, že tu nebude večne, takže ma bral ako svoju budúcnosť. Považoval ma za dedičstvo, ktoré túžil ochrániť a zveľadiť.

Naučil vás aj niečo o svete umenia?
Často som sedával vedľa neho na pohovke, keď si popoludní kreslil v obývačke. Povedal mi: Keby som bol boxer, trénoval by som si svaly. Som maliar, a preto si musím cvičiť svoju ruku a postreh.

Aký vzťah spájal dvoch španielskych maliarov, ktorí sa začiatkom dvadsiatych rokov zoznámili v Paríži – Joana Miróa a Pabla Picassa?
Veľké a úprimné priateľstvo spojené s uznaním a rešpektom k tvorbe toho druhého. Radi sa spolu dobre zabávali, veľmi často najmä v spoločnosti ďalších umelcov. Keď Miró vystavoval v roku 1925 v parížskej galérii Pierre, prišiel Picasso na vernisáž, aby ho podporil a všetkým tak dal najavo, že ich spája hlboké priateľstvo. Výstava, ktorú som spomenul, bola absolútny „prepadák“ pokiaľ ide o peniaze. Predal sa jediný obraz! A viete, kto ho kúpil? Picasso, ktorý už vtedy predvídal, že jeho autor raz bude úspešný a svet mu bude tlieskať.

V tom čase Miró na vlastne koži spoznával aj pachuť chudoby.
V lete sa rozbité okná ateliéru, na opravu ktorých nemal, dali vydržať, ale zimu nespoľahlivé kachle zahnať nedokázali. O Miróove práce nemali ľudia záujem, nikto jeho obrazy nekupoval. Raz mi mama rozprával historku, ktorá sa vraj odohrala v roku 1923. Chudobný maliar Joan Miró bol taký hladný, že zo zúfalstva zaklopal na dvere domovníčky, ktorá, mimochodom, pochádzala z Portugalska. Keď otvorila, povedal jej: Dobrý deň, madame. Volám sa Miró, som veľmi hladný a rád by som vymenil túto kresbu za niečo pod zub. Ona súhlasila, dala mu tanier horúcej zeleninovej polievky artičokmi, zemiakmi, paradajkami a krajcom chleba navyše. Potom obrázok ako zbytočnosť bez ceny roztrhala na márne kúsky. Netušila, že raz bude mať tá neveľká kresba vysokú hodnotu.

Vráťme sa k Picassovi, s Miróom boli nielen veľkí priatelia, ale aj rivali.
Pablo Picasso bol o dvanásť rokov starší ako môj starý otec, mal teda náskok (smiech). Svet ho považoval na najvýznamnejšieho predstaviteľa medzinárodnej scény výtvarného umenia. Joan Miró neraz uvažoval o tom, v čom je jeho priateľ lepší ako on sám. Pochyboval o vlastnom talente, svojich schopnostiach, svojom umení, ale vnútorným pochybnostiam nikdy nedovolil, aby mu zväzovali ruky a imagináciu.

Nepoznamenala rivalita ich vzťah?
Picasso bol ako sopka, ktorá vybuchovala navonok, Miró, naopak, vulkán vybuchujúci do vlastného vnútra. Prvý bol extrovert, druhý introvert. Roky však plynuli a vzdialenosť medzi nimi sa krôčik za krôčikom postupne zmenšovala. Picasso totiž žil na zemi, kým Miró lietal medzi hviezdami. Čo sa týka umeleckých programov, „staršieho“ viac zaujímala figurálna tvorba, „mladší“ mal bližšie k abstrakcii. Ako historik umenia by som povedal, že Pablo Picasso bol umelec číslo jeden 20.¤storočia, Joan Miró je umelcom číslo jeden v 21. storočí.

V polovici päťdesiatych rokov sa Miró definitívne usadil na Malorke. Do akej miery ovplyvnila jeho tvorbu?
Veľmi silne. Z Malorky pochádzala jeho matka, takmer každé leto tam trávil u starých rodičov. Aj jeho manželka Pilar Juncosová, s ktorou sa oženil v roku 1929, pochádzala z tohto ostrova, takže ho s ním spájali aj veľmi silné emocionálne putá. Napokon, neďaleko hlavného mesta Palma de¤Mallorca prežil celých posledných dvadsaťsedem rokov života. Rozhodol sa tam usadiť hlavne kvôli úžasnému svetlu a poetickej kultúre Stredomoria. Jedinečný ostrov, na ktorom si vybudoval ateliér a založil nadáciu, zanechal v jeho diele výraznú stopu. A keď mal deväťdesiat rokov, na Malorke aj zomrel.

Aký význam pripisoval svojim grafickým listom?
Raz mi povedal, že grafická tvorba poskytuje jeho túžbe experimentovať najväčší priestor a predstavivosti dáva najmocnejšie krídla. Keď pracoval s rôznymi grafickými technikami, napríklad s litografiou, so suchou ihlou či s akvatintou, cítil sa oveľa slobodnejší, ako keď stál pred napnutým plátnom. Grafiku považoval aj za spôsob, ako komunikovať so širším spektrom publika. Jeho obrazy boli v galériách a múzeách, ale grafické listy si mohol kúpiť každý.

Pri komentovanej prehliadke výstavy ste sa pristavili pri obraze s jednoduchým názvom Maľba. Neveľký olej „zdobí“ diera. Ako gesto provokácie?
Samozrejme, je to radikálna provokácia! Veľa ľudí pri pohľade na tento obraz vyhlási: Toto že je umenie? Keby namaľoval krajinku s poletujúcimi motýľmi, zátišie s ovocím, scénu zo všedného života alebo zaľúbený pár, to by bolo niečo iné! Keď vytvoril obraz Maľba s obrovskou dierou uprostred, mal už osemdesiat rokov. Rozhodol sa vyprovokovať divákov k pochopeniu toho, čo možno objaviť na opačnej strane figurácie. Napriek pokročilému veku mal stále dosť odvahy vstupovať do absolútne neprebádaného sveta podvedomia, atakovať nevedomie človeka a odhaľovať záhady ľudského života a smrti.

Joan Miró: Ženy a vtáky II. (1969). Foto: Pravda, Reprofoto Ivan Majerský
vystava Miró Joan Miró: Ženy a vtáky II. (1969).

Mal už svoje roky, nebál sa smrti?
Vedel, že nepotrvá dlho a opustí tento svet. S pribúdajúcimi rokmi mu ubúdali sily. Raz mi povedal: Čím som starší, tým som agresívnejší. Smrti sa nebál, veľmi sa však obával toho, že sa začne opakovať. Rutina bola desivejšou predstavou ako zubatá s kosou. Vysvetľoval: Musím byť veľmi ostrý. Provokácia je jediná cesta, čo ma drží pri živote a zapaľuje iskričky tvorivej inšpirácie.

Ste historik umenia, ako vnímate diela svojho starého otca?
Čítam ich v kontexte prechodu umenia od figurácie k abstrakcii. Ale človek, ktorý prichádza do kontaktu s jeho obrazmi, plastikami, grafikami, kresbami či tapisériami, nemusí byť odborne erudovaný. A vlastne ani formovaný výchovou. Majú v sebe silu, ktorá sa dotýka ľudskej duše. Pozývajú diváka do neznáma, môže sa s nimi ponárať do hlbín nevedomia, dotýkať sa svetov pravekých kultúr, predkolumbovského umenia, umenia afrických kmeňov či japonskej kaligrafie. Umeleckú tvorbu Joana Miróa možno pripodobniť k taviacemu kotlu, v ktorom sa stretávajú všetky civilizácie a kultúry. Preto ich obdivujú ľudia v Spojených štátoch, vo Francúzsku, v Japonsku i Bratislave. V prvom momente je stretnutie s jeho dielami pre niektorých šok a pri pohľade na ne tápu v rozpakoch. No keď sa zasnívajú a popustia uzdu svojej fantázii, pochopia ich.

Joan Punyet Miró (1968)

  • Titul z histórie umenia získal na New York University.
  • Vydal rad publikácií o Joanovi Miróovi (o.i. Miró: Le peintre aux étoiles, Paríž, 1993; Miró: L’atelier, Paríž, 1996; Al voltant de Miró, Barcelona, 2014). Spolu s Jeanom Marie del Moralom napísal knihu The Miró Eye, Madrid, 2015. S Joanom Gardym Artigasom napísali catalogue raisonné (súpis diel) pod názvom Ceramics. Miró – Artigas, Paríž, 2007.
  • Bol kurátorom výstavy Calder, ktorú usporiadala nadácia Fundació Joan Miró de Barcelona v roku 1997, a spolupracoval a mnohých výstavách Joana Miróa v rôznych mestách sveta.
  • Je výkonným riaditeľom nadácie Successió Miró a viceprezidentom asociácie pod názvom the Association for the Defense of Miró’s Oeuvre (ADOM) (Asociácia na ochranu Miróovho diela), ako aj patrónom nadácií Fundació Miró de Barcelona, Fundació Pilar i Joan Miró a Mallorca nedávno založenej nadácie Fundació Mas Miró, Mont-roig.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
4 debata chyba
Viac na túto tému: #výstava #Vnuk #ateliér #Joan Miró #Joan Punyet Miró