Včelár Pavel Fiľo: Ľudia aj včely túžia po zdravej potrave

Z poľnohospodárstva sa v 20. storočí postupne stalo priemyselné odvetvie. Doplatili a doplácajú na to včely, ktoré opeľovaním kvetov rastlín sprostredkúvajú zázrak zrodu potravín. "Ak má ľudstvo prežiť, musí sa vrátiť na cestu, kde môžu žiť aj včely. Musíme si uvedomiť, že včely tu nie sú na to, aby nám slúžili, ale aby nám umožnili žiť,“ hovorí Pavel Fiľo. Tento rozhľadený muž je riaditeľom Strednej odbornej školy Pod Bánošom v Banskej Bystrici. Vyučuje tu včelárstvo.

19.07.2016 07:00
včelár, Filo, včely, včelárstvo Foto: ,
Riaditeľ Strednej odbornej školy Pod Bánošom v Banskej Bystrici Pavel Fiľo.
debata

Jedným z princípov prežitia v prírode je symbióza rastlín aj živočíchov. Ide o spolužitie založené na princípe vzájomnej výhodnosti a rešpektovania sa. Sú moderní ľudia ochotní pokračovať v symbióze so včelami?
Neviem. Zdá sa mi, že sme zahľadení do seba. Z hľadiska včiel sme nespravodliví a neuveriteľne sebeckí. Tušíme to a svoje konanie ospravedlňujeme slovami ako efektívnosť, či potrebou vyššej produkcie a podobne. Meníme sa, ale len v dôsledku negatívnych skúseností. V Európskej únii nie tak dávno zakázali na základe veľkých strát včelstiev prípravky na ochranu rastlín neonikotínoidy, o ktorých sa hovorilo, že bez nich prudko klesne výroba potravín a nastane hlad vo svete. Nič také sa nestalo. Len niektoré firmy prišli o veľký biznis.

Súhlasíte však, že ľudstvo zasýtila zelená revolúcia. Jej motorom bolo zvyšovanie úrodnosti pôdy priemyselnými hnojivami a ochrana rastlín širokým spektrom chemických prípravkov.
Touto etapou vývoja a poznania jeho dôsledkov sme museli prejsť. Nesúhlasím však s tým, že bez chémie to nejde. Prežili sme storočie chémie, storočie vzostupov aj pádov, začnime hospodáriť zodpovedne voči prírode, nech môžeme 21. storočie nazvať storočím čistého svedomia. Žime a gazdujme tak, aby mohli žiť aj ostatní. Včela tu nie je preto, aby nám slúžila, ale preto, aby nám umožnila žiť. Žila milióny rokov pred nami a svojou vernosťou rastlinám, ktorú má geneticky zakódovanú, vytvára stabilný potravinový reťazec. Pokiaľ kvitne jabloň, včela v jej dolete lieta len na jabloň, nikdy sa neulakomí na nič iné. Výsledkom tohto správania bol vznik stabilného potravinového reťazca, ktorý umožnil ľuďom prísť na svet.

Rešpektujeme to?
Neveľmi. Chápeme, že opelenie znamená oplodnenie, a teda úrodu. Lenže včela je aj náš „ochutnávací pes“, ktorý nás ochraňuje ako cisára rímskeho, pretože 999 tisícin škodlivín z nektárov vie odbúrať, a čo nevie, to ju zabije a nedonesie to do úľa. Nič iné nám netreba, len viacej pokory a poznania, ako funguje príroda a my v nej, lebo ináč sa utopíme vo vlastných problémoch. Budeme produkovať potraviny, ktoré sú síce vyrobené podľa nejakých noriem, ktoré sa, mimochodom, neustále zľahčujú na „vyhovujúce“ množstvo pesticídov a antibiotík, ale už to nie sú živé, výživné potraviny. Med je jediná potravina na svete, ktorú možno bez ďalšieho spracovania skladovať a požívať. Ak hovoríme o symbióze, tá tu je, len my sme k nej ľahostajní. A včela? Nuž, tá si robí, čo treba, pretože je tak geneticky naprogramovaná. To iba z našej strany ide o neuveriteľnú ľahostajnosť a povrchnosť.

Možno preto, že človek sa čoraz viac naháňa za ziskom. Keď kvitnú v Kalifornii mandľovníky, privezú do sadov včely z celých USA, a nechajú ich tam v snahe maximalizovať úrodu upracovať sa k smrti.
Nie, oni ich nechajú otráviť sa pesticídmi. Používajú ich ako jednoúčelové zvieratá. Nesprávajú sa k nim ako k rovnocennému partnerovi.

Nemôže sa nám to vypomstiť?
Samozrejme. To je cesta do bláznovstva. Výsledkom budú potravinárske produkty, ktoré síce vyhovujú normám, ale už nie sú schopné zabezpečiť odolnosť ľudského organizmu proti ďalším chorobám. A to sa vráti ako bumerang. Objavia sa a už sa objavujú baktérie a vírusy, voči ktorým nebude lieku. Antibiotiká, ako veľmi jednoduchý a účinný liek, prestávajú účinkovať. Kdesi sme urobili chybu.

Kde?
Zrejme v tom, že sme prestali brať do úvahy širšie súvislosti toho, čo robíme. Robíme veci veľmi rýchlo a z pohľadu efektívnosti, z pohľadu jednotlivých častí biznisu. Nevnímame život, súčasťou ktorého je hospodárenie, ako celok.

Žasneme nad vysokou organizovanosťou včelieho spoločenstva, jeho hierarchiou i nad precíznosťou jeho hospodárenia. Čím sú pre nás včely inšpiratívne?
Neviem, či sme schopní v plnej miere pochopiť včelí svet. Príznačná preň je absolútna oddanosť, kde jednotlivec neznamená nič. Všetky včielky dovedna vytvárajú sociálny organizmus, ktorým je včelstvo. Organizmus nie je včielka, rovnako ako náš organizmus nie je náš prst alebo oko. Všetko vo včelstve sa podriaďuje prežitiu. Je to prekvapujúco vysoko sociálny organizmus. Nemecký vedec Jürgen Tautz napísal knihu Fenomenálne včely, kde prirovnáva včelí organizmus k cicavcom. Všimnime si, že teplota v hniezde je 36,5 stupňa, ako teplota ľudského tela, alebo že včelstvo vrhne roj, svojho potomka, raz do roka. Aj ľudia môžu mať raz do roka potomstvo. Včelstvo je schopné učiť sa rovnako ako cicavce. Včely sa vyvíjajú vo zvláštnych bunkách – častiach včelieho plástu tak, ako sa ľudský plod vyvíja v maternici. Toto poznanie by nás malo posúvať dopredu, ale ignorujeme ho, prežívame obdobie neuveriteľného fetišu peňazí.

Ľudská spoločnosť sa vyvíja. Vyvíjajú sa aj včely? Menia sa ich sociálne väzby, alebo sú raz a navždy dané?
Nie, sú zakódované a človek ich nemôže zmeniť. Čo je asi ich šťastie a naše tiež, v konečnom dôsledku. Lebo by sme vyprodukovali niečo, o čom sa sníva veľkým chemickým firmám: geneticky modifikovanú včelu, ktorá by nebola schopná zahynúť pri chemických postrekoch. Potom by sa mohla zvýšiť dávka povolených zvyškov škodlivín v potravinách a následne by sa nám to vrátilo. Modlime sa, aby sa to napriek veľkým peniazom, ktoré do toho idú, nikdy nepodarilo.

Treba nechať veci tak, ako ich naprogramovala príroda?
To nie je možné, asi by sme nenapredovali. Ale sú veci, tvory, ktoré nesmieme meniť. A včely patria medzi ne. Spomeňme si na výrok z Biblie „nespúšťaj sa z cesty kvôli chodníku“. Žiaľ, my už dávno kráčame po chodníku. Z toho chodníka sa budeme musieť vrátiť na normálnu cestu, ktorou je prirodzené organické poľnohospodárstvo. Ak chceme zdravo žiť, musíme odolať tlaku nadnárodných spoločností, ktoré nahovárajú ľuďom, že jedine chemizáciou sa dá vyrobiť jedlo pre všetkých obyvateľov zeme. Treba sa vrátiť k prirodzenému – organickému poľnohospodárstvu, k živým potravinám.

Uprednostňujete taký typ poľnohospodárstva, aký rozvíjajú Rakúšania?
Napríklad. Slovensko by mohlo byť malou výnimkou v obrovskom tlaku nadnárodných spoločností. Nesmieme im podliehať a nemali by sme udeľovať výnimky, ako sa stalo pri geneticky modifikovaných rastlinách.

Biochémia, genetické inžinierstvo vstúpili do nášho života. Nepreháňate to s ich kritikou?
Nie. Treba ich rozvíjať, ale opatrnosť je namieste. Napríklad spomínané neonikotínoidy jednoznačne ničia včelstvá. Ničia ich veľmi pomaličky, nevidíme to. Včely strácajú orientáciu, pamäť, nevedia sa vrátiť do úľa. Nikto neskúma, čo znamenajú kombinácie chemikálií. Vždy sa vyvíja jedna chemikália a sleduje sa jej vplyv na včelu alebo na človeka. Ale chemikálií je veľmi veľa a stretávajú sa vo včeľom aj v ľudskom tele, a nevieme, čo ten mix urobí.

Známa je Einsteinova výstraha, že ľudstvo zahynie do štyroch rokov po tom, čo zahynie posledná včela. Lenže už sú vyšľachtené rastliny, ktoré nie sú odkázané na včely. Nie je to spôsob, ako prežiť bez včiel?
To je ten pomyselný chodník, na ktorý sme nemali odbočiť, a po ktorom sa už pohybujeme. Nič umelé nevie nahradiť prírodu. Myslíte si, že keď sa najete umelého vitamínu C, budete zdravý? Chýba tam nejaká maličkosť, tá, ktorá otvára brány v bunkách.

Vo svete sa dvíhajú posledné rampy, ktoré bránili prieniku "priemyselných“ potravín na trhy obozretných krajín. Čo hovoríte na chystanú zmluvu TTIP medzi USA a Európskou úniou?
Podpísanie transatlantickej zmluvy v oblasti poľnohospodárstva by európske poľnohospodárstvo vyzlieklo donaha a zničilo by ho. Nie sme schopní konkurovať Američanom. Európa by mala ostať Európou, je husto obývaná, ľudia si ešte zachovali vzťah k vidieku. Vidíme to vo Francúzsku, v Nemecku či Rakúsku. Nie je dôležité byť konkurencieschopným vo všetkom, dôležitejšie je mať zdravé potraviny a nielen za každú cenu prosperovať.

Ľudstvo žije pod klenbou jedného neba a nevie nájsť spoločnú reč. V čom je problém?
Jednou z príčin je celosvetový obchod. Je príliš anonymný, pôvod produktov sa zahmlieva, nepoznáme výrobcu. To, čo sa stalo, a nielen na amerických farmách, najlepšie vystihol americký spevák Bob Dylan. "Biznismeni pijú moje víno, oráči orú moju zem a ani jeden nevie, ako to spolu súvisí.“ Kedysi bolo jasné, čo kto dopestoval a predal. Dnes sú realitou potravinové burzy, na ktorých sa manipuluje s cenami potravín, stráca sa adresnosť tovaru a súdržnosť ľudí. Dospeli sme do stavu, že to považujeme za normálne. Nemali by sme.

Ľudia inštinktívne cítia, že niečo okolo nich nie je v poriadku. Odkiaľ vlastne začať zmenu? Od dialógu medzi poľnohospodármi a včelármi?
Napríklad. Kvitujem gesto predsedu družstva ZAD Dvory nad Žitavou Stanislava Becíka, ktorý sa zmenou spôsobu hospodárenia usiluje o obnovu slovenskej dediny. Včelári a poľnohospodári sa stretli na Gazdovskom dvore v Branove s pestrou skladbou zvierat, ktoré potrebujú pestrý kŕmny lístok. A ten môžu poskytnúť len polia s rozmanitým a bohatým zastúpením plodín. Pravda, dôležité je, aby takto zmýšľajúci hospodári mali čo najviac nasledovníkov. A to už je vec aj štátnej poľnohospodárskej politiky. Jedna lastovička leto nerobí.

Biznismeni pijú moje víno, oráči orú moju zem a ani jeden nevie, ako to spolu súvisí.
Bob Dylan, americký spevák

Mnohých včelárov nadchla namodro kvitnúca facélia oproti branovskému Gazdovskému dvoru. Prečo?
Pretože hektár facélie uživí niekoľko desiatok včelstiev. Je ukážkou správnej poľnohospodárskej praxe, z ktorej majú úžitok nielen poľnohospodári či včelári. Takéto polia prinášajú dobrý pocit aj nezainteresovaným okoloidúcim. Nielen facélia robí vidiecku krajinu odrazu farebnejšou a voňavejšou, podmanivejšou a zdravšou. Sú to aj iné, dnes zabudnuté plodiny. Idúc z Banskej Bystrice na juh Slovenska nevidel som na prahu leta desiatky kilometrov žiadny poľný kvet. Všade rástla len pšenica, repka, kukurica či na kvitnutie sa chystajúca prechemizovaná slnečnica. Stratili sa rastliny ako napríklad vlčie maky, nevädza, čistec, ktoré boli symbolom leta a paše pre včely. O tom je podstata našej debaty s poľnohospodármi: Musíme obnoviť prostredie, kde môžu žiť aj včely, teda vrátiť do krajiny rastliny, ktoré sa z nej vytratili.

Z času na čas preblesknú médiami informácie o tajomných masových úhynoch včiel. Čo je ich príčinou?
Okrem iného monokultúry, jednostranná výživa včiel.

Nie sú vari repkové polia výdatnou pašou pre včely?
Sú, pokiaľ pestovatelia repku v správnom čase ošetrujú. Lenže niektorí striekajú porasty tejto olejniny v čase letu včiel, a tak ich na lánoch repky víta žltá smrť. S odstupom času sa javí v inom svetle aj rozhodnutie o obnoviteľných zdrojoch energie prostredníctvom pestovania repky či kukurice. To nemá opodstatnenie, pretože nadmerné zastúpenie týchto plodín narúša osevné postupy, vyčerpáva pôdu, ktorá sa nasycuje rezíduami pesticídov. Zem tu nie je na to, aby nám vyrábala benzín a naftu do áut, ale poskytovala plnohodnotné, živé potraviny.

Ľudia sa pôde vzďaľujú, na poliach budujeme automobilky, priemyselné a obchodné parky. Uvedomujeme si vôbec, čo robíme?
Uprednostňujeme čiastkové riešenia, ktoré sa nám momentálne zdajú dobré, neberú sa do úvahy dôsledky, ktoré pocíti krajina – naše deti a vnuci – po desiatkach rokov. Všimnime si, že nielen v západnej Európe, ale aj na Slovensku rastie dopyt po živých a skutočných potravinách. V Nemecku sa presadzuje ochranná značka „Bee friendly“, Priateľské ku včele. Ide o produkty dorobené nie najlacnejšou, ale voči včelám priateľskou cestou. Nemeckí konzumenti sú ochotní priplatiť si za zdravé farmárske produkty. Skúsenosti z Nemecka chceme využiť aj na Slovensku.

Prečo je dôležité všímať si, odkiaľ med pochádza?
Pretože pri globálnom obchode s medom dochádza k rôznym manipuláciám. Čína je síce momentálne odrezaná od exportu, ale realitou sú reexporty. Medy sa zbavujú antibiotík, peľu, aby sa nedalo zistiť, odkiaľ pochádzajú, miešajú sa s ďalšími medmi a dostávajú sa ako nevinné čisté produkty na pulty reťazcov. Kontrolný systém treba sprísniť.

Objavujú sa medy nejasného pôvodu aj na Slovensku?
Sú indície, že na Slovensko prichádza med z Ukrajiny, ktorý nemusí mať len ukrajinský, ale aj moldavský či iný pôvod. Potrebujeme, aby na etikete bolo jasne uvedené, kde med vznikol, kde bol spracovaný. Nemôžeme zakázať predávať zahraničné medy, obchod je voľný. Ale nik nám nemôže zakazovať hovoriť spotrebiteľom, že majú jesť produkty zo svojho regiónu, lebo to je najprirodzenejšie.

Akému riziku sa vystavujem, keď konzumujem med neidentifikova­teľného pôvodu?
To je otázka pre alergológov. Človek môže získať alergiu na niečo, čo u nás nie je, a, naopak, stratí schopnosť odolávať tomu, čo u nás bežne rastie. Každý by mal jesť to, čo sa vyprodukuje v jeho regióne. Naša škola propaguje tradičné raňajky. Chodíme po materských školách a vysvetľujeme deťom a ich rodičom prednosti tradičných raňajok pozostávajúcich z chleba, masla, mlieka a medu. Zdôrazňujeme pritom, aby jedli výrobky zo svojho regiónu. Práve ony sú zárukou čerstvosti a zdravej výživy.

Aj preto, že v prostredí, kde žijeme, sa formuje a nadobúda naša imunita?
Samozrejme. Spolupracujeme s Chemickotechno­logickou fakultou STU na projekte, ktorý by mal vysvetliť, aký je rozdiel medzi chlebom tradične upečeným a chlebom mrazeným a predpečeným na druhom konci Európy. Aký rozdiel je medzi mliekom s „neobmedzenou“ trvanlivosťou a medzi čerstvo nadojeným, medzi medom nefiltrovaným od včelára z regiónu a medom komerčným atď. O tom treba informovať zákazníka, pretože obchod profituje z neznalosti spotrebiteľov.

Aký je slovenský med?
Väčšinový drobný producent je výrobcom medu, ktorý je naozaj poctivým včelím produktom. Čím zapadnutejšia dedina, čím hlbšia dolina, tým čistejší med. Isteže, nájdu sa aj u nás chytráci. Lenže praktiky, ktorými sú poznačené niektoré dovozové medy, sú im neprístupné. Na to nemajú technológiu, tá stojí obrovské peniaze.

Podľa čoho spoznáme pravý slovenský včelí med?
Bezpečným vodidlom je ochranná známka. Včelári musia prihlasovať svoje medy do skúšobní, ktoré ich testujú podľa oveľa prísnejšej normy, ako je v EÚ – čo sa týka obsahu sacharózy, vody, látky HMF, ktorá označuje starnutie medu, ale aj manipulácie, v tomto sme úplne vpredu. Naše medy sú špičkové, ale stále ich nevieme zobchodovať ako konečný produkt a predávame ich ako surovinu. Musíme ponúknuť atraktívne malospotrebiteľské balenie, med si zaslúži viac inovácií, aby lepšie upútal pozornosť v záplave iných potravín. V škole sa pokúšame predávať balený med do Talianska, Holandska, aj luxusné produkty ako med v kombinácii s francúzskou čokoládou. Musíme sa naučiť finalizovať, lebo ináč budú smotanu z medu lízať iba obchodníci.

Je Slovensko sebestačné vo výrobe medu?
Odhaduje sa, že slovenská produkcia medu sa pohybuje od 4-tisíc do 5-tisíc ton. Veľa medu sa predá rovno z dvora, preto sa nedá s presnosťou na dekagram vyčísliť priemerná spotreba na jedného obyvateľa. Kolíše v rozmedzí od 1 do 1,5 kilogramu, a to je z hľadiska kvalitnej výživy stále veľmi málo. V zásade je ale Slovensko v mede sebestačné.

Niektoré tradičné profesie na Slovensku vymierajú. Aký je záujem o včelárenie?
Situácia je taká, že pätnásťroční nechcú byť včelármi. Tridsaťroční to považujú za spôsob života a štyridsaťroční ľutujú roky, ktoré presedeli v kancelárii a robili niečo iné ako slobodnú prácu. Naši žiaci sú tí, ktorí vedia, čo chcú, a považujú to nielen za prácu, ale za spôsob života.

Koľkí si ho teda cielene vyberú?
Včelárenie je pre tých, ktorí to chcú, a je ich dosť. Žiadosti o štúdium je viac, ako je momentálna možnosť, a to nielen na Slovensku, ale v celej Európe. Nemáme dosť odborníkov, aby sme uspokojili všetkých záujemcov. Nemá zmysel zvyšovať počty študentov a znižovať kvalitu štúdia. Aj tak nikdy nevieme, koľkí z tých, ktorí začnú študovať, budú naozaj včelármi. Možno budú chovať včely len ako hobby a budú z toho mať dobrý pocit, ďalší príjem do domácnosti a umožní im to zostať na vidieku. Len isté percento sa osamostatní a bude z včelárenia žiť. Na to, aby sa stali včely živiteľom rodiny, treba aspoň 5 až 10 rokov skúseností, vrátane omylov a zlých dôsledkov. Nič v živote nie je zadarmo.

Keď sa povie včelár, vidíme pred očami starého Pichandu z Tisícročnej včely. Ako vyzerá vybavenie slovenských včelárov a ako školy, ktorá ich učí moderne včeláriť?
Škola Pod Bánošom je vybavená novou technológiou. Žiaľ, väčšina včelárov na Slovensku robí s technológiou z polovice minulého storočia a prevládajú klasické prístupy, ktoré nevedú k zvýšeniu produktivity vo včelárení. Každý starší včelár trpí bolesťami chrbtice. Včelárenie je ťažká fyzická práca, spojená s ustavičným dvíhaním ťažkých nadstavkových úľov. Učíme také technológie, aby si včelári nezničili chrbát, aby mohli včeláriť aj vo vyššom veku.

Je odvážne vybudovať si rodinný včelársky podnik?
Rodinná včelia farma si vyžaduje nemalé investície. Iné je včeláriť s dvadsiatimi či sto včelstvami, ktoré prinášajú vítaný vedľajší príjem do domácnosti, a iné živiť rodinu len príjmami z včiel. Čím je včelstiev viac, tým je technológia náročnejšia. Ak niekto na začiatku skĺzne na nesprávnu cestu, návrat k produktívnej technológii sa stáva čoraz ťažší až nemožný z finančného hľadiska. Preto je žiaduce, aby aj tí, ktorí nemajú momentálny záujem stať sa profesionálnymi včelármi, poznali všetky úskalia, ktoré im raz môžu znemožniť profesionálne produkčné včelárenie. Aj takéto poznanie dáva naša škola.

Dobrí včelári sú trpezliví ľudia, majú radi prírodu, rozumejú životu. Naučila ich to práca so včelami?
V celom včelárstve ide o to, urobiť čo najmenej chýb. Lenže rok s rokom si nie je bratom, klíma a počasie sa menia a včelár na zmeny musí primerane reagovať. A ešte jedna maličkosť: keby včela nepichala, tak sa včelárenia zmocní veľa ľudí. Zniesť pichnutie, a nie jedno, potrebuje isté sebazaprenie, to každý nedokáže. Aj záhradník musí pokorne prijímať tŕne z ruže. Nepozerať sa len na ružu. To je prvá selekcia. Druhá selekcia nasleduje po poznaní, že včelárstvo neznamená večer nakŕmiť včely a ráno stočiť med. Bežná logika zaobchádzania s ostatnými zvieratami vo včelárení vôbec neplatí. Pretože včely sú slobodné a riadia sa svojimi pudmi. Úspech majú len tí, ktorí sú dosť pokorní, aby to vysledovali a presvedčili včely, že to aj ony potrebujú.

Pavel Fiľo (1955)

Včelár Pavel Fiľo. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
včelár, včely, včelárstvo, Pavel Fiľo Včelár Pavel Fiľo.
  • Absolvent dvoch vysokých škôl – pražskej ČVUT a UMB Banská Bystrica mal byť odborníkom na termomechaniku a informatiku, ale napokon včelári – podobne ako jeho predkovia.
  • 30 rokov pracuje v poľnohospodárskom školstve. Spolu s tímom kolegov inovoval poľnohospodárske a potravinárske učilište v Banskej Bystrici.
  • V spolupráci s Vidieckym parlamentom premenil Strednú odbornú školu pod Bánošom na centrum výchovy podnikateľov na vidieku, nielen v poľnohospodár­stve, ale aj agroturistike a poskytovaní služieb obyvateľstvu.
  • Na škole obnovil vzdelávanie vo včelárstve a vyvolal nebývalý záujem o štúdium včelárstva naprieč celou populáciou.
  • Fiľovo motto znie: Mať odvahu vrátiť sa k niečomu tradičnému, čo patrí do slovenskej krajiny, a nepodľahnúť globalizmu.
  • Je nositeľom zlatej medaily Apislavie, medzinárodnej včelárskej organizácie, za výrazný prínos v oblasti vzdelávania.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #med #včely #včelár #včelárstvo