Historik Kamenec: Vina sa dá oľutovať i odpustiť. Zodpovednosť je konštantná

, 14.09.2016 06:00
Ivan Kamenec, historik
Ľudové noviny informujú o Židovskom kódexe v septembri 1941. Fotografia je z expozície Múzea holokaustu v Seredi. Autor: ,

Pred 75 rokmi vydala prvá Slovenská republika svoju najobsažnejšiu právnu normu. Židovský kódex obsahoval viac textu ako ústava nového štátu a do veľkej miery kopíroval nemecké protižidovské zákony.

Slovenský štát však kódex prijal ako samostatný, neobsadený štát, navyše jeho najvyšší predstaviteľ, kňaz Jozef Tiso, ho pred ľudom obhajoval ako zákonník, ktorý neprotirečí kresťanstvu. O tom, kto kódex obhajoval, kto proti nemu vystúpil a čo vlastne pre Židov na Slovensku znamenal, sme sa rozprávali s historikom Ivanom Kamencom z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Židovský kódex vydaný 9. septembra 1941 do veľkej miery len zhrnul predchádzajúce protižidovské nariadenia. Bol antisemitizmus v samotnej filozofii štátu alebo tieto nariadenia vznikali pod nátlakom Nemecka?
Celé to protižidovské zákonodarstvo vznikalo aj pod tlakom Nemecka, no vychádzalo z domácej politiky totalitného režimu, ktorý si vždy potrebuje nájsť nejakého nepriateľa. A ako sa, žiaľ, dnes ukazuje, hľadanie nepriateľa nie je typické len pre totalitné režimy. Protižidovské zákony však boli pripravené už v čase autonómie, a to nielen na Slovensku, ale aj v druhej časti republiky, pripravovala ich aj pražská centrálna vláda, ale neboli prijaté.

Prvý protižidovský zákon prijal Slovenský štát už mesiac po svojom vzniku a týkal sa najmä definície židovského obyvateľstva. Lebo pokiaľ sa v tejto oblasti malo začať niečo robiť, muselo sa určiť, kto je vlastne objektom týchto opatrení.

Koho toto prvé nariadenie z apríla 1939 považovalo za Žida?
Vychádzalo sa z náboženských kritérií. Za Žida sa pokladal každý, kto nebol pred 30. októbrom 1918 prekrstený. Dátum sa určil podľa Martinskej deklarácie, ktorou sa Slovensko pripojilo k Československu. Kvantita židovského obyvateľstva bola teda už aj pri prvom protižidovskom nariadení približne rovnaká ako neskôr pri vydaní kódexu, keď sa už určovalo podľa rasových kritérií.

Znamenalo to napríklad, že aj deti zo zmiešaných manželstiev, pri ktorých jeden z manželov konvertoval až po 30. októbri 1918, boli považované za Židov, hoci boli vychovávané v kresťanskom duchu. Ukázalo sa to najmä v roku 1940, keď boli Židia vylúčení zo škôl, čo bolo šokom pre mnohé deti, ktoré dovtedy vôbec netušili, že majú pre režim nedobrý pôvod. Len im naraz povedali, že sú vlastne Židia.

Čo priniesol Židovský kódex nové oproti dovtedy prijatým nariadeniam, zákonom a vyhláškam? Už predtým sa predsa začala arizácia, Židom boli odobraté pasy, zakázali im šoférovať, navštevovať mnohé verejné miesta, vykonávať rôzne zamestnania, židovskí žiaci boli vylúčení zo škôl a mohli by sme pokračovať ďalej.
Kódex skutočne zhrnul najmä to, čo priniesla legislatíva od apríla 1939 do septembra 1941. Okrem definície Židov na rasovom princípe, podľa ktorej boli Židmi tí, ktorí mali troch starých rodičov Židov, sa zostrilo ich občianske postavenie. Museli nosiť označenie, mali zákaz uzatvárať manželstvo s Nežidmi a dokonca bol zakázaný aj mimomanželský styk medzi Židom a Nežidovkou, či Nežidom a Židovkou.

Ľudové noviny informujú o Židovskom kódexe v...
Ľudové noviny informujú o Židovskom kódexe v septembri 1941. Fotografia je z expozície Múzea holokaustu v Seredi.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Andrej Barát, Pravda

Dnes pri čítaní kódexu naskakujú zimomriavky, ako je možné, že vtedy v spoločnosti nevyvolal väčší odpor? Bol antisemitizmus na Slovensku už pred vojnou taký silný, že ľudia toto nariadenie nepovažovali za neľudské?
Antisemitizmus tu prirodzene bol za prvej Československej republiky, určite aj za Uhorska. Predtým však nemal rasový základ, ale vychádzal z troch prameňov. Prvý bol sociálno-hospodársky a útočil na postavenie Židov v spoločnosti. Druhý bol nacionálny, na Slovensku Židov obviňovali z pomaďarčovania, v Česku zase z germanizácie. A potom tu bol aj náboženský faktor.

Antisemitizmus však jestvuje aj dnes a je vždy nebezpečný. Skutočným nebezpečenstvom sa však stáva vtedy, keď je oficiálnou súčasťou štátnej ideológie a štátnej politiky. To sa práve stalo vznikom Slovenského štátu. Tam už nešlo o niečo okrajové, ale bola to oficiálna ideológia aj prax štátnej politiky. V Nemecku sa to stalo po nástupe Hitlera, na Slovensku v marci 1939.

Bolo ho treba v tom čase obhajovať?
Propaganda fungovala už dlho predtým, veď požiadavka na zavedenie rasových princípov tu bola hneď od roku 1939. Protižidovská propaganda sa k bežným ľuďom dostávala napríklad prostredníctvom Ľudových novín, ktoré ju prezentovali tým najdrastickejším a najvulgárnejším spôsobom.

Noviny sa vtedy nekupovali vo veľkom, a tak ich vylepovali na ploty, na domy, mali preto aj plagátovú formu. Štvalo sa, že treba zabezpečiť, aby slovenská krv nebola „bastardizovaná“ židovskou a tak podobne.

Bolo však počuť aj hlasy odborníkov, neraz dosť absurdné. Ešte pred vydaním kódexu napríklad jeden prešovský lekár, a to bol vzdelaný človek, navrhoval z hľadiska čistoty slovenskej krvi, aby sa zakázal manželský aj mimomanželský styk medzi Židmi a Nežidmi, ale hovoril o jednej výnimke. Tú mali dostať prostitútky, lebo to je ich živnosť, tak aby neprišli o svoju prácu.

A obhajoba z pohľadu práva?
To bolo ešte povážlivejšie, keď sa ku kódexu vyjadrovali aj erudovaní právnici. Ako napríklad Jozef Martinka, jeden z tvorcov kódexu, na ktorom, samozrejme, spolupracovali aj iní právnici. On napísal do Gardistu, ale aj do odborného právnického časopisu dlhý rozbor kódexu z právnej i vecnej stránky.

Vo svojom rozbore okrem iného tvrdil, že tak ako nemôžu platiť rovnaké zákony pre ľudožrútov a civilizovaných ľudí, nemôžu platiť ani pre Židov a ostatných. A toto znovu nebol nejaký primitív, ale vyštudovaný právnik, ktorý bol akousi „dušou“ legislatívnej komisie pri predsedníctve vlády. A nebol jediný. Protižidovské zákonodarstvo sa stále vysvetľovalo tým, že je to úplne v poriadku a že keď k takýmto opatreniam nepristúpime, doplatíme na to.

Ako to ľudia prijímali?
Problémom v tom čase bolo, že slovenské obyvateľstvo bolo ešte viac veriace ako dnes. A keď pred veriacimi vystúpil prezident, ktorý bol sám kňaz, a povedal, že všetko je v poriadku z náboženského hľadiska, všetky protižidovské opatrenia, vylúčenie Židov zo škôl i deportácie, tak čo si mal myslieť ten človek, pre ktorého bol kňaz jednou z najvyšších autorít?

A Tiso bol autoritou a bol aj obľúbený, tešil sa veľkej popularite. Tým väčšia je však jeho zodpovednosť, a nielen jeho. Viete, historik nemá hovoriť o vine a nevine, to je parketa pre právnu teóriu a prax. Ja nikdy nepíšem, že niekto bol vinný či nevinný, ale napíšem, že bol zodpovedný. Vina sa dá odpustiť, oľutovať, zodpovednosť je konštantná.

Keď hovoríme o zodpovednosti Tisa, mnohí jeho obhajcovia argumentujú tým, že na Židovskom kódexe nebol jeho podpis. Prehliadajú, samozrejme, že išlo o nariadenie, na ktoré sa prezident nikdy nepodpisoval, len členovia vlády…
Mnohí nevedia rozoznať, čo je zákon a čo nariadenie. Navyše tam boli tie dva paragrafy, ktoré Tisovi dávali možnosť udeľovať výnimky. Niektorí preto hovoria, že prezident bol kódexom prekvapený, čo nie je pravda.

Zo svojho výskumu viem, že text kódexu bol v prezidentskej kancelárii už pred jeho vydaním, veď napokon práve ona tam vsunula tie dva paragrafy. Čo sa týka výnimiek, treba sa opýtať, proti komu chránili tých Židov? Kto ich ohrozoval? Aký štát? Na to si každý musí odpovedať sám, veď história nie je len o faktografii, ale aj o súvislostiach, nad ktorými by mali ľudia premýšľať.

Keď je reč o výnimkách, akým spôsobom ich Tiso udeľoval?
V prvom rade boli určené pre konvertitov, čo je v poriadku, veď vždy išlo o človeka. Týkali sa tiež tých, ktorí už mali hospodárske výnimky, a tie boli oveľa dôležitejšie. Veď už v prvom nariadení z apríla 1939, ktoré definovalo Žida, sa hovorilo aj o vylúčení Židov z lekárskej praxe.

Na to sa však ozvala lekárska komora, že ak k tomu príde, bude to znamenať kolaps zdravotníctva. Židia mali silné postavenie v slobodných povolaniach, a tak sa dá povedať, že viac ako z humánnych dôvodov dostávali výnimky z pragmatických príčin.

Život židovského obyvateľstva počas Slovenského...
Život židovského obyvateľstva počas Slovenského štátu dokumentuje aj výstava v Múzeu holokaustu v Seredi.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Andrej Barát, Pravda

Nakoľko slovenský Židovský kódex kopíroval nemecké protižidovské tzv. norimberské zákony z roku 1935?
Časť slovenskej tlače vtedy tvrdila, že slovenský kódex je ešte prísnejší ako norimberské zákony, podľa mňa to však nebola pravda, skôr vtedajšia propaganda. Hlavný rozdiel bol v tom, že na Slovensku sa všetko robí šlendriánsky – dobré aj zlé veci. A Židovský kódex síce priniesol aj neobyčajne veľa tragédií, ale na rozdiel od norimberských zákonov sa nikdy tak dôkladne neuplatnil.

V Nemecku to išlo typicky nemeckým spôsobom, že keď sa už niečo schváli, tak sa to aj prísne dodržiava. Črtou kódexu, ktorá stojí za zmienku, bolo to, že síce na Slovensku od roku 1939 do 1945 vznikli stovky až tisíce právnych noriem vo forme zákonov, vládnych nariadení či vyhlášok, no z hľadiska rozsahu nebola ani jedna taká rozsiahla ako Židovský kódex, dokonca ani ústava. Svedčí to o tom, že antisemitská politika bola oficiálnou súčasťou vládnej politiky.

V kódexe sa spomína organizácia Ústredňa Židov. Prečo Slovenský štát ponechal Židom vlastný spolok?
Štát im ho nenechal, ale ho dokonca vytvoril. Už predtým, od roku 1939, fungovala Židovská ústredná úradovňa, ktorá mala aj určitú autonómiu, mohla do niečoho hovoriť. Ústredňa Židov však už bola len prevodná páka na uplatňovanie protižidovských zákonov a nariadení. Vznikla na základe nemeckého odporúčania.

V auguste 1940 prišiel na Slovensko poradca pre riešenie židovskej otázky, vtedy mali takýchto poradcov všetky ministerstvá, ústredné úrady, strategické priemyselné podniky, polícia, pozemkový úrad a tak ďalej. A tento poradca, bol to Dieter Wislicény, blízky spolupracovník Adolfa Eichmanna, navrhol, aby sa vytvorila Ústredňa Židov, pretože niečo podobné už predtým dobre fungovalo v obsadenom Rakúsku, v Protektoráte Čechy a Morava aj v samotnom Nemecku.

Čo znamená, že to „dobre fungovalo“?
Bolo to psychologicky veľmi dobre prepracované. Keď nariadenia súvisiace s protižidovskými zákonmi tlmočila svojim členom, teda všetkým Židom, samotná Ústredňa Židov, tak tí ostatní židovskí obyvatelia sa skôr podvolili, povedali si, že veď to vyšlo od našich ľudí. Navyše keď sa niekto v samotnej Ústredni Židov vzpriečil, tak ho odstránili.

Takto napríklad zavreli jej prvého predsedu. No treba dodať, že v Ústredni Židov sa vytvorila aj ilegálna skupina, ktorá sa snažila robiť tajné akcie na ochranu židovského obyvateľstva, no veľmi sa jej to nedarilo.

A čo iný odboj, mali ľudia šancu vzoprieť sa?
Slovenský štát nebol obsadený až do jesene 1944. Tieto opatrenia nerobili Nemci, robili sa našimi vlastnými ľuďmi. V našej spoločnosti je to tak, že vždy radi zvaľujeme vinu na druhých. Za Slovenského štátu za všetko mohli Nemci, po roku 1948 Sovieti…

Iste, je pravda, že tlak bol obrovský, ale propaganda sa šírila z úst najvyšších predstaviteľov štátu. Že je všetko v poriadku z hľadiska kresťanskej viery. Vo Vatikáne sa proti tomu, napríklad, stavali veľmi ostro. Najmä preto, že to postihovalo aj konvertitov a cirkev znesie všeličo, ale jedno nie – keď jej niekto zasahuje do jej kompetencií. O reakcii Vatikánu sú aj o dokumenty, ktoré sme vydali, ale ľudia to veľmi nepoznajú.

Protestovala aj domáca cirkev?
Iste, napríklad katolícky kňaz Augustín Pozdech a viacerí iní, no nielen predstavitelia katolíckej cirkvi, ale aj evanjelici. Veľa detí sa zachránilo v sirotincoch, pokiaľ boli rodičia prezieraví a nechali tam svoje deti, či už prekrstené, alebo nie.

Takýmto spôsobom pomáhali napríklad evanjelickí kňazi – Bohumil Kadlečík, otec spisovateľa Ivana Kadlečíka, v Modre či Vladimír Kuna v Liptovskom Mikuláši. Bolo ich viac.

A čo odboj? Isté skupiny existovali už pred Povstaním, nemohli nejako zasiahnuť?
Z výskumu vyplýva, že jediní, ktorí sa vtedy ozvali, boli ľavičiari. Keď sa začali deportácie, ozvala sa skupina okolo Alexandra Markuša, ktorá ich odsúdila. Ale nielen oni, keď sa začali deportácie, ozvali sa aj ľudia z vládnych kruhov.

Napríklad člen Štátnej rady Ján Balko predložil memorandum, prečo sa deportácie nemajú uskutočniť. Ako dôvody uvádzal, že sa protivia domácemu, ale aj medzinárodnému právu, hospodárskym záujmom štátu a použil aj morálne dôvody. Takže sa nedá povedať, že jedna z tých skupín, či už občianska, komunistická, alebo ľudácka transporty monolitne schvaľovala. História nie je malá násobilka.

Mohol Židovský kódex vzniknúť inokedy ako za vojny, alebo to bolo možné len v tejto mimoriadnej situácii?
Bola síce vojna, ale Slovensko bolo až do jesene 1944 samostatným štátom so všetkými atribútmi. Keď sa hovorí o takzvanom Slovenskom štáte, je to hlúposť.

Slovenský štát bol regulárny, a navyše bol vizitkou pre iné krajiny, ktorú Nemci vystavovali ako príklad toho, že pri spolupráci a kolaborácii dostanú aj ony určitý priestor pre samostatnosť. A v tejto situácii sa veľmi dobre darilo antisemitskej politike. Viete, v každej spoločnosti prevažuje mlčiaca väčšina, v totalitnej aj v demokratickej.

Tá sa raz prikloní na dobrú, inokedy na zlú stranu.
Vždy je to v konečnom dôsledku aj o osobných vzťahoch. Ako sa správali ľudia k svojim židovským susedom potom? Tak i onak. Niektorí arizátori predchádzajúcich židovských majiteľov odpísali čo najskôr ako prebytočných, čo v roku 1942 znamenalo deportáciu. Iní arizovali, no pritom Židov chránili. Zodpovednosť treba vždy hľadať najmä v systéme. A totalitný systém vytvára obraz nepriateľa. Keď ho má, lepšie sa mu s ľuďmi manipuluje.

Nepriateľov nám na počkanie politici vytvárajú aj dnes…
Áno, napríklad keď niekedy počúvate slová našich politikov, ktorí strašia trebárs utečeneckou vlnou… Ja netvrdím, že to nie je problém, migrácia je obrovský problém. Keď však strašia ľudí, že keď sem prídu utečenci, budú naše ženy znásilňované a bude nás ohrozovať ich náboženstvo – nachádzam v týchto výrokoch veľkú podobu s výrokmi z doby slovenského vojnového štátu.

História nie je len to, čo bolo, ak má história a jej výskum mať nejaký zmysel, tak ju vždy treba aktualizovať. Hoci ja sám neverím myšlienke, že história je učiteľkou života. Ale tvrdím, že ju treba poznávať.

Prečo si myslíte, že sa nevieme poučiť z histórie?
Viete mi povedať jeden prípad, kedy sa tak stalo? Historia est magistra vitae, znie to veľmi pekne. Ale všimnite si, že najviac tú frázu používajú polici, ktorí nepoznajú ani základné veci z histórie. Koľko politikov začína alebo končí prejav slovami: "…už história ukázala, že…” A potom nasleduje, že my máme pravdu, že my sme dediči tých najlepších odkazov.

Napokon to celé má takú úroveň, že príde pán Kotleba a jeho experti a robia výstavu v Trnave o genocíde po roku 1989. Oni pritom ani nevedia, čo je obsahom termínu genocída, nepoznajú ho, no ľuďom sa to dobre počúva.

Ľudí totiž začína história zaujímať, až keď sa mení na klebety. Keď vám niekto povie, že všetko bolo inak, budete skôr načúvať jemu, ako niekomu inému, kto vás vyzve, aby ste si sadli na zadok a naštudovali si problematiku.

Ivan Kamenec (1938)

historik

  • Narodil sa v Nitre; v roku 1961 ukončil štúdium histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • Pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied.
  • Vo svojom výskume sa zameriava na politické a kultúrne dejiny Slovenska v 20. storočí a na prvú Slovenskú republiku (1939 – 1945)
  • Získal ocenenia Zlatá a Strieborná medaila SAV, Cenu E. E. Kischa či Cenu SAV za popularizáciu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ivan Kamenec #Židovský kódex
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku