Susan George: Dôverujme ľudskej civilizácii, dejiny nekončia

, 21.12.2016 07:00
FOTO MATUS ZAJAC
Ako mladá aktivistka kritizovala francúzsku vojnu v Alžírsku a intervenciu Spojených štátov amerických vo Vietname. Dnes je Susan George renomovaná francúzska politologička, sociologička, filozofka a aktivistka z prostredia radikálnej ľavice, ktorá kritizuje politiku Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Autor:

Ako mladá aktivistka kritizovala francúzsku vojnu v Alžírsku a intervenciu Spojených štátov amerických vo Vietname. Dnes je Susan George renomovaná francúzska politologička, sociologička, filozofka a aktivistka z prostredia radikálnej ľavice, ktorá kritizuje politiku Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. "Od predstaviteľov establišmentu počúvame veľa pekných rečí, ale banková a korporátna loby bude proti všetkých pozitívnym zmenám v prospech ľudí bojovať zubami-nechtami. Máme pred sebou ešte veľmi dlhú a strastiplnú cestu," hovorí v rozhovore pre Pravdu.

Už vo svojej prvej vedeckej publikácii ste tvrdili, že nie nedostatok potravín a preľudnenie na našej planéte sú skutočnými príčinami hladu vo svete, ale spoločenské a štrukturálne faktory, ktoré úzko súvisia s distribúciou moci a bohatstva. Od tohto vášho debutu uplynulo presne 40 rokov. Zmenilo sa niečo za ten čas?
Veľa vecí sa zmenilo, ale základná pravda zostáva: pokiaľ nemáte žiadnu pôdu na pestovanie vlastných potravín a žiadne peniaze na to, aby ste si ich kúpili, budete hladovať. Vôbec nezáleží na tom, koľko jedla sa na svete vyprodukuje. Je to komodita ako každá iná a nemôže sa viac rozdávať, povedzme, ako meď alebo uhlie. To je dôvod, prečo je potravinová suverenita, nie iba „bezpečnosť“ alebo „sebestačnosť“, tak životne dôležitá pre národy. Je pravdepodobnejšie, že národná vláda poskytne jedlo chudobným a hladujúcim skôr vo vlastnej krajine, akoby prispela na medzinárodnú potravinovú pomoc, ktorá má zvyčajne aj „politickú cenu“.

Ktorú zmenu považujete za kľúčovo nebezpečnú?
Ešte pomerne nedávno moderné elity na úrovni národných štátov a veľkí biznismeni v poľnohospodárstve nemali obzvlášť záujem vlastniť obrábanú pôdu ako takú, pokiaľ mali kontrolu nad priamymi vstupmi do všetkých poľnohospodárskych činností (stroje, chemikálie, semená…) a všetkými činnosťami, ktoré nasledujú po zbere úrody. Po kríze, ktorá vypukla v roku 2008, začali ceny obilnín dramaticky rásť, a následne títo ľudia začali skupovať pôdu vo veľkom štýle. Veľmi bohaté, ale čo sa týka poľnohospodárskej pôdy, veľmi chudobné štáty ako napríklad Čína, Kórejská republika alebo niektoré arabské štáty Perzského zálivu a veľkí agropodnikatelia spolupracovali často s veľmi skorumpovanými lokálnymi elitami preto, aby sa ubezpečili, že môžu pokrývať svoje vlastné potreby alebo vytvárať kráľovské zisky v prípade, že ceny opätovne vystrelia nahor. Teraz sa skupovanie pôdy stalo akýmsi druhom poistnej politiky. Miestni ľudia sú však obete, ktoré prišli o svoje živobytie.

Ste občiansky aktívna od vojny v Alžírsku, cez vojnu vo Vietname či udalosti, ktoré sa odohrali v Seattli v roku 1999, až po súčasnosť. Ako sa zmenil občiansky aktivizmus od 60. rokov minulého storočia, teda od obdobia charakteristického pasívnym odporom a ideológiou nenásilia, jednoducho od obdobia, ktorého hlavným sloganom bolo „flower power“ (sila kvetov), až po súčasnú podobu tzv. twitter demokracie?
Rázne som vystupovala proti vojne v Alžírsku, ale moje tri deti boli v tom období príliš malé na to, aby mi situácia umožnila výraznejšie sa proti tejto vojne aktivizovať. Podarilo sa mi však aspoň presvedčiť o nesprávnosti tejto vojny môjho zosnulého manžela. Ako aktivistka som sa začala formovať počas vojny vo Vietname v roku 1967, teda v čase, keď som si dokončovala svoje vysokoškolské vzdelanie v odbore filozofia na parížskej Sorbonne. Nikdy som nemala chuť strácať čas s hnutím „flower power“, ktoré bolo skôr kultúrne ako politické hnutie. Americkí hippies vlastne tiež len konzumovali, hoci odlišné veci, a z môjho uhla pohľadu zostali individualistickí a v podstate sebeckí.

V čom ste teda videli rozhodujúcu silu odporu?
Boje za občianske práva a silné americké protivojnové hnutia, ktoré sa v Spojených štátoch sformulovali, boli oveľa dôležitejšie ako hippies. Keď však premýšľam nad tým, aké zložité a komplikované bolo v tom období zorganizovať akýkoľvek spoločný postup v tejto veci medzi aktivistami v Spojených štátoch a v Európe (neskutočne drahé medzikontinentálne telefonáty!), tak vďaka bohu za internet! V období, ktoré nasledovalo po bojoch v americkom meste Seattle proti Svetovej obchodnej organizácii v roku 1999, sme sa v medzinárodnom meradle organizovali proti takým silným inštitúciám ako Svetová banka, Medzinárodný menový fond alebo skupina G8.

Hoci Donald Trump vyhlasuje, že keď sa ujme moci, bude zásadne proti podpisu Transatlantickej dohody o voľnom obchode a investíciách medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou (TTIP), vy svoj boj nekončíte…
Lebo v TTIP v skutočnosti nejde o obchod, ale o odovzdanie Listiny základných práv a slobôd do rúk zahraničných investorov a o obetovanie našej demokracie v prospech transnacionálnych korporácií. Clá medzi Spojenými štátmi a Európou sú predsa už teraz veľmi nízke. Výnimkou je len poľnohospodárstvo, v rámci ktorého by sme mali udržať naše európske štandardy. V TTIP navyše nejde ani o investície, ale o možnosti poskytnúť obrovským korporáciám právo žalovať naše zvrchované vlády a žiadať od nich kolosálne kompenzácie zakaždým, keď si tieto spoločnosti zmyslia, že nejaký nový zákon môže poškodiť ich súčasné alebo budúce zisky. O krivdách spojených s TTIP by som mohla hovoriť celé hodiny. Týkajú sa práv občanov, životného prostredia, nášho zdravia či pracovných podmienok zamestnancov. Som veľmi rada, že mi bolo o tejto téme umožnené niečo povedať v Bratislave na Konferencii parlamentných výborov pre záležitosti Únie parlamentov členských štátov Európskej únie.

Globalizácia je stroj na vytváranie veľmi malej...
Globalizácia je stroj na vytváranie veľmi malej elity na vrchole – toho, čo americké hnutie Occupy nazýva ako „jedno percento“ a v skutočnosti je však skôr „jedným percentom jedného percenta“. Autor: Wikipedia, Brian Sims

Na jednej strane, máme tu celý rad úspechov hnutia odporu proti konkrétnym nadnárodným dohodám a organizáciám. Napríklad americký návrh zákona z roku 2011, ktorý mal obmedziť počítačové pirátstvo, alebo návrh Obchodnej dohody o boji proti falšovaniu – všetky tieto iniciatívy boli zastavené. Svetová obchodná organizácia v podstate stagnuje od čias Seattlu. Transpacifické partnerstvo (TPP) a TTIP sú, zdá sa, už odsúdené na neúspech. Na druhej strane, „systém“ ako taký aj naďalej „funguje“ bez akýchkoľvek zásadných štrukturálnych zmien azda od čias Washingtonského konsenzu. Výrazne ním nepohli ani státisícové davy v uliciach, ktoré sa sporadicky objavia pri rôznych príležitostiach, ani pád Lehman Brothers v roku 2008, ani klimatické zmeny, ani žiadna potenciálna katastrofa. Vidíte nejakú cestu, v rámci ktorej by existujúce hnutie odporu zamerané proti establišmentu, mohlo reálne spochybniť existujúci status quo, alebo je už globálny kapitalizmus príliš veľký na to, aby mohol zlyhať?
Keď Európska komisia odmietla akceptovať našu Európsku občiansku iniciatívu zameranú proti TTIP, rozhodli sme sa, že si zorganizujeme iniciatívu svojpomocne. A to pri zachovaní všetkých oficiálnych pravidiel Európskej únie, ktoré vyžadujú, aby v období jedného roka bolo nazbieraných milión podpisov najmenej zo siedmich členských krajín, pri ktorých sa vyžadujú Európskou úniou presne stanovené kvóty, ktoré sú priamo úmerné počtu obyvateľov tej-ktorej krajiny. Zhromaždili sme viac ako 3,4 milióna podpisov Európanov zo všetkých európskych krajín s výnimkou troch pobaltských štátov, Malty a Cypru. Dovoľte mi zdôrazniť, že tento výsledok je mimoriadne významný, pretože je to po prvý raz, keď členské krajiny zo západu Európy a štáty z východnej a zo strednej Európy, teda krajiny umiestnené na obežnej dráhe bývalého Sovietskeho zväzu, spoločne vytvorili kampaň a spoločne ju aj vyhrali. A toto je dôležitý míľnik.

Vo vašej knihe Whose Crisis, Whose Future? (Koho je kríza, komu patrí budúcnosť?) píšete o akomsi metaforickom väzení, v ktorom je globálna spoločnosť zamotaná a udržiavaná, a o štyroch „múroch“ tejto väznice, ktoré ste identifikovali vo svojej kritickej analýze. Nazývate ich „múr financií“, „múr chudoby a nerovnosti“, „múr obmedzeného prístupu k nevyhnutným potrebám“ a „múr konfliktu“. Môžete nám povedať niečo viac o tomto koncepte?
Len v krátkosti. Názov tejto knihy vo francúzštine, ktorý som vždy preferovala, je Their Crises, Our Solutions (Ich krízy, naše riešenia). A kapitola Riešenia je najdlhšia. Z môjho uhla pohľadu, ako to vo väčšine prípadov už býva, „my“ veľmi dobre vieme, ako sa dostať z globálneho „väzenia“, ale naše elity, ktoré nasledujú tú najprimitívnejšiu a najpredátorskejšiu verziu kapitalizmu, sú horliví propagátori neoliberalizmu. Nekonajú dokonca ani v súlade so svojimi vlastnými dlhodobejšími záujmami, ako to robil napríklad Franklin Roosevelt v období Nového údelu (New Deal). Toto je veľmi starý príbeh a ten, kto toto celé vystihol najlepšie, napísal nasledujúce: „Všetko len pre seba a nič pre ostatných ľudí – to bola, zdá sa, v každom období ľudstva, odporná zásada vládcov ľudstva.“ Túto vetu vyslovil Adam Smith a on niečo o kapitalizme zaiste vedel. V prípade, že vyhráme boj proti TTIP, bude to obrovská rana pre moc nadnárodných korporácií a začiatok, aspoň v to pevne verím, zjednoteného a dlhodobého boja proti predátorskej ekonomickej globalizácii a proti súčasnej podobe Európskej únie.

V nadväznosti na metafory, ktoré používate, ste písali taktiež o ľuďoch, ktorí prevádzkujú globálne „väzenie“, o strážcoch, o dozorcoch, o manažéroch a o ľuďoch, ktorí toto „väzenie“ financujú. V tejto súvislosti často používate termín „trieda z Davosu“ („the Davos class“) na deskripciu tejto časti našej spoločnosti – crème de la crème globálnej elity, tajná a nekalá kooperácia korporátnych a politických záujmov, ako je každoročne reprezentovaná na Svetovom ekonomickom fóre vo švajčiarskom Davose. Môžete, prosím, bližšie popísať túto relatívne novú globálne prepojenú dominantnú triedu?
Členovia „triedy z Davosu“ sú, a to na rozdiel od predchádzajúcich spoločenských formácií, kedykoľvek vymeniteľní. Ich príslušnosť k tejto triede nemá nič spoločné s pôvodom, s rodinou alebo s výchovou. Ide takmer bez výnimky o tzv. novozbohatlíkov – ako je módne o nich pohŕdavo hovoriť. Oni však skutočne tvoria ucelenú spoločenskú triedu, nosia identické oblečenie, navštevujú identické dovolenkové destinácie, ich deti navštevujú identické školy, vzdelanie získavajú na tých istých „biznis“ školách, bývajú v rovnakých honosných vilách, dorozumievajú sa jednotným jazykom – angličtinou, ale predovšetkým presadzujú jednotnú ideológiu a jednotné politické názory.

Sú pojmy ako „robotnícka trieda“ alebo „stredná trieda“ stále relevantné alebo patria do múzea marxistických starožitností? Nie je podľa vás vhodnejšie vyhýbať sa týmto pojmom a aplikovať radšej geografické kategórie (Sever verzus Juh alebo Západ a zvyšok planéty) alebo generačné kategórie (generácia X, generácia Y a tak ďalej), alebo niektoré ďalšie kritériá a kategórie? A aké sú pozície ostatných tried v systéme?
Globalizácia je stroj na vytváranie veľmi malej elity na vrchole – toho, čo americké hnutie Occupy nazýva ako „jedno percento“ a v skutočnosti je však skôr „jedným percentom jedného percenta“. Stredná trieda v Spojených štátoch amerických je zhora tlačená na čoraz nižšie priečky spoločenskej hierarchie. A množstvo ľudí, ktorých zvykneme označovať ako „pracujúca chudoba“, rapídne rastie. Jednoducho, ľudia nemajú pocit, že niekam patria. Pozrite sa na Donalda Trumpa, na vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie alebo na vzostup krajnej pravice v celej Európe. To všetko sú symptómy. Európska únia sa stane – alebo lepšie povedané – stáva sa rovnakým priestorom ako divoký západ v Spojených štátoch, v prípade, že pripustíme deštrukciu nášho európskeho sociálneho modelu, ktorý by mohol byť vzorom pre celý svet. Mohli by sme si to pokojne dovoliť. Svet sa topí v peniazoch.

Ste veľkou kritičkou neoliberalizmu a takzvaného Washingtonského konsenzu, ktorý je ale v poslednom období výrazne spochybňovaný nielen zvonka, ale už aj zvnútra. Niekoľko správ a štúdií Medzinárodného menového fondu naznačuje, že politika škrtov (austerity policies) má skôr tendenciu zlyhávať. Európska komisia začína klásť dôraz na sociálnu dimenziu finančných a hospodárskych politík a rozhodla sa veľmi vážne zakročiť proti praktikám, ktoré sa týkajú vyhýbania platenia daní veľkými spoločnosťami. Sme v situácii, keď neoliberálne inštitúcie začínajú priznávať svoje chyby a zlyhania?
Nemýlite sa, ale obávam sa, že ste až príliš optimistickí. Od predstaviteľov establišmentu počúvame síce veľa pekných rečí, ale banková a korporátna loby bude proti všetkých záležitostiam, ktoré ste spomenuli, bojovať zubami-nechtami. Máme pred sebou ešte veľmi dlhú a strastiplnú cestu.

Arény politického boja vo viacerých krajinách západnej Európy zaznamenali výrazné zmeny. Tradičné alebo štandardné ľavicové a pravicové politické strany sa ocitli v hlbokých a nepokojných vodách, ale nielen v štátoch Európskej únie, ale aj v Spojených štátoch. Môžeme vidieť extrémistické pravicové politické strany, ktoré využívajú ľavicovú rétoriku v ekonomike a kombinujú ju s primitívnym rasizmom a xenofóbiou. Viacero otvorene fašistických strán je na vzostupe. Na druhej strane, môžeme vidieť sociálne hnutia, ktoré sa transformujú do politických organizovaných hnutí a strán ako napríklad Syriza v Grécku alebo Podemos v Španielsku. Môžeme vidieť štandardné politické strany establišmentu, ako sa pomaly rozpadávajú pod ťarchou korupcie a vlastných byrokratických štruktúr. Aký je váš názor na budúcnosť politickej arény ako takej? A miesto politickej ľavice v tejto aréne?
Nechcela by som žiť v štáte sovietskeho typu. A môj názor na súčasné neoliberálne usporiadanie sveta už poznáte. To, čo je potrebné urobiť ako prvé, je ekologická transformácia s obrovskými investíciami do občanmi kontrolovaných inštitúcií. Za mimoriadne dôležité považujem klimatické zmeny na našej planéte. V súčasnosti je práve toto najväčšou výzvou, ktorej musíme ako globálne spoločenstvo čeliť. Klimatické zmeny dokázateľne akcelerujú, zrýchľujú sa. Vedci sú síce vo svojich predpovediach akosi od prírody opatrní, ale faktom je, že všetko sa deje oveľa rýchlejšie, ako sa pôvodne predpokladalo.

Aj tu vidíte priestor pre politickú ľavicu?
Nejde tu o úlohu, ktorá by patrila iba politickej ľavici, v skutočnosti je to úloha pre každého z nás: prevziať povinnosť túto ekologickú transformáciu uskutočniť, a to ešte predtým, ako by sa dostali k moci fašistické diktatúry. A je potrebné zdôrazniť, že trieda z Davosu, najmä tí jej členovia, ktorí zarábajú na predaji fosílnych palív, nám v tomto smere žiadnu pomoc neposkytne ani pri najmenšom . Udržanie globálnej zmeny klímy pod kontrolou pri zachovaní a zlepšení demokracie vo svete je jadrom môjho programu. Musíme zotrvať v nádeji, že sa to podarí. Dôverujme ľudskej civilizácii. Dejiny nekončia.

Susan George (1934)

Autor: Wikipedia
  • Renomovaná francúzska politologička, sociologička, filozofka a aktivistka z prostredia radikálnej ľavice.
  • V roku 2016 sa stala členkou paneurópskeho hnutia Democracy in Europe Movement 2015 (DiEM25), ktoré založil grécky ekonóm a bývalý minister financií Yanis Varoufakis.
  • Venuje sa otázkam sociálnej spravodlivosti, chudobe v treťom svete a rozvoju.
  • Pôsobí ako predsedníčka predstavenstva think-tanku Transnational Institute v Amsterdame.
  • Spolupracovala s organizáciou Greenpeace International a pôsobila ako konzultantka viacerých špecializovaných agentúr Organizácie Spojených národov.
  • Je autorkou 14 monografií, o.i.:

    How the Other Half Dies: The Real Reasons for World Hunger (Ako druhá polovica zomrie: Skutočné príčiny svetového hladu, (1976)

    A Fate Worse Than Debt (Osud horší ako dlh, 1998).

    Another World Is Possible If (Iný svet je možný, ak, 2004)

    We the Peoples of Europe (My, ľud Európy, 2008)

    Whose Crisis? Whose Future? (Koho je kríza? Koho budúcnosť?, 2010)

    Shadow Sovereigns: How Global Corporations Are Seizing Power (Tieňoví suveréni: Ako sa globálne korporácie chopili moci, 2015).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Susan George
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk