Henrieta Moravčíková: Architektúra ma stále prekvapuje

, 06.01.2017 07:00

Henrieta Moravčíková je nielen odborníčka na architektúru, historička a kritička, ale je aj obľúbená autorka kníh o tomto odvetví. Upútala napríklad dielom o Friedrichovi Weinwurmovi, ktorý bol vynikajúci tvorca, ale mal aj mimoriadny osud. Ona spojila oboje do jedného príbehu. Skrátka - Henrieta Moravčíková dáva architektúre ľudskú tvár.

Henrieta Moravčíková.
Henrieta Moravčíková. Autor: Ivan Majerský, Pravda, Ivan Majersky

U nás si ľudia vedia sami postaviť dom, ale nedávajú to do súvisu s architektúrou. Zlepšilo sa už naše vedomie o architektúre?
Takmer každý sa u nás cíti staviteľom a remeselníkom. Vyplýva to asi z desaťročí socialistického zriadenia, keď si ľudia museli väčšinu vecí obstarať sami. Aj domy sa stavali svojpomocne, čo posilnilo prirodzenú – ale aj historicky danú – remeselnú zručnosť. Nebolo materiálu, neboli služby, ľudia sa teda vynašli a pomohli si.

Dodnes pretrváva presvedčenie, že postaviť dom dokáže každý. A ak to niekto nezvládne, je vo svojej obci považovaný za čudáka. Očakáva sa, že muž v slovenskej spoločnosti vie položiť jednu tehlu na druhú, vie miešať maltu, vie zaviesť elektrinu, vodovod.

Dnes je to už asi málo. Ako by sa malo postupovať?
Chýba spoločenská objednávka voči architektúre. Aj to je asi dedičstvo predchádzajúceho režimu, keď profesia architekta ako slobodného povolania vlastne neexistovala. Boli veľké projektové ústavy a keď nejaký architekt robil niečo na vlastnú päsť, bola to fuška. Ani za Rakúsko-Uhorska to však nebola slovenská elita, kto by staval s architektom.

Slovenskí objednávatelia architektúry sa vo väčšej miere objavili až v období prvej Československej republiky. Udalosti druhej svetovej vojny a ich spoločensko-politické následky však tunajšie elity dramaticky zredukovali. Výsledkom je Slovensko bez kultúrno-spoločenského návyku objednávať si architekta. S dôsledkami toho sa stretávame na každom kroku!

Takže – ako to napraviť?
Ide to len generačnými výmenami, naberaním skúseností. Kultivovaním spoločnosti. Už v Čechách je to lepšie, lebo tam existovala stavebnícka a staviteľská elita ešte pred vznikom Československa.

Vnímate architektúru stále? Vplýva na vás každý deň inak? Máte Slovensko prechodené?
Stále sú diela, ktoré som nenavštívila. Túžim ich vidieť a zažiť v bezprostrednom kontakte. Už sme robili toľko publikácií, že nájsť niečo, o čom som nikdy nepočula, je ťažké. Ale prekvapenia sú a potom – stále rastú nové diela! Ja sa už nevieme pozerať na okolité prostredie inak, len očami historika a kritika architektúry. To, čo okolo seba vidím, automaticky vyhodnocujem a dávam do súvislosti.

Akých pocitov je viac? Nahneváte sa pri tom či ste nadšená?
Sú v tom všetky emócie! Keď vidím, že zasa niekto niečo zbúral alebo zničil, že už nestojí dom, ktorý bol dobrý, a teraz tam nie je nič, alebo je tam stavebná jama či nové dielo, ktoré je triviálne či zlé, to sa viem rozčúliť! Napríklad na Bezručovej v Bratislave. Srdce ide vyskočiť z hrude pri pohľade na tú spúšť!

A takých príkladov je na Slovensku stále veľa. Vracali sme sa rozradostení z lyžovačky – už je to pár rokov – zastali sme na semafore v Ružomberku. Ako sme tam stáli, zapozerala som sa na papierne a vidím – práve demolujú funkcionalistickú vstupnú budovu od Michala Maximiliána Scheera. Vtedy si človek povie: „Bože v akej krajine to žijem?“

Košice osviežila rekonštrukcia Tabačky.
Košice osviežila rekonštrukcia Tabačky. Autor: Z ROČENKY SLOVENSKEJ ARCHITEKTÚRY, SLOVART 2016

Existuje vzdelávací projekt časopisu Eurostav Deti a architektúra, ale oficiálne sa o architektúre na základných školách neučí. Neuvažujete o tom, ako dostať architektúru do osnov?
Raz ma zavolali rozprávať žiakom na základnej škole o architektúre. Mňa to obohatilo a verím, že aj druhú stranu. Už malé deti by mohli vedieť, čo je dobré, čo nie a ako architektúra vplýva na existenciu človeka.

To si veľmi málo uvedomujú aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Aj tí rozhľadení často nemajú žiadnu citlivosť vo vzťahu k architektúre. V deťoch je veľký potenciál a nevyužívame ho. Dokonca ani na stredných školách nie je architektúra v bežných osnovách.

Pomáhajú aj knihy a umelecké filmy, v ktorých vystupujú architekti…
Vo filmoch sa architekti objavujú dosť často. Sú za šarmantných a často aj za bezcharakterných.

Čo vy na to?
Nemyslím si, že to je úplne ďaleko od pravdy. Profesia architekta je v tomto zmysle dosť zložitá – na jednej strane je to práca, ktorá prináša ľuďom blaho, krásu, a na druhej strane je architekt nútený pracovať pre rôznych objednávateľov. Tí môžu byť rôzni, charakterní, menej charakterní a dávajú úlohy, ktoré sú spoločensky prijateľné viac alebo menej.

A často záleží práve na morálnej sile tvorcu, čo ešte urobí a čo už nie. To sprevádza túto profesiu celé dejiny. Spomeňme napríklad Alberta Sperra, architekta Adolfa Hitlera, alebo architektov bývalých socialistických krajín – čelili kritike, že stavali pre autoritatívne režimy. Architekt sa vlastne stále pohybuje na hranici medzi vizionárom a oportunistom.

Keby ste vy mali písať o niekom z architektov román, kto by to bol?
Ja by som chcela písať ešte raz o Weinwurmovi! Zdá sa mi, že väčšina architektov nemá románové životy. Táto profesia vedie k vnútornej disciplíne, serióznosti a väčšina architektov, to sú skôr vážni, zodpovední ľudia, čo zasa nie je až taký skvelý námet na román. Aj filmy o architektoch zo svetovej kinematografie sú o ľuďoch, ktorí sa práve ocitli v problematickom období.

Či už je to Frank Lloyd Wright alebo Le Corbusier. Zaujímavé je to vtedy, ak mali divoký rodinný život alebo zle skončili. Keď je ten život príliš normálny, tvorcov neinšpiruje. Friedrich Weinwurm ma stále fascinuje, on by si zaslúžil aj iné spracovanie, ale ja nie som literátka.

Aké ste mali na knihu ňom ohlasy? Niečo sa objasnilo na jeho zvláštnom osude?
Keď myslíte súkromný život, tak napriek tomu, že sme použili aj pomerne obskúrne metódy na objasnenie záhady jeho zmiznutia, musím povedať, že sa neobjasnilo nič. Ešte si sľubujem, že sa niečo nájde v maďarských archívoch.

K tým veciam sa zatiaľ nedá dostať. O životnom osude sme sa teda veľa nového nedozvedeli, ale prekvapilo ma, že začínajú vychádzať najavo pracovné súvislosti. Zdá sa, že nie úplne všetky jeho budovy som dokázala identifikovať. Možno sa tomu budem ešte venovať.

Weinwurm bola v ostatnom čase druhá kniha, pri ktorej nás prekvapil pomerne veľký ohlas. Prvá bola Atlas sídlisk. Netušili sme, že to bude taký skoro až bestseller. To sa odborným knihám práve nestáva. A pri Weinwurmovi to bolo podobné. Zrejme ten osobný príbeh, ale aj vizuálna stránka knihy ľudí oslovili. Dostala som veľa e-mailov, kniha získala viacero cien. Teším sa, že v SNG bude na konci budúceho roku výstava venovaná Friedrichovi Weinwurmovi.

V architektúre sa všetko nepodarí – niečo nemá dobrú statiku, ako Centroom Piešťany, niečo ľudia celkom neprijmú, napríklad prístavbu SNG… Rezonujú také prípady v architektonickej obci?
Aj niektorí odborníci majú negatívny postoj voči prístavbe SNG. Argumentujú najmä tým, že to je necitlivý zásah do historickej štruktúry. A je pomerne veľa laikov, ktorí majú k SNG pozitívny vzťah. Ja by som to nerozdeľovala na odborníkov a laikov, názory sú zmiešané a závisia od toho, ako je ten jednotlivec schopný, prípadne má vôľu, rozumieť abstraktnému modernému umeniu, a teda aj architektúre.

Tá budova neprehovára k pozorovateľovi tradičným architektonickým slovníkom. Má inú komunikačnú líniu, inú reč a nie každý je ochotný dekódovať, o čo tam ide. No zdá sa mi, že sme prekonali to prvé obdobie, keď sa ešte hovorilo o tom, že by sa malo premostenie rozobrať a odstrániť. Lebo nakoniec sa vývojom potvrdili jeho hodnoty a čím ďalej, tým jasnejšie sa ukazuje, že to bolo v dobe vzniku veľmi odvážne, veľmi zaujímavé a dobré riešenie. A že je vitálne, dá sa udržať aj do budúcnosti.

Búranie funkcionalistického skvostu, nemocnice...
Búranie funkcionalistického skvostu, nemocnice na Bezručovej ulici v Bratislave. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Začali ste vydávať Ročenku architektúry – má mapovať dianie?
Prináša pohľad na dianie v profesii v uplynulom ročnom období, ale nemapuje. Skôr upozorňuje na pozoruhodné diela. Myšlienka tohto projektu sa zrodila na oddelení architektúry ÚSTARCH SAV a historici a kritici z tohto pracoviska ročenku aj koncepčne a obsahovo pripravili. Proces prípravy a výber diel do ročenky ovplyvňovali aj nezávislí domáci a zahraniční experti. Ročenka vznikla v spolupráci so Slovenskou komorou architektov, ale najmä vďaka podpore vydavateľstva Slovart.

Čo ročenka môže ovplyvniť?
Je nástrojom popularizácie, ale má byť aj správou smerom do architektonickej obce. Sú tu teda dve cieľové skupiny. Dúfali sme, že môže byť aj poradným pracovným nástrojom pre miestne úrady alebo inštitúcie, ktoré investujú. Prostredníctvom ročenky sa môžu dozvedieť, aká je ponuka kvalitnej architektúry na Slovensku. Mohlo by im to pomôcť pri výbere architekta. Ročenka však môže pomôcť aj tomu, kto si chce objednať architekta na stavanie rodinného domu, alebo tomu, kto sa len chce dozvedieť, aké sú aktuálne trendy v slovenskej architektúre.

Kam všade sa ročenka dostane? Aj do zahraničia?
V Čechách dokonca vyšlo viac recenzií tejto knihy ako na Slovensku. Asi to súvisí s tým, že svoju ročenku robia už dlho a sú teda na tento žáner zvyknutí. Ročenka slovenskej architektúry je v štandardnej distribúcii vydavateľstva Slovart. Titul je dvojjazyčný slovensko-anglický, môžu ho teda čítať všade na svete.

Aké sú hlavné kritériá, aby sa dielo dostalo do ročenky? Autori sa o to musia uchádzať alebo o všetkom, čo sa na Slovensku deje, viete?
Príprava prvého čísla ročenky bola dosť turbulentná. Niektorí sú možno aj urazení. Jedna vec je, ako sa o dielach môžeme dozvedieť, a druhá vec, na základe čoho vyberáme a zaraďujeme. Vychádzajú časopisy o architektúre, existujú webové portály, kde propagujú architekti svoje diela, cestujeme po Slovensku a zaujímame sa, čo sa deje.

Študujeme stavebné povolenia, ale dôležité je, samozrejme, aby architekti sami do toho procesu vstupovali. V Čechách sami architekti posielajú do ročenky svoje diela s tým, že sa tam chcú dostať. U nás to zatiaľ tak nefunguje. Aj touto cestou by som teda rada vyzvala architektov alebo stavebníkov, ktorí vedia o nejakom kvalitnom diele, aby nám ho poslali.

V Česku vraj už niektoré obce riešia svoju architektúru cieľavedome a majú s tým úspech – napríklad golfové ihrisko Čertovo bremeno preslávilo obec Alenina Lhota. Aj u nás je taký príklad?
Všetky okolité krajiny – Čechy, Rakúsko, Poľsko, využili veľmi dobre európske fondy, aby povzniesli architektúru. Projekty sú výsledkami architektonických súťaží alebo premyslenej voľby architekta. Obce si z toho urobili doslova marketingový program. Prostredníctvom architektúry vyjadrujú svoju dôležitosť, svoju atraktívnosť, privolávajú turistov a vlastných občanov si zaväzujú, aby sa neodsťahovali.

U nás zatiaľ ostáva táto príležitosť premárnená. Eur už k nám síce natieklo veľa, ale z architektonického hľadiska boli doslova premárnené. Bohužiaľ je to tak. Verím, že aj ročenka pomôže tomu, aby sa stavebníci usilovali získať kvalitné návrhy a realizovali dobrú architektúru. Nie je nad dobrý príklad.

Kolektív talianskych architektov navrhoval...
Kolektív talianskych architektov navrhoval originálne riešenie bratislavského podhradia. Autor: ARCHÍV HENRIETY MORAVČÍKOVEJ

Prečo u nás nepočuť nieže o obecných architektoch, ale ani o hlavnom architektovi hlavného mesta?
Funkcia hlavného architekta mesta či dediny by mala byť samozrejmá a rešpektovaná. Ten človek však musí mať právomoci, aby mohol výstavbu aj reálne ovplyvniť. To sa u nás škandalózne podceňuje. Ani v Bratislave funkcia hlavného architekta nefunguje tak, ako by mala. Nemá potrebné právomoci ani priestor na sebarealizáciu.

Jeho hlas je poradný. Keď bol hlavným architektom Štefan Šlachta, kritizovali sme ho. Ani teraz však nie je situácia lepšia. Hlas hlavnej architektky Ingrid Konrad je iba poradný. Hlavné mesto by sa však malo riadiť názormi odborníkov, a nie názormi politikov!

Vzťah s investormi znamená vždy boj?
Nechcem démonizovať investorov. Konajú len tak, ako im to spoločnosť dovolí. Všetko závisí od toho, ako sú nastavené pravidlá novej výstavby a ako sa tieto pravidlá dodržujú. My na Slovensku máme notorický odpor k pravidlám, preto ich porušujeme, či už zámerne, korupčne, alebo len tak, aby sme demonštrovali svoju moc.

Výsledkom je potom nejasná situácia, ktorú je ľahké využiť či zneužiť. Robia to rovnako investori, predstavitelia štátnej či mestskej správy aj architekti. Nedodržiavanie pravidiel sa u nás považuje za hrdinstvo. Je to akýsi jánošíkovský syndróm.

Je teda kompromis v architektúre nutný?
Architektúra bez kompromisu takmer neexistuje. Azda ňou je len návrh, ktorý tvorí autor sám pre seba. Len čo do procesu tvorby vstupuje objednávateľ, dodávateľ, už je to kompromis. Všetci účastníci procesu navrhovania a výstavby sa nakoniec musia dohodnúť. Architektúra teda vyžaduje kompromis. Ide len o to, čo je výsledkom kompromisu a komu prospeje. Ak je výsledkom dobrá architektúra, možno hovoriť aj o dobrom kompromise.

Prestavba nemocnice na Bezručovej je podľa mňa napríklad zlým kompromisom. Mesto a jeho obyvatelia prídu o kus svojej histórie, obyvatelia danej štvrte budú čeliť nárastu automobilovej dopravy a vlastník budovy bude mať namiesto autentickej pamiatky jej repliku.

Najväčšiu škodu však utrpia obyvatelia Slovenska, lebo práve im patrí kultúrne dedičstvo tejto krajiny. Jeho ochranu im dokonca zaručuje ústava. V tomto prípade oň vďaka kompromisom zo strany krajského pamiatkového úradu prišli.

Niekedy sú návrhy architektov extravagantné a ťažko sa presadzujú. Chýba vám napríklad knižnica v tvare chobotnice v Prahe?
Keď poviem, že mi chýba, tak si znepriatelím všetkých, aj českých kamarátov, ktorí boli zásadne proti, keď poviem, že mi nechýba, tak mi bude ľúto, lebo sa dotknem pamiatky Jana Kaplického, ktorého som mala tú česť aj osobne poznať. A veľmi som ho obdivovala. Podľa mňa by Prahe veľmi slušalo, keby mala nejaké dielo od Jana Kaplického. Málokedy sa stane, že z našich malých národov vyjdú architekti, ktorí ovplyvnia medzinárodnú architektonic­kú scénu.

Kaplický bol takým architektom. Škoda, že vo svojom rodnom prostredí nedostal príležitosť. Druhá vec je, či mala súťaž prebehnúť tak, ako prebehla, či mala tá knižnica vyrásť práve na Letnej… Architektúra je vec zložitá a budovanie mesta je ešte zložitejšie, takže ja rovnako chápem všetkých odporcov, ako aj všetkých zástancov. Ostanem pri tom, že Kaplický mal stavať v Čechách.

Prípadov nerealizovaných víťazných súťažných návrhov však máme aj v Bratislave plno. Spomeňme napríklad medzinárodnú súťaž na bratislavské podhradie Europan 4 v roku 1996. Mladý taliansky kolektív zvíťazil s výborným projektom, ktorý sa nakoniec zakopol pod koberec. Boli to budovy v tvare mostov prekračujúcich cestu na nábreží. Spájali rieku a nábrežie s hradným kopcom, ktorý by zostal nezastavaný.

Prečo sa to neuskutočnilo?
Ešte neboli vysporiadané majetkové vzťahy.

Je to nenapraviteľné?
Všetko sa dá zbúrať!

Mala by Bratislava rásť aj smerom na Viedeň?
Také plány už boli medzi Viedňou a Bratislavou. Vývoj južného mesta za Petržalkou smeruje k rakúskemu Aspernu, kde sa tiež realizuje nová mestská štvrť. Vzdialenosť je však dosť veľká. Pamätám si, ako sa kedysi hovorilo o súmestí Zvolen – Banská Bystrica. Dodnes sú to dve autonómne mestá. Som teda skeptická k takým projektom.

Váš manžel je tiež architekt – znamená to nepretržitú diskusiu u vás doma? Z ktorých Moravčíkovcov vlastne ste?
Na Slovensku je niekoľko tisícov Moravčíkovcov! Ja som medzi nich len privydatá. Je aj viacero architektov, ktorí sa tak volajú. Sú to asi potomkovia nejakej moravskej invázie. Otec môjho manžela pochádza z Hlohovca. Ja som z Bratislavy, volala som sa Hammerová, čo je zasa dôsledok nemeckej kolonizácie. Sme s manželom spolužiaci z fakulty architektúry, tam sme sa zoznámili. Je príjemné mať doma partnera rovnakej profesie, ale nie celkom rovnakej – on stavia domy, ja o ich píšem.

Postavil vám dom?
Bývame v bytovom dome na Kramároch, ktorý je jedným z prvých manželových diel. Postavili ho na prelome 20. a 21. storočia, keď výstavba mestských bytových domov zažívala renesanciu.

Mali ste aj predtým v rodine architektov?
Môj otec Marián Hammer bol stavebný inžinier. Architekt Ladislav Kušnír bol môj ujo. V našej rodine sa však profesie nededia. Ani náš syn nechcel byť architektom, študuje veterinárnu medicínu.

Henrieta Moravčíková.

Henrieta Moravčíková

Vyštudovala architektúru na FA SVŠT v Bratislave. Venuje sa teórii, histórii a kritike architektúry. Publikovala niekoľko monografií, desiatky štúdií a kritík o architektúre 20. a 21. storočia. Pripravila viacero domácich i zahraničných architektonických výstav. Je spoluautorkou (s M. Dullom) rozsiahlej knižnej publikácie Architektúra Slovenska v 20. storočí (Slovart 2002) a zostavovateľkou prvej súhrnnej monografie o slovenskej architektúre Architektúra na Slovensku: stručné dejiny (Slovart 2005). Spolupracovala s L. Kabošom na prvom celovečernom filmovom dokumente o modernej architektúre na Slovensku. Mimoriadny úspech má jej kniha o Friedrichovi Weinvurmovi. S kolektívom vydáva Ročenku slovenskej architektúry.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#architektúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk