Václav Bělohradský: Panika identity v nesamozrejmých štátoch

11.01.2017 07:00
Václav Bělohradský
Autor:

Ani na začiatku roku 2017 nie je dôvod predpokladať, že debata medzi krajinami V4 a starými členmi EÚ utíchne. Debata, v ktorej vystupuje do popredia otázka, čo vlastne obsahuje pojem stredná Európa.

„Všimnime si, že výraz antipolitika v zmysle, v ktorom ho dodnes používajú kultúrne elity v krajinách V4, je kontaminovaný bacilom stredoeurópskej nechuti k demokracii,“ hovorí na túto tému pre Pravdu český filozof a sociológ Václav Bělohradský.

Ako sa pozeráte na strednú Európu s odstupom rokov. Ide iba o kultúrny alebo literárny koncept? Je stredná Európa, jej celistvosť a spoločná politika iba iluzórna vízia?
Stredná Európa bola veľká intelektuálna móda, spätá neodmysliteľne s pôsobením Milana Kunderu vo Francúzsku. Pod názvom Viedeň 1880 – 1938: L'Apocalypse joyeuse (Veselá apokalypsa) zorganizovalo Centre Pompidou v Paríži v roku 1986 výstavu, ktorou tá móda vyvrcholila. Tvorili sa na ňu dlhé fronty, aj keď samotná výstava ponúkala iba staré klišé o Rakúsku ako „výskumnom ústave zániku svetov“. V tom istom roku Claudio Magris vydáva knihu Dunaj, ktorá sa stala celosvetovým intelektuálnym bestsellerom. Potom začal záujem o strednú Európu rýchlo opadávať a po páde železnej opony sa úplne vytratil. V strednej Európe, ktorú si Milan Kundera idealizoval ako „multikultúrnu vlasť“, sa krátko po tom, čo ju sovietsky únosca prepustil zo svojej moci, prebudili k životu starí démoni – nacionalizmus, rasizmus, pohŕdanie demokraciou ako politikou kompromisov a každodenných malých podvodov. Do strednej Európy sa začali vracať starí démoni.

Čím sa dá vysvetliť módnosť tejto idey?

Rusko dnes skôr bojuje o svoje staré historické impérium, ako o unesenie strednej Európy. To, čoho sme svedkami ohľadne Ruska, je skôr dôsledkom amerického unipolarizmu.

Móda strednej Európy sa opierala o tri piliere. Po prvé, západoeurópska únava z avantgardy. S jej revolučnou rolou bola modernosť spätá. Rakúska – v zmysle stredoeurópska – kultúra bola závratne moderná, ale súčasne skeptická k pojmu „avantgarda“. Vysmievala sa blúznivej reči avantgardistov. Po druhé, pojem „unesená Európa“ veľmi rezonoval v rokoch európskeho zjednocovania: Ak sme Európania, musíme byť solidárni s Európou unesenou do nekonečného ruského priestoru. Dôraz na vzťah kultúry a politiky korešpondoval s tým, čím v 80. rokoch Európa chcela byť – spoločenstvom, v ktorom kultúra zjednocuje rôzne národy. V tom čase to medzi európskymi intelektuálmi silno rezonovalo. A dodám po tretie, že veľmi vplyvná bola aj idea ďalšieho českého intelektuála vo francúzskej emigrácii Antonína Jaroslava Liehma, že stredná Európa je tiež implicitne polemikou s provincionalizmom veľkých národov, ktoré sa pozerajú radšej do zrkadiel než z okien. A revue, ktorú Liehm založil – Lettre Internationale, bola takým oknom, cez ktoré nevideli „veľké národy“ len samy seba, ale nás, Stredoeurópanov a tiež svoj vlastný provincionalizmus. To bola silná a prekvapivá skúsenosť pre mnoho najmä francúzskych intelektuálov.

O strednej Európe sa však začalo hovoriť už hneď po rozpade Rakúsko-Uhorska, napríklad v zmysle hospodárskej kooperácie. Padol návrh Milana Hodžu na vytvorenie stredoeurópskej (kon)federácie. Pred skončením druhej svetovej vojny sa uvažovalo o vytvorení česko-slovensko-poľskej federácie…
V tomto politickom zmysle idea strednej Európy bol len zúfalý – a na neúspech odsúdený – pokus nahradiť Rakúsko-Uhorsko. Hospodárska spolupráca bola neperspektívna, pretože sa bolo treba hospodársky integrovať do Západu a radikálne modernizovať ekonomické systémy – čo sa nemohlo podariť.

Na jednej strane prevláda v krajinách strednej Európy názor, že vstupom do EÚ sme sa pripojili k západnej európskej civilizácii. Na druhej strane, v západnej Európe nás označujú za Východoeurópanov. Ale obyvatelia od Jadranu k Baltu, od Chorvátska po západné Poľsko, nemali nikdy v dejinách čo dočinenia s Ruskom, Ukrajinou alebo Litvou ako dominantnými subjektmi východnej Európy v minulosti, ani dnes.
Ukrajina a Litva boli vždy priestorom poľského imperializmu alebo kultúrneho vplyvu, stačí si prečítať Gogoľovho Tarasa Buľbu alebo Czesława Miłosza. Výraz „východná Európa“ je však pre Západoeurópanov len akousi metaforou pre územie, kde je „príliš veľa histórie“, ako povedal kedysi Churchill o Balkáne. Príliš diskontinuity, štáty sú ako ponorné rieky, strácajú sa a potom sa zase vynárajú, v iných hraniciach a s inými garantmi. Po prvej svetovej vojne sa stará monarchia rozpadla na štáty, ktoré boli zlepencami heterogénnych periférií. V nich sa menšiny cítili smrteľne ohrozené rasovo a pokrvne cudzími elementmi. Rozmohol sa v nich pocit ohrozenia susedov, a ten vyvolal dopyt po obhajcoch „nadpolitickej“ pospolitosti pravdy a krvi. Rusi boli do strednej Európy povolaní v rámci tohto dopytu po ochrancovi pred susedmi, čo platí predovšetkým o Československu.

Milan Kundera vymedzil strednú Európu ako priestor medzi Nemeckom a Ruskom. Môže byť znovu „unesená“?
My sami sme sa nechali uniesť. Rusko dnes skôr bojuje o svoje staré historické impérium, ako o unesenie strednej Európy. To, čoho sme svedkami ohľadne Ruska, je skôr dôsledkom amerického unipolarizmu. Ten nikdy nebude fungovať, pretože svet je odsúdený na multipolarizmus. Rusko, ale aj Čína, už nemôžu byť len hráči na striedačke, čakajúci až ich „pán sveta“ poverí nejakou rolou!

Ako vnímate spoločný stredoeurópsky priestor? Nezdá sa vám, že si v širšej verejnosti neuvedomujeme spoločné dejiny, že nevnímame podobnosť kultúr, národov a jazykov, ich vzájomnosť?

Keď padla opona a unesená Európa sa vrátila do dejín Európy, ukázalo sa, že ten módny obraz strednej Európy bol gýčom, že na ňom bola zamaľovaná odvrátená strana „starého Rakúska“, napríklad jeho hlboká antidemokratickosť.

Pre mňa je živé poňatie strednej Európy ako miesta „antilyrickej“ konverzie v 20. storočí, kde nový typ románu (kafkovský, haškovský, rothovský, brochovský, musilovský, kunderovský) prepisuje životy ľudí a príbehy národov zveršované do hrdinských eposov späť do prozaických frašiek. Má aj svoju odvrátenú stranu – hlboké neporozumenie pre masovú demokratickú spoločnosť, pre „pop-culture“. Stredoeurópski intelektuáli pohŕdajú zjednodušujúcim jazykom médií, predovšetkým tlače, klišé a frázami, ktoré ovládli verejný priestor. „Práve to zlo, ktoré kresťanstvo nestačilo skrotiť, podarilo sa vybičovať tlačiarenskou čerňou,“ napísal rakúsky intelektuál Karl Kraus. „Žijem s rečou v manželstve, v ňom počínajú myšlienky, a len kto je v takom legitímnom vzťahu k reči, má právo hovoriť,“ dodal. Novinári zaobchádzajú s rečou ako s prostitútkou. Demokracia sa nezaobíde bez úcty k masovej komunikácii, v ktorej sa centrum rozptyľuje do periférií, stáva sa úpadkovým kultúrnym statkom, všetkým zrozumiteľným klišé. Stredoeurópsky zmysel pre hranice reči je mi však veľmi blízky, je jadrom môjho skepticizmu k ideológiám a politickým programom.

Čo by sme mohli pre seba urobiť viac? Napríklad Škandinávci si navzájom sledujú televízne kanály. Ovládajú potom vzájomne „cudzie“ jazyky. V strednej Európe to tak nie je. Jazyky sú veľmi podobné, ale my sa dohovárame angličtinou. Nie je to smiešne?
Všade sa hovorí po anglicky. Dokonca na medzinárodných konferenciách sa ani neprekladá, hovorí sa priamo po anglicky. Univerzita v Terste chcela uzavrieť dohodu s univerzitou v Krakove, tá padla na odmietnutí Krakova s odôvodnením, že by nemali dosť kreditov a radšej uzavreli spoluprácu s jednou britskou univerzitou.

Stredoeurópske národy majú možno najväčšiu historickú ideologickú skúsenosť v minulom storočí. Nevedia ju však prezentovať.
Keď padla opona a unesená Európa sa vrátila do dejín Európy, ukázalo sa, že ten módny obraz strednej Európy bol gýčom, že na ňom bola zamaľovaná odvrátená strana „starého Rakúska“, napríklad jeho hlboká antidemokratickosť. Stará monarchia bola postavená na hegemónii šľachty, cirkvi, byrokracie, armády, úzkych finančných elít; všetky tieto „piliere ríše“ chceli nahradiť deficit demokratickej kultúry nadbytkom úradníckej presnosti, nedokonalú demokraciu dokonalým právnym štátom. Aj umelci boli nakazení nechuťou k demokratickému hľadaniu kompromisu, vnímali ho ako nechutné „politikárčenie“. Všimnime si, že aj výraz antipolitika v zmysle, v ktorom ho dodnes používajú kultúrne elity napríklad v krajinách V4, je kontaminovaný bacilom stredoeurópskej „nechuti k demokracii“. A tá sa po páde železnej opony naozaj vrátila.

V čom ste to rozpoznali?
Ukázalo sa, že najdôležitejšou stredoeurópsku skúsenosťou je nedostatočná legitímnosť štátu, nielen demokratická, ale aj historická: Česko-Slovensko sa rozpadlo, Maďarsko znovu prežívalo svoju trianonskú traumu, Chorvátsko sa vracalo až k Ante Paveličovi. Vrátila sa dokonca nedôvera k susedom – Nemecko a Česko, Slovensko a Maďarsko, Chorvátsko a Slovinsko atď. Milan Kundera hovoril o nesamozrejmosti samostatnej – štátnej – existencie ako znaku Československa. Chcel tým povedať, že nesamozrejmé štáty musia ospravedlniť svoju štátnu samostatnosť veľkými „kultúrnymi výkonmi“ a využil tento pojem na slávnom IV. zjazde spisovateľov v roku 1967 na to, aby bránil slobodu kultúry ako „podmienku existencie štátu“ – kto cenzuruje, ohrozuje našu samostatnosť! Bolo to vtipné, ale prehnané. Nesamozrejmosť štátu jednoducho znamená, že štát je nehistorický, vnútorne nejednotný, v zlých vzťahoch so susedmi atď. Mám rád vetu Franza Werfela, že Rakúsko-Uhorsko nebolo melting pot (taviacim hrncom), ale skôr humusom, do ktorého národy mali padať pomaly ako jesenné lístie. Namiesto tichej dlhej jesene stredoeurópskych národov prišla v roku 1918 ich hlučná, krátka jar. A po nej prišiel holokaust Židov, tých najvernejších Stredoeurópanov! A stredná Európa sa stala len nostalgiou a gýčom.

Nemyslel Kundera nesamozrejmosť malých národov, nie štátov? Necítime sa oproti veľkým národom tak trochu malí a hlúpi?
Mimochodom, Rakúsko-Uhorsko nezborili malé národy, ale želanie Rakúšanov byť Nemcami. Hanbili sa byť Rakúšanmi.

Rozdrobenie strednej Európy, neochota malých národov poznávať sa, spájať sa, aspoň duchovne, je oslavou provinčnosti, či nie? Obyčajný človek možno neživorí, ale intelektuáli, umelci, vedci biedia.
Myslím si, že nie: vládnuce kultúrne aparáty sú orientované na „veľké svetové centrá“, na tých top ten, a ostatní sa musia prispôsobiť. Nie je čas prehlbovať vzájomné vzťahy vnútri stredoeurópskeho priestoru. Je to ekonomicky a organizačne nevýhodné.

Hovorí sa, že Stredoeurópania sú chorí dejinami.

Stredná Európa je dnes nebezpečná idea, pretože stredoeurópske štáty sa vymedzujú voči EÚ, akoby boli späté inými záujmami než zostatok EÚ.

Skôr ako „chorí dejinami“ by som povedal, že je stredná Európa ohrozená stále sa vracajúcou trojakou nostalgiou. Po prvé, nostalgiou po antipolitických hrdinoch, schopných nahradiť politiku racionálnych kompromisov medzi rozpornými záujmami, antipolitikou, ktorá kompromis nepozná, pretože sa odvoláva na „vyššie hodnoty“. Politické strany a ich bosovia majú byť zvrhnutí – väčšinou pod heslom boja proti korupcii, aby po nich mohli prísť hrdinovia, ktorí sľubujú celkovú nápravu spoločnosti – morálka namiesto trhu, hodnoty namiesto straníckych programov, národná solidarita namiesto konkurencie.

Po druhé, nostalgia po uzatvorenej národnej pospolitosti sebe si navzájom (národne, kultúrne, rasovo) podobných, ktorá by nahradila otvorené a rozporné občianske spoločenstvo „sebe si nepodobných“. A práve toto nostalgické poňatie štátu ako etnického spoločenstva, ktoré je ohrozené „cudzincami“, sa dnes nebezpečne vracia do hry v celej strednej Európe. Globalizácia vyvolala v Európe všeobecne, ale v strednej Európe obzvlášť identitárnu paniku, hysterický dopyt po identite. A kde je dopyt, je aj ponuka. Stredná Európa je dnes plná „obrancov národnej identity“. Tá sa však už nedá ubrániť, globalizácia sa už nedá zastaviť.

Po tretie, nostalgia po vyššej kultúre, ovládaná vkusom elít, ktorá by mala mať v demokracii výsadné postavenie a riadiť politické rozhodovanie. Je to ilúzia, internet premenil masovú kultúru na sieť rozporných (väčšinou uniknutých) informácií, ktoré nemožno hierarchicky usporiadať od nižšieho k vyššiemu. Pojem „racionálne rozhodnutie“ sa tak mení, pretože informácií už nie je málo, ale príliš! Racionalita závisí preto od odfiltrovania informácií, ale kritériá toho filtrovania je ťažké stanoviť a presadiť.

Tieto formy nostalgie privolávajú starých démonov, preto sú najnebezpečnejším dedičstvom strednej Európy.

Strednej Európe chýba nejaká spoločná idea, napríklad ako u Škandinávcov ich sociálny model, ktorý by ju spojil, vyčlenil od ostatných. Dala by sa nájsť? Kde ju hľadať?
Stredná Európa je dnes nebezpečná idea, pretože stredoeurópske štáty sa vymedzujú voči EÚ, akoby boli späté inými záujmami než zostatok EÚ.

Ale nacionalisti neznášajú pojem stredná Európa. Oni sú zachvátení identitárnou panikou a zachvacujú ňou okolie.
Existuje aj stredoeurópsky nacionalizmus: predstava, že stredoeurópske štáty majú svoje poslanie a hlavne svoje vodcovské národy – Maďarov, Nemcov atď.

Škandinávske krajiny majú svoju kooperáciu inštitucionali­zovanú v Severskej rade a nijako tým nepodkopávajú EÚ. Krajiny V4 tak ďaleko vôbec nepokročili. Mohli by?
Severská rada vznikala v inej dobe.

Takže nakoniec môžeme konštatovať, ako ste raz povedali na inú tému, že stredná Európa bola intelektuálny karneval, aktuálny námet, ktorý vyvoláva explóziu publikácií a debát a urýchľuje akademickú kariéru jej autorov a interpretov?
Bola to dôležitá móda, ktorá nám umožnila filozoficky lepšie porozumieť modernosti, vidieť iracionality jej racionality. Bola to určitá synergia medzi stredoeurópskou módou a postmoderným obratom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#unipolarizmus #Stredna Európa #Milan Kundera #identita #demokracia #antipolitika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk