Štát pod 'ochranou' Hitlera musel skončiť spolu s ňou

, 14.03.2017 07:00
Michal Schvarc, historik
Slovenský historik Michal Schvarc. Autor: ,

Mohol sa Slovenský štát, ktorý vznikol pred 78 rokmi pod diktátom nacistického Nemecka, vyvíjať ináč, ako sa neskôr vyvíjal, alebo svoje smerovanie mal predznamenané už takpovediac v rodnom liste? Každý rok 14. marca máme podobné otázky znovu na stole a zakaždým vyvolávajú vášnivé diskusie. Michal Schvarc z Historického ústavu SAV prichádza s neznámymi alebo menej známymi faktami a súvislosťami, lebo sa vo výskume zameriava predovšetkým na nemecký aspekt týchto dávnych udalostí.

Do akej miery bol vznik Slovenského štátu vnútený Hitlerom a nakoľko bol voľbou "menšieho zla“, ako tvrdia jeho obhajcovia, v záujme "záchrany Slovenska pred jeho parceláciou susedmi“?
Vnútorné rozpory v teritoriálne, politicky, vojensky a hospodársky oslabenom pomníchovskom a poarbitrážnom Česko-Slovensku nahrávali plánom nacistov na jeho definitívnu likvidáciu. Slovenské úsilie odtrhnúť sa, podnecované predovšetkým zo strany nacistických tajných služieb, poskytovalo Hitlerovi veľmi vhodnú zámienku na to, ako pádnymi argumentmi zdôvodniť pred svetovou verejnosťou už dlhšie pripravovanú okupáciu západnej časti republiky. Preto nacisti nástojčivo súrili odtrhnutie sa Slovenska od Prahy a ako odmenu ponúkali špičkám Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) štátnu samostatnosť. Pravda, pod svojou vlastnou gesciou. Nacisti hrali svoju vlastnú hru a predstavitelia nového nedemokratického režimu viac-menej pristali na im vyčlenenú časť pripraveného scenára.

Išlo to naozaj tak „hladko“, ako sa zdá z dnešnej perspektívy?
Všetko nešlo presne podľa nacistických predstáv. Po 9. marci 1939, čiže po zásahu česko-slovenskej ústrednej vlády na Slovensku (tzv. Homolov puč), robil Berlín všetko preto, aby si mohol vyfabrikovať dôkazy o vnútorných nepokojoch v štáte. Odôvodnil tak svoj zásah v Čechách a na Morave ako akciu, ktorá mala prispieť k znovuzískaniu stability v nepokojnom stredoeurópskom regióne. Súčasne s tým vyvíjal silný tlak na slovenskú politickú reprezentáciu, aby okamžite vyhlásila nezávislosť.

Bolo súčasťou tejto hry aj zastrašovanie Maďarskom?
Nacisti počas rokovaní s vrcholnými predstaviteľmi ľudáckeho režimu od októbra 1938 do marca 1939 šikovne manipulovali hlavne s tzv. maďarskou kartou, čiže bezprostredným ohrozením Slovenska južným susedom. Napríklad aj počas Hitlerovho rozhovoru s Tisom vo večerných hodinách 13. marca 1939 Nemci zinscenovali scénku s čerstvým hlásením o pohyboch maďarského vojska na hraniciach so Slovenskom. Hitler správu prijal a informoval o nej Tisa s dôvetkom, že Slovensko sa musí zakrátko jasne rozhodnúť.

Podobné „informácie“ mali na slovenskej politickej scéne veľkú váhu?
Samozrejme, že takéto správy, ale aj nepodložené chýry, veľkou mierou ovplyvňovali rozhodovanie vtedajších vrcholných slovenských politikov. Keďže Slovenská krajina bola stále súčasťou Česko-Slovenskej republiky, autonomistická vláda nedisponovala žiadnym diplomatickým aparátom ani spravodajskou službou. Nemala informácie takpovediac z prvej ruky a musela sa rozhodovať na základe tých podkladov, teda hlásení, správ a informácií, ku ktorým sa dostala.

Ponúkalo sa vtedy, 13. a 14. marca 1939, slovenským politikom aj iné riešenie?
Na základe toho, čo bratislavská vláda a špičky HSĽS mali k dispozícii, dospeli k názoru, že zo všetkých ponúkajúcich sa riešení (samostatnosť, zotrvanie v štátnom zväzku s Čechmi a s karpatskými Ukrajincami alebo rozdelenia Slovenska medzi susedov) sa javí samostatnosť ako najlepšie riešenie. Zjavne však podcenili riziká, ktoré so sebou prinášala proklamácia nezávislosti pod nemeckou réžiou.

Existovali vôbec po vzniku nového štátu možnosti iného vývoja, než bolo postupné prepadanie sa do totalitných pomerov a čoraz väčšia závislosť od Nemecka? Alebo všetko podstatné bolo dané už na začiatku "ochrannou“ zmluvou s Nemeckom?
Ochranná zmluva (Schutzvertrag) podpísaná 18. a 23. marca 1939 definovala zreteľné limity novonadobudnutej štátnosti. Okrem prevzatia ochrany Nemecka nad územnou integritou a podriadenia zahraničnej politiky línii ríšskej vlády sa ďalšie body tohto zásadného dokumentu týkali ochrannej zóny na západnom Slovensku (de facto pod kontrolou nacistov) a budovania slovenskej armády „v úzkej zhode“ s nemeckým Wehrmachtom. Rovnako závažný charakter mal aj tajný dodatok „o hospodárskej a finančnej spolupráci“. Ten bol dokonca o niečo obšírnejší ako samotná zmluva, hoci pozostával len zo štyroch článkov.

Čo všetko ten dodatok obsahoval?
„Spolupráca“ sa podľa článku 1 mala realizovať v oblasti poľnohospodárstva „zvyšovaním a usmerňovaním slovenskej poľnohospodárskej produkcie“, v oblasti lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu, v oblasti prieskumu a využívania nerastného bohatstva Slovenska (na tento bod nadväzovali zmluva o prieskume a ťažbe bitúmenov na území štátu z 10. júna 1939 a zmluva s Deutsche Erdöl-Aktiengesellschaft o ťažbe ropy v priestore Gbely z 18. marca 1940), v oblasti priemyselnej výroby a výstavby dopravnej komunikačnej siete, zohľadňujúc pritom takmer výlučne nemecké záujmy.

A ostatné články?
Článok 2 obsahoval ustanovenia o zriadení Slovenskej národnej banky (SNB) a vytvorení vlastnej slovenskej meny. Na vzniku emisnej banky sa mala podieľať ríšska banka, ktorá do direktória SNB vymenovala poradcu s právom „spolupodieľať sa na všetkých dôležitých rozhodnutiach“ banky. Komisia ríšskej banky pricestovala do Bratislavy už 26. marca 1939 a výraznou mierou sa podieľala na uvedení banky do chodu a vypracovaní vládneho nariadenia o SNB, ktoré bolo publikované v zákonníku 3. apríla. Ďalší bod tajného dodatku sa týkal úpravy tovarového a platobného styku. Slovenskej strane zároveň určoval viesť hospodárske rokovania s inými štátmi až po uzatvorení patričnej dohody s Nemeckom. To bolo ďalšie obmedzenie už aj tak úzko vymedzenej zahraničnej politiky, pričom Bratislava mala o rokovaniach s inými štátmi informovať aj Berlín. Články tajného dodatku len zvýraznili závislosť nového štátu od svojho „ochrancu“.

Je pravda, že až do salzburských rokovaní Hitlera s Tisom to bolo ešte ako-tak prijateľné tútorstvo?
Napriek uvedeným limitom ponechávalo nacionálnosoci­alistické Nemecko Tisovmu režimu pomerne veľký manévrovací priestor v oblasti vnútornej politiky. Až do konca júla 1940 boli zásahy nemeckého tútora do vnútorného diania minimálne, hoci od začiatku roka 1940 narastala v Berlíne miera nespokojnosti s vývojom v „ochraňovanom štáte“. K zmene došlo koncom júla 1940, keď v Salzburgu Hitler s Ribbentropom naoktrojovali Tisovi personálne zmeny vo vláde a rezorty po politicky odpísanom Ferdinandovi Ďurčanskom získali Vojtech Tuka (zahraničie) a Alexander Mach (vnútro).

Čo tieto zmeny priniesli?
Prišlo krátke, ale o to intenzívnejšie obdobie masívnej nacionálnosoci­alistickej indoktrinácie Slovenska. Vtedajší nemecký vyslanec Manfred von Killinger sa však svojou jednostrannou podporou radikálov a tým, že sa zaplietol do pučistických plánov proti Tisovi, natoľko skompromitoval, že musel Bratislavu po polroku opustiť. Jeho nástupca Hanns Ludin preto zavrhol Killingerom vyvinutý koncept, ktorý mala nahradiť opatrná „výchovná práca“.

V čom spočívala táto „výchovná práca“?
Ludin vychádzal z predpokladu, že nemecké vojenské úspechy sú z dlhodobého hľadiska pre Slovákov príťažlivejšie ako nacistická ideológia. Zbor poradcov, pôvodne vytvorený ako inštrument ideologicko-organizačného zglajchšaltovania Slovenska, sa pod Ludinovým vedením menil na tím expertov, ktorý svojimi radami pri modernizácii a reorganizácii hospodárstva mal prispieť k zvýšeniu slovenského vojnového príspevku. Tak isto sa mali opäť minimalizovať zásahy do vnútornej politiky štátu. Pravda, závislosť štátu od Nemecka stúpala geometricky predovšetkým v súvislosti so zahraničnopoli­tickými krokmi režimu, ktoré mali na jeho postupnú izoláciu v medzinárodnom prostredí fatálny dosah.

Môžete to viac priblížiť?
Išlo o schválenie účasti slovenskej armády vo vojne proti Poľsku a najmä proti Sovietskemu zväzu. Aktívnou účasťou na nacistickej rasovo-vyhladzovacej vojne (slovenské jednotky zostali na východnom fronte od konca júna 1941 až do marca 1945) a deportáciou židovského obyvateľstva si slovenská vláda zmarila akékoľvek nádeje na udržanie samostatnosti v prípade víťazstva Spojencov. Politická reprezentácia a slovenská diplomacia si už okolnosťami vzniku štátu ako nemeckého satelita nedokázala získať sympatie – o podpore ani nehovoriac – žiadnej veľmoci, o ktorú by sa po vyradení Nemecka ako mocenského faktora mohla oprieť.

Politológovia hľadajú charakteristiku Tisovho režimu niekde na škále medzi totalitou a autoritárstvom. Ako ho charakterizuje historik, konkrétne vy? Bol to (už) fašistický režim, ako ho niektorí nazývajú, alebo (len) fašizoidný, s "fašistickými tendenciami“?
Touto témou som sa doteraz zaoberal len okrajovo, no na základe odbornej literatúry, ktorá k charakteristike režimu vtedajšieho Slovenského štátu vyšla, sa prikláňam k názoru, že išlo o autoritársky režim s viacerými fašizoidnými prvkami a s tendenciou posúvať sa bližšie k totalite. Na tento plynulý prechod od autoritarizmu k totalite však už režimu nezostávalo dosť času ani priestoru. Na približné určenie charakteru režimu majú politológovia a historici k dispozícii viaceré teoretické modely. Variabilita ich východísk vedie potom zákonite k rozmanitým interpretáciám. Viacerí odborníci v oblasti výskumu fašizmu, napríklad americký historik Stanley Payne, charakterizujú režim vládnuci na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 ako autoritársky, pravicovo konzervatívny a považujú ho za ešte konzervatívnejšiu odnož a klerikálnejšiu verziu vichystického Francúzska. Samozrejme, o tom sa dá diskutovať a polemizovať.

Ako v tejto súvislosti treba vnímať osobnosť a politiku Jozefa Tisa?
Osobnosť Jozefa Tisa nestojí v centre môjho výskumného záujmu. Pozornosť sústreďujem skôr na hodnotenie jeho osoby a politiky nemeckými úradmi, úradovňami, vojenskými a policajno-bezpečnostnými orgánmi.

To je práve zaujímavé – ako ho vnímali v Berlíne?
Kým nacionálnosoci­alistická diplomacia viac-menej považovala Tisa za konštantu, garanta efektívnej kolaborácie a akceptovala jeho pozíciu a nepodrývala jeho autoritu, NSDAP, SS, najmä Himmlerova spravodajská služba Sicherheitdsienst – SD (vedená R. Heydrichom a neskôr E. Kaltenbrunnerom), vnímala Tisa diametrálne odlišne.

Čím sa to vysvetľuje?
Príčina tkvela v jej ideologickej predpojatosti a vychádzala z rázneho potláčania politického katolicizmu, proti ktorému začal Heydrich ťaženie ešte v polovici 30. rokov. Preto vôbec neprekvapuje, že Tiso vyznieva vo väčšine elaborátov, správ a hlásení SD a priori negatívne, div nie ako „odbojár“. Z tohto dôvodu musí historik pri spisovom materiáli, pochádzajúcom z proveniencie SD, resp. SS pracovať s odstupom a využívať postupy vnútornej kritiky archívnych prameňov. Paradoxom je, že po okupácii Slovenska nemeckými vojenskými a policajno-bezpečnostnými jednotkami koncom leta 1944 musela SD, už ako integrálna súčasť operačnej skupiny H Bezpečnostnej polície, Tisa akceptovať ako kľúčového hráča ďalšej, hoci len formálnej existencie, režimu a štátu.

Prečo Tiso držal s Hitlerom až do konca, prečo neabdikoval?
Rekonštruovať vzťah Hitler – Tiso je mimoriadne zložité. Dôvodom je absencia relevantných archívnych prameňov. Zachovali sa síce nemecké záznamy z rozhovorov Hitlera so slovenskými predstaviteľmi, tie však odpoveď na otázku, aký bol vzťah oboch mužov, nedávajú. Rovnako ani výmena oficiálnych zdvorilostných telegramov. Tisovi musel Hitler prinajmenšom imponovať, keď mu neprekážala ani jeho známa averzia voči kňazským sutanám a kolárom. Hitler sa vo svojich „Tischgespräche“ vyslovil viackrát o Tisovi, pravda pozerajúc na neho svojou pokrivenou optikou, pozitívne. Samozrejme, to mu na druhej strane nebránilo v tom, aby sa v kruhu svojich blízkych spolupracovníkov o Tisovi nevyjadroval s dešpektom a občas ho nenazýval posmešne farárikom. Napriek tomu Tiso Hitlerovi veril a nedokázal sa od neho odpútať ani s blížiacim sa koncom Slovenského štátu a „tisícročnej“ Tretej ríše.

Prečo ani pred Národným súdom nič neoľutoval?
Nemôžem sa ubrániť dojmu, že Tiso po vydaní do Československa (koncom októbra 1945 – pozn. red.) mal už aspoň zhruba jasnú predstavu a stratégiu o tom, ako bude vystupovať počas svojho procesu pred Národným súdom v Bratislave. Chcel skončiť ako martýr. Preto to sebaisté správanie, ľahko arogantný štýl obhajoby, žiadne priznanie vlastného pochybenia a vôbec žiadny náznak ľútosti.

Súhlasíte s delením na "umiernených“ a radikálov vo vtedajšom vedení HSĽS a štátu alebo to bolo ešte zložitejšie? Bol Tiso naozaj taký "umiernený“ alebo sa tak len javil, lebo ako kňaz musel zachovať "dekórum“ a v niektorých záležitostiach vedome nechával konať radikálov? Bol dostatočne informovaný, aby sa postavil napríklad deportáciám?
Tiso sa často prezentoval vo verejnosti ako umiernený politik a „špinavú robotu“ prenechával radikálom vo vládnom tábore, zoskupeným okolo tandemu Tuka – Mach. Vo viacerých prípadoch sa však prejavil ako tvrdý a nekompromisný hráč. Jeho postoj k deportáciám židovskej komunity nenesie v sebe žiadny náznak umiernenosti.

Akými informáciami mohol disponovať?
Mal k dispozícii informácie o tom, čo sa deje so židovským obyvateľstvom na území okupovaného Sovietskeho zväzu z prvej ruky, napríklad od generála Jozefa Turanca, aj tak nezakročil. (Masová fyzická likvidácia celých komunít operačnými skupinami Sipo a SD a jednotkami veliteľského štábu ríšskeho vodcu SS si len do konca roku 1941 vyžiadala približne pol milióna obetí.) Deportácie, naopak, podporoval, čím si vyslúžil aj „pochvalu“ od samotného Hitlera, keď ten koncom augusta 1942 mohol spokojne konštatovať: „Je zaujímavé, ako nám ten malý katolícky farár Tiso posiela Židov.“

Vo výskume sa zaoberáte aj nacistickými plánmi so Slovenskom a Slovákmi v prípade víťaznej vojny. Obdivovatelia Tisa tvrdia, že zachránil slovenský národ pred pomaďarčením, čo by nás teda čakalo v prípade, že by Hitler vojnu vyhral?
Hitler sa vo svojej „Druhej knihe“, v nepublikovanom pokračovaní Mein Kampfu, vyjadril o Slovanoch s dešpektom ako o „menejcennej rase“. Na dobytých východných územiach mali podľa neho nacionálni socialisti „tieto rasovo cudzie elementy… oddeliť… alebo ich bez okolkov odstrániť“. Predovšetkým Himmler a jeho SS interpretovali stredoveké konflikty medzi nemeckými, poľskými a ruskými vojvodami ako „rasový zápas“ Germánov proti Slovanom a cez túto optiku nazerali aj na slovanstvo ako celok. „Generalplan Ost“ agrárneho vedca a Himmlerovho dvorného plánovača z 15. júla 1941 Konrada Meyera, Hitlerovo rozhodnutie o deň neskôr germanizovať rozsiahle oblasti ZSSR a „Generalplan Ost“ úradnej skupiny III B Hlavného úradu pre ríšsku bezpečnosť z novembra 1941 predstavujú výrazné míľniky, ktoré mali natrvalo určiť osud niekoľko miliónov prevažne slovanského obyvateľstva. V Európe, ovládanej Nemeckom, nemalo ísť z pohľadu SS len o „konečné riešenie židovskej otázky“, ale „predovšetkým o vysídlenie rasovo nevhodných príslušníkov východných a juhovýchodných národov neschopných ponemčenia“.

Vrátane Slovákov?
Slovensko nemalo predstavovať v tomto smere žiadnu výnimku. Hoci sa o Slovensku v týchto dokumentoch monštruóznych rozmerov priamo nehovorí, možno sa domnievať, že by časť jeho obyvateľstva postihol rovnaký údel. Naznačujú to vyjadrenia šéfa Rasového a osídľovacieho úradu SS Günthera Panckeho o poznatkoch z cesty po Slovensku z júna 1940 o „odstránení asi 500 000 ľudí“ či úvahy poradcu pre Hlinkovu gardu Viktora Nagelera z februára 1943 o vysídlení „rasovo nežiaducich a rušivých živlov“ a o postupnom germanizovaní asimilovateľnej časti slovenského národa. Kolaborácia s Nemeckom v Tisovom podaní by teda neznamenala záchranu slovenského národa, ale naopak, zásadné ohrozenie jeho ďalšej existencie v prípade nemeckého víťazstva.

Dlhodobo sa venujete osudom nemeckej menšiny na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. Akú úlohu zohrala jej politická reprezentácia v období vzniku Slovenského štátu?
Franz Karmasin, rodák zo stredomoravského Olomouca, sa počas procesu likvidácie Česko-Slovenska rád staval do pozície sprostredkovateľa stykov medzi ľudáckymi politikmi a predstaviteľmi Tretej ríše. Už na začiatku druhej októbrovej dekády 1938 zorganizoval prostredníctvom svojich konexií s viedenským miestodržiteľom Arthurom Seyß-Inquartom stretnutie Ďurčanského a Macha s Hermannom Göringom v jeho honosnom sídle Carinhall v Schorfheide neďaleko Berlína. Tiež „mal prsty“ v Tukovej audiencii u Hitlera 12. februára 1939, na ktorej sa aj sám zúčastnil. Ríšske inštancie to však videli nerady. Preto mu pomerne často vyčítali, aby sa staral o záležitosti nemeckej menšiny a zahraničnú politiku prenechal kompetentným nemeckým orgánom.

Ako sa teda staral o svoju menšinu?
Karmasin sa už krátko po vyhlásení slovenskej autonómie 6. októbra 1938 stal štátnym tajomníkom pre záležitosti nemeckej menšiny pri slovenskej vláde a predsedom jedinej povolenej politickej organizácie Nemcov na Slovensku Deutsche Partei, ktorá viac-menej nekriticky preberala nacistickú ideológiu. Veľmi rýchlo sa jej podarilo presadiť medzi nemeckým obyvateľstvom, a to aj pomocou zastrašovania politických oponentov. Ale nie všetkých Nemcov sa DP podarilo zlomiť a získať pre myšlienky nacionálneho socializmu, čo dokazuje aj účasť niekoľkých stoviek nemeckých komunistov a sociálnych demokratov v Slovenskom národnom povstaní.

Karmasin vítal vznik Slovenského štátu alebo bol za ešte väčšie pripútanie Slovenska k Nemecku?
Pre Karmasina bol vznik Slovenského štátu skôr sklamaním. Do poslednej chvíle dúfal, že aj na Slovensko vkročia nemecké jednotky a Slovensko bude mať analogický status ako Protektorát Čechy a Morava. To by znamenalo, že nemecké obyvateľstvo by dosiahlo privilegované postavenie a bolo by uprednostňované na úkor majoritnej slovenskej populácie. 14. marec nebol teda Karmasinovou optimálnou politickou konšteláciou.

Ako na to reagoval vo svojej ďalšej činnosti?
Karmasin sa na pokyn Berlína musel s novou situáciou zmieriť. No zdôrazňovaním pozície vysunutej stráže nemectva sa usiloval udržiavať nemeckú menšinu v stave pohotovosti. Prílišným domáhaním sa nadštandardných práv pre slovenských Nemcov, ktorí tvorili necelých 5 percent vtedajšej populácie, si viackrát popudil proti sebe ríšske úrady, keďže takto forsírovaný politický kurz nebol v súlade s intenciami nacistickej „Slowakei-Politik“. Napriek tomu sa Karmasin a jeho blízke okolie vnímali stále ako predĺžená ruka Nemecka na Slovensku. Usilovali sa o čo najtesnejšie pripútanie štátu k Tretej ríši a vnútorne boli stále presvedčení o tom, že sa stane v nejakej podobe protektorátnym územím Nemecka. To vysvetľuje aj morálnu podporu Karmasina a vedenia DP radikálneho krídla vládneho tábora v boji o moc.

To je na osobitnú otázku: aké boli vzťahy Karmasina s Tisom a Tukom a spol.?
Pokiaľ išlo o slovenských politikov, neboli Karmasinove vzťahy s nimi práve najsrdečnejšie. S Tisom mali navzájom odmeraný, chladný vzťah, oveľa inak to neprebiehalo ani s Tukom, ktorý bol ako predseda vlády formálne jeho nadriadeným. Azda najviac si Karmasin rozumel s Machom. Boli si nielen vekovo, ale aj názorovo blízki. Navzájom si tykali.

A aké vzťahy mal s nemeckými diplomatmi a poradcami na Slovensku?
Z nemeckých diplomatov akreditovaných v Bratislave počas rokov 1939 – 1945 mal rozhodne najbližšie k poslednému vyslancovi Ludinovi a jeho osobnému referentovi Hansovi Gmelinovi, čo sa premietlo aj do vzájomného tykania. Postoj Karmasinovho okolia k poradcom vo všeobecnosti sprevádzali napätie a viaceré konflikty. Vedenie DP vnímalo poradcov ako ohrozenie vlastných pozícií, resp. poradenskú činnosť ako zbytočné posilňovanie Slovákov na úrok etnických Nemcov.

V Berlíne mal Karmasin zrejme dvere otvorené aj na najvyšších miestach?
Ako najvyšší predstaviteľ nemeckej menšiny na Slovensku sa často stretával aj s nacistickými funkcionármi. Ako jeden z vodcov nemeckých menšín v strednej a v juhovýchodnej Európe bol v písomnom a v osobnom styku s ríšskym vodcom a ríšskym komisárom pre upevnenie nemectva Heinrichom Himmlerom. V pravidelných intervaloch cestoval do Berlína, kde si chodieval osobne po inštrukcie do Volksdeutsche Mittelstelle, ktorá bola koordinačným centrom aktivít nemeckých menšín v karpatsko-podunajskom priestore. Stýkal sa s funkcionármi nacistického režimu druhého rangu, ako boli napríklad župní vedúci NSDAP atď. Napríklad v lete 1942 navštívil na pozvanie župného vedúceho v Hornom Sliezsku Fritza Brachta koncentračný tábor Auschwitz.

Len málo slovenských historikov tak intenzívne a sústavne skúma obdobie slovenských dejín rokov 1938 – 1945 v nemeckých archívoch. Čím nás ešte môžu prekvapiť?
O prekvapenia nie je stále núdza, hoci je ich postupom času čoraz menej. Momentálne sa zameriavam na štúdium spisov justičných orgánov západného Nemecka v súvislosti so stíhaním nacistických zločinov spáchaných na Slovensku, resp. vtedajšími slovenskými štátnymi príslušníkmi. Ide o materiál uložený vo viacerých archívoch na území niekdajšej Nemeckej spolkovej republiky, ale aj v archíve spolkového poverenca pre podklady štátnej bezpečnosti bývalej Nemeckej demokratickej republiky, s ktorým slovenskí historici nemali dosiaľ veľa možností pracovať. Nejde len o zhromaždené listinné dôkazy, ale hlavne o tisíce výpovedí príslušníkov rôznych organizácií nacionálnosoci­alistického režimu, svedkov spáchaných zločinov a tých, čo prežili holokaust.

Čo v nich momentálne študujete
V súčasnosti pracujeme s kolegyňou Martinou Fiamovou z HÚ SAV a s kolegom Martinom Zückertom z mníchovského Collegium Carolinum na projekte Evakuácia Nemcov zo Slovenska 1944/1945. S viacerými kolegami z HÚ SAV máme tiež rozbehnutý projekt Nábor a vojenská služba slovenských štátnych príslušníkov vo Waffen-SS 1939 – 1945 a trestnoprávne stíhanie po roku 1945. Okrem toho by sme radi s kolegom Davidom Schrifflom z Rakúskej akadémie vied dokončili edíciu dokumentov „Tretia ríša a vznik Slovenského štátu“ tretím a štvrtým zväzkom.

Aké paralely nachádza historik medzi politickým dianím v Európe pred druhou svetovou vojnou a súčasným vzostupom extrémne pravicových síl a aké poučenie z toho vyvodzuje?
Súčasná situácia sa podstatne odlišuje od tej, v ktorej sa Európa nachádzala v 30. rokoch minulého storočia. Pravda, nejaké paralely sú tu dnes prítomné. Podobne ako pred 80 rokmi tu máme krízu demokracie ako spoločenského zriadenia, krízu elít, ale aj morálnych hodnôt. Zároveň rovnako ako pred 80 rokmi dnes narastá trend podpory nacionalistických a populistických hnutí, ktoré ponúkajú jednoduché odpovede na zložité spoločenské otázky bez toho, aby mali naporúdzi skutočne kvalifikované riešenia na nahromadené problémy. Tento trend môže nabrať neželaný smer a Európa sa môže opäť stať kontinentom navzájom súperiacich blokov. Zdá sa, že európska spoločnosť po dvoch generáciách začína zabúdať na prežité hrôzy druhej svetovej vojny. A to sa môže vypomstiť.

Michal Schvarc (1975)

  • Slovenský historik.
  • Po štúdiu dejín a germanistiky na Univerzite Matej Bela v Banskej Bystrici v roku 1998 absolvoval dlhodobé študijné pobyty v Nemecku a Rakúsku.
  • Od konca roku 2007 pôsobí v Historickom ústave SAV – v súčasnosti ako samostatný vedecký pracovník – a zároveň v SNM – Múzeu kultúry karpatských Nemcov v Bratislave.
  • Vo výskume sa zameriava na nemeckú menšinu na Slovensku v rokoch 1918 – 1945, na slovensko-nemecké vzťahy v rokoch 1938 – 1945 a na nacionálnosoci­alistickú "Volkstumspolitik“ v strednej a juhovýchodnej Európe v rovnakom období.
  • Je autorom alebo spoluautorom vedeckých monografií Sicherheitsdienst a Slovensko, Pracovali v Tretej ríši, Podoby nemecko-slovenského „ochranného priateľstva“, Rozbitie alebo rozpad? a editorom zbierky dokumentov Tretia ríša a vznik Slovenského štátu (zatiaľ 2 zväzky).
  • Je členom Slovensko-nemeckej komisie historikov a Komisie pre dejiny a kultúru Nemcov v juhovýchodnej Európe.
Michal Schvarc, historik, pilc

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tiso #Slovenský štát #Michal Schvarc #Hitler #Historický ústav SAV
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk