Ekonóm Baláž: Sme odkázaní na Čínu, Európa úplne zlenivela

, 24.04.2017 12:00
baláž, ekonóm
Profesor a vedúci Katedry medzinárodného obchodu na Obchodnej fakulte na Ekonomickej univerzite v Bratislave Peter Baláž. Autor: ,

Čína, v súčasnosti druhá najväčšia ekonomika sveta, si postupne začína podmaňovať celý svet. Skupuje firmy z rôznych odvetí po celej zemeguli, získava ich know-how a prekonáva tak colné bariéry, ktoré na ňu uvaľujú svetové mocnosti. V prípade obchodnej vojny, do ktorej svet ženie nový americký prezident Donald Trump, by na ňu bola práve Čína najlepšie pripravená a zvládla by ju s najmenšími hospodárskymi stratami.

Ekonóm Peter Baláž, ktorý je vedúcim Katedry medzinárodného obchodu na Ekonomickej univerzite v Bratislave, sa dlhé roky venuje práve čínskej ekonomike. Ako v rozhovore pre Pravdu tvrdí, Európa za posledné roky úplne zlenivela a dostala sa do stavu, že ju ekonomicky drží nad vodou rozhodnutie Číňanov, či od nej niečo kúpia, alebo nie.

Tvrdíte, že svetu hrozí obchodná vojna medzi USA, EÚ a Čínou. A práve Čína je na ňu najlepšie pripravená. Prečo?
Čína je dnes nastavená tak, že do piatich rokov nebude potrebovať USA a čoraz viac si vytvára priestor na to, aby všetci potrebovali ju. Síce vyváža tovar za vyše 2 bilióny dolárov ročne, ktoré potrebuje v zahraničí umiestniť, ale medzitým urobila niekoľko významných makroekonomických rozhodnutí. V súčasnosti už 22 krajín v Ázii vykonáva všetky obchodné transakcie v jüanoch. Netýka sa ich tak vývoj menových kurzov dolára verzus euro a podobne. Navyše Čína má stále nenasýtený vnútorný trh. Za posledných 20 rokov sa počet ľudí v mestách zvýšil z 25 na 55 percent. Prevažná časť čínskeho obyvateľstva je teda urbánna. Veľká Británia na tento proces potrebovala 150 rokov. Čínska snaha dosiahnuť, aby rodina bola zabezpečená tak, že má byt či auto, je enormná. Sú to teda grandiózne zmeny v štruktúre vnútorného dopytu. Navyše stále je tam vojenská diktatúra a diktatúra komunistickej strany Číny. Vláda vie ľuďom rozkázať. Keď tamojšia vláda povie, že chce, aby mal každý Číňan bicykel, tak si ho bude musieť aj kúpiť. V USA ten bicykel nikto nekúpi, lebo už má naplnenú vnútornú spotrebu, iné zvyklosti a príkazom to ani jednoducho nejde.

Čína čoskoro ekonomicky predbehne USA a stane sa najväčšou ekonomikou sveta. Aké kroky podnikala posledné roky, aby sa k tomuto statusu dostala?
Čína ide veľmi plánovite a doslova tvrdohlavo za presadzovaním svojej dlhodobej hospodárskej stratégie. Krajina, ktorá má dnes takmer pätinu z celosvetového obyvateľstva, vie v tomto smere veľmi dobre zosynchronizovať vonkajšie a vnútorné faktory ovplyvňujúce ich plány v hospodárskej oblasti. Čína z hľadiska svojho vývoja prešla troma etapami. Prvá bola všeobecná reakcia na vývoj vo svete, najmä na ropné šoky. Spôsobilo to prudké navýšenie cien suroviny, palív a energií. Na túto situáciu okamžite reagovali veľkí hráči, teda nadnárodné spoločnosti, ktoré preniesli svoju výrobu do krajín s lacnou pracovnou silou. Vtedy to boli práve Hongkong, Singapur, Južná Kórea a Taiwan. Koncom 90. rokov v Juhovýchodnej Ázii prepukla kríza, čo vyvolalo obrovský únik kapitálu z týchto krajín najmä do Brazílie či Ruska. Za rok sa však tento kapitál vrátil, lebo firmy zistili, že v Rusku je kríza hlbšia, ako sa nazdávali, a v Brazílii zase obrovská korupcia. Kapitál sa však už nevrátil do pôvodných krajín ako Hongkong či Singapur, ale už priamo do Číny. Tá rýchlo vytvorila tisícky nový priemyselných zón. Hongkong a Singapur boli nútené uzatvoriť priemyselné výroby a vrhli sa na finančný biznis. Rýchlo sa stali obrovským finančným centrom a outsoursingovým centrom pre celú Áziu, najmä pre Čínu. Tieto krajiny usúdili, že v situácii, keď sa kapitál vracia do Číny, to bude najlepšie ekonomické riešenie.

Bola na to Čína pripravená?
Čína sa na to, samozrejme, pripravovala vyše dve dekády a v tom momente, keď sa naskytla vhodná príležitosť, začala poskytovať investorom významné podporné stimuly, vytvárať priaznivé podmienky, aby zachovala svoje komparatívne výhody (najmä lacnú pracovnú silu), ktoré mal Hongkong a Singapur pred nimi. Postupne otvorené obchodné zóny a priemyselné parky boli rýchlo obsadené veľkými zahraničnými spoločnosťami, ktoré tam doviezli stroje a zariadenia z ostatných fabrík zo zahraničia. Čím viac vyrábali, samozrejme, tým viac aj vyvážali. Dostávali sa na hranicu, keď už Čína nemala dostatok vlastných surovín, palív a energie nato, aby bola schopná tento obrovský export zabezpečiť z vlastných zdrojov. Začala sa teda prvý vlna čínskych zahraničných investícií s cieľom získať ich zdroje zo zahraničia a využiť pritom svoje vlastné ekonomické výhody.

Do akých surovín začali investovať?
Čínske spoločnosti sa teda rozbehli po svete, niektoré z nich „zaparkovali“ napríklad v Angole. Pomohli angolskej vláde v čase politických konfliktov rekonštruovať priemyselnú infraštruktúru, stavali nemocnice a školy. Prevzali po zahraničných spoločnostiach, ktoré odtiaľ v čase vojenského konfliktu odišli, ich pôvodné, ale zničené produkčné základne, ale aj nové. Opravili plynovody, prístavy a dobudovali prepravnú logistiku. Dnes Angola vyváža denne až 2 milióny barelov ropy prevažne z čínskych pobočiek, čo je viac, ako exportuje napríklad Kuvajt. Milión barelov ropy ide do Číny, milión ide do USA. Táto najkvalitnejšia ropa na svete, nazývaná Bonny Light, refinancuje aj dovozy tovarov a materiálov, ktoré Čína z rôznych, aj politických dôvodov, nemôže robiť priamo. Čína financovala aj nové náleziská ropy vo Vietname, kde takisto rozsiahle investovala. Spolu so štyrmi miliónmi barelov, vyťaženými každý deň v Číne, a tromi až štyrmi miliónmi, ktoré dováža z krajín OPEC za trhové ceny (ale platí ich protidodávkami vlastných tovarov), tak vytvorila ropný mix, ktorý je o 30 až 40 percent lacnejší ako cena, za ktorú sa ropa dlhodobo kupuje na svetových trhoch.

Čína si teda prostredníctvom prvej vlny investícií zabezpečila ďalšiu komparatívnu výhodu – lacné suroviny.
Dnes má navyše pod kontrolou v Angole i vo Venezuele ťažbu koltánu. Ide o veľmi vzácny nerast, ktorý sa používa hlavne na výrobu základných dosiek v mobilných telefónoch. Osemdesiat percent všetkých nálezísk koltánu má v rukách práve Čína, ktorá ich prostredníctvom investícií v Angole a po dohode s vtedajším venezuelským prezidentom Hugom Chávezom odkúpila do vlastníctva na desiatky rokov. Rovnako je to v prípade lítia, ktoré sa využíva v batériách. Aj jeho náleziská má pod kontrolou Čína, a teda dnes máte na trhu výlučne čínske batérie. Aj jeho predpokladané náleziská v Česku sú už tiež v hľadáčiku čínskych firiem.

Pri surovinách však Číňania nezostali.
Po investovaní do surovín sa Čína rozhodla pre druhú vlnu investícií, kde hľadala nový priestor na trhu. Globalizácia prinášala technický pokrok a väčšiu liberalizáciu. V tomto smere bola Čína v predchádzajúcom období politicky brzdená desiatky rokov, bola uväznená za vlastným čínskym múrom, ktorý však mal slúžiť skôr nato, aby vytvoril bariéru pre kontakty so svetom, ako na jej ochranu. V poslednom období získala manévrovací priestor, aby sa dostala do ďalších krajín, v ktorých je schopná kúpiť nielen suroviny, ale aj hotové výrobky, patenty, licencie či nové technológie. Čínske firmy, keďže v krajine silnie súkromný kapitál, navyše začali skupovať vo svete lukratívne reality alebo progresívne obchodné príležitosti. Napríklad v Českej republike skupujú najlepšie pozemky, futbalové kluby a podobne. Čína sa v investovaní v zahraničí dostáva v súčasnosti do tretej etapy.

A tá je aká?
Krajina začala prekonávať ochranné bariéry, ktoré majú voči nej iné krajiny. V USA napríklad 500-percentné clá na dovoz ocele rieši Čína tým, že si kúpila americké fabriky. Kúpili napríklad za 15 miliárd dolárov Nexen, jednu z troch firiem, ktoré majú patent na výrobu bridlicového plynu a ropy. Takto sa Číňania dostali k ďalšej významnej technológii. Teraz kupujú švajčiarsku agrochemickú firmu Syngenta za 43 miliárd dolárov, ktorá má ročný export v hodnote okolo 10 miliárd dolárov, z čoho značná časť ide do Číny. Po novom už čínska firma prepočítava jednotkové náklady jej činnosti a bude iste využívať aj komparatívne výhody jej dislokácie vo Švajčiarsku. Chce tak zvýšiť výnosnosť svojich poľnohospodárskych plôch vďaka novým technológiám v oblasti ochrany proti škodcom, a teda rôznym chorobám, ktoré im zabezpečia práve Švajčiari.

Pre He Steel má vstup do U.S. Steelu Košice (na...
Pre He Steel má vstup do U.S. Steelu Košice (na foto) oveľa väčší význam, ako má pre Američanov. He Steel je vlastne trójsky kôň pre EÚ. Autor: SITA

Čína si teda skupuje svetové know-how, ktoré ona sama nedokáže vytvoriť?
Čínu dnes všetci označujú za krajinu, ktorá chodí po svete a kradne know-how. Na rozdiel povedzme od Japoncov je veľmi kreatívna, respektíve jej ľudia. Japonci vedeli tiež všetko dobre kopírovať, ale na rozdiel od Číny nevedeli dať výrobkom pridanú hodnotu. V Číne je dnes približne 22 miliónov ľudí na vysokých školách. Polovica zo všetkých zahraničných študentov, ktorí chodia do USA, sú Číňania, vrátane Singapuru a Hongkongu a tzv. zámorských Číňanov, teda čínskych študentov z Malajzie, Indonézie i Austrálie. Na rozdiel od Indov a Pakistancov sa však vracajú po skončení štúdia do rodnej krajiny. Prevažná väčšina z nich študuje na technických školách. Keď sa vrátia, jednak pomáhajú tamojším čínskym školám, ale čo je hlavné, budujú nové vedecko-výskumné ústavy. Napríklad len minulý týždeň Čína predstavila nový rádioteleskop, ktorý má rozlohu 30 futbalových ihrísk a je najväčší na svete. Budujú modernú armádu a pripravujú vesmírnu loď, s ktorou chcú ísť na Mars.

Dá sa takisto tvrdiť, že Čína si podmaňuje cez európske firmy postupne celú Európu?
Rozširuje si svoj vplyv, ale takisto cez svoje firmy v Európe získava vstup na vnútorný trh a obchádza tak obchodné prekážky Európskej únie, ktorá aj z tohto dôvodu koncom minulého roka neudelila Číne status trhovej ekonomiky, ako to bolo pôvodne v pláne. Z hľadiska vývoja hrubého domáceho produktu Číny, stability a vnútornej štruktúry ekonomiky, to krajina spĺňala. Únia sa vydala cestou regulačných opatrení, ale všimnime si, že Čína na túto celú situáciu nejako dramaticky nereagovala. Problém je v tom, že Európa v tomto smere nemá žiadnu dlhodobú stratégiu, a tak si Číňania skupujú podniky, doslova ktoré chcú a potrebujú, a v konečnom dôsledku sa tak reguláciám vyhnú.

Načo je vlastne „dobrá“ obchodná vojna v dnešnom globalizovanom svete?
Všetko sa to začalo príchodom amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý vstúpil do svetovej ekonomiky ako špičkový predstaviteľ najsilnejšej svetovej mocnosti súčasnosti a správa sa doslova ako slon v porceláne. Chcel ukázať silu amerického prezidenta, ale reálne iba naráža na čoraz väčší medzinárodný odpor. Trump sa chce od sveta izolovať, zaviesť napríklad 45-percentné clo na dovoz čínskeho textilu. To však už dnes nie je možné. USA nevyrábajú nič. Za tri mesiace by Američania nemali textil či tenisky. Veď samotné americké firmy išli do Číny, aby vyrábali o tretinu až polovicu lacnejšie ako v USA. Vyrobia značkové botasky za 8 dolárov a v USA ich predávajú za 120 dolárov. Ak by fungovali v USA, tak by ich predávali za 400 dolárov pri omnoho vyšších výrobných nákladoch. Trump sa bude musieť zmieriť s realitou.

Ako hodnotíte, že Trump odstúpil od obchodných dohôd TPP a TTIP?
Nerozumiem tomuto kroku. V prípade dohody TPP (Transpacifické partnerstvo) sa spojilo vyše 20 krajín od Peru až po Vietnam do jedného celku ako protiváha Číne. Negociačná pozícia tohto zoskupenia voči Číne by bola silnejšia ako teraz. Trump to však zrušil, lebo tam nevidel dostatočne silnú pozíciu USA. Zabudol na to, aké silné dokážu byť negociačné pozície veľkých blokov. Podobne je to aj v prípade Transatlantickej obchodnej a investičnej dohody (TTIP) medzi USA a EÚ. Všetky krajiny sú dnes totiž vďaka globalizácii nastavené ako moderné ekonomiky, samozrejme, s mnohými rezervami. Keď sa rozbijú obchodné vzťahy budované desiatky rokov, nedá sa to vrátiť späť o pár mesiacov, na to treba pamätať. Tie straty budú obrovské. Pre všetky strany.

Ako je na prípadnú obchodnú vojnu pripravená únia a vôbec Slovensko?
Európska únia je dnes bytostne závislá od exportu. Nemáme žiadne suroviny, o 5 – 10 rokov sa budú až dve tretiny všetkých energetických surovín dovážať. Pokiaľ ide o vývoz, tak dnes sme ako šnúrka na trenírkach Číňanov. Sme závislí od toho, či kúpia, alebo nekúpia. Uvediem vám to na príklade. U nás sa vyrobí Porsche Cayenne za 30-tisíc eur, vyvezie sa možno za 100-tisíc a 70-tisíc zostáva materskej firme. My sme spokojní, lebo máme prácu a dobrú značku Made in Slovakia, ale platíme investičné stimuly takejto firme. Keď však tento výrobok od nás nekúpi Američan, nemožno očakávať, že si ho namiesto toho objedná Nemec. Obdobne je dnes nemecký (slovenský) export závislý od čínskeho dopytu. Nakoniec tu možno budeme robiť dva dni do týždňa, lebo nebudú zákazky.

Ako sme na tom momentálne?
Slovenská ekonomika má 95 percent podielu exportu na hrubom domácom produkte. My všetko, čo vyrobíme, vyvážame. A k tomu sme si zničili slovenské poľnohospodárstvo, a tým stratili potravinovú bezpečnosť. Celkovo EÚ je na tom dnes najhoršie spomedzi svetových mocností alebo ich blokov, lebo nemá nastavenú vlastnú perspektívu. Ak by prišla obchodná vojna, únia by mala v podstate jedinú šancu, že to, čo vyrába, by sa snažila predať len doma. Ale nevidím to reálne. Automobilový priemysel by išiel v polovičnom režime, ceny by enormne stúpali alebo by sa zaviedol systém mimoriadnych daní, ktorý by však zdaňoval všetkých – nielen bohatých. Skrátka, štáty by sa museli nejako refinancovať. Stále ako jedinú šancu do budúcnosti vidím to, že začneme budovať kvalitné školstvo a budeme dávať viac peňazí do vedy a výskumu.

Únia sa snaží teraz Čínu viac regulovať. Je to cesta?
V roku 2010 bolo celkom okolo 400 regulačných obchodných opatrení zo strany WTO (Svetová obchodná organizácia). V roku 2016 ich bolo 1 583. To znamená, že obchod už nie je taký slobodný, ako bol kedysi. Každá krajina, ktorá má problémy najmä s deficitom bežného účtu platobnej bilancie, teda má dlh, zaťahuje oponu. Dá napríklad 30-percentné clo na výrobky z dovozu a vytvára väčší priestor pre domácich výrobcov. Domáci výrobca platí doma dane, zamestnáva ľudí, vytvára pozitívnu ekonomickú atmosféru. To však nie je cesta, lebo tým stráca svoj kontakt so svetovými trhmi.

Ak sa vrátime k naviazanosti únie na Čínu, čo sa ukazuje?
Z EÚ do USA vyvážame automobily, ktoré v prípade obchodnej vojny by sme nemali kde predať, a zároveň dovážame európske výrobky vyrobené v USA. (Napríklad nemecká automobilka Volkswagen postavila veľkú továreň v Charranooga. Štát Tennessee prilákal túto investíciu za jednu miliardu dolárov subvenciami vo výške 577 miliónov dolárov. – pozn. red.) USA sú menej závislé od Európy ako Európa od USA. USA by však tiež nevedeli otočiť obchodné toky inam, pretože nemajú iného obchodného partnera. Kanada má iba 25 miliónov obyvateľov a s Mexikom majú Spojené štáty vážne problémy kvôli emigrácii. Etapa globalizácie je dnes tak ďaleko, že obchodná vojna nerieši absolútne nič. Najväčšia firma na svete, Wallmart, zásobuje oblečením prakticky celé USA. A vyrába väčšinou v Číne alebo v Juhovýchodnej Ázii. Ak USA uvalia na tieto dovozy clo, tak to v konečnom dôsledku vo zvýšenej cene zaplatí spotrebiteľ. A tu nejde len o textil, ale o mnoho ďalších výrobkov od mobilov až po domáce spotrebiče. Čína je už nevyraditeľná. Musíme sa zmieriť s tým, že bude najväčšia na svete a do roku 2030 bude narastať. Potom príde proces starnutia jej obyvateľstva a žezlo preberú iné krajiny. V prípade obchodnej vojny by sa však celá Ázia viac zomkla, nie je šanca, že by sa roztrieštila, len bude ešte silnejšia. Neokonfuciánstvo núti k pokore a rešpektovaniu tých ostatných „v kŕdle letky ázijských husí“, ako to nazval japonský teoretik Akamatsu. S kým sa však spoja USA a EÚ? Veď Trump EÚ odmieta, už to nakoniec potvrdil aj svojím odmietavým postojom k väčšej liberalizácii obchodu cez dohodu TTIP medzi úniou a USA.

Naznačujete, že USA strácajú vo svete partnerov?
Otázka je, či USA chcú teraz hľadať partnerov napríklad len v Severoatlantickom pakte. A či ich chcú iba na to, aby nakupovali americké zbrane a vyrovnávali schodok obchodnej bilancie USA. To znamená, že sú dobrí len vtedy, keď bude vojna? A keď bude vojna, kto bude nepriateľ? Rusko alebo Čína? Čína je ďaleko. Znamená to, že vyletí raketa do Číny a z Číny do Európy a všetko padne napríklad na polceste v Iráne?

O tom, že Ázia je vnútorne konsolidovaná a každá jej subčasť ma presne stanovené poslanie, svedčí aj fakt, že investície smerujúce do Číny idú už teraz cez Hongkong.
Z hľadiska štruktúry investícií smerujúcich do Číny, ktorých je ročne v hodnote okolo 120 až 130 miliárd dolárov, okolo 75 percent prichádza cez Hongkong. Je to transfer. Systém, ktorý Čína zaviedla po vstupe Hongkongu do Číny, vytvoril hongkonský dolár. Ten si zachoval svoje vnútorné komparatívne výhody a napríklad aj preferenčné obchodné vzťahy s USA. Je z tohto dôvodu významným východiskom aj pre reexport z Číny. Je to paradox, že práve Hongkong, ktorý má rozlohu asi 1,5 tisíca štvorcových kilometrov, vyváža ročne za zhruba 550 miliárd dolárov. Čína samotná za zhruba 2 bilióny dolárov. Mnohé položky, pri ktorých vývoze by sa Čína stretla s vysokými dovoznými clami, idú cez Hongkong alebo Singapur. Dokonca aj Taiwan, ktorý je politicky stále neprijateľný, sa stal pre Čínu vedecko-výskumným centrom. Ako príklad možno uviesť firmu IBM, ktorá predala svoju divíziu výroby stolových počítačov a notebookov taiwanskej firme Lenovo. Spomínané počítače sa však vyrábajú v Číne. Kúpite si bicykel, kde máte brzdy značky Shimano, ktoré sú taiwanským modelom, ale možno nikdy Taiwan nevideli. Dnes je takto nastavená čínska stratégia.

Čína kúpila grécky prístav Pireus. Takto si...
Čína kúpila grécky prístav Pireus. Takto si zabezpečila prepravu Pireus - Belehrad do Srbska. Vo výstavbe je aj rýchlodráha Belehrad - Budapešť. Autor: SHUTTERSTOCK

Je tak únia nebezpečne odkázaná na Čínu a Áziu ako takú?
Európsky rast a životná úroveň ľudí bytostne závisia od Juhovýchodnej Ázie, respektíve od Číny. Volkswagen sa napríklad stal najväčšou svetovou automobilkou za vlaňajšok vo výrobe automobilov s výrobou vyše 10 miliónov kusov. Ale treba pripomenúť, že 5 miliónov kusov vyrobila automobilka v Číne. Pričom iba tri milióny pod vlastnou značkou. A v tej istej fabrike, ktorá patrí Volkswagenu, vyrobili dva milióny čínskych áut. To znamená, že Európa je dnes enormne citlivá na obchodovanie s Čínou.

Ako vnímate najnovšiu iniciatívu Nemecka zastaviť čínske investície v krajine?
Nemecko môže dnes povedať nemeckým firmám, aby nepredávali. Ale treba si uvedomiť jednu vec, a to, že to nie sú nemecké štátne firmy, ale väčšinou súkromné. Keď vám dá niekto dobrú cenu, tak ako obchodník nebudete predávať? Ak to nebude aj samotná Čína, tak to predajú Taiwanu a ten to následne predá Číne. Nemecko skrátka nemá právny nárok v dnešnej vyvinutej globalizácii na zákaz predaja firiem čínskym investorom. A nemá to ani ako uchrániť. Čína kúpila aj dve stavebné firmy v Nemecku. Pred štyrmi rokmi, keď boli majstrovstvá sveta vo futbale v Poľsku, tam mali Číňania stavať cesty. Dopadlo to katastrofálne, cesty sa doslova zvlnili, doteraz sú z toho súdy. Za štyri roky sa však naučili stavať. Dnes robia Číňania kompletnú rekonštrukciu americkej Empire State Building v New Yorku, stavajú najvyššiu budovu v Bahrajne a druhú najvyššiu na svete v Šanghaji.

Aké majú plány Číňania s U.S. Steelom Košice?
Ohlásený čínsky investor He Steel, ktorý má prísť do U.S. Steelu Košice, podľa môjho názoru rýchlo zruší všetku „špinavú“ výrobu, teda výrobu primárneho železa. Budú ho voziť z Číny po Hodvábnej ceste alebo Transsibírskej magistrále, ktorá sa končí v Košiciach. Budú však vyrábať ako európska firma plechy na autá pre všetky európske automobilky. Tie budú rady, pretože dostanú plechy, ktoré budú možno o tretinu lacnejšie ako tie, ktoré pôvodne vyrábal U.S. Steel Košice. Pre He Steel má vstup do U.S. Steelu oveľa väčší význam, ako má pre Američanov. Tí sem prišli jednorazovo zarobiť. Číňania chcú nastaviť systém a expandovať. He Steel je vlastne trójsky kôň pre EÚ, s ktorým Číňania chcú prejsť do Európy, podobne ako k nám svojho času prišli kórejské autá do Žiliny a tak obišli ochranné bariéry EÚ. Veď si pamätáme ešte, ako boli uvalené asi 40-percentné clá na dovoz kórejských áut do Poľska. Boli aj kvantitatívne opatrenia, že každý rok môže byť len 11 percent kórejských a japonských áut z celkového počtu áut, predaných rok predtým, uvoľnených na trh EÚ. Takže keď sa predalo 10 miliónov áut, mohli doviezť len 1,1 milióna áut z Kórey či Japonska. Dnes už to vďaka Žiline, ale aj Nošoviciam neplatí.

Aká je ich dlhodobejšia stratégia v tomto smere?
V marci tohto roka pricestoval do Iránu čínsky prezident Sin Ťin-pching, aby podpísal s iránskym prezidentom Hassanom Rúhaním dohodu o pokračovaní železnice do Teheránu, keďže táto trasa Peking – Teherán nebola funkčná. Už dnes môžu chodiť čínske vlaky do Teheránu, medzitým sa stavia trasa Teherán – turecká hranica. Navyše Čína kúpila grécky prístav Pireus. Takto si zabezpečia prepravu Pireus – Belehrad do Srbska. Vo výstavbe je podľa dostupných informácií aj rýchlodráha Belehrad – Budapešť. Je otázka dvoch-troch rokov, kým to celé dobudujú. Najväčším svetovým vývozcom tovaru v kontajneroch je práve Čína. Zhruba tri štvrtiny všetkých kontajnerov ide cez USA. Napríklad kontajnerová loď Maersk príde do amerického mesta Seattle, tam tovar vyložia na vlak, ktorý prechádza cez celé USA, potom ho v Bostone alebo New Yorku naložia na lode, dovezú do Hamburgu a znovu nalodia alebo naložia do vagónov, ktoré prídu na Slovensko. Ak Čína postaví kompletne novú Hodvábnu cestu a aktivizuje Transsibírsku magistrálu, tak prestane byť závislá v tomto smere od USA a Američania stratia kontrolu nad čínskym exportom. Skráti sa aj dĺžka prepravy z 5 až 6 týždňov asi na dva. Čína tak bude už môcť dovážať aj potraviny. To nie je len o tom, že Čína obíde takto USA. Je to aj šanca pre Slovensko vyvážať slovenské tovary do Iránu či Iraku. A tu sa bude prehlbovať aj naša väčšia naviazanosť na Čínu.

V prípade oceliarstva má únia kvôli Číne veľké problémy. Už ste však spomínali, že ani uvalené clá na čínsku oceľ nepomôžu.
Európa vyrába asi 9 percent z celkovej svetovej produkcie ocele. Čína vyše 50 percent. Ak by som mal v rukách rozhodovacie kompetencie, tak postupne zavriem oceliarsky priemysel v Európe. Je to pre nás dlhodobo stratová vec. Sú to pre nás veľké náklady, dotované náklady, nehovoriac o znečisťovaní životného prostredia. Oceliarsky priemysel dnes v Európe priamo a nepriamo zamestnáva zhruba 3 milióny ľudí. Sú dobre platení a majú silné odbory. Ale čínska pracovná sila je lacnejšia a vstupné náklady tiež. A tam ľudia neprotestujú. Navyše v Európe máme dotovanú energiu, uhlie, železnice. Všetko je dotované a my to platíme z daní. Je to skrátka odvetvie, ktoré nemá budúcnosť. Hľadajme radšej veci, cez ktoré my ako Európa zvýšime závislosť Číny od nás. O tomto dnes politická diskusia momentálne neexistuje. Viete, koľko platí čínska oceliareň za kilowatt energie? Asi dva až tri centy. My v Európe platíme asi desaťkrát viac. Oceliar tam robí za 200 dolárov, oceliar v Košiciach v rovnakej pozícii za zhruba 2-tisíc eur. Koks, ktorý sa u nás rádovo nakupuje za 400 eur za metrickú tonu, Čína vyrába možno za desatinu. Potom ju obviňujeme z dumpingových cien, ale my vlastne robíme to isté. Dotujeme U.S. Steelu elektrickú energiu, uhlie, navyše podniku, ktorý berie investičné stimuly. Nám sa to nepáči, keď to robí Čína, ale robíme to isté. Keď sa do tohto procesu zamiešajú politici, tak je z toho len problém, do debaty je zapojených málo odborníkov. Prestali platiť vo svete argumenty, vyhrávajú len emócie.

Má Čína aj vnútri únie vytypovaných partnerov na užšiu spoluprácu do budúcnosti?
Pre Čínu sú do budúcna strategickí hlavne Srbi, Poliaci a Rumuni. Rumuni preto, že kedysi oni jediní z RVHP s nimi kooperovali. Ostatní boli proti nim. Krajina je takisto pri Čiernom mori, čo je pre Čínu strategická pozícia. Srbsko je veľká krajina a pre Číňanov je takisto strategická z hľadiska polohy, keďže uvažujú nad tranzitnou trasou Pireus – Belehrad a Budapešť. Poľsko je pre nich dôležité vďaka širokorozchodnej trati, ktorá cez územie tejto krajiny prechádza. Navyše už teraz má nadštandardne veľkú obchodnú výmenu s Čínou. Poľsko je stred Európy, má svoje dopravné cesty a vstup na Baltské more. Má letecké spojenie do Číny, veď aj teraz v Číne stretnete množstvo Poliakov. V Ukrajine skúpili Číňania ornú pôdu a už tam, aj napriek nepokojom, pestujú obilie, pšenicu, kukuricu. Tieto krajiny sú teda pre nich do budúcna prioritou a v rámci únie sa budú na ne zameriavať. Slovensko im v tejto fáze už nemá čo dať. Máme tu väčšinou zahraničné firmy, nemáme know-how. Okrem U.S. Steelu Košice pre nich nie sme veľmi atraktívni. Nie je im už čo veľmi ponúknuť. Zahľadeli sme sa na Slovensku do seba, do našich problémov, a prestali sme vnímať realitu, prestali sme vnímať to, že svet sa už posunul niekam inam.

Peter Baláž (1954)

  • V súčasnosti je profesorom a vedúcim Katedry medzinárodného obchodu na Obchodnej fakulte na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
  • Je hosťujúcim profesorom na viacerých zahraničných univerzitách.
  • Bol poradcom ministrov financií a hospodárstva vo viacerých slovenských vládach.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Baláž #ekonóm #čínska ekonomika #Čína
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Amore Alstromeria Color

Amore Alstromeria Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk