Exčlen Al-Kajdá tvrdí, že od radikálov sa môžeme priučiť

, 10.05.2017 07:00
Hanif Quadir
Bojovník proti radikalizmu Hanif Qadir. Autor: ,

Jeho otec prišiel do Európy v 50. rokoch z Pakistanu. Usadil sa vo Veľkej Británii. Hanif Qadir ako rodený Brit už nezažil chudobné pomery rodičov, v 90. rokoch sám úspešne podnikal. Napriek tomu v roku 2002 prekročil hranice do Afganistanu ako bojovník Al-Kajdá. Keď po týždni precitol, teroristov zradil a vrátil sa späť do Británie, dlho premýšľal, ako sa mohol tak ľahko ocitnúť pod ich vplyvom. Postupne zistil, že ich metódy, ako ovplyvňovať mladých ľudí, sú maximálne efektívne. Dnes radí, aby sme si z nich zobrali príklad v boji proti teroristom, ale aj pravicovým extrémistom.

Písal sa rok 2002, podnikali ste v Londýne, žili si nad pomery, neboli ste už ani mladík. Ako to, že vás pre svoje ciele získali teroristi?
Máte pravdu, už som bol vlastne zrelý muž. Vráťme sa však ešte o rok ďalej do minulosti. Presne 11. septembra 2001 devätnásť ľudí, ktorí tvrdili, že reprezentujú moje náboženstvo, spáchalo v Spojených štátoch hrozný teroristický čin, pri ktorom zahynulo takmer tritisíc ľudí. Cítil som, prirodzene, hnev. Ale aj frustráciu, pretože som si uvedomoval, že to môže spustiť honbu na moslimov. To sa aj skutočne stalo. Navyše zakrátko nasledovala americká vojenská invázia do Afganistanu. Do istej miery som jej rozumel, no zdalo sa mi vtedy nefér, že pre strašný čin devätnástich ľudí sa celá krajina po vojenskom zásahu vráti na úroveň kamennej doby.

Takže podnetom vašich prvých stykov s teroristami bola vojna v Afganistane? Predtým ste nemali radikálne názory?
Tí ľudia ma začali kontaktovať nenápadne. Vďaka svojmu podnikaniu som bol dobre situovaný, a tak ma často oslovovali ľudia z našej komunity, aby som prispel na rôzne charitatívne účely. V prípade pomoci pre Afganistan som to vždy rád urobil. Najmä pod vplyvom televíznych správ, v ktorých prinášali štatistiky o stále sa zvyšujúcom počte obetí, a to nielen medzi vojakmi, ale aj u civilného obyvateľstva. Okrem toho, rétorika vrcholových politikov USA sa menila z pôvodnej vojny proti teroru na akúsi obdobu modernej krížovej výpravy. Keď padali slová o tom, ako v mene Ježiša Krista chcú vykoreniť všetko zlo, aj v našej moslimskej komunite, medzi úplne bežnými ľuďmi, to vyvolávalo dojem, že ide o vojnu proti islamu.

Ľudia z Al-Kajdá vás na odchod do Afganistanu presvedčili až po ôsmich mesiacoch. Aký bol ich prvý kontakt s vami?
Práve cez tie finančné zbierky pre civilné obete v Afganistane. Malo to byť na jedlo, ošatenie, pomoc deťom a vdovám, skrátka humanitárna pomoc. Zdalo sa mi, že to, čo robia, je veľmi ľudské. Ako človek aj ako moslim som cítil povinnosť pomôcť ľuďom v núdzi. Ako dnes, keď vidíte obrázky zničených miest v Sýrii, mŕtve či zmrzačené deti, alebo ako nedávno – dusiace sa po zásahu bojovým plynom – tiež to s vami pohne, ak ste ľudská bytosť.

Vtedy bolo dobre známe, čo je Al-Kajdá zač. Napokon, spájala sa aj so samotným útokom z 11. septembra. Vám neprekážalo, s kým sa stretávate?
S tým, čo sa stalo 11. septembra, som samozrejme nesúhlasil. Ale ani s tým, čo nasledovalo potom. V správach sa objavovali informácie o tom, že americkí vojaci nebojujú len s Talibanom, ale zabíjajú aj nevinných civilistov, že pod vplyvom drog vystrájajú a ohrozujú ľudí v dedinách a mestách, že zneužívajú ženy i deti. To ma vnútorne presvedčilo, že toto je vojna proti islamu, a preto som aj reči o Al-Kajdá začal do istej miery považovať za západnú propagandu. Veď si to predstavte – George Bush svetu hovorí, že Al-Kajdá sú teroristi, no vy sa s nimi stretávate naživo a vidíte, ako veľa riskujú, aby pomáhali obyčajným ľuďom. Videl som v tom konšpiráciu, ktorá ich mala očierniť, a tak som sa s nimi stretával ďalej.

Hanif Qadir odišiel v roku 2002 bojovať do...
Hanif Qadir odišiel v roku 2002 bojovať do Afganistanu s Al-Kajdá. Zakrátko sa obrátil proti teroristom. Krajina nenašla pokoj dodnes.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Reuters, Parwiz

Ako také stretnutia prebiehali?
Tí chlapíci si dávali naozaj veľký pozor. Keď dnes pracujem s mladými ľuďmi, ktorí sa dali na cestu terorizmu, nechce sa mi veriť, akí sú neopatrní. Ovešaní mobilmi, pomaly to zdieľajú na facebooku… Za mojich čias sme najskôr v aute nechali všetky mobilné telefóny, z ktorých sa vybrali SIM karty aj batérie. Následne ich skryli pod sedadlá. Až potom sme mohli vojsť do budovy, kde sme sa rozprávali. Na tom tiež vidno, ako si ma získali. Vždy kontrolovali len mňa, im som absolútne veril, nežiadal som od nich také isté bezpečnostné záruky.

Čo vás podnietilo už reálne odísť do Afganistanu?
Obrázok, ktorý mi ukázali. Bol na ňom americký vojak, ktorý stál nad mŕtvolou malého afganského dieťaťa. Mal v ruke zbraň a usmieval sa. Hovoril som si vtedy – to si myslí, že je chlap? Čo si tým chce dokázať? A cítil som obrovský hnev. Do toho sa objavovali stále nové informácie o tom, ako pri invázii trpia nevinné ženy a deti. Ak si myslíte, že toto sú veci, ktoré človeka zradikalizujú, tak máte pravdu. Zasahuje to vaše emócie, máte chuť spraviť, čo je len vo vašich silách, aby ste tomu zabránili. A ja som v istom momente považoval za jediné správne riešenie odísť priamo do vojnovej zóny.

Ako ste sa tam dostali?
Odletel som normálnymi aerolíniami do Pakistanu, odtiaľ do hraničnej oblasti s Afganistanom, kde mi pridelili šoféra, ktorý ma mal prepašovať cez hranice a doviezť do tábora pre zahraničných bojovníkov Al-Kajdá.

Aký bol váš prvý dojem?
Pripravoval som sa na to, že idem do zóny konfliktu, do skutočnej vojny. Napriek tomu ma od začiatku šokovala neúcta k ľudskému životu, a to aj zo strany afganského Talibanu, aj zo strany zahraničných bojovníkov. Bolo to veľmi nepríjemné prostredie, navyše od zahraničných bojovníkov bol cítiť dešpekt k Afgancom či Pakistancom. Ale videl som aj celé zničené dediny a mestá, zrútené, zhorené budovy, spúšť po bombardovaní, a tak som sa vlastne utvrdil v tom, že to nebola len propaganda, ale naozaj sa tu deje niečo neprípustné. Tiež si spomínam, že som na uliciach nevidel takmer žiadne deti. Povedali mi, že väčšina z nich zomrela pri útokoch, a tak moje odhodlanie zostať a bojovať narastalo.

Vydržali ste tam však iba osem dní. Prečo?
V tábore som videl, ako berú jednému dieťaťu miery. Myslel som si, že to je preto, aby mu vedeli prideliť oblečenie z humanitárnej zásielky, aké som dlhé mesiace podporoval aj ja sám. Hneď som však zistil, že ho merajú preto, aby vedeli, akú veľkosť vesty s výbušninami potrebuje. Vtedy sa to vo mne v zlomku sekundy celé zlomilo. Bolo pre mňa ťažko uveriteľné, že vojaci zo západného sveta dokážu bombami zabíjať aj nevinné deti, no ešte väčší šok u mňa nastal, keď som na vlastné oči videl, že deti na smrť posielajú ľudia mojej viery.

Ako to vnímali tie deti?
Usmievali sa. Hovorili, že pôjdu do raja a stretnú tam svoju rodinu. Boli to deti a mladí ľudia, ktorí stratili rodičov či členov rodiny a bolo neuveriteľne jednoduché ich na samovražednú misiu presvedčiť. Veď, kto mohol zato, že im zahynuli blízki? Američania. Kam sa dostanú, keď sa pomstia Američanom? K rodine. Vlastne to bol pre nich scenár snov – už žiadne ďalšie utrpenie, len raj a blízki… Takú predstavu u nich samozrejme vyvolali ľudia z Al-Kajdá. Vraveli mi, že mladí nepotrebujú vedieť, čo idú spraviť. Stačí, že im povedia, kam sa dostanú. To bolo pre mňa obludnejšie, ako celá invázia do Afganistanu.

Qadir chcel najskôr pomáhať deťom v...
Qadir chcel najskôr pomáhať deťom v Afganistane. Na snímke afganská utečenkyňa v Pakistane s dieťaťom.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Reuters, FAYAZ AZIZ

Rozhodli ste sa pomerne rýchlo…
V tých podmienkach som nemohol váhať, a tak som si zvážil možnosti, ktoré som vtedy mal. Mohol som zostať bojovať po boku týchto chlapov a privrieť oči nad hrôzami, ktoré páchajú. To by bolo neakceptovateľné, nehumánne, neislamské. Mohol som sa im priamo postaviť, no to by bolo šialené. A tak som sa rozhodol odísť a dnes môžem byť naozaj rád, že som zostal nažive.

Bol váš útek z tábora dramatický? Strážili vás?
Zaradil som sa do bežného chodu kempu a nedá sa hovoriť o nejakom strážení. Nemohol som, prirodzene, ani požiadať o odvoz domov. Našťastie bol v tábore stále ten šofér, ktorý ma tam doviezol, a tak som sa rozhodol ho podplatiť, aby ma cestou späť do Pakistanu vzal so sebou. Od momentu, keď som sa definitívne rozhodol odísť, neprešlo ani 24 hodín a už som vystupoval doma na letisku v Londýne.

Neboli ste v hľadáčiku polície?
Našťastie nie. Nijako som sa svojím zámerom odísť do Afganistanu nechválil, takže to mohlo pre okolie pôsobiť ako bežná dovolenka. Ako som už spomínal, naše predchádzajúce stretnutia boli naozaj veľmi dobre utajované. Políciu som neskôr aj sám kontaktoval, ale len si pomysleli, že som v Afganistane vyfajčil veľa trávy a pomotalo sa mi to v hlave.

Tajné služby vtedy ešte nesledovali ľudí, ktorí na krátky čas odišli do "rizikových krajín” a vrátili sa späť?
V tom čase boli teroristi pochádzajúci zo západných krajín, rodení Briti, Francúzi, Belgičania, niečím nemysliteľným. Sám som sa o tom presvedčil o rok neskôr. Vtedy som v sebe konečne spracoval, čo sa mi vlastne stalo, a rozhodol som sa, že musím zabrániť, aby sa to prihodilo aj iným. Keď som sa snažil nakontaktovať na políciu a štátne úrady, aby som im povedal, čo som videl a zažil, brali to na ľahkú váhu, neverili mi. Zmenilo sa to až po júli 2005, teda po teroristickom útoku v londýnskej hromadnej doprave, na ktorej sa podieľali práve aj moslimovia narodení v Británii. Potom ešte prišiel rok 2006 a príprava najväčšieho teroristického útoku od 11. septembra, za ktorou boli opäť teroristi žijúci v Británii. Polícia vtedy prekazila plánovaný útok, pri ktorom chceli útočníci vyhodiť do vzduchu niekoľko lietadiel výbušninami zamaskovanými ako plechovky s nealkom. To "vďaka” nim si dodnes nemôžete vziať cez bezpečnostnú kontrolu na letisku žiadnu väčšiu nádobu s tekutinou. A títo teroristi boli ľudia priamo z môjho londýnskeho susedstva.

Aj ste ich priamo poznali?
Áno, niektorých z nich. Aj preto so mnou úrady začali konečne komunikovať, čo sa týka projektov na deradikalizáciu mladých moslimov v citlivých oblastiach v Británii. Definitívne však políciu presvedčil až úspešný dokumentárny film z roku 2009 Children of the Taliban (Deti Talibanu). Vtedy si aj polícia uvedomila, že teroristi z domáceho prostredia budú do budúcnosti obrovským problémom. Podľa mňa už vtedy, teda pred tými desiatimi až pätnástimi rokmi, keď som tento problém chcel prvý raz riešiť, bol najväčšou výzvou moderného sveta boj s extrémizmom. A to vo všetkých podobách. Tá výzva zostáva, no keďže sa jej kompetentní roky nevenovali, vidíte, kde sa nachádzame.

Napísali ste knihu, ako bojovať s propagandou a verbovaním radikálov. Osobne sa stretávate s mladými ľuďmi z komunít v Británii, v ktorých pôsobia radikáli. Keď porovnáme, ako teroristi oslovujú mladých ľudí dnes a ako to bolo vo vašom prípade, zmenilo sa niečo? Veľa sa napríklad píše o tom, ako teroristi využívajú či zneužívajú sociálne médiá. Sú dnes rozhodujúce?
Ľudia sa niekedy upriamia na nejaký trend a ten akoby zatienil všetko ostatné. Tak je to dnes so sociálnymi sieťami, ktoré sú dôležité, lebo skutočne priťahujú mladých, ale priamy, osobný kontakt je stále veľmi dôležitý. Na toto ľudia často zabúdajú.

Nie sú však sociálne médiá v rukách teroristov veľmi nebezpečnou zbraňou?
To jednoznačne, povedal by som dokonca, že krajinám, ktoré sociálne siete vyvinuli, sa tie neskôr tak trochu vymkli spod kontroly. A dodnes presne nevedia, ako ich manažovať. V súvislosti s pôsobením teroristov na sociálnych sieťach som dokonca počul názory, že im ich spravujú nejaké cudzie štáty, profesionáli. Podľa mňa takýmito vyjadreniami len veľmi podceňujú odhodlanie a schopnosti mladých. Pre nich sú sociálne siete prirodzeným prostredím a vedia s nimi narábať najlepšie. A toto je zároveň jeden z dôvodov, prečo u nich vyhrávajú extrémisti. Kým rôzni odborníci spochybňujú kompetenciu mladých, teroristi ju chvália a zneužívajú. Dávajú mladým pocit, že môžu niečo dokázať. A tak sa opäť dostávame k osobnému kontaktu.

To, že osobný kontakt s mladými ľuďmi je dôležitý, si oneskorene uvedomujú aj rôzne organizácie v našom regióne. Extrémisti ľudí oslovujú osobne už roky a teraz z toho ťažia. Sú metódy moslimských radikálov a pravicových extrémistov podobné?
Určite. Aktuálne navyše obe strany zneužívajú to, že medzi mladými na celom svete je apetít po veľkej spoločenskej zmene. Extrémisti túto zmenu stelesňujú v porážke nepriateľa. Pre mladého moslimského Brita to môžu byť predstavitelia Západu. Radikáli mu vravia, že chcú pošliapať jeho hodnoty. Že na Blízkom východe podnikajú krížové výpravy. Pre Slováka môže byť nepriateľom zase niekto, kto nie je biely a kresťan. Extrémisti ho strašia, že takí ľudia ohrozujú jeho spôsob života a za niekoľko desaťročí z neho spravia menšinu bez žiadnych práv. Sú to pritom vlastne dve monštrá, ktoré narastajú ruka v ruke. Akcia jedných podnecuje reakciu i silu opačného tábora.

A čo s tým?
Určite sa treba s mladými ľuďmi rozprávať naživo. A pritom si treba uvedomiť, kto už roky veľmi úspešne oslovuje mladú generáciu – veď sú to práve extrémisti. Prečo neskopírovať ich metódy a nevyužiť ich pre správnu vec?

Možno preto, že pri presviedčaní využívajú polopravdy, konšpirácie i úplné klamstvá.
Určite netvrdím, že treba šíriť lži. Ale dobre, že ste spomenuli polopravdy či tzv. fake news (falošné správy). Je to opäť príklad toho, ako naša spoločnosť mladým nerozumie a ako ich podceňuje. Veľa ľudí si myslí, že mladí sú hlúpi a automaticky "zhltnú” akúkoľvek fake news. Tak to vôbec nie je, a keď to tvrdíte, určite ich na svoju stranu nezískate. Extrémisti presne vedia, ako ovplyvňovať mladých. Vypustia nejakú polopravdu, ale nepresviedčajú nikoho o jej pravdivosti. Veľmi dobre však poznajú ľudskú náturu, že človek bude zvedavý, a cez takúto polopravdu sa časom sám chytí do siete propagandy.

Čo ste si teda vzali od extrémistov a teraz používate proti nim?
O sile osobného kontaktu som už hovoril. Roky sa stretávam zoči-voči s mladými, ktorí majú tendenciu dať sa k radikálom. Drvivá väčšina si potom vyberie správnu cestu. Takisto treba rozumieť sile hnutí. Tie vedia pôsobiť aj hrozivo a deštruktívne, vyvolávať revolúcie, ale keď vytvoríte hnutie mieru, dokáže meniť nielen ľudské osudy, ale celé dejiny.

Vám sa to čiastočne podarilo hnutím #notinmyname (nie v mojom mene), ktorého ste tvorcom.
Keď o nás robila reportáž BBC, povedali nám, že sme touto kampaňou oslovili viac ako 300 miliónov ľudí z takmer každej krajiny na svete. Išlo nám o to, ukázať po nejakých teroristických útokoch, ktoré vykonali moslimskí radikáli, že takéto skutky nepáchajú v našom mene, v mene nášho náboženstva islamu. Veľa mojich moslimských známych sa ma pritom pýtalo – prečo by sme sa mali zakaždým ospravedlňovať? Ale to nie je ospravedlnenie, len zaujatie stanoviska. Pred časom sa mi potvrdilo, že to bolo dobré rozhodnutie.

Ako?
Polícia ma raz zavolala k mladej žene, ktorá utiekla od teroristov tzv. Islamského štátu, ku ktorým sa predtým pridala. Po návrate do Británie ju zatkli a uväznili a ona si vyžiadala moju návštevu. Hovorila mi, že kampaň #notinmyname, pri ktorej sa ľudia celého sveta fotili s týmto nápisom, úplne vyviedla z miery teroristov. Spomínala, že bola práve v meste Rakka, keď jej spolubojovníci špecializujúci sa na kybervojnu zúfalo pobehovali po miestnosti, nadávali, no nedokázali toto hnutie nijako zastaviť.

Ako vaše aktivity vnímajú britské úrady?
S obavami. Pracujem na šikmej ploche, veď nie každého sa od radikalizácie podarí odhovoriť a keď niečo nevyjde, štát v tom nechce byť nijakým spôsobom zainteresovaný. Majú tiež nedôveru k tomu, že by jeden človek mal vytvoriť nejaké hnutie, ktoré by ovplyvňovalo tisícky mladých. Hoci by to bolo pre dobrý účel, ten človek by mal zrazu obrovský vplyv a moc, pretože by ho nasledovala mladá generácia. A to sa úradom tiež nepáči, opäť je v tom riziko a vládne programy sa držia od rizika čo najďalej.

Aká je teda budúcnosť tejto svetovej kampane?
Keďže už nespolupracujeme s britskou vládou, musíme hľadať zdroje inde. Boli by sme radi, aby kampaň nebola len reakciou na nejaké udalosti, ale aby dokázala ovplyvňovať názory ľudí a vzdelávať ich o veciach, ktoré zle interpretujú. Inými slovami, v minulosti sme chceli, aby sa ľudia len ozvali, teraz chceme, aby pôsobili aj na okolie a prispeli k porozumeniu.

Akým spôsobom?
Vyvracaním niektorých mýtov, napríklad o kultúrnych rozdieloch. Zle pochopené sú aj obyčajné gestá a v konečnom dôsledku to prehlbuje nevraživosť či strach z neznámeho. V tomto však robíme chybu aj my moslimovia. Každý jeden z nás by si mal uvedomiť, že svojím príkladom môže zmeniť pohľady celého svojho okolia. Stačí byť napríklad dobrým, starostlivým susedom. Ukázať známym, že krutosť nie je súčasťou islamu, utláčanie nie je súčasťou islamu, pretláčanie svojich náboženských predstáv nie je súčasťou islamu. A naopak, že dobý moslim sa stará o susedov, dodržiava zákony krajiny, v ktorej žije. Inými slovami, ak máte predo mnou podvedomý strach, asi nerobím dobre svoje poslanie.

Hanif Qadir (1965)

bojovník proti radikalizmu

Hanif Qadir.
  • Jeho rodičia pochádzajú z Pakistanu, on sa narodil vo Veľkej Británii. V roku 2002 sa pridal k Al-Kajdá ako zahraničný bojovník vo vojne v Afganistane, no po ôsmich dňoch znechutený praktikami spolubojovníkov od teroristov utiekol.
  • V roku 2003 založil občianske združenie Active Change Foundation, ktoré pomáha mladým moslimom v Británii k lepšej budúcnosti a snaží sa odradiť ich od radikalizácie.
  • Dnes je považovaný za jedného z najväčších európskych expertov na deradikalizáciu mladých; na túto tému napísal aj knihu Preventing and Countering Extremism and Terrorism Recruitment: A Best Practice Guide (Prevencia a zabraňovanie extrémizmu a náboru medzi teroristov: Najlepšia praktická príručka).
  • V Bratislave vystúpil na konferencii Hodnotové konflikty a násilie (Value Based Conflicts and Violence), ktorú zorganizovala nezisková organizácia PDCS (Partners for Democratic Change Slovakia).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#terorizmus #pravicový extrémizmus #extrémizmus #al-Kajdá #Afganistan
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk