Pavel Dvořák dal dejinám ľahkosť príbehu

, 27.05.2017 08:00
historik, pavol dvorak
Historik Pavel Dvořák oslávil 80 rokov. Autor: ,

Bratislave ponúkol späť more a veľrybu. Kamenné nástroje vrátil z vitrín do rúk lovcom a zberačom. Meče dal hrdinom, akurát divákom a čitateľom ponúkol namiesto jednoznačných odpovedí ďalšie otázky. Ľuďom v Himalájach dal najnovšie dôvod na obdiv. Je pre nich vzácnosť vidieť bielovlasého človeka, no ešte väčším prekvapením bol pre nich vek muža, ktorý sa odvážil prejsť náročným terénom. Historik, prozaik, publicista Pavel Dvořák oslávil 13. mája 80 rokov.

Ako sa ocitol Ján Nepomucký, patrón mostov, na vašom priedomí?

Kedysi bol na moste. Chodil som sem do prvej ľudovej, ešte sa na to pamätám. Len potom vyrovnali cestu a ocitol sa mimo vody, mimo mosta. Stál na osamelom mieste. Neďaleko bola krčma, a keď opilci odchádzali, tak išli pozrieť Janka, vypili ešte fľašu vína, potom ju doňho hodili. Bolo mi ľúto tej sochy, nemala hlavu, bola v strašnom stave. Požiadal som o súhlas, aby som ju mohol previezť ku mne. Pamätám si ešte, ako mala náruč plnú črepov. Dal som ju zreštaurovať. A tak je na mostíku, aj keď nie na moste. Škoda, tie staré budmerické mosty už napokon nejestvujú.

Váš dom je jediná obývaná národná kultúrna pamiatka v obci?

Áno, je to krásna architektúra. Dostal som aj dve ceny za jeho rekonštrukciu a údržbu.

Prečo sa podobných domov nezachovalo v dedine viac?

Ľudia chcú mať nové domy. Búrajú staré, nové stavajú. Niektoré boli schátrané, vlhké.

Lenže aj vy ste kupovali už polovičnú ruinu. A predsa ste sa pustili do obnovy pamiatky. Čo mnohých odrádza, je obava, že im pamiatková ochrana bude zväzovať ruky. Pre vás to nebola prekážka?

Naopak. Bola to významná pomoc. Pamiatkari mi dom pomohli určiť, pomohli pri rekonštrukcii a radia mi dodnes, čo si veľmi cením.

Aký je príbeh vášho domu?

Zomrela tu stará pani, ktorej sa hovorilo Marčula. Dom bol prázdny a v hrozne zlom stave. Zozadu domu bol potôčik, ktorý bol síce romantický a pekný, ale podmyl múry. V deň, keď som mal začať s opravami, tak sa ráno zrútil jeden hlavný múr a už bol problém rozpoznať, čo je čo. Na to, že mám klenbovú pec a otvorený komín, ma upozornili práve pamiatkari. Neskôr, keď sme kopali pivnicu, narazili sme na starú hrnčiarsku pec, plno črepov. Podarilo sa určiť, že dom bol pôvodne roľnícko-remeselnícky, že tu býval roľník, ktorý sa zaoberal výrobou keramiky.

Ktoré storočie?

Ťažko povedať, možno 18. Robil krásne veci, podarilo sa mi získať jednu misku. Mal kolok – slniečko, papršleky stočené do kruhu a palcom pri uchu nádoby urobil odtlačok. Môj dom bol na konci dediny. Na vonkajšej stene som našiel okno, ktoré zrejme zamurovali, keď si niekto vedľa začal stavať dom. Domy, ktoré robili s ohňom, boli pre dedinu nebezpečné, preto ich umiestňovali čo najďalej od centra pri vode, a tu tiekol potok. Tu býval hrnčiar, neďaleko kováč, údenár. Ľudia mi nosili veci, keď niečo našli, aby som mal radosť.

Iní povedia, že lacnejšie je zbúrať staré a postaviť nové. Nevyjde nás to nakoniec všetkých draho? Nesprávame sa macošsky k vlastným dejinám?

Mne je vždy ľúto, keď vidím, čo sa zase zbúralo v Bratislave. Pretože som bol svedkom, ako sa Bratislava búrala vo veľkom. Ako zmizlo Podhradie. Ako sa sľubovalo všeličo, že tam bude taká urbanistika a taká zástavba. No a čo tam je? Vidíme to všetci. To s históriou nemá nič spoločné.

Ako si spomínate na Podhradie?

Keď som bol chlapec, pamätám si, ako som chodil na Bratislavský hrad, kde bol amfiteáter, premietali sam tam filmy. Ako som chodil po uličkách plných malých domov. Čo to bolo za neuveriteľnú romantiku… A ďalšie uličky boli tam, kde je dnes Národná rada Slovenskej republiky, pod hradom ďalšie. To bola rozsiahla drobná zástavba, ktorú som videl v Bruseli. Sú tam na ňu neuveriteľne pyšní a stále ju opravujú. Netreba ísť ani do Bruselu, niečo podobné majú v Prahe. Zlatá ulička. Spieva sa o tom v jednej Hašlerovej pesničke – Z blata slepované… Áno boli to také hlinené domy, ale keď sa ich podarilo zachrániť, stálo to za to. Dnes sa tam vyberá osobitné vstupné. Kúpite si vstupné na Pražský hrad, ale keď idete do Zlatej uličky, musíte platiť ešte raz.

Ste historik, ktorý nechcel dokončiť štúdium histórie. Prečo?

Nebavilo ma to. Prihlásil som sa študovať históriu pod vplyvom učiteľky na gymnáziu, ktorá mi hovorila, aký som dejepisný talent. Išiel som na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Ale veľmi rýchlo som prišiel na to, že tie dejiny sú hrozne povrchné. Stranícke orgány predpísali tézy, ako majú dejiny vyzerať, a historici to napĺňali.

Videli ste svoju budúcnosť skôr v novinách?

Na konci štúdia som sa zamestnal v novinách a rozhodol som sa, že v nich aj zostanem. Načo mi je promócia a titul. Keď som to oznámil rodičom, bol z toho veľký poplach, aj v zamestnaní. Rodičia boli nešťastní, vyvinuli na mňa veľký tlak, až som mu nakoniec podľahol. A urobili dobre.

Predpísané tézy hovorili o tom, že cirkev je zlá, šľachta je zlá. Mohlo to tiež prispieť k zvláštnemu vzťahu Slovákov k šľachte?

Určite. Na Slovensku navyše išlo takmer výlučne o maďarskú šľachtu, ktorá tu bola cudzím prvkom, neobľúbeným. Videli v nich nepracujúcich. A keď sa náhodou vyskytol šľachtic, ktorý pracoval, tak naňho civeli ako na divé zviera. Ale koniec tejto šľachty a kaštieľov nastal v roku 1945.

Keď šľachtici ušli do Nemecka, do Rakúska…

A ľudia vtrhli do ich príbytkov a nemilosrdne ich vyrabovali. Nielenže si odnášali vzácne veci, ale programovo, napríklad na Červenom Kameni, vyhadzovali von oknom starý nábytok, ktorý sa po hradnom kopci kotúľal a rozpadával sa po ceste. Vyrabovali Budmerice. Keď revolučný národný výbor vyhlásil pod trestom smrti, že sa to musí vrátiť, ľudia to nanosili do parku. Nahádzali to na kopu a ušli, aby nemali hanbu. Prišli Rusi, a tí s tým kúrili. Naozaj tu nezostalo nič. Prišla jedna revolúcia, druhá. Minulosť ťahala za kratší koniec. My si neuvedomujeme, ale po roku 1945 sa ničila naša národná história. Boli to pamiatky národa! Ale na to nikto nedbal. Strieľalo sa do obrazov, do sôch, rozkopávali sa maľby. Vykrádali sa archívy, hľadali sa peniaze, zbrane, šatstvo. Bola to nešťastná doba pre slovenskú históriu.

Tézy o zlej šľachte boli asi klincom do rakvy…

Bolo dané, že šľachta aj cirkev sú reakčné. To znamená, že sa vôbec neskúmali dejiny týchto ľudí a inštitúcií, a teda dejiny nemohli byť úplné. Viera a cirkev pritom zohrávali obrovskú úlohu v stredoveku a neskôr v novoveku.

Ako vznikol nápad písať históriu cez príbehy?

Už som mal za sebou veľa kníh, keď som začal písať dejiny Bratislavy. Bola to veľmi hrubá kniha a mala názov Zlatá kniha Bratislavy. Čo nebolo vyťahovanie sa, ale v prvej polovici 20. storočia vyšla kniha s rovnakým názvom a ja som na ňu chcel nadviazať. Ukázalo sa, že sa to nedá, že tá kniha má úplne iný charakter, keďže tam bolo veľa reklamy, inzerátov, občas nejaká štúdia. Tak som začal skladať svoju knihu od najstarších dejín až do súčasnosti, a pretože som mal skúsenosť, že najväčší úspech mali tie knihy, v ktorých boli príbehy, tak som cieľavedome začal stavať dejiny Bratislavy na príbehoch. Keď kniha vyšla, bol som veľmi nervózny. A rád spomínam na to, ako vyšiel Večerník s titulom Dvořák na dračku. Kniha sa vydala v priebehu roka trikrát a dosiahla vysoký náklad, asi 15-tisíc, ktorý už vtedy bol rekordný, dnes ani nehovorím. Tie náklady sú okrem nejakých ženských románov oveľa nižšie. Takže v praxi som si overil, že príbeh je nosný a až potom je zaujímavá aj história. Neskôr som to teda otočil.

Pavel Dvořák na nedávnej expedícii v Číne.
Pavel Dvořák na nedávnej expedícii v Číne. Autor: PAVEL DVOŘÁK ML.

Ako?

Keď som si naštudoval napríklad dejiny o maďarizácii, už som cielene hľadal príbeh. Nechcel som vymyslieť novú schému. Našiel som si príbeh človeka, na ktorom sa kdesi v pozadí odohráva celé historické obdobie. Osvedčilo sa to. Mal som šťastie, že som sa venoval histórii nepretržite od roku 1955, ak nerátam zopár rokov, ktoré som strávil v redakciách. Ale aj tam som sa venoval veľmi často histórii. Ba dokonca cez cyklus v denníku Práca – Ako sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska som sa do histórie vrátil a už som z nej nikdy neodišiel. Bolo to v roku 1967, keď ma niekto upozornil, že v Bratislave žije bývalý mestský archivár doktor Ovídius Faust. Chodili sme spolu po Bratislave a on mi rozprával príbehy o tom, ako sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska. Tu popravili Jána Škapíka, jedného zo strojcov vzbury slovenských vojakov v júni 1918, tu stála francúzska delegácia, tu strážili prehradený most, aby nikto neprešiel. Uverejnil som prvé pokračovanie, ráno som prišiel do redakcie a našiel som tam plno ľudí, ktorí na mňa čakali.

Mali pre vás ďalšie príbehy?

Naraz som videl, že tá história má neuveriteľnú nosnosť. Ľudia, ktorí rok 1919 zažili na vlastnej koži a stali sa účastníkmi revolúcií, nesmierne významných udalostí, veľmi trpeli, keď sa začalo zhadzovať, čo prežili. Prvá republika bola podľa komunistických ideológov buržoázna a teda zlá. A oni podľa toho slúžili niečomu zlému. A keď sa odrazu objavil článok, ktorý oslavoval toto obdobie, dvere redakcie sa nezatvorili niekoľko týždňov. Dostával som nové nápady, pamiatky, pohľadnice, rukopisy, mapy, knihy. Ľudia sa veľmi tešili, ako niekto pripomenul ich mladosť a to, aké významné veci urobili. To bol rok 1967. A potom, v roku 1968, sa všetko zmenilo. Ale v histórii som už zostal.

Ako sa volal seriál s archivárom?

Prechádzky s doktorom Faustom. Ale ten titul dlho nevydržal, pretože sa prihlásil Slovenský zväz protifašistických bojovníkov a oznámil mi, že doktor Ovídius Faust bol kolaborant a že ho jednoducho nemožno oslavovať. Chceli, aby som ho z textov úplne vyhodil.

Čo ste urobili?

Povedal som, že nemôžem. Nakoniec sme sa dohodli na kompromise, že zmizne z titulku a zostane len v texte. Bol to politický úradník, určite sa tam naňho niečo našlo. Hovorili mi, že odhaľoval pamätnú tabuľu Hitlerovi. Podľa môjho názoru bol na to malý pán.

Nevymýšľal si doktor Faust?

Trošičku. Keď som tie miesta navštevoval sám, o ktorých mi rozprával, a niektoré veci mi boli nejasné, naraz som zistil, že on vždy odpovedal. Aj vtedy, keď nevedel. Mnohé veci som musel meniť a opravovať. Ale to je moja ďalšia autorská skúsenosť. Robím rozhovory s ďalšími historikmi, ale musím si ich vyjadrenia overovať. Ako hovoria Česi: „Co je psáno, to je dáno.“

Ako sa treba zachovať v prípadoch, keď sa do histórie začne miešať politika?

Politika do histórie nepatrí. Aj keď je to veda navýsosť politická. Mnohokrát som dostával napríklad otázky, ktoré sa týkali maďarizácie, honfoglalášu (maďarský výraz pre tzv. zaujatie vlasti, t.j. príchod starých Maďarov do strednej Európy ), ničenia, vypaľovania. A ja som vždy vysvetľoval, že to je spolitizovaná história, a tá je nanič. Tej sa vyhýbam. Ale mám riešenia aj zložitých problémov. Ako sa napríklad výraz Slováci stratil v Uhorsku.

Slováci už neboli dôležití?

Práve naopak. Boli významní. Stali sa spolubudovateľmi Uhorského kráľovstva, mali na tom veľký podiel a nik o tom nepochyboval. Keď napríklad pomohli svätému Štefanovi poraziť šomodského župana Kopáňa spolu s nemeckými rytiermi, za odmenu dostali majetky v Šomodskej župe, pridali sa k najvýznamnejším rodom. Lenže to bolo obdobie, ktoré nemohlo byť slovenské.

Prečo?

Bolo to obdobie stredoveku a vtedy bola úradným jazykom latinčina. Každý rozprával takým jazykom, ktorý mu bol prirodzený. Časť šľachty rozprávala nemecky, časť slovensky. Dokonca vieme to z oveľa mladších čias, napríklad z príbehu Turzovcov, ktorí rozprávali na Orave po slovensky. Aby sa dorozumeli s ľuďmi. Otázka jazyka mala vždy svoje technické parametre. Jednoducho, bolo sa treba dohovoriť.

Články v Novom Slove ste spracovali knižne v úspešnej edícii Odkryté dejiny, venovali ste sa praveku. V knihe Zázrak obilného zrnka ste sa dotkli počiatkov civilizácie a prvých roľníckych kultúr. Ako sa to dá, objavovať príbehy z obdobia, z ktorého zostali len kamene, úlomky kostí?

Pravek je nesmierne zaujímavý. Aj preto, že tam sa človek stretáva s vývojom historiografie. Ako sa vyvíjali názory ľudí na dejiny. Čo to znamenalo, keď objavili prvého neandertálca v Neanderovej doline, čo to bolo za senzáciu, ako ľudia odmietali mať takéhoto „pokriveného“ predka – a k tomu určite aj pohana. Tak z neho robili gorilu, medveďa. Keď som nedávno začínal edíciu Stopy dávnej minulosti, dejiny Slovenska v desiatich zväzkoch, začal som práve neandertálcami. Táto kapitola je totiž na Slovensku veľmi významná, našli sa tu zaujímavé objavy. Poznáme osudy bádateľov, ľudí, ktorí na tieto objavy prišli a museli bojovať proti predsudkom. A vôbec, to odkrývanie pohanskej doby je nesmierne zaujímavé. V Česku, povedzme, vznikla teória o takzvaných bobkárskych hroboch.

Bobkárska kultúra?

Išlo o hroby tzv. skrčencov, ľudí, ktorí sedeli „na bobku“. Česi z nich urobili kultúru. Lenže neskôr sa ukázalo, že je to hlúposť. Ku skrčeným kostrám sa objavovali pamiatky z rôznych čias, takže to bol len spôsob pochovávania, ktorým sa časovo nič nedalo určiť. Na to slúžili práve prídavky v hrobe. Objavy z najstarších čias sú však úžasné. Slovensko je preslávené hromadnými nálezmi bronzových mečov. Ide napríklad o príbeh gazdu, ktorý vyoral jeden meč, bol zvedavý, začal kopať, našiel druhý, tretí, napokon ich vykopal 17. To sú nesmierne zaujímavé veci. Dodnes som vydal osem zväzkov Stopy dávnej minulosti a práve prvý zväzok má najväčší úspech. Predalo sa 15-tisíc kusov. Ľudia prišli praveku na chuť.

Zaujímavé štúdie o praveku prinášajú genetici. Tvrdia, že do Európy sa šírila najmä neolitická kultúra, menej ľudia, nositelia tejto kultúry. U mnohých historikov, archeológov sa to nestretáva s pochopením. Čo na to hovoríte vy?

Aj pre mňa je to príliš mladá teória. Musí na sebe ešte popracovať. Pre mňa je aj tak určujúci príbeh. Raz sme sa zhovárali s antropológom Milanom Thurzom o neandertálcoch. Analýzy DNA vtedy tvrdili, že neandertálci vyhynuli, že ich mladší lovci vyhubili a zjedli. Dodnes si pamätám na úsmev doktora Thurzu, keď mi povedal, že on jednoducho neverí, že by mohla zmiznúť takáto obrovská skupina obyvateľov. Že určite niektorí prežili, postúpili. Povedal – môžete vziať jed na to, že aj my máme v sebe neandertálsku krv.

Odborník na archaickú DNA Svante Pääbo skutočne najnovšie tvrdí, že v DNA Európanov sa predsa len nachádzajú asi tri percentá neandertálskej DNA…

Určite tu niečo z nich zostalo. Ťažko sa to však skúma. Povedal som, že Slovensko je bohaté na praveké nálezy, ale tie použiteľné spočítate na prstoch ruky. Gánovský výliatok mozgovne je úžasný, ale je to vlastne kameň. Je tu pár čelových kostí nájdených vo Váhu.

Ako novinár ste sa venovali aj reportáži. Ako veľmi je pre historika dôležité byť priamo na mieste činu?

Za tých desať rokov v novinách som sa naučil klásť otázky, vnímať miesta ako reportér. Neskôr v televízii som sa naučil vidieť obraz. Zachovalo sa vo mne dosť z novinára, aj keď píšem o praveku, o stredoveku, lebo to mi dáva možnosť nesmierne zaujímavého pohľadu na udalosti.

Takže ste poctivo prešli väčšinu z miest, ktoré opisujete?

Len výnimočne by sa našlo miesto v mojich knihách, na ktorom by som nebol. Som zvedavý človek.

Dnes sa dá veľa vecí robiť na diaľku, virtuálne. Artefakty, budovy, celé lokality sa digitalizujú. Nedávno sa mi posťažoval expert na pralesy Martin Mikoláš, že pribúdajú počítačové štúdie, ktorých autori sa neunúvali vkročiť do lesov, o ktorých píšu. Deje sa to už aj pri skúmaní histórie?

Dúfam, že nie. Pamätám si, ako raz profesor Kučera povedal, že historici chodia málo do múzeí, pretože majú písomný materiál. Lenže múzejné pamiatky dávajú písomnému prameňu ďalší rozmer. Aj terén sám osebe je úžasne poučný. Teraz robím obdobie tureckých vojen, prichádzam na miesta, kde sa odohrali obrovské bitky, kde zahynulo 15-tisíc ľudí, a nie je tam nič. Ale keď zapojíte do toho fantáziu a začnete vnímať terén, ktorý sa nemenil, a teraz si uvedomíte, že kresťanské vojsko prišlo z tej strany, turecké z druhej, naraz sa tu stretlo 40-tisíc ľudí, obrovská masa, ktorá musela zaberať značný priestor. Takže chodím rád aj na prázdne miesta.

Vám sa darí znovunachádzať národné dejiny na nečakaných miestach. Ako napríklad to, že meď zo Španej Doliny sa ligoce na dóme vo Florencii. Ako ste sa to dozvedeli?

Cenným zdrojom sú rozhovory s historikmi, ktorí mi rozprávajú o veciach, ktoré ešte nenapísali alebo ani nechcú napísať. Toto všetko mi sprostredkoval stredovekár Martin Štefánik, ktorý so mnou v Taliansku dokonca bol, aby mi to ukázal. Pamätám si, ako sme išli ku kostolu, kde mala byť pochovaná Beatrix Aragónska, manželka kráľa Mateja Korvína. Taliani boli dosť prísni, vyhadzovali nás z pamiatok, z múzeí. Dovolili nám nakrúcať iba to, na čo sme mali povolenie. Čakali sme na kostolníka, a ani ten nám nechcel dať súhlas na nakrúcanie. Štefánik sa ho spýtal, či vie, že tu majú pochovanú Beatrix Aragónsku. Kostolník povedal, že sa mýli. Ale Štefánik sa nedal. Nakoniec kostolník navrhol, že keď mu ten hrob ukáže, tak mu dovolí filmovať. A Štefánik ho našiel.

Autor: PAVEL DVOŘÁK ML.

Aké ste mali skúsenosti v iných krajinách?

Keď sme stáli pri kostole v Rakúsku a vyzvedali sme od človeka, kde zohnať povolenie, tak sa spýtal, či je otvorené. Je. Tak filmujte! Keď sme robili v Turecku, ešte sme len vytiahli kameru na chodníku, a už bol pri nás policajt.

Bola meď z územia Slovenska oddávna cenným artiklom?

Slovensko bolo medenou veľmocou. Neťažilo sa len v Španej Doline, ale aj v Starých Horách a inde. Čakalo sa na tú najlepšiu, najdrahšiu meď, a tou bola meď zo Slovenska. Archeológovia našli v haldách v Španej Doline kamenné mlaty, ktoré slúžili na rozbíjanie rudy. Našli aj praveké pamiatky. To znamená, že táto meď bola už v bronzových dobách veľmi významná a cenená.

Z bronzu, teda zo zliatiny medi a iného kovu, sú aj plakety z Bojnej. Na jednej z nich je zaujímavý nápis. Jazykovedec Pavol Žigo v roku 2013 tvrdil, že ide o prvý nápis v hlaholike, čo by bolo asi o 80 rokov skôr pred príchodom Konštantína a Metoda. Archeológ Karol Pieta sa k tomu stavia opatrne, je to len latinka blízka gréckej abecede. Ako to vidíte vy?

Ja som sa učil, že Veľkomoravania a Slovania nemali písmo. No a naraz sa nájde. Či už je to latinka, hlaholika, pri vzácnom objave písma samotného na tom až tak nezáleží.

Prečo nie?

Nápis je veľmi krátky, z toho niečo vyčítať je problém. Moja žena je významná stredovekárka. Keď som za ňou prišiel s tým, že archeológovia hovoria, že tie štyri plakety tvorili prenosný oltár, ktorý si so sebou niekto nosil na cesty, tak povedala, že v stredoveku bolo možné mať cestovný oltár len so súhlasom pápeža. A teraz si predstavte, že v Bojnej žil človek, ktorý komunikoval s pápežom. Veď to je neuveriteľné!

Bronzové predmety sa našli aj v hrobke veľmoža v Poprade-Matejovciach. Archeológovia tento objav datujú do roku 400, čo je začiatok sťahovania národov. Kto to bol?

Neviem, či sa to dá vôbec zistiť. Aj tu sa však odohrala malá revolúcia, pretože ho pochovali do šachtového hrobu. Obložili ho ílom, ktorý neprepúšťa vodu. Lenže veľmi krátko nato do hrobu vnikli zlodeji, ktorí sa prebúrali a pokradli všetko zlato, s výnimkou jedného predmetu, ktorý si asi nevšimli. No zostala tam vec, ktorá je oveľa hodnotnejšia.

Drevený nábytok. Ale ako je možné, že sa zachoval?

Práve vďaka tomu, že voda prenikla do porušeného hrobu a zaplavila ho. Stáročia bol hrob pod vodou. Voda má jedinečné konzervačné účinky na drevo. Aj Benátky stoja na dubových koloch, ktoré sú vo vode nezničiteľné. A tak sa tu našla posteľ, stolička, stôl z jedného kusa kmeňa, z topoľa. Keď hľadám niečo zaujímavé, čím by som sprítomnil dané obdobie, tak nemusím použiť veci, o ktorých neviem presne povedať, čo sú zač. Či to bol latinský nápis, alebo hlaholika. Ani v prípade veľmoža nevieme povedať, z akej skupiny Germánov pochádzal. No tento fakt, že sa zachoval nábytok, je úžasný. O to viac, že Nemci, ktorí sa zúčastnili na vykopávkach, ho zreštaurovali, zakonzervovali a obnovili. Nesmierne si vážia pamiatky z územia Slovenska z obdobia sťahovania národov.

Predsa je pre niektorých ľudí otázka, kto to bol, asi bytostne dôležitá. Asi by rovno chceli počuť, že bol Slovák…

Je to Germán z doby sťahovania národov, keď Germáni rozkývali svet. Je to obrovské obdobie, ktorého výsledkom bol rozpad Západorímskej ríše. Už sa tu objavili napríklad snahy spájať Keltov so Slovanmi a ďalšie. Ale to je zbytočné, lebo chronológia, respektíve ten históriosled je tak rozpracovaný, že my tam nemôžeme miesto Germánov strčiť niekoho iného. Slovania prišli až potom, veď to vieme.

V hrobke sa našla hracia doska aj pár hracích kameňov. Veľmož sa asi rád hrával. Je pravda, že vy ste hrali mariáš?

Hrávali sme mariáš v jednej a tej istej partii od maturity. Až kým pred piatimi rokmi nezačali moji priatelia postupne zomierať a už nebolo s kým. Spomínam na to s veľkou láskou. Bolo to úžasné, keď som raz do týždňa vypadol zo všetkého, sadol som si s kamarátmi a mastili sme karty.

Vydali ste veľa kníh, no dve z vašich prvých si ľudia nemohli nikdy prečítať. Svet nahoty a Ľudia roku 1968. Zošrotovali ich. Prečo?

Chcel som urobiť knihu o ľuďoch roka, na ktorých postavím pohľad na daný rok. Začali sa však veľmi prísne represálie. Politicky sa už vôbec nedalo nič spomenúť. Ale ešte stále existoval striptíz. Myslel som si, že toto režim azda dovolí. Napísal som knižku, vlastne len taký väčší zošit, s dnes už nebohým Petrom Brázdom, o dejinách nahého divadla. Lenže v tom čase sa už šrotovali Ľudia roku 1968… Vychádzal som pritom z vtedajšej striptízovej vlny, keď striptízových barov bolo bárskoľko. Jeden člen komisie, ktorá nariadila zošrotovanie, prišiel za mnou a povedal – počúvaj, veď v tej tvojej knihe nič nebolo, porozprávaj voľačo. Čakali od toho niečo šteklivé. Boli sklamaní, že kniha mala triezvy pohľad, bola to historická práca. Na háklivú tému, ale myslím si, že to bolo celkom dobré. Dnes sa to už, samozrejme, nedá vydať.

Nevrátite sa k nejakým kapitolám?

Asi nie. Možno keď prídem do mladšieho obdobia. Ktovie, či sa mi nehodí niektorý z tých rozhovorov z knihy Ľudia roku 1968. Tie však vznikali za určitej historickej situácie, ktorá sa pominula, a tí ľudia by to už nepovedali tak isto ako vtedy mne.

Stále chodíte na turistiku?

Áno, pred dvomi týždňami som bol s manželkou v privincii Yunnan, kde sme putovali tri týždne od Himalájí až po tropické lesy v horách Gaoligong. Výpravu zorganizoval môj syn, ktorý žije v Číne a podobné expedície organizuje pre našincov, túžiacich po netradičnej dovolenke v Číne. Najal nám trapera, znalca terénu, zorganizoval karavanu mulíc. Hneď prvý deň sme vystúpili po 23-kilometrovej túre do výšky 3 300 metrov.

Vyšlo vám počasie?

Pršalo. Bolo to hrozné, boli sme úplne premočení. Ale príroda sa nám odvďačila. Po dvoch daždivých nociach, keď boli desaťstupňové mrazy, sa nám ukázalo slnko, teplota vyskočila na 25 stupňov a zrazu sme mali pocit, že sme na prérii. Videli sme pásť sa jaky. A aj tí naši Číňania vyzerali ako Indiáni. Boli národnosti Bai. Jeden sa volal Víťazný tiger, druhý Skákajúci tiger, hovorili sme im bratia Tigri. Dostali sme sa na náhornú plošinu, kde bol riedky vzduch a všade naokolo zasnežené končiare. Šesť dní sme pešo s mulicami a koňmi v karavane putovali po pohorí Cangshan.

Bol aj toto výlet do histórie?

Išli sme po historickej ceste, ktorá kedysi spájala Tibet, Čínu a Barmu, hoci na niektorých miestach by sa vôbec nedala nazvať cestou. Číňania po nej vozili čaj, Tibeťania kone. Dokonca keď Tatári odišli z Uhorska, aby sa dozvedeli, kto bude novým chánom, išli práve tadiaľto a obsadili Čínu. Za druhej svetovej vojny to bolo nesmierne dôležité územie, cez ktoré Američania zásobovali čínsku armádu a odrazili postup japonskej armády du vnútrozemia. Prelietavali cez Himaláje vo výškach, na ktoré tie lietadlá neboli stavané. Mnohé ich prekonali, ale ešte viac ich skončilo v takzvaných hliníkových priesmykoch. Dodnes sú v nich trosky lietadiel, ktoré narazili do brál. Bola to turistika spojená s históriou a mám z toho dobrý pocit. Ale musím sa ešte pochváliť: jednak som zaujal svojimi bielymi vlasmi, lebo Číňania sú skôr prešedivelí ako bielovlasí, tak som sa tam cítil ako Dedo Mráz. Ale keď sa dozvedeli, že mám 80 rokov, dvíhali palec. Som na seba hrdý.

Splavujete ešte aj rieky?

Vlani už sme nešli. Organizoval to syn Jakub, ktorý zomrel na náš obrovský smútok. Ale uvažujeme nad tým, že by sme sa vrátili. Ja som začal na Hrone, teraz ho úplne pokazili, to je zničená rieka. Je hanebné, čo sa tam stalo. Potom sme chodili na Dunaj, pridali sme si Váh.

Keď sa historik prechádza po horách alebo splavuje rieku, predstavuje si, ako asi vyzeralo prostredie kedysi dávno?

Určite áno. Preto rád chodím na tie miesta. Napríklad zo Španej Doliny som sa vydal chodníkom k chotáru Piesky a krátko predtým som počul, že sa to volá Herrengrund, Panský pozemok, ale mal by to byť Bärengrund, Medvedí pozemok. Kráčal som vysoko a dolu podo mnou bol úžasný hustý les a mal som pocit, že tam tie medvede žijú, možno nejaký tam aj bol. Vrátil sa mi pohľad na krajinu, na to, ako asi mohla vyzerať v minulosti. Cítil som, že som na tom správnom mieste. Všetko sa veľmi rýchlo mení.

Ste romantik?

Som čundrák, ktorý chodil do hôr, do lesov, hral som na gitare, sedeli sme pri ohni a spievali. Získal som romantický pohľad na krajinu, na vodu. Myslím si, že aj história je úžasne romantická. Samozrejme, nesmie sa to preháňať. Treba to udržať v norme, a kde tú normu prekročím, tam treba napísať, že toto si myslím, že tak to mohlo byť. Chodím často po besedách. Ľudia sa vracajú a hovoria – to je výborné pán Dvořák, že hovoríte, možno to bolo tak, a možno to bolo celkom inak. Myslím si, že táto veta do histórie patrí.

Pavel Dvořák (1937)

  • Historik.
  • Patrí k najvýznamnejším autorom literatúry faktu na Slovensku.
  • Je autorom literárnych predlôh k obľúbeným televíznym a rozhlasovým seriálom Múzeum života, Stopy dávnej minulosti, Putovanie stáročiami, Príbehy z vitrín, jeho posledný TV seriál sa volá Návrat stratených vekov.
  • Píše históriu Slovenska v desiatich zväzkoch pod titulom Stopy dávnej minulosti, dosiaľ ich spracoval osem.
  • Za prvý diel Stopy dávnej minulosti 1. – Slovensko v praveku získal cenu ministerstva kultúry SR – Najkrajšie knihy Slovenska 2002, táto kniha stále patrí k najúspešnejším v edícii.
  • Je držiteľom Pribinovho kríža II. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.
  • V roku 1991 založil v Budmericiach vydavateľstvo RAK.
  • V roku 2001 vydáva RAK Kroniku anonymného notára kráľa Bela (Gesta Hungarorum) od historika Vincenta Múcsku, ktorú UNESCO vyhlásilo za knihu roka 2001, uspela spomedzi 749 titulov z 31 krajín.
  • Všetky knihy z Vydavateľstva RAK sú dizajnérskym a fotografickým dielom jeho staršieho syna, Jakuba Dvořáka. Vyzdvihnúť treba najmä cyklus Stopy dávnej minulosti, s podtitulom Dejiny Slovenska v príbehoch a desiatich zväzkoch od najstarších čias až do súčasnosti – Slovensko v praveku, Slovensko v staroveku, Zrod národa, Slovensko v Uhorskom kráľovstve, Slovensko v stredoveku – Druhé kráľovstvo a jeho koniec, Slovensko v stredoveku – Čas, cudzích kráľov a siedmy zväzok Slovensko na konci stredoveku. Na Stopách dávnej minulosti 8, Slovensko v čase tureckých vojen (Smrť sultána Sulejmana) po ochorení Jakuba Dvořáka pracovali obaja bratia, Jakub a Pavel, spoločne. Je to zrejme najkrajšia kniha z Vydavateľstva RAK.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Pavel Dvořák #historik #dejiny
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk