Slovenka pôsobí v irackom Zumare, ktorý leží len 60 kilometrov od Mosulu. Mesto sa pred pár dňami podarilo oslobodiť spod nadvlády teroristov z Islamského štátu.
"Mnoho ráz si už ľudia mysleli, že bude všetko v poriadku. Stále sa však nič nestalo. Predčasne sa teda Iračania netešia. Sú nadšení z oslobodenia Mosulu, ale zároveň sú aj trocha cynickí, čo sa týka budúcnosti,“ uviedla Guldanová. Išla na tri mesiace do Iraku, aby tu pomáhala pri projektoch zameraných na vzdelávanie detí.
Foto: Tomáš Halász
Na čo sa zameriava Človek v ohrození v Iraku?
Pôsobíme z irackého Kurdistanu z mesta Dohuk. V spolupráci s našou českou sesterskou organizáciou Člověk v tísni pracujeme v rôznych oblastiach: v regióne Zumaru, Tel Afaru, Hamdaníje, vo východnej aj v západnej časti Mosulu, v Rabii a v minulosti tiež v Zachu. Koordinujem projekt v Zumare neďaleko Mosulskej priehrady. V tejto oblasti náš tím organizuje aktivity na piatich školách a tiež jednu školu prebudovávame. Začali sme tam stavať päť nových tried, keďže škola bola preplnená. Učiteľ musel v jednej triede učiť až 60 žiakov, v laviciach sedeli deti po troch. A v novom školskom roku sa očakáva, že žiakov bude o polovicu viac. Niektoré rodiny sa totiž postupne po vyhnaní Islamským štátom v roku 2014 do lokality vracajú. Na ďalších piatich školách organizujeme celý balík aktivít pre deti a poskytujeme im psychosociálnu podporu. Počas leta sme deti začali aj doučovať, aby mohli od septembra normálne nastúpiť do školy. Mnohé totiž pre konflikt do škôl nechodili a zameškali tak veľa učiva. Zároveň trénujeme učiteľov, aby vedeli, ako majú pracovať s deťmi, ktoré sú traumatizované konfliktom. Od nedele ich bude školiť aj slovenská psychologička, ktorú do krajiny vysielame. O potrebe vzdelávania hovoríme s rodičmi, s miestnymi lídrami, so starostami.
Aké deti máte v projekte?
Tri až štyri skupiny. Sú to deti ľudí, ktorí v krajine zostali, a tiež navrátilcov, teda tých, čo odišli, či už v rámci Iraku, alebo aj za hranice, ale už sú späť. Potom máme vysídlencov z Mosulu, ktorí sa pri zlepšenej situácii chcú vrátiť späť domov. Aj utečencov, najmä zo Sýrie. Tí sú však hlavne v táboroch a my momentálne pracujeme v hosťovských komunitách a obciach.
Foto: ČLOVEK V OHROZENÍ
Hovoríte s rodičmi detí, pracujete na projektoch. Ako však na vás reagujú miestni ľudia? Krajina je stále v konflikte, berú vašu prácu ako niečo pozitívne pre budúcnosť Iraku?
Určite áno. V Iraku je dlhodobý konflikt. Ale vzdelanie je pre ľudí dôležité. Napriek tomu, že sa bojuje, ak ste rodič, rozmýšľate, čo môžete svojim deťom poskytnúť. Aby mali čo jesť, aby boli zdravé, aby boli v poriadku aj psychicky, aby chodili do školy. Veľmi výrazne to takto vnímajú celé miestne komunity. Nepôsobíme tu ako niekto, kto prišiel zo Západu a hovorí ľuďom, že ich deti majú chodiť do školy. Takmer 90 percent našej organizácie tvoria miestni. Sú to Kurdi aj Arabi. Pracujeme s nimi, školíme ich. Priamo oni chodia do škôl. Poznajú ľudí a kultúrne špecifiká, vedia, ako s miestnymi komunikovať, ako s nimi hovoriť na rodičovských združeniach. Dokonca sa nám podarila neobvyklá vec. Vo všetkých piatich obciach, kde pracujeme, nám dovolili používať rozhlas muezína, duchovného, ktorý zvoláva na modlitby. My ho používame každý piatok a na naše aktivity voláme deti.
V Iraku je dlhodobý konflikt. Ale vzdelanie je pre ľudí dôležité. Napriek tomu, že sa bojuje, ak ste rodič, rozmýšľate, čo môžete svojim deťom poskytnúť.
Ako reagujú deti? Určite majú mnoho problémov súvisiacich s vojnou.
Momentálne majú deti oficiálne prázdniny. Keď sme prišli s našimi aktivitami a chceli deti cez leto doučovať, očakávala som, že sa im nebude páčiť, že majú zase chodiť do školy. Bola som však prekvapená, koľko sa ich prihlásilo. Máme projekty pre 720 detí, no prihlásilo sa ich viac ako tisíc! Registrácia bola niekedy aj úsmevná. Prišli deti zo všetkých oblastí aj z iných obcí, mali so sebou malých súrodencov, ktorí ledva rozprávali. Bolo to veľmi milé. Deti sa na naše aktivity tešili. Na druhej strane musím povedať, že všetci sú ovplyvnení konfliktom. Vidieť to na deťoch. Musíme s nimi pracovať. S deťmi, s miestnou komunitou, s učiteľmi. Hovoriť s nimi o posttraumatických stavoch, o tom, ako bude vyzerať budúcnosť. Niektoré deti sú utiahnuté do seba, nechcú rozprávať ani chodiť do školy. Iné sa zase hrajú so zbraňami, napodobňujú vojakov. Veľmi cítiť nacionalizmus. V Kurdistane aj v Iraku. Hovoria o politike. Je to v nich hlboko zakorenené. Preto deťom ponúkame niečo iné. Psychosociálne aktivity a vzdelávanie trochu inou metódou.
Prinieslo oslobodenie Mosulu nejakú nádej pre ľudí?
Myslím si, že pocit tak povediac normálnosti tak skoro nepríde. Ľudia mi písali a pýtali sa ma na oslobodenie Mosulu, ale miestni obyvatelia to akoby ani neriešili. Sú skeptickí. A myslím si, že je to pochopiteľné. Mnoho ráz si už mysleli, že bude všetko v poriadku. Stále sa však nič nestalo. Predčasne sa teda Iračania netešia. Sú nadšení z oslobodenia Mosulu, ale zároveň sú aj trocha cynickí, čo sa týka budúcnosti. Aj ja som trochu neistá. Nevyzerá to tak, že by sa Islamský štát len tak stiahol a teraz príde mier. Nejde len o nejakú skupinu ľudí, ide o ideológiu. Veľmi dlho potrvá, kým sa Irak stabilizuje. Krajina potrebuje pomoc, ľudia potrebujú prácu. Inak zase nastane vákuum, ktoré niekto ako Islamský štát vyplní. V Kurdistane sa tiež chystá referendum o samostatnosti, čo môže znamenať konflikt.
Ste neďaleko Mosulu. Ako bezpečne sa cítite? Môžete sa pohybovať po regióne, máte nejaké obmedzenia?
V rámci Človeka v ohrození a Člověka v tísni máme oddelenie, ktoré sa zaoberá bezpečnostnou situáciou. Vždy kontroluje oblasť, do ktorej ideme. Väčšinou sa preto cítim veľmi bezpečne, dôverujem kolegom, že vedia, aká je situácia. Bola som v jednej obci, kilometer do Mosulu, navštívili sme tam školu. Cítila som sa bezpečne, keďže som bola s kolegami, ale z diaľky sme počuli výbuchy. Stále teda máte pocit, že neďaleko sa niečo deje. Ale život ide napriek tomu ďalej. Ľudia chodia von, stretávajú sa, jedia spolu, nakupujú. Je to zvláštny pocit. Momentálne som hodinu a pol od Mosulu, kde sa stále bojuje. Cítim sa bezpečne takmer všade, ale niekde v hlave vám beží pocit, že nie je všetko tak, ako sa zdá. Vidíte vojakov, mladých chlapcov so zbraňami pri ceste. Prechádzate ich stanovišťami, kde vás skontrolujú. Každý deň nám chodia správy o útokoch. Žijete v tejto situácii, ale nemôžete si to veľmi pripúšťať. Musíte to zobrať ako fakt, aby ste vedeli fungovať.