Existuje pre rodinu, ktorá žije v paneláku, návod, ako začať minimalizovať svoj odpad?
Minimalizovanie nemá nič s tým, kde žijete, panelák alebo dom, tu ide viac o postoj. Začala by som množstvom potravín, ktoré kupujeme a ak ich nespotrebujeme, stávajú sa odpadom. A potom s potravinami balenými v obaloch, ktoré tvoria veľkú časť komunálneho odpadu. Ak chce domácnosť pomerne rýchlo obmedziť množstvo odpadu, treba začať u jedla, mala by lepšie plánovať stravovanie. Nekupovať príliš veľa, možno častejšie. Urobiť si jedálniček na pár dní vopred a pospájať jednotlivé menu, aby sa nadbytok zamrazil na obed do práce, alebo použil pri ďalšom jedle. Čo sa nespotrebuje, podľa pravidiel tej ktorej obce hodiť do bioodpadu alebo kompostovať pri dome. Dnes sa v priemere 25 percent potravín vyhadzuje, niektoré údaje hovoria, že do koša putuje až 40 percent jedla. Od januára tohto roka majú obce povinnosť zbierať bioodpad, separovaný do hnedých nádob, a kompostovať ho. Opatrenie je nesmierne pozitívne a v obciach, kde sa kompostovanie dobre rozbehne, by malo ísť výrazne menej odpadu na skládky.
Obaly z potravín sú problém, aj keď väčšina z nich sú separovateľné a recyklovateľné. Špeciálnym prípadom sú igelitové tašky, ktoré si chronicky ľudia u nás berú vo všetkých obchodoch. Pritom na väčší nákup nechodíme neplánovane a tak nie je problém mať so sebou vlastné tašky. Rýchly spôsob ako obaly z jedla obmedziť a vyhnúť sa aj separácii, je kupovať ovocie, zeleninu a sezónne výrobky bez obalov. Dobré je mať so sebou sieťové tašky a nemusíme si zakaždým brať v obchode alebo na tržnici ďalšie a ďalšie igelitové vrecko na ovocie a zeleninu. Sú to prvé kroky, ktoré však na seba postupne nadväzujú, človek sa stáva vnímavejším a sám zbadá ďalšie možnosti, ako sa vyhnúť tvorbe odpadu.
Ako vysvetliť ľuďom súvislosť medzi skládkou odpadu, separovaním a globálnym otepľovaním?
Všetko, čo sa vyrobí, potrebuje energiu a dopravu. Energia aj doprava vytvárajú skleníkové plyny a teda prispievajú ku globálnej zmene klímy. Ak napríklad PET fľašu odhodíme, má tri možnosti: pôjde na skládku, kde sa bude pár storočí rozkladať, spáli sa na teplo alebo sa zrecykluje. Na jej odvoz na skládku sa spotrebuje nafta, pri spálení vzniknú emisie, v oboch prípadoch vytvárame skleníkové plyny. Ak ju vytriedime, ide do zlisovaného balu a pošlú ju na recykláciu. Tam ju podrvia, tepelne očistia a vyrobia nové plastové granule, z ktorých sa sčasti alebo aj úplne vyrobí opäť PET fľaša alebo iný výrobok. Ušetrí sa až 75 percent energie, ktorá by sa spotrebovala, ak by sa táto PET fľaša vyrobila z čerstvého nerecyklovaného plastu. Prečo? Lebo inak by sa najprv musela vyťažiť ropa, z ktorej sa plasty vyrábajú, táto by sa musela prepraviť do rafinérie, kde sa pripraví na ďalšiu úpravu v chemickom závode. Tam sa z nej vyrobia plastové granule, na čo treba ďalšiu energiu. Pri všetkých týchto energeticky náročných procesoch vzniká obrovské množstvo skleníkových plynov, ktoré naopak recyklovaním ušetríme. Preto PET fľaše, aj iné plastové obaly, ak už naozaj musia byť, treba poctivo triediť do žltého kontajnera. Ale samozrejme najlepší odpad je ten, ktorý vôbec nevznikne a keď sa napijem vody z vlastnej fľaše urobím pre seba aj prírodu to najlepšie.
Za otepľovaním je teda nákladná výroba stále nových produktov, ale aj hromadenie tých starých.
Presne tak. Skleníkové plyny pochádzajúce najmä z ťažby ropy, rafinérií, výroby energie z uhlia a plynu, dopravy a ďalších spaľovacích procesov sa hromadia a tvoria akési zhrubnuté sklo okolo Zeme. Toto sklo neprepúšťa dostatok tepelnej energie od vyhriatej Zeme do vesmíru a tak skleníkové plyny menia klímu na našej planéte. Je možné, že na zmenu klímy majú vplyv aj ďalšie faktory, zatiaľ sa vedci zhodli na tom, že skleníkové plyny majú asi najväčší. Ešte silnejší skleníkový plyn ako CO2, ktorý je produktom spaľovania, je metán. Toho sa síce viac tvorí v poľnohospodárstve pri živočíšnej výrobe, ale veľká časť vzniká aj na skládkach komunálneho odpadu. Ak dávame príliš veľa bioodpadu na skládku, ktorá je uzavretá a kde nebežia procesy za prístupu vzduchu ako napríklad v kompostéri, tak vzniká metán. Ten je podľa niektorých výpočtov až 30-krát silnejší skleníkový plyn ako CO2. Takže takýmto spôsobom ľudia, ktorí nerecyklujú svoj odpad a vyhadzujú ho na skládky, prispievajú k tomu, že skleníkových plynov je čoraz viac. Nespôsobujú však len otepľovanie – spôsobujú celkovú zmenu klímy – to znamená neprirodzené zmeny počasia. Niekde sa oteplí a je extrémne sucho, ale niekde inde je zasa dlhšie zima, alebo prší. Dážď nepadá ako kedysi v rovnomerných predvídateľných zrážkach, ale vo veľkých nárazových vlnách. Tie sa nestihnú vsiaknuť a vznikajú záplavy. A to je len niekoľko vplyvov, ktoré môžeme pozorovať aj u nás na Slovensku.
Zmenil sa aj náš spôsob života? Produkujeme viac odpadov, pretože viac kupujeme. Deravé nohavice si nezašijeme, ale vyhodíme a kúpime nové, a tak ďalej. Hovorí sa o kvantite na úkor kvality. Ľudia sa nepýtajú, odkiaľ ich produkt je a ako vznikol.
Ľudia si niekedy ani neuvedomia, ako nastúpia na rýchlik životného štýlu konzumu. Keď žijú rýchlo, nemajú čas sa zamýšľať nad tým, čo vlastne kupujú. Keď chce človek žiť ekologicky, musí trocha viac myslieť, plánovať a zdravo spomaliť. Veľmi veľa vecí sa importuje z krajín, kde sa vyrába lacno a nie každá firma si dáva pozor na to, akým spôsobom ich výrobky vznikajú, či ich nevyrábajú deti, či sú zamestnanci primerane zaplatení, alebo či sa pri výrobe neprekračujú normy životného prostredia. Bežný spotrebiteľ na to nepozerá.
Kritériom je aj cena.
Tu hrajú svoju rolu aj ekonomické možnosti. Ľudia s nižšími príjmami pozerajú prirodzene najmä na cenu, ale zasa v globále nakupujú menej a tak produkujú aj menej odpadu. Ľudia s vyššími príjmami nakupujú častejšie a produkujú odpadu viac. Je tu ešte fenomén veľmi dobre zarábajúcich, ktorí si radi a často kupujú nové veci a cena často nie je dôležitá. Majú pocit, že veľa pracujú, tak sa chcú odmeniť ďalším konzumom.
Vo Švédsku noviny pravidelne informujú o životnom prostredí v krajinách tretieho sveta, kde sa lacný tovar vyrába. Často prinášajú reportáže o firmách, ktoré vyrábajú svoj tovar v nehumánnych podmienkach alebo na úkor životného prostredia. Zanalyzujú situáciu a neboja sa vyzvať čitateľa, aby sa zamyslel, či je toto tá správna cesta. Pritom radi čitateľmi trošku otrasú a vytiahnu ich z komfortnej zóny. Potom pri kúpe už človek disponuje informáciami o tom-ktorom produkte a rozhodne sa: buď ho nekúpi, alebo radšej vyhľadá podobný tovar vyrobený v EÚ, prípadne hľadá značku ako je napríklad Fair Trade. Následne aj reťazce siahnu po drahšom, ale kvalitnejšom produkte, lebo ľudia tie lacné veci s pošramotenou povesťou nechcú kupovať. Takže samozrejme, je to na Slovensku aj o našich nižších mzdách, ale podľa môjho názoru predovšetkým o osvete. Tu by ste nám vy, novinári, mohli trocha pomôcť.
Pracovali ste istý čas vo Švédsku, ktoré je lídrom v ekológii. V čom to je?
Švédsky environmentalizmus je veľmi silný, je to národ, ktorý má ochranu prírody v krvi. Keď chceli ľudia v nehostinných podmienkach severu prežiť, museli si vážiť všetko, čo sa vyrobilo. Spolupracovali s prírodou na maximum a pocit zodpovednosti sa v nich zakorenil. Šetria na energiách, na zdrojoch a je to vidieť aj v oblasti recyklácie. Odpad vidia ako surovinu, ktorú treba znova použiť, alebo aspoň premeniť na energiu.
V tomto smere sa Slovensko nemá veľmi čím chváliť. Prečo?
Slovensko je v miere recyklácie komunálneho odpadu tretie od konca v rámci EÚ. Za nami je už len Rumunsko a Malta. Myslím si, že tých dôvodov, prečo je to tak, je viacero. Podľa môjho názoru na Slovensku chýba zodpovedná organizácia, ktorá by bola materiálne a finančne nastavená tak, aby výsledkom jej činnosti bola vyššia miera recyklácie komunálneho odpadu. Navyše máme jednu z najnižších cien za skládku v Európe a ľudia nie sú motivovaní triediť odpad. Ak je cena skládky vysoká, obce urobia všetko možné, aby umožnili ľuďom triediť odpad a recyklovali ho, aby tým ušetrili peniaze. Zároveň vyššia cena skládky umožní operovať recyklačným fabrikám v modrých číslach, takže vzniknú naozaj pestré recyklačné možnosti a ľudia sa tak nemusia obávať toho, čo sa deje s ich poctivo vytriedeným odpadom. Ale na Slovensku je ďalší výrazný problém a tým je takmer úplná absencia osvety v spoločnosti, aj na školách.
Čo by sa dalo urobiť v rámci osvety lepšie alebo inak?
Myslím si, že treba na osvetu klásť oveľa väčší dôraz, viac písať o tom, ako sa vyhnúť konzumu a ako predchádzať vzniku odpadu. Keď už tvoríme odpad, ako a prečo ho triediť a kam odpad putuje. Moji spolupracovníci sú názoru, že dôvod, prečo ľudia vnímajú ekológiu veľmi podprahovo, je ten, že sa ekologické projekty a príbuzné témy neprezentujú zaujímavým spôsobom. Predstavujú sa komplikovane, ľudia im nerozumejú. Ak poviem, že je tu xy rôznych plastov, polypropylén, polyester atď. znie to cudzo a ľudia sa s tým nevedia stotožniť. Keď poviem, že kefky sú zo zmesového plastu, stačí to. Akoby sme sa báli, že nás niekto skritizuje, keď odborný problém zjednodušíme pre ľudí. Keď sa začne s osvetou u detí jednoducho a zrozumiteľne, tak deti ju prinesú rodičom domov a nakoniec ju budú šíriť aj samé. Naviac treba eko témy a s nimi spojené produkty robiť tak, aby ľudí zaujali. Dizajnom, vizualitou, moderne, aby sa s tým ľudia ľahko a hlavne radi stotožnili. Nakoniec, triedenie odpadu nie je jadrová fyzika, ale v v prvom rade ide o zmenu zmýšľania a správania.
S tým súvisí aj spoločenská zodpovednosť firiem. Čo to znamená?
Priblížim ju na príklade projektu, ktorý sme pripravili v Curaprox. Volá sa Ekovír a nazvali sme ho tak preto, že cieľom akéhokoľvek projektu spoločenskej zodpovednosti firmy je robiť ekologické projekty so spoločenským presahom. Chceme vtiahnuť do víru ekologizácie aj zákazníkov a iné subjekty. Vnímame, že na Slovensku sa otázke spoločenskej zodpovednosti firmy stále málo venujú. Nevidia potenciál v produktoch, ktoré sú nadizajnované, a vyrobené tak, že nezaťažujú životné prostredie. Ide im v prvom rade o cenu produktu. Myslím si, že je to podcenenie zákazníka. Prechod na zelené výrobky a cirkulárnu ekonomiku má obrovskú šancu zákazníka osloviť.
Ako ste do projektu zapojili svojich zákazníkov?
Prišli sme s koncepciou projektu Kolokefka, v rámci ktorého kefky zálohujeme a recyklujeme. Hlavným cieľom je, aby kefky neskončili na skládke. Mnoho ľudí v dobrej viere separuje použité kefky do kontajnerov na plasty, ale v skutočnosti, keďže sú zo zmesového plastu, končia buď na skládke alebo v spaľovni, čo nepovažujeme za správne. Preto sme od zákazníkov začali kefky všetkých značiek zbierať v Curaprox stánkoch v obchodných centrách. Kefky zo zmesového plastu posielame na recykláciu na plastové prefabrikáty, ploty alebo lavičky. Rúčky kefiek z vhodného plastu budeme premieňať na niečo, čo v našich školách naozaj chýba – koše na triedený odpad. Koše pošleme zadarmo do slovenských škôl v rámci projektu Eko Alarm. Je to prvý projekt svojho druhu na svete a tu je práve ten spomínaný spoločenský presah, o ktorý sa firma usiluje. Deti v školách budú môcť separovať odpad, naučia sa viac o recyklácii a môžu posunúť svoju skúsenosť ďalej svojim rodičom a starým rodičom. Eko Alarm ako samostatný grantový program spustíme v septembri 2017. V januári 2018 začneme s osvetou a košmi v prvých zhruba dvesto školách. Úzko spolupracujeme s mimovládkami ako sú Živica, Ekopolis, INCIEN a Priatelia Zeme SPZ, ktoré sa postarajú o kvalitný obsah osvety. S týmto naším pilotným programom chceme v rámci Ekovíru osloviť aj ďalšie firmy a subjekty na spoluprácu. Spoločnými silami by sme chceli poskytnúť koše a osvetu do všetkých materských, základných aj stredných škôl na Slovensku. Rokujeme aj s Ministerstvom životného prostredia a veríme, že sa kruh uzavrie a vznikne úzka spolupráca – ministerstvo – školy – mimovládky – súkromný sektor.
Koľko kefiek ide do jedného koša?
Koše sa práve v tomto čase dizajnujú. Mali by byť funkčné, ale aj pekné. Na návrhoch pracujú slovenskí dizajnéri z Milk a ALLT a vyrábať ich bude slovenská fabrika Polyplast. Je pre nás dôležité, aby všetko, čo sa okolo projektu deje, bolo vymyslené a vyrobené na Slovensku. Len tak vieme Ekovír na Slovensku správne roztočiť. Odhadujeme, že na jeden kôš bude treba asi 150 kefiek.
Koše však nebudete vyrábať donekonečna.
V rámci projektu Curaprox goes green v spolupráci so švajčiarskym tímom chceme zmeniť kefky tak, aby boli rozložiteľné v prírode, biodegradovateľné. Toto je určite najťažší z projektov pod Ekovírom. Zmeniť dlhoročný overený koncept nebude vo švajčiarskej firme vôbec jednoduché.
Aby sa správali zelenšie, nežiadate iba od svojich zákazníkov. Spolu s kolegami ste rozbehli v rámci Ekovíru tretí projekt – Kancel bez koša. Môže byť vôbec kancelária bez koša?
Povedali sme si, že ak chceme od našich zákazníkov, aby zmenili svoje správanie a nosili nám kefky, musíme aj my ísť príkladom. Sami zavádzame bezodpadovú (zero waste) kanceláriu. Dali sme si za cieľ zminimalizovať množstvo odpadu z kancelárie o 90 %. Každé dva týždne máme internú prednášku na tému niektorej zložky odpadu – bioodpad, papier, plasty, sklo, elektro-odpad alebo kovy. Spolu s tímom sa dohodneme, ako chceme tento odpad odstrániť, alebo aspoň minimalizovať. V prípade bioodpadu to bolo napríklad zavedenie kompostéra a vermikompostéra s dážďovkami, ktorý sa spočiatku nestretol s veľkým nadšením. Nie každý privíta dážďovky blízko kuchyne. Ale je s tým vcelku zábava a aj toto je naša výzva pre iné kancelárie, aby sa k nám pridali. Zároveň vidíme pozitívny efekt na našich zamestnancoch, ktorí si môžu nové zvyky osvojiť a preniesť do svojich domácností. Aj doma máme množstvo odpadu, ktorému sa vieme vyhnúť. Napríklad tekuté mydlá, šampóny a pracie prostriedky si bežne kupujeme v jednorazových nádobách, čím vytvárame až nepredstaviteľné množstvo odpadu. Dnes už si však môžeme takéto prostriedky zaobstarať načapovaním opakovane do tej istej nádoby. Predajných miest nie je zatiaľ veľa, ale postupne vznikajú a napomáhajú konceptu bezodpadovej domácnosti.
Ľudia majú pocit, že tá príroda tu vždy bola a že sa to nejako vyrieši.
Áno, vyrieši, príroda sa nakoniec vždy nejako obnoví. Ona nás totiž nepotrebuje. Preto úprimne, prichádza čas, keď nám nejde ani tak o záchranu prírody, ale vlastnej kože.
Kedy sa ľudia spamätajú?
Prišla nám jedna babička odovzdať kefku do Curaprox stánku a vraví, že sme predbehli dobu. Polichotila nám, ale ako vraví kolega, my sme nepredbehli dobu, my sme ju zaspali. Väčšina firiem na ekológiu nemyslí, cena je priorita. Ľudia na Slovensku necítia extrémne dôsledky zmeny klímy, ako sú obrovské suchá alebo tajfúny. Naše mierne podnebie je zatiaľ veľkou výhodou, ale zároveň nás drží v akejsi bubline nevedomosti a tým aj nečinnosti. Skúsme sa pozrieť na tých, čo už dnes konajú. Aj na Slovensku je veľa dobrých príkladov miest a obcí, kde si sami vzdelávajú svojich obyvateľov, sadia stromy, budujú hrádzky, dažďové záhrady a cyklotrasy, separujú všetok odpad a našli naň recyklátorov. Veľakrát z vlastných zdrojov, bez eurofondov, len preto, že rozumejú prioritám. To je práve hlavný motív udržateľnosti – vedieť si nastaviť a žiť tie správne priority.
Environmentalistka Annamarie Velič
- Vyštudovala Chemicko-technologickú fakultu STU a environmentálne inžinierstvo na Wayne State University v USA.
- Posledných sedem rokov pracovala ako manažérka pre udržateľný rozvoj vo firme IKEA Industry, kde zaviedla okrem iného stratégiu spoločenskej zodpovednosti firmy do roku 2020.
- V súčasnosti pôsobí ako špecialista na udržateľný rozvoj.
- Aktuálne vedie projekt spoločenskej zodpovednosti firmy Curaden Slovakia.