S vládnym špeciálom päťsto ráz obletela Zem

, 01.09.2017 12:00
Anna Gorodovova
Anna Gorodovová s ocenením od ministra vnútra pred Jakovlevom-40, nedávno vyradeným strojom vládnej letky. Autor: ,

Nad hlavami účastníkov Medzinárodných leteckých dní SIAF 2017 v Sliači preletel aj vládny tupolev Tu-154 na jednom zo svojich posledných letov. Symbolicky by na jeho palube nemala chýbať ani letuška Anna Gorodovová, ktorá pri vládnej letke strávila viac ako štyri desaťročia. Vo vládnych špeciáloch sa starala o bezpečnosť a pohodlie dvoch prezidentov Československa a všetkých štyroch slovenských hláv štátu. Za svoju kariéru nazbierala dovedna asi dvadsaťtisíc letových hodín, čo sa rovná dvadsiatim miliónom kilometrov - alebo päťsto cestám okolo sveta po rovníku.

Lákalo vás lietanie odmalička?

Práveže nie. Prvý raz som sedela v lietadle až na výcvikovom kurze Československých aerolínií (ČSA) v novembri 1973.

Ako ste sa dostali k letectvu?

Bola to vlastne náhoda. Po tom, čo som zmaturovala na strednej škole, mojím cieľom bolo právo na Karlovej Univerzite v Prahe, keďže táto oblasť ma v tom čase veľmi zaujímala. Otec však pochádzal z gastronomického prostredia, bol vtedy riaditeľom hotela, a trval na tom, aby som si radšej spravila nadstavbu, konkrétne hotelovú školu v Piešťanoch. Ani vtedy som ešte nevedela, že skončím pri letectve. Raz však prišla ponuka od ČSA na post palubných sprievodkýň a ja som si povedala, že to vyskúšam.

Vy ste však napokon skončili vo vládnej letke, nie v civilných aerolinkách…

Jediný, kto vtedy vedel zabezpečiť výcvik letušiek, boli práve ČSA. A ja som sa od začiatku ani neuchádzala o pozíciu vo vládnej letke, tá možnosť sa naskytla až po výcviku. Dodnes ani presne neviem, prečo som sa rozhodla práve takto, ale neľutujem to. Dostať sa k vládnej letke nebolo jednoduché, prijali ma až na tretí pokus. Keďže toto zamestnanie spočíva v poskytovaní starostlivosti štátnym činiteľom a uchádzala som sa oň ešte v iných spoločenských pomeroch, ako máme dnes, sprevádzali celý proces rôzne kádrové konania a množstvo iného papierovania a overovania.

Československé aerolínie nemali v tej dobe najlepšie renomé. V rokoch 1957 až 1977 zomrelo na palubách ich lietadiel viac ako 400 ľudí. Havárie sa odohrávali aj v čase vášho výcviku a tesne po ňom. Spomeňme len haváriu s najväčším počtom obetí – v roku 1975 pri Damasku, kde spadol iľjušin Il-62 so 128 osobami na palube, pričom prežili len dvaja. Nemali ste strach vybrať si takúto kariéru?

Úplne na začiatku som nad tým veľmi nepremýšľala. Druhá vec je, že dodnes, aj po tých rokoch, mám pred každým letom rešpekt, pripravujem sa vždy na sto percent a verím, že rovnako k tomu pristupujú aj moji kolegovia. Niektorým z nich som však bola aj na pohreboch, keďže zahynuli pri rôznych leteckých nešťastiach. To človekom vždy otrasie a zvažuje, či by to mal robiť ďalej.

Raz vás od takého nešťastného letu ochránila naozaj iba náhoda.

Akurát o necelé dva mesiace od toho dňa uplynie štyridsať rokov. Bolo to 20. októbra 1977 a ja som mala službu na bratislavskom letisku. Predpoveď však hovorila, že sa blíži neletové počasie, absolútna hmla. Riaditeľ vtedajšej letky ma teda pustil skôr domov. Krátko nato, do Bratislavy prišla správa, že v Bardejovských Kúpeľoch si zlomila ruku pani Viera Husáková, manželka vtedajšieho prezidenta. Rozhodlo sa, že za ňou odletí lekár na vrtuľníku Mi-8, na ceste späť však havaroval. Zahynuli všetci na palube. Pôvodne som mala byť medzi nimi aj ja.

Takže letu ste sa vyhli len tak, že vás poslali predčasne domov zo služby?

Áno. Dokonca, keď sa rozhodlo, že sa za pani Husákovou poletí, začali ma zháňať. Ďalšia kolegyňa, ktorá by mohla letieť, bola vtedy v Prahe a tretia zase na materskej. V Bratislave som bola iba ja. Vtedy nebola taká technika ako dnes, žiadne mobily, a tak keď som odišla z letiska, poslali po mňa auto. Bývala som vtedy v Komárne, kam som cestovala vlakom. Hľadali ma teda na hlavnej železničnej stanici, ale osud a náhoda to tak chceli, že na mňa vtedy nenatrafili.

Mimochodom, aj vo vrtuľníkoch boli letušky?

Toto bol ruský vrtuľník Mi-8, ktorý vedel pojať aj viac ako 20 pasažierov. Vládna letka využívala tzv. salónkovú verziu, kde bol pre cestujúcich k dispozícii stôl so sedačkami a malý palubný bufet. Takže sme tam mohli obsluhovať, podávať nejaké občerstvenie. Ešte do 90. rokov politici tento spôsob prepravy hojne využívali, vrtuľníkom sa lietalo na rôzne letné slávnosti, dožinky. Dalo sa s ním pristáť aj na hocijakom dedinskom futbalovom ihrisku a bol z nich počas cesty naozaj krásny výhľad. Až na túto smutnú udalosť mám na tento stroj len dobré spomienky.

Ako ste sa vtedy o havárii dozvedeli?

Najskôr len cez nejaké šuškanie známych. Keď mi potom zavolali a správu potvrdili, hneď som sa vrátila späť do Bratislavy. Tam už mali fotografie nebohých a ich brigadírky. Bolo to veľmi smutné. Ja som presvedčená, že to bola chyba pilota. Mal možnosť pristáť na iných letiskách, nemusel ísť do zahmlenej Bratislavy. No bol to vynikajúci pilot a zrejme chcel dokázať, že s pani Husákovou doletí až do hlavného mesta. Bolo to zbytočné.

Nechceli ste vtedy skončiť s týmto povolaním? Lietali ste len tri roky, asi bolo jednoduché presedlať na inú pozíciu na zemi.

Letectvo si vás podmaní. Hoci som v tých časoch a ešte aj pár rokov potom lietala len vnútroštátne lety, maximálne do nejakých krajín vtedajšej Varšavskej zmluvy, už ma to veľmi napĺňalo a nevedela som si predstaviť inú kariéru.

Prejdime teda k špecifikám lietania vo vládnej letke. Začína sa let rovnako ako pri komerčných aerolíniách – bezpečnostnými inštrukciami?

Musíme rovnako dbať na bezpečnosť, no s pasažiermi sa zaobchádza inak. Ak môžem prezradiť, tak napríklad pán exprezident Ivan Gašparovič sa nikdy nechcel pripútať. Hovoril, že ak tento svoj zvyk raz poruší a pripúta sa, určite padneme. Ale celkovo boli naši cestujúci disciplinovanejší ako tí, ktorých som zažila, keď som krátko pôsobila aj v komerčných aerolíniách.

Bol počas letu čas aj na rozhovory s politikmi? O čom ste sa rozprávali?

Tak politika bola tabu. V tom zmysle, že ja som túto tému nikdy neotvárala. Na druhej strane, človek musel vedieť byť diplomat, keď s takouto témou začal politik. Vedieť, ako ho neuraziť odpoveďou, ale ani tým, že človek ostane ticho a nebude odpovedať vôbec.

A čo iné vymoženosti? Pasažieri na komerčných letoch majú k dispozícii dve – tri jedlá, priestor na nohy podľa toho, akú triedu si zaplatia… Ako sú na tom VIP cestujúci?

Strava bola v kompetencii ľudí z protokolu, každý mal trochu iné požiadavky. Okrem toho, že jedlo bolo pripravované na želanie jednotlivým štátnikom, muselo byť aj riadne bezpečnostne preverené. Čo sa týka komfortu, záviselo to od konkrétneho lietadla. Najluxusnejšie, z tých, na ktorých som lietala, bol jeden z tupolevov Tu-154, ktorý mal napríklad špeciálne pohodlné sedačky z Francúzska, dizajnový interiér a i spálňu a sprchu, aby si politici mohli na diaľkových letoch oddýchnuť, prípadne sa osviežiť. Ak si však spomínam, jediný, kto túto vymoženosť využil, bol bývalý šéf Národnej rady Jozef Migaš, pri lete do Austrálie.

Hovorili ste mi, že profesionálna česť vám nedovolí prezradiť zákulisia ciest, no môžete aspoň charakterizovať jednotlivých prezidentov, ktorých ste prevážali. Akí boli pasažieri? A začnime Gustávom Husákom.

Bez ohľadu na politiku, ktorú robili, musím povedať, že problémovým cestujúcim nebol žiadny z nich. Na pána Husáka si pamätám najmä ako na tuhého fajčiara. Vtedy ešte neplatili zákazy fajčenia, a tak okamžite, ako vošiel do lietadla, automaticky si zapálil.

Prvý ponovembrový prezident Československa Václav Havel?

S ním som dokonca letela počas jeho prvej oficiálnej cesty na Slovensko. To ešte panovala porevolučná eufória, takže sa príliš nedbalo na protokol, boli to asi také najviac uvoľnené lety. V Bratislave mu vtedy prichystali dôstojné privítanie, červený koberec a na ňom stál vtedajší predseda slovenskej vlády Milan Čič. Vtedy v suite nového prezidenta nastal chaos, lebo si nik nevedel spomenúť, kto ich to vlastne víta. Neskôr sa však menil aj pán Havel a cesty už viac zapadali do štandardu štátnických letov.

Prvý slovenský prezident Michal Kováč?

Spomínam naňho ako na veľmi ľudského a milého človeka. Na palube bol skôr tichý a nenápadný.

O Rudolfovi Schusterovi sa zase vždy hovorilo ako o veľkom cestovateľovi.

Počas svojej kariéry som si všimla, že každý vrcholový štátnik mal slabosť pre nejakú oblasť na svete, a tam lietal viac. U pána Schustera to bola jednoznačne Južná Amerika. Brazília, Argentína, Čile, Mexiko… bol žoviálny a lietal veľmi rád, určite sme s ním nalietali najviac hodín. Dokonca keď ako prezident končil, plánoval s nami spraviť taký rozlúčkový let okolo sveta, ale k tomu napokon neprišlo.

S prezidentom Ivanom Gašparovičom ste lietali až dve volebné obdobia, teda desať rokov.

A on bol ako pasažier úplný protipól pána Schustera. Vždy, keď nastúpil do lietadla, bolo na ňom vidieť, že už by najradšej z lietadla vystupoval, bezpečne na zemi kdesi v inej krajine. Nebol fanúšikom lietania.

A čo súčasný prezident Andrej Kiska?

S ním som už tak veľa nenalietala a nielen preto, že v poslednom čase to lietanie obmedzil. Na palube vytváral dobrú atmosféru, budem si ho pamätať ako veľmi bezprostredného človeka.

Bol jeden z nich aj vaším najobľúbenejším pasažierom?

Nie, tento primát majú u mňa dvaja iní cestujúci – jeden Slovák a jeden Poliak. Tým prvým je Alexander Dubček, s ktorým som mala možnosť lietať po roku 1989 a pochopila som, prečo sa v šesťdesiatych rokoch stal tvárou nádeje. Mal neuveriteľnú charizmu a veľmi prirodzene vedel nadviazať rozhovor s kýmkoľvek. Tak sa viackrát stalo, že ma pozval prisadnúť si k nemu. Vypytoval sa, ako sa má rodina, také bežné svetské záležitosti.

A obľúbenec z Poľska?

Ak som hovorila o ohromnej charizme pána Dubčeka, rovnako na mňa zapôsobil aj pápež Ján Pavol II. pri svojej prvej návšteve Slovenska. Sama som kresťanka, ale s cirkvou sa príliš nespájam, on mal však naozaj dar okamžite si ľudí získať. Cestovala som s ním vrtuľníkom Mi-8 do Nitry na stretnutie s kresťanskou mládežou a potom ešte z Popradu do Ríma. Nezabudnuteľný, silný zážitok.

Teraz ste vyprevadili na jeden z posledných letov stroj TU-154. Z Bratislavy preletel nad letiskom Sliač, kde sa konali letecké dni, a neskôr skončí v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach. Letka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sa tak zbaví posledného "tučka“. Ako si spomínate na tieto typy lietadiel?

Kedysi som snívala o tom, aby som mohla pracovať na ich palube, keďže "tučka“ mala len Praha a odtiaľ sa lietali aj zaujímavejšie destinácie. A ten sen som si potom splnila. Celkovo nemôžem povedať nič zlé na adresu týchto ruských strojov, ako bolo "tučko“, či akým bol JAK-40, ktorý sme vyprevadili na posledný let koncom mája tohto roku. Vážnejší incident v súvislosti s tupolevom si pamätám len v roku 2005, keď nám počas letu vytiekla hydraulická kvapalina a museli sme polonúdzovo pristáť na Islande. Vedel o tom len vtedajší pán predseda NR SR Pavol Hrušovský a jeho manželka a našťastie všetko dobre dopadlo. Aj preto sa teším, že som mohla byť na palube jeho posledného letu z Bratislavy do Košíc.

Anna Gorodovová (1952)

  • Po štúdiu na hotelovej škole v Piešťanoch sa zúčastnila na výcvikovom kurze Československých aerolínií a neskôr sa zamestnala vo vládnej letke.
  • Od roku 1973 odlietala asi 20-tisíc letových hodín, čo predstavuje približne 20 miliónov kilometrov, lietala so všetkými jedenástimi ponovembrovými ministrami vnútra, na palube sprevádzala aj posledných dvoch československých a všetkých štyroch slovenských prezidentov.
  • Počas svojej kariéry pôsobila ako palubná sprievodkyňa, inštruktorka, inšpektorka a vedúca kabíny až po examinátorku. Pred svojím tohtoročným odchodom do dôchodku jej minister vnútra Robert Kaliňák udelil pamätnú medailu ministra vnútra I. triedy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SIAF #letuška
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk