Filozof Muránsky: Nášmu spoločenstvu prospel pobyt v samostatnom štáte

, 09.01.2018 06:00
Martin Muránsky
Filozof Martin Muránsky. Autor: ,

„Slovenská spoločnosť má pred sebou veľa výziev, ale tá najťažšia je nájsť demokratickú odpoveď na sociálne neistoty a na eticky neisté časy,“ hovorí filozof a ľavicovo orientovaný politický analytik Martin Muránsky.

V roku 1993, keď sa práve rozdelila česko-slovenská federácia a vznikla suverénna Slovenská republika, boli ste na doktorandskom štúdiu filozofie v Nemecku. Ako ste vnímali domáce udalosti z „nemeckej“ perspektívy?

Keď som v októbri 1993 prišiel do Bonnu ako štipendista DAAD, môj prvý byt som mal v areáli bývalého česko-slovenského, vtedy už českého veľvyslanectva. Bezprostredne som zažil, ako túto zvláštnu zmes rozvodu vzájomne frustrujúceho spolužitia a súčasne otrasu zo zmeny hraníc časť osadenstva brala ako oslobodenie, iná zas ako tragédiu. Navyše to všetko v neistej atmosfére geopolitických zmien po roku 1989. A predsa v našej každodennej komunikácii som ako slovenský občan necítil strach ani nenávisť z českej strany. Neskôr, keď som získal doktorandské štipendium Nadácie Friedricha Eberta, bolo dosť príležitostí konceptualizovať vznik Slovenskej republiky a rozpad Česko-Slovenska. Veď práve zjednotenie Nemecka by nebolo možné bez uplatnenia princípu sebaurčenie národa. A toto bola paradigmatická udalosť zmeny povojnových európskych dejín v porovnaní s udalosťami u nás.

Z diaľky ste to teda videli ináč ako ľudia na Slovensku?

Áno, pochopil som, že princíp sebaurčenie národa nemožno redukovať na hnedo sfarbené dejiny fašizujúceho nacionalizmu, ako sa to často stávalo v domácich debatách „občanov“ s „národovcami“. Chápem motív tejto redukcie, plynúci z obavy balkánskych etnických čistiek. Rozumiem aj tomu, že v týchto sporoch išlo o účelový problém transferu privatizačného majetku. No v zásade je popieranie princípu národného sebaurčenia politickou a politologickou chybou. Tento princíp má v európskych dejinách svoju emancipačnú a humanistickú tradíciu. Spomeňte si na dekolonizáciu povojnového sveta. Isteže, aj tento princíp sa dá, ako všetko ľudské a osobitne osvietenské, zneužiť. Myslím si však, že Slovensku sa podarilo cez princíp sebaurčenia potvrdiť demokratickú politickú orientáciu a zároveň mu, ako spoločenstvu, prospel pobyt v jednom štáte.

Aký ste mali pocit ako mladý človek, ktorý má celý život pred sebou a čaká ho návrat do republiky, ktorá má tiež všetko ešte iba pred sebou, ale na jej čele stojí Vladimír Mečiar?

Môj hlavný životný pocit bol, že to, čo bolo, čo viem a som, nestačí, že treba na sebe „zamakať“ a zvládnuť viac. Iste, vnímal som aj situáciu doma, pretože spôsob, akým sa vyvíjal geopolitický aspekt mečiarizmu, bol naozaj ťažkou témou. Išlo o to, na akej hranici ako čierna diera Európy vôbec prežijeme. V zmysle: nemusíte ísť ďalej, veď dá sa žiť aj za Schengenom. Vďaka celospoločenskému konsenzu sa podaril politický obrat. No mňa skôr prekvapila situácia v spoločnosti po Mečiarovom páde.

V akom zmysle?

Po roku 1998 sa čarovným prútikom zo dňa na deň stal z čiernej diery tiger tatranský, ktorý za dva roky mal predbehnúť aj staré členské štáty EÚ, lebo sme neoliberálni a máme rovnú daň… Navyše sa na konto mečiarovského sveta navalili všetky problémy, aké sme vôbec mali, čo bolo zavádzajúce zjednodušenie. Áno, mečiarizmus ohrozoval Slovensko v podmienkach európskeho prežitia, na druhej strane spôsob, ako sa na tom sémanticky mnohí ľudia priživovali, ma prekvapil. Keď sa moc ocitla v rukách „občanov“, zrazu sme oproti predchádzajúcim pekelným temnotám všetci žili v nebeskej krajine, kde je všetko možné a stane sa hneď zajtra. Táto schopnosť démonizovať realitu a vyárendovať si všetko dobro, aj to intelektuálne, pre jednu skupinu a ten špinavý zvyšok hodiť na druhú skupinu, žiaľ, prežila Mečiara.

Bývalý predseda českej vlády v rámci ČSFR Petr Pithart minulý týždeň pre Pravdu povedal, že porážkou mečiarizmu slovenská spoločnosť úctyhodne prekonala vážnu krízu, a preto je dnes ďalej ako česká, ktorá má podobnú krízu ešte iba pred sebou. Myslíte si to aj vy?

Bola to zlomová skúsenosť, keď sa zrazu všetci dokázali dohodnúť – naľavo aj napravo – že takto sa ďalej nedá ísť. Napokon SDĽ na tom jemne povedané „zahučala“: išla do vlády, ktorá ju zničila ako politickú stranu, ale išla do vlády s tým, že chce byť v EÚ a chce byť v NATO. Často sa zabúda na to, že počnúc okrúhlymi stolmi bol to politický výkon ľavice na Slovensku, keď dokázala udržať tieto kľúčové civilizačné pozície. No spomínam si aj na obdobie, keď sa medzi Slovenskou republikou a Českou republikou stavala súvislá hranica, cez ktorú mal podľa niektorých viesť Schengen. Demokratické strany dokázali dostať tento typ hranice z českého územia na slovenské východné hranice.

Aké ďalšie kľúčové momenty by ste vyzdvihli z pohľadu na štvrťstoročie našej samostatnosti?

Dôležitým momentom bolo prijatie eura. Spomínam si na čas, keď som pracoval v Slove, raz sme sa pýtali takého mladého štátneho tajomníka Kažimíra, ako to chce Smer zvládnuť, veď môže prehrať voľby. A on odpovedal, že to je o schopnosti previesť celý národ ako cez biblické egyptské more, ktoré sa pred ľuďmi otvorilo a ukázalo im cestu. No a táto schopnosť tam bola, stalo sa. Išlo o zlomový politický výkon, ktorý zobrala táto politická skupina na seba. Euro nám dnes dáva strategickú výhodu oproti iným krajinám V4. Mať navyše Schengen a euro znamená vo visegrádskom priestore niečo, čo zo Slovenska robí celok, ktorý sa posúva rýchlejšie dopredu ako iné krajiny. Ďalším kľúčovým momentom bolo zabezpečenie konkurencieschop­nosti krajiny spolu so zvládnutím maastrichtských kritérií. Iným zas vytvorenie nadštandardných vzťahov s Českou republikou a upokojenie slovensko-maďarských vzťahov, ktoré sa zdali byť fatálnym problémom. Je toho určite viacej, ale spomenul by som aj dnešný vývoj Slovenska ako politického národa, v ktorom sú všetci občanmi. Vzťah k samostatnosti Slovenska už nie je politickým určujúcim problémom. Novým zjednocujúcim faktorom sa stáva kritický vzťah k politickému extrémizmu a jeho parlamentarizácii.

Dnes sa často ozývajú hlasy, že V4 už zvoní umieračik, lebo každá krajina sa chce vybrať iným smerom. Ako ich vnímate?

Bol by som opatrný s tým umieračikom pre V4, pretože faktom ostáva, že aj (bývalé) východné Nemecko je pre mnohých západných Nemcov stále „východom“. Volí a vníma sa ináč ako jeho západná časť. Východná Európa sa nepohodlným partnerom stala z mnohých dôvodov. Tým spúšťajúcim bol realistickejší zmysel pre migračnú krízu ako zásadný politický problém, ktorý sa nedá zredukovať na otázku humanitárnej pomoci utečencom. Dnes je to vidno aj pri zostavovaní nemeckej vlády, keď sa ukazuje, že spôsob, ako sa interpretovala migračná kríza v Nemecku v priebehu roka 2015, naozaj priblížil koniec éry merkelizmu a zároveň neponúkol nijakú inú politickú alternatívu. Dôležité je, že východná Európa držala práve v tej chvíli spolu, lebo pochopila nebezpečný politický potenciál toho, čo znamená stratiť kontrolu nad svojimi hranicami vzhľadom na nárast pravicovo extrémistickej nálady v radoch vlastného obyvateľstva.

Rozumejú tomuto postoju aspoň niektorí nemeckí politici?

Prekvapilo ma, že toto posolstvo Bratislavského summitu zopakoval úradujúci minister zahraničných vecí Nemecka Sigmar Gabriel vo svojej politickej eseji o zdrojoch zlyhávania sociálnej demokracie s provokačným názvom Túžba po domove. V tejto eseji označil práve rok 2015 za rok, keď ľudia v krajine, ako je Nemecko, pochopili, že slovo poriadok stratilo na chvíľu zmysel. Dodávam, že namiesto vlády zákona nastala éra niečoho, čo možno pokladať za krízu politiky vôbec – oslabenie moci demokraticky kontrolovateľných pravidiel. To je naozajstná lekcia a zhoda je, že ju treba zobrať vážne. Samozrejme, krajiny ako Poľsko a Maďarsko majú svoje problémy, za ktoré dostali po nose, no realitou zostáva aj 80-percentná podpora poľského obyvateľstva EÚ. Úniu, ako ju poznáme dnes, si bez Poľska a Maďarska neviem predstaviť. Neverím, poučený 20. storočím, že takéto vylučovacie domino jednotlivých krajín V4 by sa zastavilo len na ich hraniciach.

Ak spomínate zlyhanie sociálnej demokracie, nemusíme chodiť ďaleko: ako si vysvetľujete prehru socialistov povedzme v Česku? Hoci dá sa hovoriť aj o ďalších európskych krajinách… Je cestou z krízy návrat k úplným základom, alebo by sa mali hľadať celkom nové riešenia?

Základná výzva je udržať vládu a udržať európsku agendu tak, aby bola v prospech Slovenska a celého regiónu V4.

Iste, neprehrala iba česká sociálna demokracia, prehrali či zničili sa francúzski socialisti, holandskí, prehrala aj nemecká SPD, ktorá ešte pred 15 rokmi mala 34 percent, teraz už len 21. Príčinu vidím vo dvoch veľmi dôležitých procesoch, ktoré zobrali sociálnej demokracii v Európe vietor z plachiet. Tou prvou bola neoliberálna vlna, kde slovo konkurencieschop­nosť sa stalo hlavným motívom Schröderovej a Blairovej éry. Výsledkom boli ťažké sociálne reformy, ktoré viedli k tomu, že sa jednotná ľavicová scéna rozbila a vznikla napríklad Die Linke ako radikálna ľavicová odpoveď na neoliberálne reformy trhu práce. Čiže sociálna demokracia žila dlho v tom, že jej hlavnou úlohou je zvyšovať konkurencieschop­nosť vlastnej krajiny a menej sa starať o mzdy a dôchodky svojich občanov. To bola chyba, dnes už priznaná chyba.

A druhý proces?

Je to zložitá téma… Začnem okľukou. Keď sa pozriete, kto volil Trumpa, mnohí si mysleli, že ide o sociálne bezprizorné „modré goliere“ zo zdecimovaného industrializovaného sektoru Rust Belt. No patria k nim aj kresťania zo zabezpečenej strednej vrstvy, ktorí sa cítia byť primárne ohrození libertínskou etikou, ktorú za Clintonovej a Obamovej éry právne čiastočne kodifikoval americký ústavný súd. Túto voličskú kombináciu sociálneho strachu zdola a hodnotového zneistenia strednej triedy v posledných voľbách nenahradil a nenahradí žiadny hipster z Kalifornie so svojimi kultúrnymi sloganmi. Len čo prídete o vrstvu väčšinovej pracujúcej chudoby a nemáte odpoveď na hodnotové zneistenia relevantnej časti strednej vrstvy, strácate perspektívu udržania demokratickej politiky ako jedinej hry v meste.

Je to azda problém iba socialistov?

Nielen, ale tento súboj o udržanie oboch skupín voličov sa odohráva práve na pôde bytostných tém sociálnej demokracie. Ďalšou, a to výrazne polemickejšou chybou je orientácia na postmodernú etiku s jej úsilím o dekonštrukciu každého platného pravidla na skrytý autoritatívny vzťah. Prekvapujúce je, že dva mesiace po nemeckých voľbách pokladá Sigmar Gabriel, najpopulárnejší politik tejto krajiny, takýto príklon k postmodernej etike za zásadný problém. Sociálna demokracia prestala hovoriť o skutočných väčšinových zneisteniach svojich voličov: tie sa týkajú budúcnosti práce, istoty platu a perspektívy ochrany ľudí práce. Ale nielen toho: v postmodernom ťahu na elimináciu každého autoritatívneho vzťahu sa obeťou stávajú rovnako prirodzené neformálne autority. Tou prirodzenou autoritou už dnes nie je rodina ani manželstvo, už to nie je učiteľ v škole alebo policajt na ulici. V individuali­zovanom vzťahu k životu sú zbytočné komunitné spolky, odbory, ak nechcete hovoriť o cirkvi. Aj tá však má svoju modernú – komunitnú a postmodernú – servisnú podobu.

Dá sa to nazvať vedomým ústupom z pozícií?

Povedzme. Týmto spôsobom totiž sociálna demokracia vlastne sama ponúkla otvorený priestor pre pravicový populizmus, ktorý chce tradičný sociálny štát, o ktorý sa prestala sociálna demokracia starať. Ale v kombinácii s antidemokratickou identitou tvrdej ruky, ktorá dáva spoločnosti, kde chýba hodnotový kompas, istotu tvrdého poriadku a identity, čo je v modernom kapitalizme veľká ilúzia. Čiže ak sa pýtate, či sa netreba vrátiť k tradičnejším témam, tak odpoveď znie, nemožno nechať tento priestor voľný pre pravicových extrémistov. Hipsteri doň vstúpiť iným spôsobom ako postmoderní dekonštruktéri väčšinou nevedia. Či to zároveň znamená dištancovanie sa od postmoderných pokušení uvidieť za všetkým, čo je pravidlo, aj dôvod, prečo ho treba rušiť? Určite sú aj zle nastavené pravidlá a ich autoritatívne neprípustné zneužitia. No slovné spojenie anything goes by nás malo aj vystrašiť, a nie len oslobodzovať. V oboch prípadoch tohto radikálneho libertínstva – v kultúrnej etike a v ekonomike – sociálna demokracia neponúkla alternatívu. A preto krváca.

Ako je to u nás? Svojho času ste povedali, že Smer je taká sociálna demokracia, na akú táto krajina má. Platí to stále?

Platí a je len dobre, že sa u nás stále udržiava demokratická ľavicová tradícia, v ktorej Gabrielov problém so stratou túžby po istotách a domove nikdy nebol problémom. Nepoviem žiadnu novinku, že hlavným problémom Smeru nie je postmoderná etika a ani jednostranná orientácia na konkurencieschop­nosť. To, o čo ide, je proces udržania a vytýčenia strednodobej perspektívy fungovania tejto strany, ktorá zároveň nesie vládnu zodpovednosť. Je to skúška ohňom, ktorou úspešne neprešla zatiaľ žiadna politická strana na Slovensku, to sa vie tiež.

Aké sú podľa vás výzvy pre Slovensko v roku 2018?

Aj bohaté štáty majú dnes problém udržať verejnú agendu v prospech spoločenstva svojich občanov – a rastúci index nerovnosti tento trend potvrdzuje. To znamená, že všetky typy hodnôt, ktoré ľudí držali pokope, sa akoby dostali do krízy – hádam najviac udržateľná hodnota je perspektíva dobrého života väčšiny. Namiesto toho existuje flexibilizácia všetkého so všetkým. Neisté časy cítiť v celej Európe. A v takej situácii je veľmi dôležité vedieť udržať vládu, čo na druhej strane konzervuje aj vlastné možnosti, akým spôsobom sa chce tá, alebo iná sociálnodemokra­tická agenda revitalizovať. Naozaj zásadnou vecou je, že stále dobre nevieme, do akého roku ideme.

Ako to myslíte?

Pre udržanie demokracie je prepojenie liberálnych slobôd a sociálnych práv kľúčovou agendou.

Nevieme, či Európskej únii bude dominovať Junckerova vízia s posilnením postavenia Európskej komisie, či sa presadí Macron s jeho rozpočtom pre eurozónu, alebo aj s požiadavkou spoločnej miery zdanenia korporácií. Nevieme, čo bude s nemeckou skupinou, či sa SPD naozaj dostane do kondície a pôjde ešte raz do vlády s Angelou Merkelovou, o ktorej sa hovorí, že tu ešte bude dva – tri roky, čiže k dispozícii sú veľmi nejasné veci. A keď sa pozriete na okolie, tento typ krátkeho času na rozhodovanie nebude klesať, ale skôr stúpať. V roku 2019 sú už európske voľby, čiže nejaký koncept novej politickej a finančnej architektúry by mal byť niekde na stole. No a to sú tie mesiace, keď sa budú rozdávať karty na ďalších desať rokov. Preto si myslím, že základná výzva je udržať vládu a udržať európsku agendu tak, aby bola v prospech Slovenska a celého visegrádskeho regiónu. Lebo pokušenie zmenšovať význam tohto regiónu je naozaj prítomné a myslím si, že by bola veľká chyba pre všetkých zúčastnených, keby sa takýto scenár tých menej potrebných Východoeurópanov presadil. Výziev je veľa, ale tá najťažšia je dať ľuďom demokratickú odpoveď na sociálne neistoty a na eticky neisté časy.

Ste hlavným redaktorom slovenského vydania knihy kolektívu nemeckých autorov Ľudské práva. Interdisciplinárna príručka. Mohli by ste ju čitateľom priblížiť?

Agenda ľudských práv je u nás v prevažnej miere jednostranne chápaná ako otázka ochrany menšinových práv a kozmopolitného morálneho étosu. Takmer vôbec sa u nás nehovorí aj o väčšinových ľudských právach, akými sú právo na prácu alebo právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu, a mnohých iných ekonomických ľudských právach. Pre udržanie demokracie je však prepojenie liberálnych slobôd a sociálnych práv kľúčovou agendou. Pokiaľ sa tieto práva navzájom izolujú, výsledkom je plutokracia, čiže vláda jedného percenta bohatých, kde zvyšných 99 percent sú občania štvrtej cenovej skupiny, alebo totalitný režim, kde sa rozhovory ako tento nevedú.

Sociálne práva tohto typu boli pritom pred 25 rokmi vďaka úsiliu Strany demokratickej ľavice zakotvené v Ústave Slovenskej republiky…

Áno, ale občianska spoločnosť váhu týchto ústanovení dlhodobo podceňuje. Novinkou na domácom trhu ideí je teda pochopenie ľudských práv ako právne vymožiteľných záväzkov, ktoré, pokiaľ sa nedajú uplatniť, nemôžu byť pokladané za ľudské práva. Morálne univerzálne zdôvodnenie práv v tomto bode zavádza, lebo napríklad právo na azyl sa ním nedá garantovať, aj preto zostáva takýto morálny univerzalizmus de facto ľudským želaním, nie však právnym záväzkom. Nakoniec ľudské práva tu nie sú od večnosti, ale museli byť a sú vybojované ako politické práva. Aj preto sa ako dielo človeka dajú politicky zneužiť a zinštrumentali­zovať – v maske univerzálnej morálky – na neľudské ciele. Dejiny moderného kolonializmu a vojenských „humanitárnych“ intervencií na Blízkom východe sú toho najlepším dôkazom.

Sú to teda pre naše územie naozaj priekopnícke myšlienky?

Podobne historicky a systematicky komplexná práca o ľudských právach chýbala na slovenskom, a dovolím si povedať aj na stredoeurópskom trhu. Aj filozoficko-právne myslenie môže byť politicky a spoločensky užitočné, najmä keď ide o dlhodobo podceňované politické vzdelávanie. Ešte jedna poznámka na záver: na preklade, jeho odbornej a jazykovej redakcii, robilo 15 vysokokvali­fikovaných ľudí dokopy tri roky. Je konečne na čase uznať odborný preklad tohto druhu ako plnohodnotný vedecký výkon, ako súčasť napríklad grantovej schémy VEGA. Niečo podobné funguje v Českej republike, u nás nie. Cez kvalifikovaný preklad sa okrem náročnej odbornej práce ľahko dostanete do živého kontaktu s jeho autorským prostredím, ktorý sa nedá ničím nahradiť. Takto ste hneď na mieste činu a netrčíte niekde v izolovanom kúte výskumu, ako túto nenahraditeľnú skúsenosť potvrdila prednášková cesta oboch editorov – profesorov Georga Lohmanna a Arnda Pollmanna na Slovensku.

Aká by mohla byť podľa vás dlhodobejšie vízia Slovenska? O čo by malo stáť?

Na jednej strane o to, o čo stálo doteraz. Nechceme tu mať fašistov, pri budovaní štátnosti máme veľmi silnú antifašistickú tradíciu, ktorá sa potvrdila aj po roku 1993. Dnes je to jediná demokratizujúca tradícia štátnosti. Chceme mať väčšinovo lepší život, čo je zdravá motivácia, ktorá dáva krajine istú stabilitu. Preto treba zobrať vážne požiadavku dvíhať platy, ponúkať dostupné byty a vzdelávať ľudí tak, aby boli naozaj vzdelaní. Lebo často nie sú. Z osobného hľadiska vážnou výzvou zostáva vzdelanie, ktoré je vo všeobecnosti v krajinách V4 na tom zle, česť výnimkám. Téza byť bližšie k jadru mnohých straší. Ale podľa mňa je to dobrá ambícia, lebo nielen dobrá filozofia predpokladá kontakt napríklad so živými profesormi z Berlína, ale aj Schengen a euro vyžadujú priamu komunikáciu so živými európskymi politikmi, s ktorými sa dá niečo urobiť v prospech našej krajiny a EÚ. Každý sa skôr bojí, či sa nebudú prerozdeľovať migranti, ale keď sa pozriete na tento problém z hľadiska toho, ako prerozdeľovanie nefunguje v celej Európe, asi by sme sa mali všetci spoločne pustiť do hľadania alternatívnych riešení.

A na druhej strane?

Po roku 2020 Slovensko príde o veľkú časť verejných investícií prostredníctvom európskych fondov, najmä tých, ktoré sú určené na regionálnu kohéziu. Rakúsko má vlastné prostriedky na verejné investície, európske fondy sú jeho súčasťou, nie hlavným zdrojom. Ďalej, otázka dlhodobo neriešenej radikálnej chudoby, ak sa prepočíta v cost/benefit nákladoch je to pri demografickej krivke v perspektíve 15 rokov skôr neudržateľným ako iným výdavkom. Ani tu to bez strategickej vízie a centrálneho plánovania nepôjde. Nakoniec, systematický boj s korupciou, osobitne s jej najmasovejším výskytom v podobe neplatenia daní v daňových rajoch.

Ako spraviť našu krajinu príťažlivou pre tých mladých ľudí, ktorí odišli?

Všetko je už vymyslené. Keď dokážem ponúknuť perspektívu rodiny, zdravia a práce, tak sa aj za menej peňazí dá život na Slovensku dostatočne zatraktívniť. Kto prešiel krátkodobými zárobkami v zahraničí, povedzme ako čašník, možno ľahko nadobudol hotovosť, ale neriešil, že raz bude chcieť mať dôchodok, zdravotné poistenie. Sú to náklady, ktoré dodatočne vzniknú, keď sa títo ľudia budú musieť vracať alebo čokoľvek sa s nimi stane. Väčšinový príbeh ľudí, čo odišli, totiž nie je dobrý: sú to ľudia, ktorí premrhajú desať svojich najlepších rokov a potom sa ktovie kam podejú. Hovorí sa, že je preč okolo 200– až 250-tisíc ľudí a zrejme sa časť tejto generácie bude musieť skôr či neskôr vrátiť. Potrebujeme viac povedomia o tom, čo sa vlastne s nimi vo svete deje. Nie každé vycestovanie za prácou je to, čo robí život lepším, naopak, môže ho v dlhodobej perspektíve zhoršiť. Preto keď odľahčíte ľudí od hypotekárneho otroctva, keď im dáte nájomné byty, istotu povolania – ak by začali fungovať tieto v podstate elementárne veci, veľmi by to Slovensku pomohlo.

Nie je výzvou pre ďalšie desaťročie prejsť od rečí k činom?

A vari neboli žiadne činy? Nie je maličkosť urobiť z čiernej diery EÚ krajinu, za ktorú sa nemusíme hanbiť. Keď sa dnes povedzme hovorí o V4 ako o strácajúcom sa európskom regióne, tak sa hovorí o Budapešti, Varšave a Prahe, ale nie o Bratislave. To naozaj nie je niečo, čo si človek vymyslí. Tiež nie je maličkosť, keď máte euro a Schengen. To staroegyptské more, cez ktoré bol národ prevedený, je už jednoducho súčasťou politickej výbavy Slovenska. Niektoré strategické veci sa dobre zvládli, len teraz je dôležité rozmeniť to na drobné. Aby ľudia, ktorí v tejto krajine žijú, si udržali dôveru a cítili, že štát pracuje a bude pracovať na nich, a nie proti nim.

Martin Muránsky (1966)

Martin Muránsky
  • Vyštudoval filozofiu na FiF UK v Bratislave.
  • V doktorandskom štúdiu pokračoval v Bonne a v Kolíne nad Rýnom, kde aj promoval.
  • V minulosti pôsobil ako šéfredaktor týždenníka Slovo.
  • Vo svojej odbornej práci sa venuje najmä filozofii E. Tugendhata, M. Heideggera a I. Kanta. – Pôsobí vo Filozofickom ústave SAV.
  • Je autorom dvoch monografií o Kantovej a Heideggerovej filozofii vo vydavateľstve Peter Lang Verlag Frankfurt am Main/Wien, ako aj spoluautorom niekoľkých kolektívnych monografií a samostatných štúdií.
  • Je hlavným redaktorom slovenského vydania nemeckej práce Ľudské práva. Interdisciplinárna príručka, Ed.: Arnd Pollmann/Georg Lohmann.
  • Je členom Zboru poradcov predsedu vlády SR.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#V4 #sociálna demokracia #sebaurčenie #rozdelenie Československa #liberalizmus #demokracia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk