Ivan Gašparovič: Štát je ľahšie založiť, ako budovať

, 07.02.2018 06:00
Ivan Gašparovič
Ivan Gašparovič: Hreje ma pocit, že sme sa s Čechmi rozišli v dobrom, aby sme sa stretli v Európskej únii ako priatelia. Autor: ,

Ivan Gašparovič stál pred štvrťstoročím pri kolíske samostatnej Slovenskej republiky. Ako najdlhšie úradujúci predseda Národnej rady sa zúčastnil na kľúčových rokovaniach o zániku bývalej federácie, bol pri zásadných rozhodnutiach v prvom, zakladajúcom období nového štátu. A to je téma nášho rozhovoru.

Pri nedávnom výročí zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov sa v médiách veľa popísalo a pohovorilo o príčinách i okolnostiach. Čo vám v tom chýbalo, na čo sa zabudlo, prípadne, čo sa zamlčalo?

Keď sa analyzujú príčiny „nežného“ či „zamatového“ rozchodu, málokedy sa pripomenie, že bol taký, aký bol, aj preto, že sme nevznášali a nemali voči sebe navzájom žiadne územné nároky. Zabúda sa na to, že v Európe bolo vtedy okolo dvadsať ozbrojených konfliktov, ktoré vznikali najmä preto, že pri rozpade mnohonárodných štátov sa susedia nevedeli dohodnúť na nových hraniciach, mali voči sebe rôzne územné požiadavky.

My sme nič také nenastoľovali, a nielen vo vzťahu k Česku. Dostával som v tých časoch, ešte pred rozdelením federácie, veľa listov od poľských Slovákov z tých takmer tridsiatich obcí Oravy a Spiša, ktoré boli už po prvej svetovej vojne a neskôr aj po druhej svetovej pripojené k Poľsku. Pisatelia tých listov nám vyčítali, že sa na nich zabudlo a žiadali nápravu historickej krivdy. Niektorí zrejme dúfali, že samostatné Slovensko obnoví hraničné spory so severným susedom, ale na to sme ani nepomysleli. Podobné listy prichádzali aj od Slovákov zo západnej Ukrajiny, no nastoliť tento problém by bolo absolútne nerozumné a hlavne neriešiteľné.

Jeden hraničný spor však predsa len vznikol…

Áno, medzi Českom a Slovenskom o maličké územie v Javorníkoch. Išlo o osadu U Sabatov, ktorá po nepatrnej úprave hranice a po výmene za osadu Sidónia bola pričlenená k obci Vrbovce na Slovensku k spokojnosti jej obyvateľov. Ale zaujalo ma pri tom spomínaní niečo iné, závažnejšie. Naďalej je tendencia obviňovať Slovensko z toho, že zapríčinilo zánik spoločného štátu, no skutočnosť nebola taká jednoznačná.

Druhá strana mala svoje predstavy o budúcnosti spoločného štátu. Presvedčil som sa o tom sám, keď ešte pred voľbami 1992 ma poslal Vladimír Mečiar (myslím si, že na žiadosť českej strany) na schôdzku s nemenovaným predstaviteľom ODS. Stretnutie sa uskutočnilo neskoro večer v jednom „sklípku“ vo vinohrade na Morave. Hovorili sme o možnom scenári po voľbách, o potrebe čo najskôr sa stretnúť, pripraviť odborné skupiny na rokovanie.

Chcete povedať, že už pred voľbami 1992 sa na českej strane kalkulovalo s možným rozdelením spoločného štátu?…

Povedal by som, že sa o tom reálne uvažovalo. Hneď po parlamentných voľbách ma nečakane pozval Alexander Dubček do svojej vily v Bratislave. Keď zavolal, boli sme už s manželkou a deťmi vychystaní na kúpalisko, prosil som ho, či nemôžem prísť neskôr, že už mám iný program.

Odpovedal: „Nie, niekto ťa u mňa čaká.“ Vo vile u pána Dubčeka ma čakal Pavel Rychetský, dnešný predseda Ústavného súdu ČR, vtedy bol podpredsedom federálnej vlády za Občianske hnutie. Dobre sme sa poznali ešte z môjho pôsobenia na poste generálneho prokurátora ČSFR od júla 1990 do marca 1992. Okrem iného mi povedal: „Musíte niečo robiť, lebo ODS sa chystá rozdeliť republiku.

Musíš presvedčiť Mečiara, nech do toho nejde.“ Chcem tým povedať, že sme neboli prví, čo nastolili otázku rozdelenia. HZDS dovtedy preferovalo určitý typ spolužitia v jednom štáte – konfederáciu. Ukázalo sa, že česká strana mala v tom čase už pripravený krízový plán pre prípad rozdelenia, počítala so všetkými alternatívami. O tom sa stále málo hovorí.

Kedy ste vy sám zistili, že Česko-Slovensko nemôže už v žiadnej navrhovanej podobe existovať, že ho jednoducho treba rozdeliť?

Po rokovaní delegácií HZDS a ODS na bratislavskom Bôriku 20. júna 1992. Naša delegácia na ňom opätovne presadzovala model česko-slovenskej konfederácie, zatiaľ čo ODS trvala na tzv. funkčnej federácii. Vtedy Václav Klaus povedal pamätnú vetu: „Ak s tým nesúhlasíte, tak sa radšej rozíďme.“ Keď sme potom diskutovali nad textom politickej dohody z tohto rokovania a o vyhlásení pre verejnosť, Vladimír Mečiar trval na tom, aby obsahovalo aj uvedenú vetu. Klaus odmietol, Mečiara to rozhodilo a doslova povedal: „Odtiaľ neodídete, kým táto veta nebude vo vyhlásení.“

Václav Klaus si vyžiadal time out, presunul sa s českou delegáciou do vedľajšej miestnosti s tým, že tam pripravia vlastný návrh vyhlásenia. Ostali sme mlčky sedieť, Mečiar bol evidentne rozčúlený, až po hodnej chvíli poslal za českou delegáciou Milana Čiča, aby zistil, k čomu dospeli. Čič sa vrátil s návrhom vyhlásenia, Mečiar mi ho dal prečítať. Vo výslednom texte politickej dohody z tohto rokovania sa už v pokojnejšom tóne konštatovalo: „Skôr ako konfederácii dáva ODS prednosť dvom celkom samostatným štátom, t. j. ústavnému rozdeleniu súčasného štátu.“

Na nasledujúcej tlačovej konferencii Mečiar oznámil, že „samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS“ a že rokovanie o ňom bolo vnútené českou stranou, jej koncepciou buď – alebo. „Ak o nej rokujeme,“ pokračoval predseda hnutia, „tak nie preto, že chceme, ale preto, že musíme.“ Rokovania o štátoprávnom usporiadaní sa o mesiac neskôr uskutočnili na úrovní vedení Národných rád. Ako si na ne spomínate?

V pondelok 20. júla 1992 som sa stretol v Brne so svojím českým náprotivkom predsedom ČNR Milanom Uhdem. Išlo najmä o súčinnosť pripravovaných rozhodnutí v oboch Národných radách, ktoré sa budú týkať rozdelenia. Pamätám si, že Milan Uhde na tej našej schôdzke vyšiel s návrhom, aby obe republiky mali v rámci spoločného štátu svojich prezidentov.

Mne sa vtedy zdalo rozumnejším najprv vypracovať – a potom aj prijať – ústavy oboch republík, ktoré by zakotvili funkcie prezidentov. Tí by sa mohli striedať po určitom čase – povedzme po dvoch rokoch – na poste prezidenta budúceho štátneho útvaru, či už konfederácie, alebo únie. Ale už na druhý deň po našej schôdzke rozhodlo predsedníctvo Českej národnej rady ináč: rokovať sa môže už len o „pokojnom a korektnom“ rozchode a o vytvorení dvoch samostatných republík. List, ktorý sme z Prahy dostali, obsahoval okrem návrhu na takéto rokovania aj termín – do 30. septembra 1992.

Myslíte si, že projekt konfederácie či česko-slovenskej únie mohol fungovať, keby ho bola prijala druhá strana? Vtedajší českí predstavitelia dodnes tvrdia, že sa to nedalo uskutočniť …

Určite by to pri dobrej vôli išlo, hoci pôvodný projekt by si bezpochyby vyžadoval určité úpravy z hľadiska vnútorného i medzinárodného práva, aby mohol fungovať. Napríklad, pamätám si, ako sa Václav Klaus rozčúlil, keď Michal Kováč navrhoval dve emisné banky – jednu na Slovensku, druhu v Česku, a to v rámci jedného súštátia. To by asi naozaj nešlo. Takýchto nápadov, ktoré sa naozaj nedali realizovať, bolo viacej, a to z oboch strán. Bolo však treba o nich diskutovať a v priebehu diskusie čo-to korigovať. Svetové dejiny i súčasná prax predsa poznajú prípady štátoprávneho usporiadania na konfederatívnom základe. Zoberte si hoci Švajčiarsko.

Existuje ešte vôbec niečo z vtedajších rokovaní medzi lídrami HZDS a ODS, čo zostáva utajené (lebo možno je aj potrebné to utajiť) a čo sa bude dať zverejniť azda až po uplynutí ďalšieho štvrťstoročia?

Neviem, či na to bude treba čakať tak dlho, ale rôzne skutočnosti z uvedeného obdobia, ktoré naďalej podliehajú utajeniu, sú na slovenskej a určite i českej strane. Lebo v súvislosti s delením bývalej federácie prebiehali chvíľami veľmi ťažké spory a jedna strana druhej nič nedarovala. Dôležitý je však výsledok a ten je pre občanov oboch následníckych štátov prijateľný. Myslím si, že sú s dosiahnutým stavom spokojní.

Neodnesú si niektorí kľúčoví aktéri oných udalostí svoje tajomstvá do hrobu? Napríklad vo vile Tugendhat debatovali Mečiar s Klausom 26. augusta 1992 takmer dve a pol hodiny medzi štyrmi očami. Verejnosť stále nepozná obsah ich rokovania. Informovali o ňom aspoň členov svojich delegácií?

Áno, Vladimír Mečiar nás informoval, ale či povedal všetko, to nemôžem, prirodzene, posúdiť, to vie iba on.

Aké boli skutočné zásluhy Vladimíra Mečiara pri delení bývalej federácie a pri vzniku samostatného Slovenska?

Žiaľ, pri jeho mene sa dnes spomínajú zväčša negatíva, ale Vladimír Mečiar zohral pri vzniku nášho samostatného štátu a pri jeho naštartovaní dôležitú úlohu – viedol historické rokovania, realizoval pri nich rozhodnutia, na ktorých sme sa dohodli. Nemusel by som to hovoriť práve ja, naše cesty sa neskôr rozišli, ale to mu jednoducho nemožno zobrať. Na druhej strane treba povedať, že sám by nedokázal nič. Nehovoriac už o tom, že samostatná republika by vznikla aj bez neho a bez nás. Len by vznikla zrejme za iných podmienok a o niečo neskôr.

Ak by sa Slovensko neosamostatnilo pred 25 rokmi, bolo by to neskôr ešte vôbec možné? Podľa niektorých expertov sotva a dodávajú, že práve v tom čase sa v Európe vyskytol ojedinelý zhluk okolností priaznivých pre vznik nových štátov. V období rokov 1990 až 1992 ich pribudlo vyše 20…

Myslím si, že neskôr už by to išlo naozaj ťažšie. Treba však mať na pamäti, že myšlienka slovenskej štátnosti nevznikla až po novembri 1989, že s ňou prišli naši predkovia a že pred sto rokmi bola zakotvená v Pittsburskej dohode. Už vtedy sa jej signatári, medzi ktorými bol aj Tomáš G. Masaryk, dohodli na určitej zvrchovanosti Slovenska a na širokej samospráve Slovákov v rámci spoločného štátu. Napokon, k vlastnej štátnosti smeruje emancipačný proces každého národa. Ak by to nevyšlo v roku 1993, Slováci by sa o vlastný suverénny štát usilovali naďalej a koniec koncov dosiahli by asi svoje.

Ľudia sú radi, že pred štvrťstoročím sa rozchod uskutočnil pokojne a že vzťahy s Českou republikou sú také nadštandardné. Ako však ukazujú prieskumy verejnej mienky, mnohí sú dodnes nespokojní s tým, že vzniku samostatného Slovenska nepredchádzalo všeľudové hlasovanie. Čo si o tom myslíte s odstupom času?

Spočiatku a pomerne dlho sme boli za referendum, ale keď sa rokovania skomplikovali, keď slovenská a česká delegácia narazili na také obrovské problémy pri hľadaní nového štátoprávneho usporiadania a neskôr tak ťažko hľadali dohodu pri delení niektorých položiek spoločného majetku, usúdili sme, že sa sotva dohodneme na otázke do referenda. Podľa mňa sa na nej ani nedalo dohodnúť. Mali sme mať na Slovensku jednu otázku, povedzme „Ste za samostatné Slovensko?“ a v Česku „Súhlasíte s tým, aby Slovensko odišlo z Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky?“ Ponúkali sa nielen tieto, ale aj ďalšie variácie.

Uvažovalo sa s jedným referendom na Slovensku a s iným v Česku, ďalší navrhovali spoločné referendum, ale nevedeli sa dohodnúť na otázke. Česká strana sa napokon rozhodla žiadne referendum nerobiť. Skrátka, nebolo to reálne, spoločne sme prišli k záveru, že to nejde a spôsobí to len viac zmätku, destabilizuje to situáciu s neznámym koncom. Čudujem sa tým, ktorí tento problém ustavične otvárajú. Je to predsa minulosť a vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi sú dnes lepšie ako kedykoľvek v minulosti aj bez referenda.

Mali ste pred rozdelením nejaké obavy a ak áno, tak z čoho?

Kto nemal vtedy obavy? Ešte pred naším rokovaním na Bôriku, ktoré sme už spomenuli, sa stretli českí a slovenskí ekonómovia. Keď sme tam s Vladimírom Mečiarom dorazili, prišli nám Augustín Marián Húska a Hvezdoň Kočtúch oznámiť, že Česi chcú federáciu rozdeliť a vytvoriť dva samostatné štáty. Pamätám sa, ako sme sa v tej chvíli na seba s Mečiarom pozreli – pozreli sme sa na seba s hrôzou. S niečím takým sme totiž vtedy, 20. júna, ešte nepočítali napevno a nemali sme k dispozícii žiadnu serióznu sociálno-ekonomickú dopadovú štúdiu. V tom čase ešte nebola na svete ani definitívna dohoda o rozdelení federálneho majetku. Nemali sme spoľahlivú predstavu o devízových rezervách Slovenska. Neskôr sa ukázalo, že k dispozícii je približne len 40 až 60 miliónov dolárov. Na koľko dní by to stačilo? Preto prvé, čo sme urobili, aby sme rezervy zvýšili, bol predaj tabakového priemyslu Nemecku, ináč hrozil default slovenskej korune. Pomohlo to čiastočne stabilizovať finančnú situáciu.

Ivan Gašparovič: Pri svojom vzniku malo...
Ivan Gašparovič: Pri svojom vzniku malo samostatné Slovensko len približne 40-60 miliónov dolárov devízových rezerv. Na koľko dní by to stačilo? Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Nie všetko, čo sa pred zánikom federácie dohodlo, obe strany aj dodržali. Čo vás z toho mrzí najviac?

Okrem predčasného odstúpenia Česka od dohody o menovej únii už začiatkom februára 1993 (keď sa museli kolkovať staré československé koruny), to bolo porušenie dohody o zákaze používať štátne znaky a symboly federácie nástupníckymi štátmi. Česká strana si napriek tomu prisvojila vlajku ČSFR. Slováci prichádzali tým akoby o kus moderných dejín. V roku 1944 predsa viali nad povstaleckým územím československé zástavy, v roku 1968 protestovali Slováci proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie takisto pod československými zástavami.

Víťazstvá slovenských športovcov za celé obdobie spoločného štátu sprevádza dnes v svetových sieňach slávy – česká vlajka… Dodnes neviem, prečo nám to Praha urobila, český štát mal predsa svoju historickú vlajku, bielo-červenú vlajku Českého kráľovstva. Keď 19. januára 1993 mali Slovenskú republiku a Českú republiku prijímať do OSN, za náš štát cestovali do New Yorku Milan Kňažko a Augustín M. Húska. Navrhol som ako predseda Národnej rady, aby tam išli takisto s československou vlajkou. Nech predstavitelia OSN vidia, že niečo nie je v poriadku a požadujú od oboch delegácií iné vlajky. Môj návrh však neprešiel, odmietali ho najmä zástupcovia SNS.

Samostatné Slovensko malo vo viacerých ohľadoch horšie štartovacie pozície ako Česko: horšiu štruktúru priemyslu, oveľa vyššiu nezamestnanosť…

To nám bolo jasné. V procese „šokovej terapie“ sa u nás rozpadli poľnohospodárske podniky, konverzia položila na lopatky ťažký priemysel. Zrazu sme mali na Slovensku regióny, kde miera nezamestnanosti prekračovala 30 a šplhala sa k 50 percentám. Situácia vôbec nebola ružová, rôzni zlí proroci predpovedali Slovensku krach, napriek tomu sme do toho išli a postupne sa stavali na nohy. Čo treba, myslím si, oceniť.

Povedzte, stal by sa Alexander Dubček prezidentom Slovenskej republiky, nebyť tragickej nehody a jeho predčasnej smrti?

Určite áno, HZDS by ho na post hlavy štátu podporilo, hoci treba povedať, že Alexander Dubček bol až do tej nehody proti rozdeleniu Česko-Slovenska. Zároveň však presadzoval väčšie právomoci slovenských orgánov, či už vlády, alebo Národnej rady. Spomínam si, ako som ho pozýval v predvečer slávnostného zasadnutie Národnej rady 1. septembra 1992, kde sme prijímali Ústavu SR.

„Nemôžem, musím cestovať do Prahy, mám ešte nejaké povinnosti vo Federálnom zhromaždení,“ povedal. Ráno som mu volal ešte raz. Reku, Šani báči (tak som ho často oslovoval), príďte aspoň na začiatok zasadnutia. Vraj to nejde, ponáhľa sa do Prahy. Už počas zasadnutia mi sekretárka podstrčila lístok: „Pán Dubček havaroval a je ťažko zranený.“ Keby bol prijal moje opakované pozvanie, možno sa to nemuselo stať. Bola to veľká tragédia, ako prezident by bol Alexander Dubček ikonou samostatného Slovenska a otváral by mu dvere do sveta. Bol by býval aj upokojujúcim, konsolidujúcim prvkom na rozbúrenej vnútropolitic­kej scéne.

Mimochodom, ako si vysvetľujete nedávne útoky českého prezidenta na Alexandra Dubčeka počas volebnej kampane?

Nechápem to. Viem, že vo Federálnom zhromaždení vychádzali spolu dobre, Dubček bol vtedy predsedom parlamentu, Zeman predsedom rozpočtového výboru, obaja sociálni demokrati.

Nechal sa teraz Zeman strhnúť predvolebným bojom, stal sa obeťou vlastných bonmotov?

Nevylučujem, ale boli to z jeho strany nešťastné vyjadrenia.

Vráťme sa znovu o štvrťstoročie späť. Dalo sa predísť „vojne“ medzi vládnym a prezidentským palácom po vzniku samostatnej Slovenskej republiky?

Najprv si musíme ozrejmiť, ako tie spory vznikli. Vladimír Mečiar sľúbil Michalovi Kováčovi post prezidenta, ak sa mu podarí vo federálnom parlamente presadiť zákon o zániku federácie. Zákon prešiel koncom novembra 1992, medzitým sa však vyskytli určité názorové nezhody medzi Mečiarom a Kováčom. Premiér potom nastolil otázku, či by nebolo dobre navrhnúť dvoch kandidátov. Na Bankove pri Košiciach sa rozhodovalo, kto bude ten druhý. Navrhovali mňa a Romana Kováča, ja som odmietol.

Prečo?

Nechcel som byť prezidentom, ani debatovať o tom som nechcel. Radšej som sa išiel lyžovať s ochrankármi na bankovský svah. Ale čo bolo ďalej? Politické grémium HZDS zúžilo výber svojich kandidátov ešte 21. decembra 1992 na oboch Kováčovcov s tým, že sami sa majú uchádzať o dôveru regionálnych funkcionárov HZDS a podľa toho sa určí ich poradie na kandidátke hnutia. A tak obaja cestovali už v prvých januárových dňoch 1993 po Slovensku na vlastné náklady (ak sa dobre pamätám) a sami organizovali mítingy v krajských mestách, na ktorých sa zúčastňovali aj predstavitelia okresných predstavenstiev HZDS. Nakoniec však o poradí kandidátov beztak rozhodlo širšie vedenie HZDS.

V Jahodnej pri Košiciach 16. januára 1993 sa hlasovalo s výsledkom 27 : 24 hlasov v prospech Romana Kováča. S Michalom Kováčom sa potom uvažovalo už len pre prípadnú opakovanú voľbu, keby v tej prvej parlament prezidenta nezvolil. Čo sa aj stalo. Musela sa teda uskutočniť druhá voľba a podľa vtedy platných pravidiel sa na nej už nemohli zúčastniť kandidáti z prvej. Vladimír Mečiar vtedy Michalovi Kováčovi povedal, že poslanci HZDS ho podporia, ale v ostatných politických stranách si musí podporu dohodnúť sám a v nasledujúcich osemnástich dňoch obchádzal poslanecké kluby i sekretariáty opozičných strán a loboval za svoje zvolenie.

A oni ho podporili.

Pri voľbe 15. februára 1993 ho skutočne podporili. Vzájomné vzťahy medzi Mečiarom a Kováčom boli však tým naštrbené a neskôr sa len zhoršovali.

Ich spory výrazne poznamenali vnútropolitickú situáciu i zahraničné vzťahy Slovenska v nasledujúcich rokoch…

Áno, nemalo sa to stať, mladý štát ešte ani poriadne nezačal fungovať a už tu bol rozpor medzi prezidentom, parlamentom a vládou.

Niektoré ťažkosti boli nesporne objektívneho charakteru, iné boli detskými „chorobami rastu“, ďalším sa však dalo predísť, nebyť chýb v rozhodovacích procesoch. Bolo to tak?

Ale áno, aj v našom prípade sa ukázalo, že ľahšie je štát zakladať, ako ho budovať. Tu sa navyše zbehlo niekoľko rizikových faktorov a dovtedy neprebádaných, nových situácií v riadení štátu a ekonomiky. Zoberte si privatizáciu štátnych podnikov alebo rozsiahle reštitúcie, nápravu majetkových krívd z minulosti. V ktorom postsocialistickom štáte to išlo bez problémov a chýb?

Dalo sa rôznym privatizačným kauzám úplne zabrániť? Určite bolo možné negatívne dôsledky zmierniť, výskyt chýb a omylov pri transformácii obmedziť na únosnú mieru. Ale nebolo v tom čase u nás sily, ktorá by to dokázala. Navyše, Slovensko sa vtedy dostalo do nemilosti a určitej medzinárodnej izolácie. Samozrejme, zapríčinili sme si to aj sami, ale zároveň sme sa stávali terčom nepodložených obvinení, keď sa nám napríklad z určitých zahraničných kruhov vyčítalo rozbitie spoločného štátu. Bola tu na návšteve pani Albrightová a nazvala Slovensko „čiernou dierou“ Európy. Pýtal som sa jej, na základe čoho tak hovorí a ona okrem iného mi povedala: „Podobne to hodnotí pán prezident Havel.“

Hladinu verejnej mienky rozvíril nedávno výber niektorých ocenených najvyššími štátnymi vyznamenaniami pri 25. výročí vzniku SR. Nechcete sa k tomu vyjadriť?

Ako bývalý prezident nechcem posudzovať výber ocenených súčasným pánom prezidentom. V každom prípade negatívny ohlas na niektoré rozhodnutia bol, myslím si, oprávnený a pri nedávnom stretnutí prezidentov som to aj povedal.

Ako ste postupovali pri vyznamenávaní vy?

Zákon hovorí presne, ako sa postupuje pri výbere kandidátov na vyznamenania – o komisii, ktorá sa na to má vytvoriť, akých členov má mať, kto ich má do nej navrhnúť a že komisia má ponúknuť aj alternatívy. Prezident by to mal akceptovať, z navrhovaných alternatív si môže vybrať a môže mať aj vlastný návrh, ale musí si ho obhájiť. Čiže držať sa zákona a zachovať objektivitu. Vychádzali sme z návrhov komisie, načúvali názorom odbornej i širšej verejnosti a každého kandidáta sme dali preveriť aj Ústavu pamäti národa, či je to osoba „nezávadová“.

Tohto roku si pripomíname storočnicu Československej republiky. Ako vnímate jej vznik práve z pohľadu cesty Slovenska k samostatnosti?

Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov predurčoval cestu Slovenska k jeho suverenite, bol preto historickým medzníkom. Málo sa zdôrazňuje, že Československá republika znamenala záchranu pre oba národy, nielen pre Slovákov. My sme sa mohli stať súčasťou Maďarska a Česi – súčasťou Rakúska alebo Nemecka. Samotní Česi však zohrali pre ďalšie osudy slovenského národa v tomto období pozitívnu úlohu. Po desaťročiach tvrdej maďarizácie pozdvihli slovenské školstvo a vzdelanosť, umožnili dozrievanie slovenskej inteligencie. Na druhej strane Praha neumožnila naplnenie predstáv z Pittsburskej dohody o slovenskej autonómii, o slovenských samosprávnych orgánoch so širokými právomocami. V tomto ohľade sa ani po vojne nenaplnili viaceré body Košického vládneho programu.

Prečo sa tak dialo?

V medzivojnovom období za všeličo mohla nešťastná koncepcia tzv. československého národa. Česi sa rýchlo stotožnili s československým štátom, ale vnímali ho ako český štát s pripojeným Slovenskom a vtedy ešte aj s Podkarpatskou Rusou. Voči Slovákom sa správali ako k „vetve“ českého národa. Bol to vzťah tútora či staršieho brata, ktorý mladšieho vodí za ručičku.

Slovákom sa však takýto štát z uvedených i ďalších dôvodov odcudzoval, mnohí ho nevnímali ako svoj. V ľudovom povedomí sa v Česku zahniezdilo presvedčenie, že „Česi na Slovákov pracujú či doplácajú“ a na Slovensku, že „Česi Slovákov okrádajú“ (pri prerozdeľovaní prostriedkov zo štátneho rozpočtu). Toto vnímanie pretrvávalo i po vojne a vlastne až do zániku spoločného štátu, čo ostatne už priznali aj mnohí z predstaviteľov českého národa. Je dobre, že to máme za sebou. A hreje ma pocit, že sme sa rozišli v dobrom, aby sme sa stretli v Európskej únii ako priatelia. Je dôležité, že to tak vnímajú nielen politici, ale aj radoví občania.

Ivan Gašparovič (1941)

  • Bývalý dlhoročný predseda Národnej rady a dvojnásobný prezident Slovenskej republiky.
  • Po absolvovaní vysokoškolského štúdia a základnej vojenskej služby začal pracovať na mestskej prokuratúre v Bratislave.
  • Po troch rokoch praxe vyhral konkurz na miesto odborného asistenta na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky PF UK v Bratislave. Tam pracoval až do roku 1990.
  • Začiatkom roku 1990 ho prezident Václav Havel vymenoval ako nestraníka za generálneho prokurátora ČSFR, túto funkciu vykonával do marca 1992.
  • Vzápätí vstúpil do HZDS, kandidoval zaň v parlamentných voľbách 1992, stal sa poslancom Národnej rady a čoskoro i jej predsedom. Bol pri zrode Ústavy SR ako člen tímu, ktorý ju pripravoval.
  • Na čele parlamentu stál aj po odvolaní Vladimíra Mečiara z funkcie premiéra v marci 1994. Po predčasných parlamentných voľbách viedol Národnú radu až do roku 1998.
  • Ďalšie štyri roky bol radovým poslancom NR SR, v roku 2002 sa rozišiel s HZDS a založil Hnutie za demokraciu. Vrátil sa k pedagogickej činnosti na Právnickej fakulte UK v Bratislave.
  • V roku 2004 kandidoval v priamych voľbách prezidenta SR a v druhom kole zvíťazil nad Vladimírom Mečiarom.
  • V roku 2009 kandidoval na funkciu hlavy štátu druhýkrát a v druhom kole zvíťazil nad Ivetou Radičovou. Funkčné obdobie sa mu skončilo v júni 2014.

Príbeh Slovenska – 25 rokov

Príloha Víkend denníka Pravda prináša cyklus článkov Príbeh Slovenska – 25 rokov. Návraty k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali rozdeleniu federatívneho Česko-Slovenska a vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993, približujeme v sérii historických, ale aj názorových článkov a rozhovorov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Príbeh Slovenska - 25 rokov #Ivan Gašparovič
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
49,99
Kytica Jesona 7

Kytica Jesona 7

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk