Konfekcia 'made in ČSSR'

Skúmať históriu domáceho odevného a textilného priemyslu pred rokom 1989 vôbec nie je jednoduché. Tých kompetentných, ktorým možno klásť otázky, je čoraz menej. A nie každý má odvahu odpovedať. V tomto odvetví badať istú traumu. Väčšina závodov a podnikov, v ktorých v čase najväčšieho rozmachu pracovalo približne 80-tisíc ľudí, prešla po revolúcii chaotickou privatizáciou a zánikom, mnohí špecialisti odišli do iných odvetví, padlo odborné školstvo, a tak nie je veľa tých, ktorí by na toto obdobie radi spomínali. Ktovie, možno prirodzená daň každej revolúcie.

07.03.2018 06:00
Lee Cooper Foto:
Zástupcovia podnikov vo firme Lee Cooper, začiatok 80. rokov.
debata (9)

Množstvo podnikových archívov sa po revolúcii nenávratne zničilo a s nimi zanikla aj podstatná stopa k našej priemyselnej minulosti. O to dôležitejšie bolo stretnutie s Milanom Porubským, ktorý sa zúčastnil v lete 2017 na spoločnej debate s návrhárkami z priemyselných podnikov v priestoroch Slovenskej národnej galérie. Debata sa konala v súvislosti s výstavou Nech šije!, ktorá pripomínala odevnú kultúru v časoch socialistického Československa.

Čo znamenalo založenie Slovakotexu po vzniku federácie a čo to zmenilo na fungovaní textilného priemyslu?

Bolo to obdobie veľkého rozvoja textilného aj odevného priemyslu. Zvyšoval sa vývoz nielen do socialistických štátov, ale aj západných krajín. Do odvetvia prichádzalo stále viac odborníkov so schopnosťou inovovať a riadiť. A aj preto sme dokázali výrobu v jednotlivých podnikoch nastaviť tak, aby zodpovedala výrobným aj technologickým kapacitám, ale aj potrebám trhu.

Postupne sme modernizovali viaceré závody a postavili sa aj nové. Okrem zvýšenia výroby v pletiarskom priemysle sa vybudovali nové kapacity na výrobu bytového textilu a tiež sa zmodernizovali odevné podniky. Keď som nastúpil do Slovakotexu, boli sme s vysokoškolským odborným vzdelaním traja či štyria. Potom každoročne pribúdali v celej spoločnosti desiatky odborníkov. Aj v podnikoch bolo cítiť aktivitu a kvalitu, a mnohí sa uplatnili aj na vedúcich funkciách.

Na debate v Slovenskej národnej galérii ste spomínali, že dopyt po slovenskej odevnej konfekcii bol enormný, a to nielen zo strany socialistickej cudziny, ale aj tej kapitalistickej. Zvláštnu pozíciu mala pánska konfekcia. Ako sa tieto obchodné vzťahy nadväzovali a ako obchod prebiehal?

Dopyt po výrobkoch podnikov Slovakotexu bol najvyšší okolo roku 1980 a trval až do roku 1987. Všetky výrobné kapacity boli vypredané. Pamätám si, že na kontraktoch v Moskve si nás zavolali z Federálneho ministerstva zahraničného obchodu, aby sa poradili, ako zvýšiť dodávky konfekcie do ZSSR. Požiadavku sme ihneď riešili a zvýšili sme vývoz v podnikoch ZORNICA, Odevné závody kpt. Nálepku, Trikota a TATRASVIT.

Za takéto zvýšenie, asi o 100 miliónov Kčs, sme si na oplátku uplatnili zvýšený dovoz bavlny, ktorá bola strategickou surovinou. Okrem toho sme zvýšili kapacity takzvanej vychádzkovej konfekcie a znížili výrobu pracovných odevov, ktoré sme ako prví v Československu začali vyrábať vo Vietname. Najväčší záujem na trhu v ZSSR bol o pánsku konfekciu.

A Raznoexport, sovietska exportná obchodná organizácia, tam si vedeli vybrať. Jeho nákupcovia chodili na veľtrh do Kolína nad Rýnom a poznali, čo je módne a kvalitné. Ako obchodný riaditeľ som mal pre kontrakty v ZSSR vytvorené oddelenie vrátane podnikových pracovníkov, návrhárov a profesionálny manekýnsky zbor. Kontrakty trvali zhruba dva týždne a do cudziny sa posielali z podnikov dvaja až šiesti zamestnanci.

Pánska letná polokošeľa z podniku Pleta, 70. roky. Foto: Archív SMD
web-vikend-03 Pánska letná polokošeľa z podniku Pleta, 70. roky.

Ako by ste vysvetlili pojem devízová regulácia? Čo to v rámci obchodnej politiky znamenalo?

V danom období to bol fenomén. Keď bola devízová regulácia náročne a správne nastavená, mala veľký vplyv na myslenie a konanie riadiacich pracovníkov v podnikoch. Jednoznačne motivačný. V rámci odboru zahraničného obchodu bolo na generálnom riaditeľstve Slovakotexu oddelenie devízovej regulácie, kde sa všetky vývozy a dovozy evidovali a vyhodnocovali. Vždy sme zabezpečili, aby výrobný podnik dostal prídel devíz, na ktoré má nárok.

Vytvorili sme špecializovanú obchodnú spoločnosť UZOTEX, ktorá zabezpečovala dovozy tak, aby nákupy boli efektívne, za čo najnižšie ceny. Fungovalo to. Mnohé podniky si zvýšenými vývozmi do nesocialistických štátov zabezpečili devízové zdroje na obohatenie kolekcií či na modernizáciu svojho strojového vybavenia.

V denníku Lidová demokracie v roku 1983 sa objavila správa o silnejúcej hospodárskej kríze a náraste zahraničnej konkurencie v oblasti textilného priemyslu, najmä z ázijských, afrických či latinskoamerických krajín. Problémy s ázijskou konkurenciou sa teda nezačali až porevolučným rozpadom východných trhov, ale skôr než sa vo všeobecnosti predpokladá. Ako to teda bolo?

Treba povedať, že ázijským výrobkom, najmä z Číny, ktoré transportovali na európsky trh najmä európske obchodné firmy, sa nedalo konkurovať. V rokoch 1980–1987 sme zvýšené dovozy textilu do ČSSR cez PRIORY, IMEXY či TUZEX eliminovali zvýšenými vývozmi do ZSSR a tiež do západných krajín.

O naše výrobky, najmä konfekciu a pletené ošatenie, bol na kontraktoch v Moskve enormný záujem. O sortiment z niektorých podnikov bol záujem vyšší, ako sme boli schopní vyrobiť. Každý výrobný závod a podnik však vedel, že v prvom rade musí splniť vývoz do nesocialistických štátov a vytvoriť si tak podmienky na dovoz surovín, doplnkov a novej techniky z týchto krajín. Až na niekoľko výnimiek to všetci zvládali.

Zvyšoval sa najmä export do Nemeckej spolkovej republiky, Holandska, Škandinávie. Najúspešnejšie boli odevné podniky – najmä Odevné závody v Trenčíne. Na tuzemskom trhu bolo konkurenciu ázijských výrobkov cítiť všade. Nákupné ceny z Ázie boli nízke, nezodpovedali štandardným, objektívnym výrobným nákladom. Boli nižšie o 20–30 percent. Tento tlak pomohol k zmenám vyrábaných sortimentov. Podniky obchodu s textilom a odevmi v celej republike (OTGŘ, OTEX, PRIOR a iné) si však tiež nemohli dovoliť všetko nakupovať z dovozu, potrebovali na to devízy, ktoré mali limitované. Bol to boj, z ktorého sme ako Slovakotex však vyšli dobre, lebo celú produkciu sme vždy predali, hoci to bolo aj vďaka sovietskemu trhu.

Nové pletacie stroje podniku Pleta. Foto: Archív SMD
pleta stroje cssr Nové pletacie stroje podniku Pleta.

Prešli ste v Slovakotexe viacerými pracovnými funkciami. Ako ste vnímali svoje pôsobenie od prvých pozícií až k postu generálneho riaditeľa?

Najužitočnejším som sa cítil vo funkcii vedúceho oddelenia inovácie a chemizácie výroby, ktoré patrili pod veľký odbor technickej prípravy výroby. Dnes už málokto pamätá na éru šuštiakov, dederónových košieľ či rolákov. To všetko vychádzalo z našich dielní ako „módny trend“ v snahe naplniť masové potreby nielen v tuzemskom trhu, ale aj na vývoz do socialistické­ho bloku.

Zabrzdil nás až zvýšený import ázijských tovarov. V období okolo rokov 1975 až 1980 sme menili konštrukcie a surovinové manipulácie vyrábaných tkanín a pletenín. Bola to krásna práca s mimoriadnymi výsledkami. Za päť rokov sme zdvojnásobili spotrebu syntetických vlákien a zvýšili efektívnosť výroby. Táto zásadná zmena surovinovej základne bola riadená priamo z úrovne Slovakotexu, až na jednotlivé závody. Vytvoril sa priestor na úsporu devíz z plánovaných nákupov bavlny a vlny a naštartovali sme doplnkové dovozy či už efektných priadzí, módnych doplnkov, a tiež špičkovej techniky. A keďže som poznal technickú prípravu a výrobu, mohol som sa stať obchodníkom.

Čo to pre vás znamenalo?

Posun do funkcie vedúceho odboru zahraničného obchodu prišiel skoro. Bola to výzva, ktorej som bol schopný obetovať všetko. Zažili sme obdobia, že výrobu celého Slovakotexu v hodnote 12–13 miliárd Kčs sme mali odbytovo zabezpečenú už pol roka dopredu. Sústredili sme sa na efektívnosť predaja a najmä na prekračovanie vývozov do západných krajín. Vo funkcii obchodného riaditeľa už išlo najmä o veľkú zodpovednosť. Mal som dobrých spolupracovníkov, veľa sme cestovali a dbali na to, aby sa podnikom darilo.

V roku 1981 Slovakotex pomáhal rozbiehať výrobu licenčných džínsových výrobkov značky Lee Cooper. Realizovala sa v Odevných závodoch kpt. Nálepku (OZKN) v Prešove. Ako k tomu došlo?

Získaniu licencie na výrobu značky Lee Cooper predchádzalo viacero rokovaní na úrovni Federálneho ministerstva financií, ktoré malo financie na nákup strojno-technického vybavenia a licencie. Rozhodovalo sa medzi OZKN Prešov a KRAS-om Brno. Aktivita ľudí z Prešova sa vyplatila. Bola to najmä ich zásluha. Keď bolo rozhodnuté, že Prešov dostane mimoriadne zdroje, bojovali sme spoločne o čo najlepšie podmienky, lebo za značku bolo treba platiť licenčný poplatok, ktorý uberal z výnosu predaja. Nešlo však len o výšku poplatku za vyrobený kus, ale aj o takzvanú časovú normu.

Sám majiteľ Michael Cooper nás previedol cez dva závody v zahraničí, kde nám chcel dokázať, že jeden kus nohavíc sa dá na špecializovanej linke vyrobiť za 28 minút na pracovníka. V Tunise sme to videli, ale kvalita bola nízka, neeurópska. Cez kvalitu sme sa nakoniec dostali na 46 minút na pracovníka a po dvoch rokoch sa nám to podarilo znížiť na 45 minút. Výroba priniesla v závode veľa starostí, ale nakoniec aj slávu a schopnosť konkurovať silným.

Realizovali sa aj ďalšie takéto licenčné projekty v rámci slovenských podnikov?

Áno, boli aj iné pokusy s licenciami, ale nedotiahli sa do konca, respektíve, fungovalo to tak, že na značkové výrobky si vybavili licencie zahraniční odberatelia a tí potom len zadávali výrobu. Tak to fungovalo napríklad so značkou Benetton či Greif, čo si však strážil sám odberateľ.

Kritiky odevného priemyslu sa odvolávali na pomalé nadväzovanie na módne trendy, a ako jeden z dôvodov je udávaný chýbajúci prieskum trhu. Viete o tom, či nejaké prieskumy trhu boli realizované?

Aj ja ako obchodník som kritizoval našu vlastnú výrobu. Je pravdou, že nám móda niekedy ušla a ťahali sme aj za kratší koniec. Na druhej strane, naša výroba mala vždy stanovené vysoké konštrukčné a technické parametre kvality výrobkov. Až také, že niekedy boli dôvodom nerealizovania ležérnosti, voľnosti strihov a podobne. Móda bola vždy jedinečná. Aj dvaja uznávaní módni návrhári sa v názoroch líšili.

V každom meste, ba aj na dedine, existovali malé krajčírske dielne výrobného družstevníctva, najmä Vzorodev, ktorých poslaním bola výroba na mieru a podľa špecializovaných módnych časopisov. Sériovosť vo výrobných závodoch sa postupne znižovala a prechádzalo sa na individuálne zadania a malé série, ktoré boli viac flexibilné a reagovali aj na to, čo sa dialo. Móda bola a aj bude vždy nielen o poznaní, ale aj o pocitoch. Jedno je však neodškriepiteľné. Občania Československa boli vždy pekne oblečení. To, že sa chceli odlišovať, ešte neznamená, že módny názor musí byť na strane extravagantnosti.

Slovakotex mal za úlohu zabezpečovať textilné suroviny aj technologické vybavenie. Ako fungovali objednávky surovín ako napríklad vlna, bavlna či hodváb?

Nákup surovín a materiálov bol centralizovaný. Aj preto vznikla účelová obchodná organizácia UZOTEX, ktorá patrila pod Slovakotex. Nemohlo sa stať, aby sa čo i len jeden kilogram bavlny alebo iného materiálu nakúpil drahšie, ako nakupujú v Česku alebo uznávané európske firmy. Využívali sme burzy a najmä množstevné zľavy.

Mali sme vybudované sklady a vždy sme nakupovali v dobe najnižších sezónnych cien. Nielen na strategické suroviny, ale aj na bežné materiály – priadze, tkaniny či farby a chemikálie sme mali vyštudovaných odborníkov, ktorí mali za sebou zahraničné stáže alebo stáže v chemických koncernoch HOECHST, BASF či CIBA. O mnohých našich odborníkov bol záujem aj v zahraniční. Zvlášť v súčasnosti treba zdôrazniť, že v tom hralo dôležitú úlohu aj školstvo.

Nechcem hovoriť o učňovskom doraste, či strednom odbornom školstve, z ktorého vychádzali pradiari, pletiari, farbiari či návrhári. Bolo tu totiž aj vysokoškolské zázemie. Napríklad Slovenská vysoká škola technická, chemicko-technologická fakulta katedry textilných a kožiarskych materiálov či katedra polymérov – tie všetky navštevovali aj študenti zo zahraničia. Špecializovaná vysoká škola so zameraním na textil a odev bola v Liberci aj v Pardubiciach. Veľa odborníkov po roku 1990 odišlo do zahraničia alebo sa stali zástupcami zahraničných firiem, prípadne sami slušne podnikajú.

Aké bolo technologické vybavenie našich podnikov povedzme v porovnaní so západoeurópskym štandardom?

Technická vybavenosť podnikov bola podobná, dosahovala európsky priemer. Všetko vždy záležalo na ľuďoch, riadení a odmeňovaní.

Do akej miery sa Slovakotex staral o dizajn a dizajnérov? Cestovali návrhári na zahraničné veľtrhy, bol u vás v podniku dizajn vnímaný ako dôležitý?

Každý podnik a závod mal svojich dizajnérov, koloristov či návrhárov. Preberali sme aj návrhy zo zahraničia, najmä cez stabilných odberateľov. Prácu na nových strihoch, dizajne, zabezpečovali najmä vývojové strediská, fungovala aj spolupráca s pražským Ústavom bytovej a odevnej kultúry, ten sme dokonca ako Slovakotex finančne podporovali. Informácií bolo ozaj dosť. Česi boli vždy vynaliezaví a Slováci nechceli v ničom zaostávať. Mnohým sa podarilo aj osobne prezentovať, a slovenskí návrhári sa vedeli presadiť na významných zahraničných akciách.

Ako riaditeľ ste mali pod dohľadom fungovanie podnikov cez čísla. Aké boli bilancie napríklad ziskov, počtu zamestnancov, nárastu exportu a iných?

Nikdy sme nemali stratové podniky, iba také, ktoré boli viac ziskové a výkonné, ako iné. Ziskovejšie boli vždy odevné podniky, a to aj preto, lebo v textilnej prvovýrobe (tkáčovne, pradiarne, farbiarne) boli investične náročné technológie. Odpisy odkrajovali zo ziskov. Počet zamestnancov v rokoch 1980 – 1988 sa pohyboval od 70– do 80-tisíc.

Najvyšší export sme dosahovali v rokoch 1983 – 1988. Z výrobnej produkcie 12 mld. Kčs išlo viac ako 50 percent na export. Vedeli sme o každom podniku, o jeho možnostiach, starostiach, prednostiach a aj o rezervách.

Boli sme však na jednej lodi, ako odvetvie sme boli veľmi súdržní. Možno aj preto, že v ňom pracovalo až 70 percent žien. Keď to niektorému podniku nešlo, hľadali sme riešenia. Keď bolo treba, zabezpečili sme náhradnú výrobu alebo vyriešili úzke miesto a niekedy aj riešili odbyt, napríklad cez výmenné obchody. Bolo to obdobie, na ktoré rád spomínam a som naň hrdý.

Výklady podnikov Slovatexu. Foto: Archív SMD
2 3x cssr Výklady podnikov Slovatexu.

Slovakotex zastrešoval tiež výskum a mal publikačné aktivity. Koľko ľudí tu pracovalo?

Mali sme výskumné ústavy a vedecko-technické strediská. Konkrétne: Výskumný ústav textilnej chémie (VÚTCH), potom Chemitex v Žiline, Výskumný ústav technológie nití (VÚTN) v Bratislave, Ústav mechanizácie odevnej výroby (ÚMOV) v Trenčíne, Technicko-ekonomický ústav (TEUTOP) v Trenčíne, Inžiniersku projektovú organizáciu Texing – v Trenčíne.

Po roku 1993 vydržal len VÚTCH – Chemitex v Žiline a dnes plní funkciu strážcu kvality ŐKO-TEX s licenciami vydávať certifikáty. Okrem toho mal Slovakotex aj inštitút vzdelávania s výučbou jazykov a bol gestorom založenia detašovaného pracoviska Slovenskej vysokej školy technickej, chemicko-technologickej fakulty – katedry textilných a kožiarskych materiálov s výučbou študentov od 7. semestra.

Veľtrh Trenčín mesto módy urobil z Trenčína mekku odevného priemyslu, sám ste mu v jednom období šéfovali. Akú mal veľtrh rolu v podpore odevníctva?

Výstava vznikla ešte pred zriadením Slovakotexu. Založili ju nadšenci so štátnych podnikov Merina a Odevné závody, ktorí mali chuť ukázať sa tým, čo robili. Vznikom Slovakotexu sa výstava výrazne posilnila a stala sa výstavou československého významu. V 80. rokoch, keď každoročne trvala 7–9 dní, ju navštívilo viac ako 200-tisíc ľudí.

Všetci sa na to tešili – návštevníci, vystavovatelia aj obchodníci. Bola to akcia, ktorej sa ani len nepriblížila žiadna iná, vrátane iných odvetví. Možno sa jej začína dnes približovať Pohoda, ktorá je zhodou okolností organizovaná v Trenčíne. Nejde však o žiadnu súvislosť. Výstavou Trenčín mesto módy žilo vždy široké okolie, konalo sa množstvo zaujímavých kultúrnych akcií.

Generálnym riaditeľom Slovakotexu ste boli aj počas novembra ’89 a neskôr v prvých porevolučných rokoch. Verili ste, že odevný a textilný priemysel tú zmenu ustojí?

Bolo to zložité obdobie. Prišiel vytúžený november 1989. Viacerí sme pracovali s odvahou a cieľom zachrániť v tomto fungujúcom odvetví všetko, čo sa zachrániť dalo. Zo začiatku sa zdalo, že prvá porevolučná vláda Milana Čiča to zvláda a budeme schopní zachrániť to, čo nám dávalo zmysel – fungujúce podniky. No tlaky zdola presahujúce rámec logiky boli silnejšie. V každom druhom okrese, kde sme mali závody, dochádzalo k výmenám riaditeľov a postupne sa privatizovalo všetko, čo malo nejakú cenu.

Nadarmo nás nové vedenie štátu podporovalo, politické a ziskuchtivé tlaky zdola sme nezvládli. Aj ja som mal viacero ponúk na privatizáciu toho či oného podniku. Nemal som záujem. Veľa schopných odborníkov v tom čase odišlo, niektorí do zahraničných firiem alebo si založili vlastné firmy, v ktorých uplatnili svoje skúsenosti a schopnosti. Privatizéri toho veľa nedokázali. Výsledkom bolo akurát hromadné prepúšťanie a strata konkurencieschop­nosti.

Najprv prišla revolúcia, ale potom aj rozpad česko-slovenskej republiky, ktorý, okrem iného, rozdelil aj existujúci priemysel, potom prišla už vami spomínaná privatizácia. Ako ste to všetko vnímali?

Nespomínam si na toto obdobie rád. Bolo veľmi ťažké a prinieslo veľa krívd. Na jednej strane sme sa tešili z toho, čo priniesol november 1989, na strane druhej som prežíval dilemu, ako sa správne rozhodnúť. Z funkcie generálneho riaditeľa mi vyplývala veľká zodpovednosť, žiaľ, niektoré majetkové a ľudské hodnoty sa začali rozpadávať od základov. V politickom hnutí, aj vďaka ktorému sa nežná revolúcia uskutočnila, bolo okrem demokracie aj veľa parazitov, ktorí okrem privatizačnej dogmy odstavovali, ba aj likvidovali veľa schopných ľudí, ktorí nemali nič spoločné so „službou socialistickej vlasti“.

V rokoch 1991 – 1993 ma vo funkcii udržala zodpovednosť ochrániť aspoň tie majetky a hodnoty, ktoré zostali spoločné pre všetky bývalé podniky. Postaral som sa o efektívny predaj 100-miliónových zásob surovín, materiálov a hotových výrobkov, ktoré privatizéri závodov a podnikov nepovažovali za hodnotné. Z funkcie som odstúpil v roku 1993 na vlastnú žiadosť po dohode s predstavenstvom Slovakotexu, z ktorého sa stala akciová spoločnosť.

Zostali ste v oblasti textilu pracovať aj v porevolučných časoch a vašu firmu vediete dodnes. Čo priniesli 90. roky do podnikania v oblasti textilu u vás osobne?

Áno, zostal som pracovať v oblasti textilu. Odmietol som však pracovať v niektorej zo sprivatizovaných firiem, hoci mi ponúkali riadiacu funkciu. S nemeckou firmou Intertex GmbH Hamburg sme založili firmu s názvom Uniontex. Najskôr sme sa venovali exportu textílii z produkcie novovznikajúcich podnikov na Slovensku a v Česku, a tiež na importu textílii od nemeckého partnera.

Využili ste svoje skúsenosti z predrevolučného obdobia alebo boli pravidlá otvoreného trhu také odlišné, že sa o akejsi kontinuite dá hovoriť len ťažko?

Samozrejme, využili sme skúsenosti aj kontakty. Veľmi rýchlo sme sa začali špecializovať na textílie používané v hotelierstve, reštauráciách a vôbec v terciárnej sfére. Obchod s nemeckým partnerom bol náročný. Museli sme byť rýchli, presní a kvalitní. Všetky objednávky, čo sme potvrdili, boli podpísané na termín a všetky sme aj v termíne splnili.

Na taký obchod musíte mať aj na Slovensku partnerov. A to sa rodilo ťažko. Preto sme zvýšili aktivity na slovenskom a českom trhu. Pripravili sme širokú ponuku hotelového textilu a predstavili ju Zväzu hotelov a reštaurácií na Slovensku a v Česku. Výsledok prišiel. Asi o päť rokov sme sa stali lídrom na tomto trhu a asi aj preto, že ma práca, ktorá má zmysel a uznanie, baví, vydržal som pri tom až dosiaľ, hoci by som už trinásť rokov mohol byť iba dôchodca.

Ako v súčasnosti vaša firma funguje?

Firmu riadia moje dcéry Renáta a Jana. Pravidlá riadenia sú v súčasnosti oproti tým zo 70. a 80. rokov minulého storočia diametrálne rozdielne. Jedno je však rovnaké: úspech dosiahnete len vtedy, ak sa práci venujete naplno, ak ste odborník voči sebe náročnejší ako na okolie a ak viete pracovať s ľuďmi.

Dnes sa môžete so značkou Uniontex stretnúť nielen vo viacerých hoteloch na Slovensku, ale aj v Česku, Rakúsku, Maďarsku a už aj v Poľsku. Nie je pre mňa väčším zadosťučinením, ako keď vybavíme kompletne nový 4-hviezdičkový hotel a ja ho inkognito navštívim. Ak je všetko v poriadku, zaplatím a odídem bez toho, aby som sa prevádzkovateľovi pripomenul. Aj preto ma stále baví chodiť každé ráno do práce.

Milan Porubský

Milan Porubský. Foto: Archív SMD
Milan Porubský Milan Porubský.
  • Absolvoval Chemicko-technologickú fakultu SVŠT (dnes STU) v Bratislave, katedru textilných a kožiarskych materiálov
  • Po ukončení štúdia rok pôsobil v podniku Merina.
  • V roku 1969 sa stal zamestnancom novovzniknutého Slovakotexu.
  • V prvých rokoch pôsobil v oblasti technickej prípravy na pozícii vedúceho oddelenia prípravy výroby, neskôr ako vedúci zahraničného obchodu.
  • V roku 1983 sa stal obchodným riaditeľom a medzi rokmi 1988 až 1993 bol generálnym riaditeľom.
  • Slovakotex sídlil v Trenčíne a združoval priemyselné podniky textilného, pletiarskeho a odevného priemyslu.
  • V 80. rokoch zabezpečoval fungovanie 18 podnikov, ktoré riadili spolu až 56 závodov a zamestnávali približne 80-tisíc ľudí.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #móda #ČSSR #Pleta #textilný priemysel #Slovakotex #Uniontex