Nádaská: Povesti nabádajú zastaviť sa a zistiť, kde žijeme

, 24.04.2018 12:00
etnologička Katarína Nádaská
Etnologička Katarína Nádaská. Autor: ,

Ktorý panovník bol medzi slovenskými poddanými najobľúbenejší? Odkiaľ pochádza voda v Roháčskych plesách? Kto priniesol na Slovensko tabak? Odpovede na tieto otázky môžeme nájsť v encyklopédiách, no neraz zaujímavejšie rozuzlenia si po celé generácie odovzdávajú ľudia ústne - v povestiach. Tomuto žánru sa venuje etnologička Katarína Nádaská (spolu s folkloristom Jánom Michálekom) v novej knihe V Choči je naisto čosi. S autorkou knihy sme sa rozprávali o tom, čím môžu byť povesti aktuálne aj v súčasnosti a či si v budúcnosti budú ľudia rozprávať povesti o udalostiach, ktoré sa dejú dnes.

V knihe rozdeľujete povesti na miestne a historické, aký je v nich rozdiel?

Miestne povesti, alebo lokálne, sa úzko viažu na určitú lokalitu – napríklad povesť Ako vznikla Modra, povesti o studničkách, ktoré sú presne situované do určitého chotára, čiže sa dotýkajú presne lokalizovaného miesta. Historické povesti majú širší záber, dotýkajú sa významných udalostí, osobností, ktoré poznal široký okruh ľudí.

Spomeniete nejaký príklad?

Napríklad vpád Turkov – bola to historická udalosť, ktorá natoľko poznačila obyvateľov Uhorska, a teda aj Slovenska, že aj v 20. storočí bolo možné priamo v teréne zozbierať rozprávanie o Vavrovi Brezuľovi – ľudovom hrdinovi, udatnom bojovníkovi proti Turkom a ochrancovi ľudí.

Pri nie tak dávnej celospoločenskej diskusii o imigrantoch sa niektorí odvolávali na to, že Slováci z nich mali strach aj preto, že kdesi v podvedomí mali zakódované povesti o Turkoch. Čo si o tom myslíte?

Nepochybne to môže zohrávať svoju úlohu, myslím si, že skôr sú to obavy z islamu, ktorý na našom území, ktoré bolo tradične silne kresťanské, nemá žiadne zázemie, než z bežných migrantov. Sú to skôr obavy z nositeľov radikálneho islamu ako z migrantov vo všeobecnosti. O tureckej invázii sa naozaj zachovalo veľa povestí, čiže negatívna historická skúsenosť tu je.

A ktoré osobnosti na seba viazali veľa povestí?

Zachovalo sa veľa rozprávaní o Matejovi Korvínovi – panovníkovi, ktorý zvláštnym spôsobom prirástol k srdciam ľudí, zachovalo sa viacero motívov rozprávania, kde je kráľ Matej hlavný a kladný hrdina, aj keď reálne historické poznanie o vláde Mateja Korvína je o čosi prozaickejšie.

Dá sa na základe toho skonštatovať, že medzi ľuďmi bol Matej Korvín jednou z najobľúbenejších postáv našej histórie? Alebo len mal šťastie, že jeho príbeh bol "chytľavý” a potom sa naň nabaľovali ďalšie a ďalšie?

Matej Korvín nastolil v krajine poriadok, čiže stabilizoval aj naše územie – pre ľudí to znamenalo veľa, pretože zažili konečne obdobie pokoja a mohli obrábať svoje polia a dorábať chlieb pre svoje deti… Napokon na obzore sa už objavovali Turci, preto v konečnom dôsledku vznikol Matejov chýrny Čierny pluk, aby sa zastavili nájazdy Turkov – kráľ Matej známy turkobijca – to všetko prispievalo k pozitívnej povesti tohto panovníka medzi ľuďmi.

A čo napríklad Jánošík, ktorému v knihe rovnako venujete veľa priestoru?

Vzniklo obrovské množstvo rozprávaní o jeho hrdinských činoch, o jeho spravodlivosti, o jeho čarovnom opasku, o jeho štedrosti, o jeho ochrane, chudobných, slabých, chorých… Skutočnosť bola značne iná – Jánošík bol reálnou postavou, bol zbehom a zbojníkom, stál mimo zákona a zbojníčil len čosi vyše roka. Chytili ho a potupným a mimoriadne bolestivým spôsobom popravili na výstrahu. Práve bolestivý a potupný spôsob jeho smrti bol tým momentom, keď sa začínajú rodiť prvé rozprávania o Jánošíkovej udatnosti, motív Jánošíka sa chytil medzi ľuďmi veľmi rýchlo a silno sa rozvíjal od obdarenia nadprirodzenými silami a vlastnosťami super hrdinu až po jeho mimoriadne hrdinské skutky.

Vznikali, respektíve vznikajú povesti aj o novodobých historických postavách?

Áno, na Myjave sú napríklad rozšírené rozprávania o Hurbanovi, významnom národnom buditeľovi, poznáme rozprávania o Štefánikovi, dokonca som pri svojich výskumoch zachytila veľa rozprávaní o súčasných politických predstaviteľoch. V istom čase najmä o "otcovi národa”.

Existuje čosi ako slovenská povesť povestí? Príbeh, ktorý pozná každý?

Myslím, že sú to práve povesti o Jánošíkovi. Tento motív sa dostal aj do školských čítaniek a známe povesti o Jánošíkovi a vílach alebo o meraní od buka do buka pozná azda každé dieťa.

Ako sa vlastne na povesti máme pozerať dnes? Môžu z nich čerpať aj historici? Nemyslím teraz, že by mali byť prameňom faktov, ale napríklad, či poskytujú prehľad o verejnej mienke tej-ktorej doby?

Povesti nám ukazujú silu určitého motívu, ktorý prežíva stáročia v národe. Každý národ má svojich hrdinov, statočných panovníkov či bojovníkov proti neprávosti a skrivodlivostiam. Ľuďom takéto rozprávania vždy pomáhali duchovne prežiť a obrodiť sa aj v ťažkých chvíľach, takže áno, pre etnológov i historikov má ľudové rozprávanie svoju váhu a význam pri dobovom výskume a analýzach.

Ako vlastne mapujeme povesti? Kedy ich na Slovensku začal niekto systematicky zapisovať?

Systematicky sa začala venovať pozornosť ľudovému rozprávaniu a povestiam už koncom 18. storočia a v 19. storočí. Veľkú zásluhu majú generácie národných buditeľov – štúrovci. Oni ako prví začali so zapisovaním, zbieraním ústnej ľudovej slovesnosti. Zapisovali motívy rozprávania a robili aj prvú systemizáciu rozprávok, povestí. Štúrovská generácia bola obdarená vynikajúcimi, vzdelanými a rozhľadenými ľuďmi, ktorí mali hlboký vzťah k slovenskému folklóru a ústnej ľudovej tradícii. Z úsilia štúrovcov ťažil aj Dobšinský, ktorý upravil a vydal Slovenské ľudové rozprávky.

Akú funkciu plnili povesti v minulosti?

Dôležitú hodnotovo-informačnú. Rozprávali si ich dospelí medzi sebou, rovnako dospelí deťom. Keďže v minulosti neexistovali médiá, rozprávania príbehov o vzniku miest, skál, o významných hrdinoch boli fascinujúcimi zážitkami poznania a rozvíjania fantázie.

Pri akých príležitostiach sa povesti rozprávali?

Rozprávači boli ľudia, ktorí mali talent – dobrú pamäť, skvelé rozprávačské zručnosti a ľudia ich radi počúvali. Rozprávalo sa najmä v zime pri priadkach, páračkách, pri strážení menších detí, vždy sa našiel veľký priestor pre rozprávačské príležitosti. Rozprávanie príbehov, či už reálnych – spomienkové rozprávanie, alebo fantazijných – rozprávok – malo veľkú hodnotu, príbehy učili deti morálno-mravnému zákonu (dobro vždy víťazí nad zlom), rozprávanie pre dospelých im spríjemňovalo najmä zimné obdobie, keď bolo menej práce na gazdovstvách a ľudia sa združovali, často práve preto, aby počúvali rozprávača.

Povesti hovoria o obyčajných veciach, ktoré denne vnímame, ale hlbšie sa nad nimi nezamýšľame – napríklad ako vznikali názvy miest, stereotypy o obyvateľoch jednotlivých obcí… Čo z týchto odhalení vás prekvapilo?

Aké nádherné vnímanie prírody a medziľudských vzťahov mali naši predkovia. Odráža sa to napríklad v rozprávaní o vzniku studničiek – spomeniem aspoň názov jedného rozprávania Zvonové studničky, v princípe tam rozprávač krásnym spôsobom prirovnal zurčiacu vodu prameniacu zo zeme k zvuku zvonov. Fascinoval ma však napríklad aj príbeh o Skale útočišťa – čo je miesto, kde sa ľudia schovávali pred Tatármi. Od tejto historickej udalosti uplynuli stáročia, ale skala tam stále stojí a povesti o udalostiach, ktoré sa pri nej odohrali, sa odovzdávajú v danej lokalite z generácie na generáciu stále.

Aj dnes?

Áno, a je výborné, že na Slovensku je aj veľa mladých nadšencov, ktorí systematicky vo svojom voľnom čase zbierajú miestne povesti a rozprávania a sprístupnia ich pre širokú verejnosť. Aj to je dôkaz, že ľudová slovesnosť je stále funkčná.

Dnes je opäť populárna aj takzvaná vlastiveda – ľudia objavujú okolie, v ktorom bývajú, organizujú sa vlastivedné prechádzky – neobnovuje sa tým aj záujem o povesti? V čom vidíte ich význam pre moderného človeka?

Vždy sa nájdu okrem odborníkov – etnológov a historikov – aj skupiny nadšencov, ktorí veľa robia pre svoj kraj. Dnes už nie je žiaden problém v elektronickej či tlačenej podobe podeliť sa s výsledkami svojho výskumu a zozbieraným materiálom so svojím okolím. Je to výsledok hrdosti na svoj región, objavovanie jeho prírodných krás, pretože mnohé povesti sa viažu na určité prírodné útvary a keď sa zverejnia lokálne povesti, podnieti to záujem o danú lokalitu. Ja sama som sa stretla s viacerými ľuďmi, ktorí mi povedali, že až po prečítaní mojich kníh zistili, v akom krásnom kraji žijú a že sa tešia, že spomínam aj ich obec, no a že čítanie povestí ich podnietilo k tomu, aby si všímali napríklad motívy piesní alebo tanečné tradície vo svojej lokalite.

Šírime povesti aj dnes, možno bez toho, že by sme si to uvedomovali? Napríklad na sociálnych sieťach.

Áno, samozrejme, povesti, legendy, mýty vznikajú stále, napríklad také mestské legendy, vzniká aj súčasný nápisový folklór. Menia sa aj zvyky a vznikajú nové tradície – to všetko budú hodnotiť generácie etnológov v budúcnosti.

Fungujú staré príbehy aj v súčasnosti?

Zrejme fungujú, ale nie je to už masová záležitosť ako v minulosti, keď ľudia nepoznali rozhlas, sociálne siete, internet, televíziu a bolo úplne prirodzené, že oveľa viac komunikovali. Ale stále sú medzi nami ľudia, ktorí svojim deťom rozprávajú tradičné rozprávky či príbehy spamäti, tak ako si ich oni pamätajú z detstva. Vznikajú aj nové rozprávky a príbehy inšpirované modernými hrdinami, ale vidíme, že na Slovensku nedávno vyšli opäť Slovenské ľudové rozprávky a záujem o ne bol veľký. Takže, samozrejme, nemôžeme ustrnúť v 19. storočí, ale je fajn poznať svoju kultúru a národné poklady, ku ktorým ľudové rozprávky určite patria.

Sú povesti univerzálne pre celé ľudstvo?

Mnohé námety sú rovnaké nielen pre strednú Európu, ale dokonca aj pre svet. Krásne to vidíme pri porovnávaní svetovej mytológie. Ľudové rozprávanie pomáhalo ľuďom prežiť zlé časy, formovalo ľudí k univerzálnym morálnym a mravným hodnotám, učilo ich rozoznávať dobro od zla. V ľudovom rozprávaní je zakódovaná fantazijná krása myšlienok ľudí, ktorý žili stáročia pred nami, ich životné skúsenosti, sklamania, radosti, a to všetko môžeme vnímať my a odovzdávať to ďalej. O tom, že to nepochybne funguje, svedčí aj snaha každého národa zozbierať svoje duchovné poklady, preto máme dnes rozprávky a mýty z celého sveta. Je to obraz formovania sa celého ľudstva. Pre odborníkov to má nepochybne vedeckú hodnotu ako zdroj informácií, pre bežného človeka radosť z čítania a spoznávania vzdialených krajín a kontinentov cez príbehy.

Katarína Nádaská (1968)

etnologička a historička

  • Od roku 1993 do roku 2011 pôsobila ako vedeckovýskumná pracovníčka na FF UK, prednášala na UCM Trnava, UKF Nitra, FF UK Praha.
  • Od roku 2011 do 2013 pracovala ako kurátorka a literárna historička v Múzeu mesta Bratislava. Od roku 2014 pracuje ako odborná pracovníčka v Divadelnom ústave.
  • Absolvovala viacero vedeckých stáží na európskych univerzitách, napríklad Univerzita Viedeň, Univerzita Regensburg, Jagielonská univerzita v Krakove.
  • Je autorkou a spoluautorkou viacerých monografií, autorkou 90 vedeckých štúdií a vyše 100 popularizačných článkov.
  • Venuje sa popularizácii vedy, najmä histórii každodennosti, tradícií a zvykov v slovenskej ľudovej kultúre.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#povesti #Katarína Nádaská #etnológia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Prestige červené ruže

Prestige červené ruže

23,99
Amore ružové ľalie

Amore ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk