Prečo ste prišli študovať fotografiu práve na Slovensko?
Využila som, že moja vysoká škola Universidad Veracruzana má dohodu s bratislavskou Vysokou školou výtvarných umení o výmene študentov. Spoluprácu študenti od nás síce nevyužívajú často, no mňa lákalo spoznať túto časť Európy.
Súčasťou vášho študijného pobytu na Slovensku je aj školský projekt, ktorý je postavený na fotografiách z protestov po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Stala sa vražda bezprostredne po vašom príchode na Slovensko?
Ja som do Bratislavy prišla vo februári, takže keď k tomu prišlo, už som bola dlhšie zabývaná a po tých približne dvadsiatich dňoch aj oboznámená s prostredím v novej škole. A hľadala som si námet na projekt. Jeden deň som mala dohodnuté stretnutie s mojou prekladateľkou, ktorá mi pomáhala v komunikácii so slovenskou cudzineckou políciou kvôli nejakým dokumentom. Prišla však na stretnutie vykoľajená, šokovaná a aj rozčúlená. Povedala mi o tej vražde a ja som ju stále nevedela pochopiť. V Mexiku je násilie, aj vraždy novinárov, niečo, čo sa deje často a spoločnosť je voči tomu už akoby imúnna. A to bol presne ten moment, pri ktorom som sa zhrozila. Vďaka reakcii Slovákov na túto vraždu som si uvedomila, že žijem v krajine, kde vraždu vnímame ako normálnu vec.
Hneď ste vedeli, že váš projekt sa bude týkať práve tejto témy?
Práveže nie. Na úplne prvom pochode som nebola. Na druhé zhromaždenie, ktoré bolo tým prvým veľkým na Námestí SNP, išli moji slovenskí spolužiaci, tak som sa pridala. A začala fotiť atmosféru, no stále som nemala žiadny kontext. Bola som len diváčkou udalostí, ktorým som celkom nerozumela. Keď ľudia vytiahli kľúče a začali nimi štrngať, vnímala som to ako veľmi zaujímavý moment, ale vtedy som ešte netušila, akú to má pre vás na Slovensku symboliku.
Ako ste si hľadali informácie, aby ste lepšie porozumeli, čo sa vlastne deje?
Najmä z novín, ktoré píšu o dianí na Slovensku po anglicky. Ale aj od pedagógov na škole.
Žijete v komunite zahraničných študentov v Bratislave. Rezonovala téma aj medzi nimi?
Viete, ten svet Erasmus študentov je vždy trochu odtrhnutý od miestneho diania. Nie že by ich lokálne udalosti vôbec nezaujímali, ale zahraniční študenti sú pohltení cestovaním, zábavou… To, čo sa dialo v uliciach Bratislavy a tiež iných miest na Slovensku, sa však nedalo prehliadnuť. A netýkalo sa to len nás študentov – mne napríklad písali moji znepokojení rodičia z Mexika, že sa dočítali o slovenských protestoch. A keďže v Mexiku, ale aj v iných krajinách sú protesty často spojené s násilím, tak som ich musela ubezpečiť, že síce na ne chodím, ale že sú úplne bezpečné.
O čom teda vypovedá váš projekt?
Veľmi na mňa zapôsobilo, keď mi moji pedagógovia z VŠVU Ľubo Stacho a Martin Kleibl vysvetlili, že ide o najväčšie protesty od nežnej revolúcie spred troch desaťročí, ktorú navyše spustila úplne iná generácia. Ale zaujalo ma aj to, že na námestí som videla veľa rôznych sociálnych aj vekových skupín. Nebola to demonštrácia pravice alebo ľavice, alebo nejakej záujmovej skupiny. Ja som to vnímala tak, že sa prakticky celá spoločnosť spojila, aby politikom odkázala, že nesúhlasí s takýmto násilím. Mňa pritom politická stránka veci vôbec nezaujímala, ako cudzinka by som aj tak slovenskej politike za taký krátky čas nedokázala porozumieť. Pre mňa bol silný ten moment, že spoločnosť sa spojila a poslala silný odkaz, že takéto násilie nie je normálne a akceptovateľné. A mne osobne z toho vyplynulo, že sa mi vlastne nepáči, že v Mexiku vnímam nebezpečenstvo ako normálnu vec.
Mexická ľudskoprávna organizácia CMDPDH práve tento týždeň zverejnila informáciu, že od roku 2016 v Mexiku utieklo pred násilím drogových gangov už takmer 330-tisíc ľudí. Len minulý týždeň sa objavila správa, že drogový kartel mučil, zavraždil a rozpustil v kyseline troch nevinných študentov, pretože si ich pomýlili s členmi konkurenčného gangu. Keď je človek konfrontovaný s takouto realitou, asi je prirodzené, že voči násiliu trochu otupie.
Násilie v Mexiku, to nie sú len drogové gangy. V Strednej Amerike nemôžem ako dievča kráčať bezstarostne v noci po meste. Musím byť stále v strehu, čo sa okolo mňa deje. A to sa netýka len nášho regiónu. Moja spolubývajúca tu v Bratislave je z Indie a vníma to podobne. Ale doteraz sme obe fakt, že v noci na ulici musíme byť maximálne opatrné, nevnímali ako niečo divné. To až teraz, keď sme v meste, resp. v krajine či na kontinente, ktorý je z nášho pohľadu bezpečný. A znova vnímam to, že zvyknúť si na násilie a nebezpečenstvo skrátka nemôže byť normálna vec. Bezpečie je predsa základnou ľudskou potrebou.
Myslíte si, že ten pocit budete vedieť preniesť domov do Mexika?
V rámci prípravy školského projektu som zmapovala aj príbehy všetkých vyše tridsiatich novinárov, ktorých doteraz v roku 2018 zavraždili. O väčšine z nich vyšiel nejaký jeden článok, ktorý možno opísal okolnosti ich smrti, niekedy ani to nie. Nič viac. Jedinou výnimkou bol Ján Kuciak, o ktorom sa dozvedel celý svet. Uvedomila som si, že to bolo vďaka obyčajným ľuďom, ktorí odmietli, aby to bola len správa, ktorá o chvíľu zapadne prachom. Iste, že je čosi iné zmobilizovať spoločnosť na 5-miliónovom Slovensku a v 120-miliónovom Mexiku, no vaše protesty mi ukázali, že raz treba začať, a treba začať zdola. Hovoriť nahlas, že niečo nie je v poriadku.
Čo by sa muselo stať v Mexiku, aby došlo k takýmto protestom v celej krajine?
V súčasnosti si to ani neviem predstaviť, niečo skutočne hrozné.
Väčšie nepokoje sa u vás rozpútali v roku 2014, keď za dodnes nevyjasnených okolností zmizlo 43 študentov, ktorí sa dostali do konfliktu s miestnou políciou zapletenou s narkobarónmi…
Hovorilo o tom celé Mexiko, ale vtedy ma ešte táto téma až tak nezaujímala, takže si nepamätám presne tú atmosféru. Ale dobre, že spomínate tento incident, keďže tí študenti mierili na podujatie, ktoré si pripomína udalosti z 2. októbra 1968 v Mexico City.
Čo sa vtedy stalo?
Bolo to krátko pred začiatkom olympiády v Mexiku a v uliciach boli veľké protivládne protesty. Vláda sa snažila mať situáciu pred olympiádou aj počas nej pod kontrolou, a tak demonštráciu za pomoci polície a armády krvavo potlačila. Zahynulo tam mnoho študentov, keďže proti vláde protestovali najmä mladí. Tento incident dodnes traumatizuje mexickú spoločnosť. Jednak ukotvila študentov ako nositeľov možnej pozitívnej zmeny v Mexiku. Zároveň však vtedajšia stratégia štátu fungovala – ľudia sa pri protestoch dodnes boja, že sa niečo podobné môže zopakovať. Tým nechcem povedať, že by sa to malo v súčasnom Mexiku stať, ale ten zvláštny pocit ostáva. Prejavuje sa to aj v tom, že keby som chcela fotiť nejaký protest v Mexiku, ľudia si budú zahaľovať tvár. Tu v Bratislave mi ľudia aj zapózovali.
Ako vnímate to, čo sa teraz deje v Mexiku?
Ja si za celý svoj život nepamätám, že by to bolo také zlé ako dnes. A sú to zase študenti, ktorí žiadajú zmeny. Momentálne sa musíme sústrediť na to, aby boli voľby, ktoré nás čakajú v lete, férové. Od toho sa budú odvíjať ďalšie možné zmeny. Viete, my máme demokraciu takisto ako Slovensko či ako India. Ale vidím aj to, že hoci základné pravidlá a procesy sú nastavené podobne, ich odlišným aplikovaním do praxe prichádzame k veľmi rozdielnym výsledkom, čo sa týka fungovania štátu. Samozrejme, že veľa závisí od histórie, európske krajiny majú za sebou celkom inú a dlhšiu cestu ako krajiny, ktoré boli kedysi kolóniami. Ale to neznamená, že máme ako daň za mladú spoločnosť prijať to, že únosy, znásilnenia či vraždy sú normou. Nie.
Môžu byť úspechy aktívnej občianskej spoločnosti v Európe inšpiráciou aj inde vo svete?
Tie rozdiely treba vnímať, v každej krajine sa zlepšenie spoločnosti podľa mňa dosiahne trochu inak. Hoci sa v Európe cítim bezpečne a dobre, nejdem tvrdiť, že Európa je lepšia. Európa však môže byť inšpiráciou v tom, že stále bojuje za to, ako spraviť spoločnosť lepšou. Ja milujem Mexiko, je to moja vlasť a chcem tam žiť. Ale teraz chcem aj to, aby som sa doma mohla cítiť bezpečne. Skúsenosť, ktorú si zo Slovenska odnesiem, je taká, že sa pre to dá vždy niečo spraviť.
Gabriela Sarahi Sánchez González (1991)
architektka a fotografka
- Na mexickej vysokej škole Universidad Veracruzana, v meste Xalapa, v štáte Veracruz vyštudovala architektúru a momentálne študuje fotografiu.
- V rámci spolupráce mexickej univerzity s bratislavskou Vysokou školou výtvarných umení je momentálne na študijnom pobyte na Slovensku.
- Tento mesiac na škole odprezentuje svoj fotografický projekt, ktorý vznikal na protestoch Za slušné Slovensko.
- V budúcnosti by sa rada venovala dokumentárnej fotografii.
