Naša civilizácia má vycibrený vkus, lebo sa poučila od mnohých predchádzajúcich kultúr. Kde sa bral vkus v predvoji ľudstva – napríklad u Egypťanov? Nachádzate stopy aj po nevkuse?
Vkus je subjektívna záležitosť. Veď si vezmime napríklad staroegyptské chrámy. My vidíme už len vytesaný kameň, ale pôvodne boli hrobky celé pomaľované žiarivými farbami, a to vôbec nemuselo byť také krásne, ako si to dnes predstavujeme. Dnes to vyzerá priam minimalisticky.
Aké farby starí Egypťania používali? Ktorá bola módna napríklad na šatách?
Používali také farby ako my dnes. Práve modrá bola veľmi častá, v Novej ríši nahradila aj zelenú. Modrá vyrábaná z kobaltu bola luxusná, maľovali ňou keramiku. Ťažko povedať, ktorá farba bola módna, lebo sa nám nezachovalo takmer žiadne šatstvo, tobôž nie dekorované, keď, tak z oveľa neskorších období. Z reliéfov, ktoré máme, sa však dá usúdiť, že by sa nám ich ženské šaty páčili a že by sme ich dnes nosili. Muži nosievali rôzne krátke suknice, to by dnes asi muži neocenili. Na týchto vyobrazeniach vidíme aj vzory, ktoré používali.
Ani v hrobkách sa nenašli textílie?
V neporušených hrobkách sa plátno a časti odevov občas našli. Hlavne pod mikroskopom sa dalo zistiť, aké farby boli použité. Ich žiarivosť sa, samozrejme, dávno stratila, ani vzory sa nedajú identifikovať.
Podľa vyobrazení sa však dá súdiť, že sa radi parádili.
Nosili veľa šperkov! Najmä elita bola na náš vkus až prezdobená. To by sa dnes neujalo.
Šperky mali len zdobiť alebo aj odháňať zlých duchov? Nosili na sebe aj amulety a talizmany?
Väčšina šperkov mala nielen skrášľovací, ale aj magický význam. Prívesky vo forme amuletov majiteľa chránili, dodávali silu či zdravie a zabezpečovali podporu bohov. Záležalo aj na tom, z čoho boli vyrobené.
Našli ste aj vy predmety, ktoré mohli byť amuletom?
Amulety nachádzame hlavne v hroboch. Často to býva malý skarabeus, alebo Bes, boh, ktorý ochraňoval deti a ženy. Amulety boli často z fajansy. Špeciálna keramika, prášok, ktorý sa pretavil v peci na materiál s glazúrou. To bol pre nich zázrak, že sa niečo dalo do pece a vybrali to ligotavé. Tento materiál sa používal hlavne na výrobu amuletov a drobných sošiek. Často nahradil zlato či iné drahé kovy, alebo polodrahokamy, ktoré si nemohol dovoliť každý. Drahé kamene dovážali z Blízkeho východu, zlato z Núbie, z dnešného Sudánu a zo Sinaja sa dovážala meď a tyrkysový kameň.
Hliny na keramiku mali dosť?
Tú majú práve veľmi dobrú, lebo z hôr prinášal Níl náplavy – červenú hlinu. Do toho miešali niekedy slamu, aby zmes lepšie držala. Slama sa počas pálenia stratila a zostala len keramika. Ale vidíte, keramika je niečo, čo by mohlo dokazovať, že Egypťania vkus veľmi nemali.
Fakt? Ich keramika by sa nám nepáčila?
Nemajú veľa peknej keramiky. Väčšinu nijako nedekorovali, bola to masová produkcia, všetko jednotvárne. Jasné, že na kráľovskom dvore alebo niekde v paláci boli aj lepšie kusy, ale vo všeobecnosti to neplatilo. Keramika nemala ani jemný povrch.
Ako teda stolovala napríklad Kleopatra?
Za Kleopatry sa už vo väčšom používalo sklo. Rimania už poznali aj fúkané sklo, Egypťania mali ešte rôzne iné techniky – obaľovali sklo farebnými prútmi, oklopkávali ho. Farebné prúty naťahovali a stáčali špicatým predmetom, vznikali tak rôzne štruktúry a vzory. Tenké sklo vznikalo až neskôr. Na stole bývali aj ozdobné pokály z fajansy. Boli to poháre na víno, na stopke. Z toho Kleopatra určite tiež pila.
Foto: ARCHÍV ĽUBICE HUDÁKOVEJ
A aké je súčasné umenie a dizajn v Egypte? Je vôbec možné, aby sa v kultúrach s takou dávnou tradíciou pestovalo aj moderné umenie? Aký je tam nábytok?
Egypťania majú veľmi zvláštny vkus, chcú byť obklopení krásou. Voláme to egyptský royal style, lebo všetko sa snažia mať pozlátené – zrkadlo má byť so zlatým rámom a podobne. Naoko to vyzerá honosne, ale pri bližšom pohľade vidno, že výrobky sú nekvalitné, keďže si luxus nemôžu dovoliť.
Ako bývajú Egypťania?
Väčšina Egypťanov musí vyžiť z mála a majú často iné priority ako my. Dom nemusí byť obhodený, hlavne, že majú posteľ s pozláteným čelom. Ani strechu netreba, hlavne, že majú satelit. Nepoznám však vrstvu zámožných ľudí, ktorí určite žijú inak. Bežní ľudia to chcú mať doma krásne pre oko, ale kvalitu si nemôžu dovoliť. Dotiahnutie vecí do konca im na srdci neleží. Ťažko povedať, čím to je. Starovek bol veľmi farebný, ale nábytok bol jednoduchý a mal čisté línie. V hrobkách, ktoré sa našli na prelome 19. a 20. storočia, bol nábytok natoľko zaujímavý, že niektorí návrhári z tých čias ho začali vyrábať. Dali si ho patentovať, lebo sa hodil do vtedajších interiérov. Najzaujímavejšia je thébska stolička, ktorá je aj v kaštieľoch na Slovensku. Je to taburet na štyroch nožičkách, má klenuté sedadlo. V Topoľčiankach majú štyri, a je aj v Betliari.
Kedy pôjdete zasa do Egypta?
Chodievala som každý rok. Študovala som vo Viedni, a tam to bolo v rámci študijného programu, boli za to kredity. Vtedy som bola s Rakúšanmi dva razy na dva mesiace. Potom som štyri roky po sebe bola na slovensko-poľskom výskume v Tell el-Retábí. Potom som porodila a syn je ešte malý.Tento rok som dostala pozvanie od kolegu do Abydosu aj s rodinou, ale zišlo z toho, lebo teraz sú v Egypte zložitejšie bezpečnostné opatrenia.
Manžel má pochopenie pre vašu prácu? Vraj ste sa zoznámili pri vykopávkach. Bolo to v Egypte?
Zoznámili sme sa v Bratislave. On začal študovať informatiku a ja v tom istom roku egyptológiu vo Viedni. Obaja sme si hľadali brigádu na leto a obrátili sme sa na pána Turčana z Archeologického múzea SNM, ktorý vtedy kopal v Stupave. Bola som tam so spolužiačkou a Rasťo, môj budúci manžel, bol s tou istou otázkou za ním tiež. Takže sme sa stretli v Stupave na vykopávkach.
Informatik a hľadal si brigádu na vykopávkach?
Jeho veľmi zaujíma história. Pýtala som sa ho, prečo nešiel študovať archeológiu, ale jemu to vraj vôbec nenapadlo. Nakoniec dobre, aspoň jeden človek v rodine má normálne zamestnanie. Teraz ale ide písať knihu s historickou tematikou – odohrávať sa bude v Carnunte.
Ako vám napadlo študovať archeológiu?
Vždy som k tomu inklinovala, najviac ma zaujímala egyptológia – chcela som študovať v Prahe, ale otvárali tam ročník iba raz za šesť rokov. Musela by som päť rokov čakať, tak som sa vybrala do Viedne. Bez cudzích jazykov sa v egyptológii aj tak nikam nedopracujete, celá vedecká literatúra je v angličtine, nemčine či vo francúzštine. Hovorím anglicky aj nemecky, francúzštinu síce neovládam, ale vďaka tomu, že som sa učila taliansky, viem si aspoň prečítať texty. Prijímačky som robila na Slovensku a na ich základe ma vzali do Viedne.
Foto: ARCHÍV ĽUBICE HUDÁKOVEJ
Vo Viedni dnes aj učíte?
Príležitostne, väčšinou pracujem na projektoch. Ale na jeseň budem prednášať o hrobkách Starej ríše. Viedla som prosemináre o ženách v starom Egypte, o hrobkách Strednej ríše.
Ako ste sa dostali k téme o ženách v Egypte?
Keď som po ukončení magisterského štúdia začala pracovať na projekte, hľadali sme tému na dizertačku. Chcela som niečo, čo ešte nebolo spracované. Najskôr mi šéf navrhol, aby som písala o vyobrazeniach rodiny. Ale v Egypte je komplikované vôbec zadefinovať rodinu. Od toho som sa dostala k ženám – v minulosti vedci už skúmali ich postavenie, ale nikto sa nezaoberal ikonografiou.
Aké bolo postavenie žien v starom Egypte?
V porovnaní so stredovekom až fascinujúce. Už zo Starej ríše – teda asi 2600 rokov pred Kristom – máme dokumenty o tom, že ženy mohli dediť majetok, dať sa rozviesť. Z Novej ríše máme testament, v ktorom žena vydeďuje svoje deti, lebo sa o ňu prestali v starobe starať. Na druhej strane nevieme, nakoľko vedeli ženy čítať a písať. Máme mnoho písomných dokumentov z Novej ríše, ale nevieme, či ich ženy samy písali, alebo ich niekomu diktovali. Z administratívy sa nezachovali žiadne tituly, ktoré by sa viazali k ženám – štátnu správu ovládali muži. Tí sa však definovali práve cez ženy, napríklad panovník cez svoju matku. Ženy zohrávali rolu hlavne v rodine a v kulte.
Spomínali ste, že je ťažké zadefinovať rodinu. Prečo?
Pomenovania, ktoré pre členov rodiny používame dnes – ako matka, dcéra, švagor, nevesta atď. – Egypťania nerozlišovali ako dnes. Mali trebárs jedno slovo pre sestru, čo ale mohlo označovať aj manželku alebo manželkinu sestru. Ťažko potom zistiť, kto bol vlastne kto.
Na čom teraz pracujete?
Počas prvého projektu sme robili sme on-line databázu dekorácie hrobiek Strednej ríše. V ďalšom projekte sme skúmali, ako Egypťania vyobrazovali jednotlivé predmety a pracovali s umením. Je známe, že nepoužívali perspektívu, ale tzv. aspekty. Keď chceli zobraziť napríklad nádobu, skombinovali viaceré uhly pohľadu. Ľudské ramená a trup zobrazili frontálne, hlavu a končatiny zasa z profilu, ale vo výsledku je to pre nás zrozumiteľné. Pochopíme, čo zobrazovali, aj keď v skutočnosti daný objekt vyzerá celkom inak.
V rozhlase ste spomínali, že ste museli študovať starodávne jazyky ako koptčinu. Ako sa vám to študovalo?
Tie jazyky ma veľmi bavili a mrzí ma, že človek to časom zabudne. Napríklad s koptčinou sa človek tak často nestretne. Koptčina sa vyvinula zo staroegyptčiny, mnohé slová sú aj podobné, ale písala sa gréckou abecedou. Používa sa aj dnes, ale už len ako liturgický jazyk – pri omšiach koptských kresťanov. Hieroglyfy predsa len používame častejšie, sú na vyobrazeniach, a musíme vedieť, čo je tam napísané. Hieratštinu – čo je vlastne kurzívne písmo hieroglyfov – by som dnes už asi tiež nevedela prečítať. Inak pri koptčine sa dá zistiť, ako znela, čo pri staroegyptčine nejde, lebo vtedy sa nepísali samohlásky.
Vzrušuje dnes archeológia ľudí? Je ešte čo objavovať?
Objavovať je čo, ale málo ľudí sa na to odhodlá, lebo je to ťažko zarobený chlebík. Človek vždy napíše nejaký projekt, a to je na tri roky, ale tak sa nedá žiť dlho.
Foto: ARCHÍV ĽUBICE HUDÁKOVEJ
Je šanca stať sa hviezdou v tejto profesii?
Chcete veľké mená, ako bol egyptológ Flinders Petrie? Aj dnes sú ľudia, ktorí niečo znamenajú – napríklad Mark Lerner, ktorý kope v Gize, ten sa venuje 3D rekonštrukcii pyramídových polí. Objavil napríklad dedinu, kde bývali robotníci, ktorí stavali pyramídy. Okolo toho bol veľký rozruch. Potvrdilo sa, že to neboli otroci. Aj profesor Manfred Bietak z Viedne bol veľký priekopník, ktorý kopal v delte a našiel Avaris, hlavné mesto Hyksósov.
Vtedy sa začalo s magnetickou prospekciou, takže netreba vždy kopať, lebo vďaka prístrojom vidíte štruktúry, ktoré sú skryté pod zemou. Veľmi posunul archeológiu dopredu. Touto technológiou mohli vedci mapovať, ako sa nílske ramená v delte presúvali. Blízko Avarisu bolo Pi-Ramesse, hlavné mesto Ramesseho II., ktoré jeho obyvatelia po krátkom čase opustili. Na základe prospekcie sa zistilo, že nílske rameno sa posunulo a mesto prišlo o prísun vody. Ľudia sa teda sťahovali preč za vodou.
Úžasné, čo veda dokáže.
Trošku problém je, že z Egypta sa dnes nedajú vyvážať vzorky. Keď chcete pracovať so vzorkami keramiky, rastlín či DNA, musíte sa obrátiť na ústavy v Káhire – a to znamená dlhé čakanie. Preto dnes veľa archeológov kope v Sudáne, odkiaľ sa vzorky vyvážať dajú.
Sú aj Egypťania archeológmi?
Áno, študujú archeológiu na vysokých školách a stávajú sa často tzv. inšpektormi. Každá zahraničná misia v Egypte dostane prideleného inšpektora, ktorý má dohliadať na prácu cudzincov. Ale vedú aj vlastné výskumy. Nám pri vykopávkach vždy pomáhajú miestni egyptskí robotníci. Z mnohých sa stali naši kamaráti, sú tam každý rok. Veľa ľudí závisí od zárobku na vykopávkach. Je tam napríklad istá kasta ľudí z Kuftu, ktorí sa špecializujú na archeológiu. Keď si to archeologický tím môže dovoliť, tak si takýchto „kuftíkov“ najme, lebo vedia komunikovať s miestnymi robotníkmi, vedia ich inštruovať a poznajú archeologické metódy, takže sa s nimi dobre robí.
Ako zaobchádzajú Egypťania s náleziskami? Nechceli by ich obhospodarovať sami?
Egypťania si uvedomujú, že sami nie sú schopní pokryť archeologický výskum, a ten je ohrozený. Populácia tam rapídne rastie, mestá sa rozširujú a ohrozujú vykopávky. Niekedy sa postaví okolo vykopávok vysoký múr, aby sa tam mesto nerozširovalo. Má to žiaľ aj negatívne dôsledky – z náleziska sa stane „smetisko“, za múrom sa začnú hromadiť odpadky a podobne.
Niekedy sú archeológovia v Egypte aj mesiace. Je to pohodlné? Dá sa ísť aj s rodinou?
Napríklad rakúsky archeologický inštitút si v Egypte postavil dom, takže si tam ľudia mohli brať aj rodinu. Mám kolegu, ktorý zobral deti aj do Sudánu, na lokalitu bez elektriny a tečúcej vody, čo by som teda asi neprežila. Človek na to musí mať náturu. Raz sme sa s manželom vybrali na dovolenku do Egypta. Plavili sme sa po Níle, bolo to v auguste a na juhu v Asuáne bolo 56 stupňov. Už by som to nezopakovala. Človek si ale aspoň vedel predstaviť, ako to asi vyzeralo počas plavieb po Níle v staroveku. Pozorujete krajinu, je stále málo zastavaná, údolie uzučké, okolo vrchy – je to malebné.
V Bratislave bývajú pravidelné egyptologické prednášky. Zaujíma sa o ne verejnosť?
Prednášky organizujeme sedem rokov a zakaždým príde okolo šesťdesiat ľudí. V prvých radoch sedia naši skalní fanúšikovia, ale vždy príde aj niekto nový, podľa toho, aká je téma.
Foto: ARCHÍV ĽUBICE HUDÁKOVEJ
Akou témou sa najbližšie budete zaoberať vy? Čo budete skúmať?
S kolegyňou sa teraz chceme upriamiť na rakvy zo Strednej ríše. Bývali dekorované a našli sa na nich liturgické texty a vyobrazenia objektov, ktoré sa používali pri rituáloch. Rakvy doteraz nikto z umelecko-historického hľadiska neskúmal.
Na prvý pohľad sú rakvy smutná téma, ale v Egypte akoby smrť bola vyvrcholením života! Všetko sa zdobilo.
Pre Egypťanov bola hlavná úloha počas života pripraviť sa na posmrtný život. Ten, kto si to mohol dovoliť, si už za života dával postaviť hrobku, spisovali sa listiny, kto bude zodpovedný za kult. Ľudia sa vtedy dožívali okolo 40 rokov, bola vysoká úmrtnosť detí. Výnimočne sa niekto dožil 60–70 rokov.
Hrobky boli rodinné?
Ak bol niekto zámožný, hrobka mala viacero šácht alebo si syn pristavil hrobku pri otcovi. Potom to malo výhodu v tom, že kult bolo treba zabezpečiť iba raz – kňazi len obhospodarovali viacero hrobiek. Dnešní Egypťania majú tiež krypty a ich pohrebné ceremónie sú dosť dlhé. Dodnes tam fungujú plačky, tie boli dosť rozšírené aj v starom Egypte. Hádžu si hlinu na hlavu alebo si trhajú vlasy na znamenie smútku.
Poďme k veselšej téme – k jedlu.
Mnohé vyobrazenia v hrobkách ukazujú, ako sa varilo. Egypťania jedli mäso, ryby a hydinu. Zo záhradkárskych scén vieme, čo pestovali. V zámožných hrobkách sa našlo napríklad sušené ovocie, stvrdnuté bochníky chleba. Zachovalo sa aj pár receptov. Antropológovia však z kostí často zisťujú, že starí Egypťania nemali vždy veľmi pestrú stravu. Asi často hladovali, chýbalo im veľa živín a vitamínov.
Vy ste vraj zistili, že nepestovali uhorky, ale melóny.
Áno, v Britskom múzeu som našla vyobrazenie listov a plodov, ale nebolo zjavné, o čo presne ide. Spojila som sa s paleobotanikom z Izraela a na základe formy listov, kvetov a plodov sme zistili, že ide o starú formu kyslého melóna. V staršej vedeckej literatúre sa píše, že Egypťania jedávali uhorky. V skutočnosti uhorky prišli z Indie až vo 4. storočí, v Afrike neboli. Táto divoká forma melónov vraj dodnes rastie v Sudáne.
Prekvapilo vás niečo v súvislosti s jedlom?
Neviem, či je to prekvapujúce, ale starí Egypťania veľa pili pivo – asi nebolo také alkoholické ako dnes. Pivo a chlieb sa v Egypte považovali za základné potraviny. V delte sa našiel pivovar z preddynastického obdobia. Chleba mali dva druhy, vyrábali sa buď v kónických nádobách, kam sa nalialo cesto, alebo v plochých nádobách piekli čosi ako arabský plackový chlieb.
Okrem iného vraj archeológovia nachádzajú aj stopy po kozmetike. Vraj sa v Egypte maľovali aj muži – maľovali si dlhočizné očné linky, prečo?
Čierna linka sa vyrábala z galenitu, mala antibakteriálne účinky a predpokladá sa, že mala mať podobný efekt ako dnešné slnečné okuliare. Z Novej ríše máme veľa vyobrazení banketov – a ženy tam majú na hlave malý kopček navoňaného vosku. V tom teple sa zrejme topil a navoniaval im vlasy.
Skúmať bežný život starých civilizácií je napokon vzrušujúcejšie než mapovať dávne boje, nie?
Určite!
Ľubica Hudáková
Narodila sa 16. marca 1985 v Bratislave, vyštudovala egyptológiu na Egyptologickom inštitúte Viedenskej univerzity. V doktorandskej práci sa venovala vyobrazeniam žien v hrobkách hodnostárov Strednej ríše. Za vynikajúce výsledky v roku 2015 promovala pod záštitou prezidenta Rakúskej spolkovej republiky, za čo dostala pečatný prsteň. Jej doktorandská práca bude tento rok publikovaná v rámci série Harvard Egyptological Studies. Je členkou správnej rady Nadácie Aigyptos, ktorá zastrešuje poľsko-slovenský výskum na lokalite Tell e-Retábí v Egypte a venuje sa popularizácii starovekého Egypta na Slovensku. Je tiež členkou správnej rady vedeckého spolku Egypt a Rakúsko, ktorý skúma vzťahy Egypta a krajín strednej Európy, ktoré boli pôvodne súčasťou Rakúsko-Uhorska. Zúčastnila sa na archeologických výskumoch v Tell el-Dabe a Tell el-Retábí.