Foto: archív Jany Šplíchalovej
V Malom Trostinci zavraždili viac ako 205-tisíc ľudí, ale v dejepise mu nepatrí primeraná pozornosť. Prečo?
Už po skončení vojny bol málo známy. Hlavná príčina spočíva v tom, že v Malom Trostinci prežilo veľmi málo väzňov, ktorí by mohli podávať svedectvo o strašných masakroch. Z niektorých transportov vypravených z terezínskeho geta sa nedožil slobody dokonca ani jeden človek.
Spočiatku tábor slúžil pre sovietskych vojnových zajatcov. Dá sa dopátrať k tomu, prečo ho nacisti zriadili neďaleko Minska?
Z historických prameňov vyplýva, že Nemci v tejto oblasti vytvorili rôzne tábory – zajatecké, koncentračné, pracovné (čiže nútených prác). Do Malého Trostinca deportovali Židov z viacerých európskych štátov. Tábor v Malom Trostinci fungoval od začiatku roku 1942, prvé transporty z okupovanej Európy prišli v máji 1942.
Koľko Židov odvliekli do Malého Trostinca z Protektorátu Čechy a Morava, čiže z územia rozbitej Československej republiky?
Z geta v Terezíne odišlo priamo do Malého Trostinca päť železničných transportov. Prvý vypravili 14. júla 1942 a posledný prišiel 22. septembra 1942. V každom vlaku deportovali približne tisíc väzňov. V Malom Trostinci zahynulo 4993 Židov z protektorátneho územia, prežilo iba deväť.
Čas uteká, z preživších zrejme už nikto nie je nažive, ale stihli ste sa pred ich smrťou s niektorým z nich porozprávať? Ako sa im podarilo dostať na slobodu?
Všetci utiekli a potom využili pomoc miestnych obyvateľov. Pridali sa k partizánom, lebo sa chceli postaviť so zbraňou na odpor proti nacistom. Napríklad Hanuš Münz bol nasadený na nútených prácach v Minsku, kde sa zoznámil so slovenskými vojakmi nasadenými k wehrmachtu. Mnohí dezertovali – prechádzali na stranu Červenej armády. Títo vojaci pomohli aj Münzovi.
V Malom Trostinci nacisti vraždili nielen strelnými zbraňami, ale aj v mobilných plynových komorách. Ako vyzerali?
Boli to pojazdné komory smrti, ktorým sa na okupovanom sovietskom území hovorilo dušegubky alebo čierne havrany. Nákladiaky zvonku vyzerali v podstate ako sťahovacie autá, čiže napríklad ako keby na prepravu nábytku. Münz spomínal, že keď sa otvorili zadné dvere, bolo vidieť drevenú rohožku. Pod ňou sa nachádzali plynové otvory, ktoré aktivoval šofér. Autá boli hermeticky uzavreté, vyrábala ich jedna berlínska firma. Bádaním v archívoch som našla aj jedného Čechoslováka, ktorý robil šoféra mobilnej plynovej komory.
Kto ním bol a ako dopadol po skončení vojny?
Volal sa Karel Gebl, pochádzal z Chebu a posledné známe bydlisko v Československu mal v Moste. Netuším, čo s ním bolo po vojne, nenašla som už žiadnu inú informáciu. Predpokladám, že si zmenil identitu podobne ako iní spolupáchatelia.
Keď Nemcom svitlo, že môžu prehrať vojnu, začali likvidovať stopy po vraždení civilistov. Odkedy a ako to robili v Malom Trostinci?
Od októbra 1943. Nacisti prikázali väzňom, aby exhumovali masové hroby. Vyťahovali zvyšky mŕtvol zavraždených a spaľovali ich na hraniciach, ktoré vytvorili v uzatvorenom priestore hlboko v lese za koncentračným táborom. Použili sa vytrhané železničné koľajnice, ktoré obložili drevom a poliali benzínom. Na ne ukladali exhumované zvyšky tiel. Nacisti pri odstraňovaní dôkazov svojich hrozných zločinov rozdelili väzňov do niekoľkých skupín. Túto nechutnú otrockú prácu vykonávali väčšinou zajatí Židia.
Ako?
Jedna skupina vyberala zvyšky mŕtvol z masových hrobov, druhá ich kládla na hranice a tretia, keď oheň dohorel, vyhrabávala z popola zvyšky cenností.
Keď začiatkom júla 1944 červenoarmejci vstúpili do Malého Trostinca, určite sa im naskytol hrôzostrašný pohľad.
Ešte sa dymilo z miest, kde nacisti pálili exhumované zvyšky zabitých. Sovietskych vojakov sprevádzala osobitná komisia, ktorá podobne ako v iných oslobodených koncentrákoch dokumentovala nacistické zločiny. Mimochodom, to, čo sa dialo v Malom Trostinci, bol taký horor, že niektorí Nemci sa psychicky zrútili.
Samotní esesáci?
Boli to mladí Nemci, ktorí narukovali k hitlerovcom po prehratej bitke pri Stalingrade. Išlo o obyvateľov nemeckej národnosti či už zo Sedmohradska, alebo z Chorvátska. Mali 17 až 19 rokov, keď sa po krátkom výcviku dostali k jednotkám SS. Časť z nich odvelili do Malého Trostinca. Absolútne sa ich nechcem nijako zastávať, ale mnohí zažili traumu, lebo si inak predstavovali pôsobenie v elitných esesáckych oddieloch a skončili v psychiatrických liečebniach.
Podarilo sa po vojne chytiť a odsúdiť páchateľov z Malého Trostinca?
Viacero esesákov sa posadilo na lavicu obžalovaných v rámci veľkého procesu v Koblenzi, čiže v Nemecku. Z pohľadu pozostalých alebo preživších, ktorí v mnohých prípadoch stratili v Malom Trostinci všetkých príbuzných, však boli tresty päť alebo osem rokov úplne nedôstojné ich utrpeniu. Pri pohľade na to, čo títo nacistickí zločinci spáchali, išlo prinajmenšom o zadosťučinenie spravodlivosti.
Prečo padli zhovievavé rozsudky?
Nerada by som sa púšťala do špekulácií. Je to otázka právnická, diplomatická aj historická… Pritom súdení esesáci sa vzájomne neusvedčovali, nikto nesvedčil o inom, že by ho videl, ako zabíjal väzňov.
