Taliansky fotožurnalista Francesco Zizola a jeho Neprístojný pohľad

Pred niekoľkými dňami ste v Benátkach uviedli svoj prvý dokumentárny film. Je o love tuniakov v Stredozemnom mo­ri.

Je to prvý film, v ktorom som pracoval len s filmovými zábermi. Predtým som pri filmovej tvorbe kombinoval fotografiu a film. Ide o 18-minútový dokument, a viac ako o samotných tuniakoch a ich love je o vzťahu človeka a prírody. Film tvorí súčasť môjho projektu o pýche súčasného človeka.

V akom zmysle?

Na označenie pýchy zámerne používam grécke slovo „hybris“, pretože vo vzťahu človeka a prírody chcem vyjadriť mytologický rozmer ľudskej komunikácie so svojím okolím, s tým, čo nás presahuje a čo od vekov tým alebo oným spôsobom spadá do sféry posvätného, božského. Hybris je vyjadrením arogantného správania, ktoré vedie k rozhorčeniu bohov a napokon k trestu, ktorý si odnášajú všetci. Projekt som ako ročné obdobia rozdelil na štyri kapitoly a jednou z týchto štyroch tém je voda a život, s ktorým je spojená.

Dokumentujete teda arogantný prístup človeka pri love tuniakov?

Naopak, môj film je vyjadrením úcty voči jednému z posledných tradičných spôsobov lovu tuniakov, ktorý sa zachoval v oblasti Sardínie a ktorý sa označuje slovom „tonnara“. Rybári zaoberajúci sa lovom tuniakov sú „tonnaroti“. Od apríla do mája rozmiestňujú v mori veľmi zložitý systém sietí, ktorý tvorí viaceré komory. Záverečná fáza lovu je zabitie, teda „mattanza“. Film je aj poctou ľuďom, ktorí po stáročia, po celé generácie žijú v bytostnom vzťahu s morom, ktoré im ponúka obživu. Ku ktorému cítia bázeň, ku ktorému sa modlia a ktoré si ctia.

Prečo je to dôležité?

Pretože ide o posledný spôsob lovu, ktorý je, povedané moderným slovníkom, trvalo udržateľný. Rešpektuje mieru a rovnováhu medzi tým, čo si človek z prírody berie a čo jej dokáže dať sám, je prejavom úcty voči životu, ktorého súčasťou je aj smrť a zabitie. Vždy však len do tej miery, ktorá je nevyhnutná. Ide o prastarý princíp rovnováhy, vlastný starým kultúram a mnohým národom vo vzťahu k prírode, ktorá má sakrálny rozmer. Ako dobre známy príklad môže poslúžiť prístup k lovu medzi pôvodnými Američanmi. Aj „mattanza“, samotné zabitie, je posvätný rituál, ktorý básnikov aj filozofov inšpiruje od počiatkov ľudstva. Ak nepreváži „hybris“, pýcha.

Čo sa stane, keď preváži?

To, čoho sme svedkami. Priemyselný spôsob lovu vedie k tomu, že v mori, v ktorom po tisícročia žili stabilné populácie tuniakov, za krátke desaťročia tuniaky vyhynú. Tento spôsob je pre zisk oveľa efektívnejší, ale zabíjanie v ňom stratilo svoju posvätnosť. Odtrhnutie človeka od prírody a priameho kontaktu so smrťou vedie k jej relativizovaniu a neúcte voči životu naokolo. Priemyselný lov a chov sú nebezpečné nielen pre živočíšne druhy, ale pre celé životné prostredie a v ňom aj pre nás.

Film ste nazvali „Akoby sme boli tuniaky“. Prečo?

Je to citát z Aischylovej tragédie Peržania. Opisuje porážku Peržanov v bitke pri Salamíne. V poslednom dejstve opisuje, ako Gréci nahnali Peržanov do pasce a potom ich telá lovili do sietí podobne, ako sa lovia tuniaky. Túto metaforu som použil na vyjadrenie našej vlastnej bezvýchodiskovej situácie. Zánikom tradičných rybárskych komunít a remesla zároveň strácame pradávnu vedomosť, ako žiť v rovnováhe s morom, s prírodou bez toho, aby sme ju znásilňovali. Zvykli sme si všetko premieňať na tovar a zisk. Ak zabudneme na to, ako sa to dá robiť inak, bude to aj náš koniec.

Tému vody spracúvate i z pohľadu politických konfliktov. Jeden z cyklov ste nazvali „Vojna o vodu“. Fotografovali ste ho v Izraeli. Ako voda prehlbuje izraelsko-palestínsky konflikt?

Jednou z vízií novovznikajúceho Izraela bolo „nechať zakvitnúť púšť“. Podobne ako v starovekých blízkovýchodných ríšach sa voda využíva na budovanie umelých záhrad, luxusu v podobe bazénov či polí intenzívneho poľnohospodárstva, kde sa pestuje exotické ovocie určené na európsky trh. Väčšina tejto vody pochádza z koryta rieky Jordán a až na 75 percent tejto vody má Izrael právo až od roku 1964. Paradoxom, o ktorom vám médiá málokedy povedia, je, že Palestínčania, ktorí boli zo zabratých území vyhnaní, žijú ako utečenci a izraelská politika im prístup k vode znemožňuje.

Vodu si musia kupovať. Takýto boj o vodu nevedie len k prehlbovaniu politického problému v Izraeli, ale aj k ďalším vnútorným konfliktom v samotnej komunite a k celému radu sociálnych následkov. Je to len jeden z príkladov, ako prístup k vodným zdrojom vytvára a prehlbuje politické konflikty a ako veľmi otázky ekológie ovplyvňujú medziľudské vzťahy.

Boli ste svedkom iných konfliktov, ktorých ústredným motívom bola voda?

Áno, zväčša ide opätovne o situácie súvisiace s intenzívnym poľnohospodárstvom. Dnes je už preukázané, že najmä priemyselný veľkochov dobytka zásadne vplýva na zmenu klímy a devastáciu zdrojov pitnej vody. Súvisí s tým aj monokultúrne pestovanie plodín využívaných ako krmivo, čo zas znamená masové ničenie prirodzených biotopov – vrátane dažďových pralesov – v mnohých častiach najmä rozvojového sveta. Často to znamená aj sociálne tragédie pre ľudí, ktorí strácajú svoju pôdu a spôsob obživy. Ale nielen to.

V Brazílii som pracoval na projekte, ktorý dokumentoval pestovanie pre nás takej bežnej komodity, ako je cukor. Monokultúra cukrovej trstiny však slúži na produkciu bioetanolu. Pozoroval som pracovné podmienky ľudí na severovýchode krajiny. Je celkom bežné, že ženy a muži sú najímaní ako nádenníci, bez zmluvy, ochranného odevu, zdravotného poistenia. To isté by sme mohli povedať o pestovaní banánov či kakaa, určených na západný trh, v Južnej Amerike či Afrike.

Foto: LEO CARBOTTA

Francesco Zizola Francesco Zizola.

Voda zohráva úlohu aj v súčasnej utečeneckej kríze. V roku 2015 ste boli na palube lode Bourbon Argos, na ktorej ste dokumentovali záchranu topiacich sa utečencov z Afriky.

Už v roku 2013 som fotografoval vrak líbyjskej lode, ktorá stroskotala pri talianskom ostrove Lampedusa. Z 500 ľudí prišlo o život 366, zväčša pochádzali z Eritrey, ktorá bola takmer 20 rokov vo vojenskom konflikte s Etiópiou. V prvej polovici roku 2015 sa k talianskym brehom dostalo okolo 120-tisíc osôb. V tom čase sa situácia vymkla z rúk, politici ju nedokázali racionálne riešiť. V mori zahynulo niekoľko desiatok tisíc ľudí, najmä v oblasti Sicílskeho prielivu. Humanitárna zdravotnícka organizácia Lekári bez hraníc iniciovala záchrannú akciu, k dispozícii mala tri lode. Ja som bol na jednej z nich.

Akým spôsobom tieto ľudské tragédie ovplyvňujú váš postoj k problému?

Nebol to môj prvý kontakt s utečencami. V 80. rokoch prichádzali do Talianska najmä utečenci z komunistických krajín, neskôr sa pridávali ľudia z rôznych konfliktných zón, najmä v Afrike, od začiatku nového tisícročia pribúdali utečenci z Afganistanu. V poslednom desaťročí sa počet utečencov zvýšil, ale nie radikálne. Zato však dosť na to, aby sa problematika stala viditeľnou, čo politici zväčša zneužili na manipuláciu so strachom verejnosti a na prehlbovanie krízy.

Záchranu topiacich sa utečencov ste dokumentovali zblízka. Akým spôsobom sa im dokážete priblížiť?

Považujem za najväčšie privilégium, keď mi ľudia, ktorí sa práve nachádzajú niekde na hranici medzi životom a smrťou, dovolia priblížiť sa k ich svetu. Bol som na palube tri týždne a bol som svedkom záchrany asi tritisíc ľudí. Je to zvláštna situácia – ste im na dosah ruky, ale naše svety sú dokonalo nepreniknuteľné. Samozrejme, že za takých okolností musím rešpektovať, ak niečo odmietnu.

Zdá sa vám, že vaša práca ovplyvňuje alebo môže ovplyvniť politikov?

Prostredníctvom médií. S politikmi sa nerád stretávam. Dôležité je však informovať o situáciách v celej šírke, pretože čiastočná informácia môže napáchať viac zla ako žiadna informácia. Je dôležité, aby médiá neinformovali selektívne. Ja sa usilujem informovať obrazom reality, mnoho podstatného však ani fotografia nemôže zachytiť a treba to dopovedať.

Čo napríklad?

Paniku európskej verejnosti napríklad formovala aj predstava, že medzi africkými utečencami na člnoch sú len muži. Nie je to pravda. Ženy sa podarí odfotografovať len málokedy, zväčša z náboženských dôvodov. Povedia, že si to neželajú, a ja to nemôžem nerešpektovať.

Cítite strach?

Áno, a je to veľmi zdravý pocit. Každý fotožurnalista sa s ním musí naučiť vhodne narábať. Pre úspech svojej práce, aj v záujme vlastného prežitia.

Zdá sa vám, že náboženstvo ešte má potenciál zmeniť mnohé súčasné problémy?

Potenciál určite má. Otázka spočíva v tom, akým spôsobom dokáže staré rituály, jazyk a dogmy prispôsobiť rýchlo sa meniacemu svetu tak, aby sa z nich podarilo uchrániť to, čo má zmysel uchovať. Mám na mysli najmä etický kód spočívajúci v rešpekte voči inému, cudziemu, voči „tomu druhému“. Náboženstvá lipnú na hierarchii odzrkadlenej v obradoch, ale hierarchia samotná vylučuje dialóg. Mesiac som fotografoval súčasného pápeža Františka vo Vatikáne. Myslím si, že má úprimný záujem zmeniť spôsob komunikácie cirkvi so svetom. Ak však chce z tradície zachovať aj to, čo má význam pre dnešok, nabúrava to odveké hierarchie. Je to veľký paradox.

Vo Vatikáne ste fotografovali aj stretnutie náboženských vodcov z celého sveta.

Zaoberali sa aktuálnymi problémami planéty. Vojnou v Sýrii, utečencami, detským hladomorom, vývojom mestských aglomerácií, globálnym otepľovaním či narastajúcim násilím na ženách. Medzi nimi bola jediná žena. Aj to je obraz nerovnováhy ľudskej spoločnosti, korešpondujúcej s nerovnováhou vo využívaní prírodných zdrojov. India je krajina, kde sa zvlášť sexuálne násilie stále považuje za vinu obete.

Vy sám ste sexuálne motivované násilie a jeho dôsledky dokumentovali v iných častiach sveta, napríklad v Kolumbii. Každých osem minút je tam vraj zabitá žena. Prečo sa to deje?

Nanešťastie to nie sú jediné krajiny, kde sexuálne násilie predstavuje sociálnu katastrofu. Najstrašnejšie situácie som videl v Kongu, vo Rwande, v Sudáne. Znásilnenie tu neslúži primárne na sexuálne uspokojenie muža. Cieľom je oplodniť ženu iným génom, ako je gén jej etnika.

Znásilnenie je súčasťou politickej stratégie, vojny. Okrem toho, že samotný skutok je sám osebe, samozrejme, strašný, táto idea v pozadí umožňuje, že sexuálne násilie píše politický príbeh spoločností a toho, čoho sa na sebe môžeme dopustiť.

Telo ženy, ktoré by malo byť posvätné, sa samo stáva vojenskou zbraňou. Je to podobné ako nacizmus, ktorý si dal za cieľ vytvoriť nadradenú rasu. Nehovoriac o všetkých ostatných následkoch, ako sú choroby, hladomor, sociálne vylúčenie žien a detí, smrť. Chcem však pripomenúť, že zďaleka nejde o taktiku, ktorá by bola Európe cudzia. Len nedávno sa neďaleko odtiaľto dialo niečo podobné v Bosne a Hercegovine. Tisíce žien si radšej dobrovoľne siahli na život, než aby priviedli na svet takto splodené deti.

Prečo vo verejnom diskurze tak málo rezonujú a tak veľmi relativizujú tieto témy?

Zo zbabelosti. Je nutné, aby sa tabuizované veci odkrývali a ľudia prijali na svoje plecia svoj vlastný diel zodpovednosti. Dôležité je udržať si nádej.

Je možné udržať si nádej po toľkých rokoch blízkeho kontaktu s ľudským utrpením?

Neviem. Ja sa usilujem veciam porozumieť a prostredníctvom obrazu o nich hovoriť druhým.