Narodil sa s hokejkou. Jozef Golonka je dieťa ľadu

Sú tohtoročné sviatky pre vás výnimočné? Prvý raz oslávite Silvester ako osemdesiatnik, myslíte na to?

Sviatkovať začíname Vianocami. Na Štedrý večer je celá rodina pokope. Syn s manželkou a vnučkou, dcéra s dvoma vnukmi. Som druhýkrát ženatý, takže navštívim ešte dcéru a vnuka. Už som aj pradedo! Skrátka, na Vianoce všetkých pozdravím a idem aj do kostola. Na Silvestra sa rozhodujeme podľa počasia. Obyčajne koniec roka strávime na chate, ktorú máme už štyridsať rokov v Krpáčove. Mám tam dobrých susedov a priateľov, priťukneme si o polnoci a potom sa vrátime do súkromia. V Pitelovej má manželka rodičovský dom, máme možnosť pobudnúť aj tam. Na chatu sa všetci nevmestíme, takže deti sú obyčajne na lyžovačke.

Sviatkujete najradšej na Slovensku?

Áno. Žil som osem rokov v bavorskom Garmisch-Partenkirchene, čo je azda najkrajšie miesto v Európe, bol som v Cortine d'Ampezzo, poznám švajčiarske Alpy, americké Colorado, ale zistil som, že doma máme „Ameriku“. Škoda, že mnohí sú stále nespokojní a myslia si, že ozajstný život je len v Kitzbüheli.

Aj tak ste však v minulosti kvôli hokeju často silvestrovali v zahraničí. Ako sa kde zabávali?

Pre mňa tento druh zábavy prestal existovať, keď som aktívne začal hrať hokej. V roku 1959 som už bol prvýkrát v Amerike. Leteli sme na Štedrý večer z Paríža do New Yorku. Po prvý raz vtedy letelo prúdové lietadlo Boeing 707 a naše národné mužstvo absolvovalo prvý let. Zadné sedadlá v lietadle neboli a na ich mieste stál vianočný stromček. Zaspievali sme Tichú noc, a keď sme doleteli do Ameriky, tak pre časový posun znova. Na Silvestra sme prišli do Los Angeles a ja som sa tam skoro utopil. Bol zákaz kúpania, veľké vlny, ale chlapci ma nahovorili, aby som skočil. Aj som to urobil a začalo ma brať do mora. Zachránila ma pobrežná stráž na člne. Keď som bol hráčom, tak samotný Silvester bol len prípitok a nič viac. Pôsobil som aj v horských strediskách, napríklad v Rakúsku: prísny režim. Dali sme si malé pivo a dosť. Ja som do 27 rokov môjho života vôbec nepil alkohol. Tomu som vďačil za kondíciu. Nefajčil som vôbec. Skrátka, na Silvestra sme obyčajne išli spať, lebo na druhý deň sa hralo. Čiže vtedy som si Silvestre neužil.

Golonka oslávil tento rok osemdesiatku

Fotogaléria 8 fotiek

+5

Nechýbalo vám to?

Ani nie. My vieme, žiaľbohu, Silvester až veľmi silno osláviť! Neraz prichádza ku konfliktom. Ľudia sa opijú do nemoty a potom vyprovokujú výtržnosť, lebo sa im niekto nepáči. To som v zahraničí nezažil. Poznám rôzne silvestrovské zvyky a nálady v mnohých krajinách – v Nemecku, Kanade, Amerike, vo Švajčiarsku, Švédsku, Fínsku… Konflikty či hádky k nim nepatria. Tam bolo v tom čase prísne kontrolované aj odpaľovanie ohňostrojov. Neexistovalo, že by už na Vianoce niekto vystrelil raketu. Nikto si to nedovolil, lebo za to boli vysoké pokuty. Raz u nás v Bratislave lietali od suseda rakety do môjho dvora, bolo to mimo Silvestra, explodovala zásoba petárd. Zavolal som policajtov, ale nič sa neudialo. Skôr ja som im bol podozrivý, lebo som bosý v panike behal po ulici.

Čo si na Silvestra vinšujete? Máte túžby?

V poslednom čase sú Silvestre bez snehu, sneh mi chýba. Želal by som si ho viac. Ale nedostatok snehu nebráni, aby sme si zaželali veľa zdravia, lebo to je najdôležitejšie. U nás si ľudia často želajú: Aby sa ti darilo v podnikaní! Čo môže kto podnikať, keď nie je zdravý! Zdravie je najdôležitejšie, ostatné príde. My sme si však celkom pomenili hodnoty. Ale mnohí by si teraz len užívali výhody, ktoré nám dáva EÚ.

Foto: Archív Jozefa Golonku

jozef golonka, al dewsbury Golonku rešpektoval aj slávny Kanaďan Al Dewsbury.

Vy ste si nikdy neužívali?

Možno poviete, že som puritán, ale ja som v živote nebol opitý. Aj keď je dobrá partia, mám v sebe „stopku“. Keď zabliká, nič už do seba nedostanem. Nerobím škandály, vzdialim sa v pokoji. Idem domov, ľahnem si a spím. Keď pijem víno, tak pijem víno, keď tuhé, tak tuhé. Nie že pomiešam a potom som tri dni chorý!

Predsa však máte slabosť: Ste vraj chlebíčkar. S chlebíkmi to nepreháňate?

Ja strašne ľúbim chlieb! To je pravda. Viem si ho vychutnať. Jedlo vôbec mám rád. U nás sa varí každý deň. Každý deň musí byť čerstvé jedlo. To je zásada.

Viete variť?

Nie, ale bol som dva razy v televíznom varení, no postup som mal napísaný na ceduli. Raz som varil doma, a to dopadlo zle. Robil som steaky, lebo to vraj vie každý, chystal som ich aj so „sósom“ a postriekal som celú kuchyňu, tak ma odtiaľ vyhodili. Moja manželka vie však zázračne variť! Nič nemáme v chladničke a naraz má urobený obed! Fakt neviem, ako to robí.

Čo máte na tanieri rád?

Všetko. Okrem šalátovej omáčky. Keď uvidím šalátovú omáčku, to je koniec! Často som ju jedol v detstve na Prešovskej. Bolo to jedlo pre chudobných, stále sa varilo. Keď mi ju doniesli na stôl, mal som dosť. Inak však nie som vyberavý, jem všetko. Viem oceniť dobré jedlo a nemusí to byť nič drahé.

Počas sviatkov si dáte aj zákusky?

Veľmi málo. Sú obdobia, keď mi sladké zachutí, ale ja mám radšej tlačenku s cibuľou a octom, klobásičku, salámu, pekného zavináča, utopence v Čechách. Ja zjem všetko. Od špagiet po rezeň, nerezali mi však šváby, ktoré piekli v Thajsku. Ja sa bojím každého chrobáka, ktorý behá, ale aj pečeného.

Tak prejdime od gurmánstva k zrelosti osemdesiatnika. Keď bilancujete, aké pozitíva nachádzate?

Viem sa do všetkého vžiť, idem za cieľom. Mám nadhľad osemdesiatročného a okrem telefónnych čísiel si všetko zapamätám! Pamätám si každý môj gól aj z čias, keď som mal 16 rokov! Mal som šťastie, že som mal veľmi dobré periférne videnie. Videl som všetko, čo sa dialo na ľade. Tým som sa odlišoval od ostatných hráčov. A história, to je môj koníček! Mám prečítané mnohé knihy, najmä o vojne, poznám lietadlá, vojenskú technológiu, automobilizmus. So mnou je to tak: viem určiť, kde je chyba, ale opraviť už nie. Na to nemám trpezlivosť. Ak sa mi niečo pokazí, musím ísť k odborníkom.

Ale dnes sa už skoro nič neopravuje. Ani nie sú opravári…

Mám kamarátov, mladých chlapcov, ktorí vedia všetko spraviť. Na mojom 22-ročnom mercedese sa napríklad pokazili zrkadlá. Boli zrazu tmavé, išlo o nejakú tekutinu v nich. Oprava by stála viac, ako je hodnota starého auta, ale chlapci to vyriešili. Za polhodinu to mali s tým, že sa zrkadlá nebudú zohrievať. A ešte mi aj namontovali kameru, ktorá zaznamená, ak mi niekto urobí „myšičku“ pred autom.

A čo zdravie? Hovoríte, že vo vinšoch je najdôležitejšie…

Na Silvestra vždy slávim aj to, že som rok vydržal. Šiesteho januára mám narodeniny, a keď sa ich dožijem, poviem si: ešte som tu! Samozrejme, že som taký malý hypochonder. No keď sa sťažujem, že ma niečo začína bolieť, žena ma „spráši“ a už ma nič nebolí. Ona mi povie: buď rád, že ešte žiješ! Aj vďaka nej si užívam každý deň. Zaujímajú ma stále nové veci. Technika. Ale sám si neviem nastaviť ani televízor. No zabudol som sa pochváliť, že „vécka“ viem opraviť všetky. Vymením celú súčiastku a ide to!

Čo očakávate od budúceho roka?

Budú voľby prezidenta. Očakávam, že si ľudia uvedomia, že majú voliť, a nielen nadávať. Očakávam tiež, že kandidáti preukážu, odkiaľ majú peniaze a prečo chcú byť prezidentom. Budem voliť toho, kto mi to dobre zodpovie. Raz som sa v Nemecku zo žartu zaujímal o kúpu drahého mercedesu a veľmi slušný obchodník mi povedal, že ak chcem platiť v hotovosti, príde mi daňová kontrola – odkiaľ mám peniaze. Tak je to správne. Chcel by som, aby si ľudia uvedomili, že demokracia nie je anarchia. Nemôže si každý robiť, čo chce, rozprávať, čo chce, lebo potom prevládne chaos.

Foto: Archív Jozefa Golonku

jozef golonka, alexander dubček Jozef Golonka stretol mnoho osobností - je rád, že aj Alexandra Dubčeka.

Ako si predstavujete lepšie fungovanie?

Napríklad dúfam, že mestské a obecné správy začnú robiť, čo treba, a nie že budú rozdeľovať aj posledné detské ihriská a parky developerom, že nedovolia, aby pribúdali autá, ktoré nemajú kde parkovať. Očakávam tiež, že zmiznú PET fľaše. Nie som zelený, ale nemôžeme si ničiť svoje životné prostredie. Mali sme kedysi mlieko aj minerálky v skle a mohlo by to tak byť aj teraz. Množstvo plastov v moriach je neúnosné. Nestačí starať sa o vtáčikov, problémy sú zložitejšie. A ešte by som doložil, že cyklisti by nemali jazdiť neosvetlení, nemali by sme už mať ošarpané neopravené domy a mohol by som pokračovať… Mnohé veci ma znepokojujú.

Dnes vznikajú filmy o tom, že športovci museli pod tlakom štátu brať drogy, že sa im vnucovali neférové postupy. Zažili ste aj niečo také?

Zažil som veľmi veľa nepríjemných vecí a medzi nimi aj to, že sme museli ísť každý štvrťrok na kompletnú lekársku prehliadku. Žiadne drogy neexistovali. Práve naopak, výkonní športovci boli v stálej starostlivosti lekárov. Odoberanie krvi, rôzne testovanie, kondičné skúšky, to všetko sme sústavne podstupovali. Preto sa nestávalo, že by náhle zomrel mladý hráč futbalu alebo hokeja na tréningu alebo po zápase. Keď som bol dorastenec a mal som kaz v zube, už som nesmel štartovať! Vtedy fungovalo telovýchovné lekárstvo, ktoré už dnes ani neexistuje, a malo svoje predpisy. Všetci významní športovci museli každý štvrťrok absolvovať prehliadku.

Spomenuli ste, ako ľudia hľadajú ozajstný život inde než doma. A váš ozajstný život? Ste s ním spokojný? Ako sa začal? Mama vraj bola rodáčka z Bratislavy?

Pochádzala zo stredu mesta. Otec sa narodil v Nitre, a keď prišiel do Bratislavy, stretol mamu. Bola od otca o šestnásť rokov mladšia. Keď som videl jej fotografie z tých čias, musel som uznať, čo o nej hovorili: bola to jedna z najkrajších báb v Bratislave. Vyrastal som v Ružinove, bola to periféria, nebolo tam skoro nič. Môj otec robil v mestských závodoch – plynárne, elektrárne, vodárne a ten podnik postavil pre svojich zamestnancov dvojposchodové domy s jednoizbovými bytmi. Tam sme bývali. Môj otec bol šikovný, zmenšil kuchyňu a urobil nám kúpeľňu. Vyrobil nám aj plynové svetlá, lebo elektriny bolo málo. Neboli chladničky, zelenina sa skladovala v pivnici a kúrilo sa koksom. Raz za mesiac sme sa mohli kúpať. Boli to povojnové chudobné roky. My sme boli chlapci z periférie, kradli sme jablká a často sme boli hladní.

Ako najradšej trávite čas?

Ráno vstávam okolo pol ôsmej, o pol deviatej si dáme s manželkou kávu a potom sa rozhodne, čo budeme robiť. Okolo desiatej mávam stretnutia alebo pomáhame deťom s vnúčatami. V lete ideme na rodičovský dom, je tam záhrada, stromy, vezmeme vnukov. Sú tam v bezpečí a výborne sa tam cítia. Ten dom sme nádherne opravili. Moja žena má na úpravy talent. Ja už ani žiarovky nevymieňam. Mne nič nehovorí ani internet, ani mobil. Myslím si, že každý by mal zostať vo svojom súkromí a neklebetiť po internete. Ľudia tam všetko popíšu a potom sa divia, že ich prepadnú, že sú okradnutí. Moderná doba priniesla mnoho dobrého, ale aj veľa zlého. Napríklad máme preplnené cesty.

Niečo v živote sa vám aj nesplnilo?

Chcel som byť pilotom, nedalo sa to. Staval som aspoň letecké modely u saleziánov. Tam sme vyrastali všetci chudobní z našej ružinovskej štvrte. Aj herec Július Pántik, aj moji spoluhráči. Celý ružinovský útok. Museli sme miništrovať, ale veľa sme sa tam naučili. Mal som vôbec šťastie na inšpirujúce prostredie. Hneď, ako som začal hrať, zistil som, že hrám v mužstve inteligentov. Keď ma vzali medzi seba ako šestnásťročného, ukázalo sa, že všetci mali maturitu alebo vysokú školu. Boli to význační ľudia, osobnosti a tí ma naučili, čo mám robiť ďalej. Nielen športovať, ale aj študovať. Mal som k nim veľkú úctu. Vďaka nim som skončil priemyslovku s veľmi dobrým vysvedčením a vyštudoval som aj vysokú školu. Ja nenadávam ani na ten režim, ktorý bol, ani na tento režim, preto som sa nezapojil do žiadnych politických aktivít. Stále ma volajú, aby som išiel na tribúnu, ale ja hovorím: Nie, ja nebudem proti ničomu, lebo som pochodil celý svet a vidím, že každý si je strojcom svojho šťastia sám. My máme jednu zlú vlastnosť – chceme byť bohatí za dve minúty. To sa však nedá.

Foto: Ivan Majerský, Pravda

Jozef golonka, Dnes chodí v belasom pulóvri, ale - dres je dres.

Vaše rekordy nikto neprekonal – strelili ste v 134 zápasoch na majstrovstvách sveta 82 gólov, v 340 zápasoch v lige 298 gólov. Ste v štyroch krajinách v sieni slávy. Majú aj starší športovci dosť uznania?

Ani nie. Veď sme to nemali ľahké. Keď som začínal, mal som staré nohavice, staré rukavice, čo mi mama ušila. Hokejky sme si robili z UNRRA debničiek, ktoré sme našli na ulici. Stále som chcel ísť dopredu a spoznávať niečo nové. Podobne na tom boli aj ostatní. Preto ma mrzí, že mnohí naši športovci, ktorí začínali v ťažkých podmienkach a veľa toho pre slovenský šport urobili, preslávili Slovensko aj v zahraničí, no nie sú známi, zabúda sa na nich, nikto už nepozná ich mená. To vo vyspelých kultúrach nie je možné, tam každé dieťa pozná významných športovcov z minulosti. Napríklad taký futbalista Viliam Schrojf by určite nemal chýbať v učebniciach.