Dejiny Európy sú aj dejinami lásky a erotiky

V knihe je hneď v úvode varovanie: Nevhodné pre čitateľov do 18 rokov. Myslíte, že to niekto ešte dnes dodržiava? Nemá to mladých, práve naopak, nalákať na čítanie?

Nezamýšľali sme to ako marketingový ťah, aj keď to tak možno vyzerá. Ľudia ma majú zafixovaného skôr ako autora pre deti a mládež, tak aby sa nejaké mamičky nevydesili. Skôr to vyplynulo z toho, že sme nechceli riskovať a poistili sme sa pre prípad, že by kniha vzbudila kontroverzie. Aj keď – hranica 18 rokov je možno prehnaná. Je tam však aspekt zábavy v súvislosti s erotikou a keď sme si študovali kategorizáciu televízneho vysielania pre deti a mládež, tam bol presne takýto bod: erotika ako zábava. Je to jedna z tém mojej knihy.

Takže ste nechceli provokovať? Veď viete, že zakázané ovocie najviac chutí.

Aby sme potom nevzbudili príliš veľké očakávania u dospelých…

Prečo ste dej novej knihy umiestnili práve do maďarského Hévízu? Píšete „Naše korene sú tu. Prví Maďari sa vyliahli z tunajšieho jazera. Žiadne kočovné hordy z Ázie. Sme tu odjakživa, v tejto úrodnej kotline, len sme o tom nevedeli.“

Navštívil som Hévíz a bol som tým miestom očarený. Je to veľmi špecifické, je to v Európe najväčšie prírodné termálne jazero. Plávať sa tam dá síce obmedzene, je to silná voda, ale ľudia sa tam väčšinou len tak premiestňujú medzi leknami a držadlami. Všetci majú okolo krku penové kruhy a vznášajú sa na vode. O čom premýšľajú, nevedno, ale tá voda má silné afrodiziakálne účinky…

Vy ste tam šli na dovolenku?

Áno, ale vtipné je, že mi to neodporúčal Slovák alebo Maďar, ale jeden Francúz, ktorý tu už dlhšie žije. Poradil nám aj penzión a vychvaľoval jazero. Odporúčam to každému. Teraz to síce bude vyzerať, že robím Maďarom reklamu, lebo tí aj u nás spustili ofenzívu v prezentovaní svojej krajiny. Myslím to však úprimne. Je tam krásny park, páčilo sa mi tam, a preto som tam situoval aj dej svojej knihy. Niektoré veci z knihy sme tam naozaj zažili – napríklad Majstrovstvá Európy vo futbale v roku 2016. Hlasovanie o brexite a pouličný festival, stále sa tam niečo dialo. Všetko dokopy ma vyprovokovalo k napísaniu knihy.

Aj písať ste začali v Hévíze?

To už nie, tam sme mali problém zjesť všetko to vynikajúce jedlo…

Veď ho v knihe aj šťavnato popisujete.

To súvisí s povahou môjho hrdinu Pištu, ktorý je gurmán, a potom v sebe objaví aj somelierske schopnosti.

Prečo ste sa rozhodli písať knihu práve z pohľadu Maďara?

Jednak som bol očarený tou lokalitou, ale zdalo sa mi to aj ako dobrý fór – vyjadrovať sa cez cudziu krajinu k našej situácii. Ide aj o zblíženie medzi Maďarmi a Slovákmi, muž v príbehu je Maďar a zaľúbi sa do ženy, ktorá je napoly Slovenka a napoly Maďarka. Hovorí dobre po maďarsky, lebo chodievala cez prázdniny k príbuzným v Pešti, žije v zmiešanom území v Rimavskej Sobote. Sám som zažil, že tam ľudia cestujúc autobusom plynulo prechádzajú z maďarčiny do slovenčiny.

Vy viete po maďarsky?

Nie, preto som mal aj konzultantku – Sylviu Huszár, dramaturgičku, ktorá spolupracuje hlavne s maďarskými divadlami a s festivalmi. Dávala mi pripomienky a redigovala maďarčinu. Inak, vďaka tejto knihe som pre seba objavil Maďarsko.

Hlavná ženská postava sa volá Edina, prečo ste jej vybrali toto meno?

Pôvodne sa mala volať Ilona, ale to pripomína meno jednej našej známej a zdalo sa mi to nevhodné. Ale v maďarskej verzii, ak bude, ju asi predsa premenujem na Ilonu, lebo tam zasa máme jednu vzdialenú príbuznú Edinu. Edina znamená požehnaná, bohatá, možno duchom…

Nuž, musíte taktizovať. Edina kdesi v texte zmieni mesto Besztercebánya – čo je v preklade Banská Bystrica. Vraj slovenský názov znie Maďarom vtipne. Naozaj?

Viem, že Maďarom pripadajú slovanské jazyky a myslím, že slovenčina obzvlášť, mäkké a šušlavé. Znie im to komicky.

A čo znamená Hévíz? Víz je voda.

Hévíz je podľa slovníka teplá, termálna voda. Už starí Rimania objavili tie teplé pramene, vytvorili si tam kúpele s teplou aj studenou vodou. Ale ešte by som sa vrátil k Edine. Na nej je zaujímavé to, že veci hodnotí s preskakovacou optikou – raz ako Maďarka, raz ako Slovenka. Raz sa s priateľom bavia o Uhorsku a ona mu odpovedá zo slovenského pohľadu, vzápätí to hodnotí ako Maďarka – že niekde bola chyba, keď sme monarchiu nechali zaniknúť. Potom trochu provokačne hovorí, že jej je ľúto za Československom. Jej partner je z toho trochu vyvalený, ale je do nej zamilovaný, inšie je preňho dôležitejšie.

Foto: Profimedia

jazero Hévíz Maďarské termálne jazero Hévíz, ktoré Juraja Šebestu inšpirovalo k napísaniu románu.

Zvolili ste líniu románu v románe, kde hlavný hrdina objaví rukopis asi svojho dedka. V románe striedate časy – raz ste v roku 2016, teda v našej súčasnosti, ktorá je už ale minulosťou, inokedy čas predbiehate a píšete pokračovanie príbehu v budúcnosti, dostanete sa až do roku 2090…

Sú tam dve línie – jedna sú nájdené zápisky, o ktorých sa zmieňuje rozprávač. Sledujeme v nich vyrovnaný vzťah Attilu a Ediny, kde erotika zohráva dôležitú úlohu – obaja sú otvorení novým skúsenostiam, experimentom. Politické dianie v tejto línii trochu pripomína 20. storočie s jeho vojnami a totalitnými režimami – zanikne Európska únia, aby vznikol podobný útvar – čo má podobnosť s monarchiou. V tomto zmysle môže moja knižka vyvolať isté kontroverzie. Akoby sme si nevážili to, čo máme, a chceli si prejsť znova nejakou katastrofou, aby sme si uvedomili, na čo to bolo dobré. Vzťah a manželstvo Attilu a Ediny prekoná všetky turbulencie vojny, dvojica emigruje, aby sa zachránila. Po vojne sa zasa vracajú. Vznikne tu akási konštitučná monarchia, všade v okolitých krajinách sú cisári, kráľovné, v Rusku panuje cár… Sám neviem, ako na to budú čitatelia reagovať. Samozrejme, nemyslím to vážne, podstatou knihy je zveličenie, skratka a dúfam, že sa mi tam podarilo prepašovať aj humor.

Nestačí vám súčasnosť, a preto uvažujete o budúcnosti? Čo z vás urobilo vizionára? Nemyslíte, že vaša fikcia môže ovplyvniť skutočnosť? Keď určité myšlienky začnú poletovať v ovzduší, niekedy sa aj stanú skutočnosťou…

Hlavne keď sa medializujú v Pravde. Impulz kdesi v pozadí bola reakcia na dnešné dianie, keď sme zaplavení dezinformáciami. Ľudia si nevedia na mnohé veci utvoriť názor, hlavne mladí sa nechajú ovplyvniť radikálnymi myšlienkami, čo je veľmi nebezpečné. Možno som v knihe trochu nespravodlivý voči Rusom – ale musíme rozlišovať politiku a kultúru. Zo začiatku teda Rusi v románe znova okupujú územia, ktoré kedysi patrili do sféry Sovietskeho zväzu, ale potom po dlhočiznej vojne medzi Spoločenstvom nezávislých štátov a Západom (zhruba 2027 – 2045), za novodobého cára Nikolaja, je Rusko úžasná krajina. Už sa zmenila klíma a dá sa príjemne žiť aj na Sibíri…

Zo Sibíri ste v knihe vtipne urobili centrum ekoinovácií. A ešte vtipnejší sú Ázijčania, ktorí okopávajú svoje maďarské vinice. Maďarsko z vášho románu vyšlo ako krajina zasľúbená, nie?

Áno, spolu so Slovenskom, ktoré Maďari majú ako žiarivý vzor.

Píšete, že Slováci na území od Tatier k Ukrajine usadili Holanďanov zo zatopených poldrov, holandskí farmári si získali Rómov, slušne im platia, takže štát ušetril na dávkach, vybral viac na daniach, a tak investoval do vzdelávania, budoval ďalšie špičkové vedecké a výskumné centrá, čo lákalo mozgy z celého sveta… Trochu sci-fi.

Je to romanca s prvkami sci-fi a utópie. Napísal som dystopiu, ktorá časom nadobudne utopické črty. Je to fór, ale predsa asi aj moje prianie, ako by veci mohli vyzerať – nádej, že stredná Európa bude lídrom v tolerancii a porozumení.

Áno, píšete, že životnou úrovňou sme Britániu predbehli už po vojne, teda po roku 2045, a odvtedy sa rozdiel len prehlboval…

Provokujem, preto je tam Maďar a Slovenka, neskôr Maďar a černoška z USA, ktorá logicky uprednostní Maďara pred chudobnejším Britom…

V knihe ste prišli aj s víziou, že černošky určia nový kánon krásy a barokové tvary vtrhnú do médií a reklamy. Páčil by sa vám takýto trend?

Tomu by som sa potešil. Bola by tu väčšia rôznorodosť a voľnosť, ľudia by sa tak nebláznili kvôli línii. Ale kánon krásy sa v čase mení – spomeňte si na barokové obrazy, ženy na nich neboli veľmi štíhle. Estetika kostlivcov je v rozpore s dobou dostatku, preto v knihe prevažujú bujnejšie tvary.

Píšete tiež, že roboti tak ťahajú ekonomiku, že mnohí ľudia pracujú dobrovoľne, aby sa zabavili… To možno príde.

Naozaj sa to môže stať pomerne rýchlo, štáty budú musieť vymyslieť, čo robiť s tými ľuďmi.

Veď je to hrozná predstava, že by človek nemal už čo robiť…

Mne by to napríklad až tak neprekážalo, keby som mal viac času písať.

Spomínate aj robotického psa. Nezdá sa vám desivé, že by už ani neexistovali živé zvieratá?

To je skôr vtip. Keďže sám som psičkár, chcel som tam mať tematické zvieratko. Plus humanistický princíp, že v zoo už majú len majstrovské diela techniky, žiadne živé slony či žirafy, aby sa netrápili zvieratá. Je to podobné ako s humanoidom – na besede mi jedna pani povedala, že by rada mala manžela na ovládač. Robotický papagáj i psík zohrávajú zásadnú rolu, prezradia na Pištu, že má za milenku humanoidku Adel. Inšpiroval ma k tomu papagáj, ktorého chovajú naši susedia. Vie napodobniť aj hlas svojho majiteľa.

Hneď na začiatku máte zaujímavý citát z Mravného ponaučenia kráľa sv. Štefana synovi Imrichovi. Hovorí sa tam o hosťoch, ktorí prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane a to všetko okrášľuje a povyšuje kráľovský trón a zároveň zastrašuje spupnosť nepriateľov. „Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké. Preto Ti, môj milý syn, nariaďujem, aby si prichádzajúcim ochotne poskytoval zaopatrenie, aby si ich dôstojne prijímal, aby zotrvávali radšej pri Tebe ako kdekoľvek inde. Keby si sa totiž usiloval rozboriť to, čo som ja vybudoval, alebo zmenšiť to, čo som ja zhromaždil, Tvoje kráľovstvo iste utrpí veľkú škodu…“

Je to taká výzva, netýka sa to len Maďarov, ale aj nás. A bol to aj náš kráľ. Je hypotéza, podľa ktorej spojenie slovanských kmeňov s maďarskými bolo dobrovoľné, lebo bolo vzájomne výhodné. Štefanove progresívne slová by to potvrdzovali. Tým, že sa maďarsko-slovenské vzťahy tak skomplikovali – najhoršie asi boli pred vznikom Československa – rád by som v knihe pripomenul, že sme zbytočne zanevreli na svoje uhorské dejiny. Tie problémy prišli až v 19. storočí, keď vznikla koncepcia národných štátov, čo súviselo aj s rozvojom jednotlivých národných jazykov. Posolstvo knihy je: nezanevrieť na dejiny. Píšem o Maďaroch, ale myslím na Slovákov. Maďarsko je aj naše, nezabúdajme. Nie, že by som si myslel, že by sa Rakúsko-Uhorsko malo vzkriesiť, ale ak by neexistovala Európska únia, nejaký útvar rovnoprávnych štátov v tomto priestore by možno mal zmysel… Ale Európska únia je zatiaľ lepšie riešenie.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

Juraj Šebesta Juraj Šebesta.

Chceli ste provokovať, keď ste zo Slovenska urobili súčasť Spoločenstva nezávislých štátov?

Fašistické živly v istej chvíli prevážili, výdatne financované Ruskom, využili svoju šancu a po puči v roku 2027 Slovensko samo vstúpilo do SNŠ. Iné štáty boli obsadené, invázii sa ubránili len krajiny bývalej Juhoslávie, Rusi ich nedokázali poraziť. Rozhodujúca bola bitka o Dubrovník a ten bránili aj početní dobrovoľníci zo strednej Európy. Na tomto základe vznikla moja utopická Európska konfederácia.

V knihe ste nechali zomrieť Putina a rozhodujúcu rolu pri premene sveta má americký prezident Trump. Ako sa vám tieto pasáže písali?

Písal som to ako satiru. Putina zastrelí pučista Fetin a ten chce hneď späť všetko, čo kedysi mal Sovietsky zväz. Vždy môže prísť ešte niekto horší, ktorého meno končí na „in“. Mnohí ľudia akoby nemali historickú pamäť, chýba to v škole alebo možno sú pasívni rodičia a málo deťom vysvetľujú históriu. Súčasný režim v Rusku naozaj niet prečo obdivovať. Mali by sme sa jasne vyhraniť, kam patríme. Myslím si, že Slovensko napriek rôznym tlakom z východnej strany vždy patrilo na západ. Ale tým nechcem povedať nič proti úžasnej ruskej kultúre a z Ruska v knihe neskôr robím krajinu, kam za múdreho cára Nikolaja ročne emigrujú státisíce Európanov i Američanov.

Arabov ste situovali do Grónska a na sever Kanady.

Lebo sa snažili ísť niekam, kde nebolo tak teplo – medzitým sa tak oteplilo, ropa už nebola taká zaujímavá, mám hypotézu, že sa prešlo na slnečnú energiu. Pre oteplenie ľudia utekajú do teraz neobývaných oblastí, z toho mi vyšlo Grónsko a Kanada.

Vo vašom románe sú Rómovia dobre platení v poľnohospodár­stve, a tak aj dobre pracujú. Možno by to bola motivácia?

Rómovia kedysi u nás často pracovali v družstvách, na to sa už zabúda. Aj museli, lebo vtedy, za socializmu, každý musel pracovať. Takže existoval určitý nátlak zo strany štátnej moci. Poľnohospodárstvo bolo organizované tak, aby krajina bola sebestačná a vo veľkej miere zamestnávalo aj Rómov. Teraz však, myslím v roku 2090, vďaka našim Holanďanom dokonca vyvážame. Konečne sú holandské jablká slovenské.

Všetko podávate s jemným humorom, píšete tak o láske, ale aj o politike. V skutočnosti ľudia práve v oblasti politiky berú všetko veľmi vážne. Prečo nie sú schopní nadhľadu?

Trochu odbočím: My sa tu veľa rozprávame o politike, ale kniha je predovšetkým o láske, je to romanca. Politika je v pozadí. A teraz späť k otázke: Ľudia si naozaj politiku nespájajú s humorom, asi príliš ovplyvňuje náš život, no na druhej strane veľa ľudí na politikov nadáva a baví sa na ich účet. Po tom, čo sme zažili minulý rok, keď všetko kulminovalo a potvrdilo sa, že korupcia prerastá štátny aparát aj na tej najvyššej úrovni, objavili sa skutočnosti, ktoré už nie sú ani námetom na satiru. Umenie už na to nestačí, ľudia vyšli do ulíc.

Čo si myslíte o poplašných prognózach, že ľudia budú čoraz viac odľudštení a hlúpi? Že vzdelanie, rozhľad a skutočné umenie budú len pre privilegovaných a bohatých? Ľudia vraj hlúpnu, nečítajú, úroveň vzdelania klesá…

Nemyslím si, že by to bolo až také kritické, ani sa toho až tak nebojím. Ak vývoj smeruje k robotom, tak roboti by nám mali slúžiť! Mali by sme ich na to, aby sme sa mohli inak realizovať, aby sme nemuseli pracovať. Zaváňa to však otrokárstvom a keď som si študoval túto tému, zistil som, že EÚ už rieši aj práva robotov. Ľudia ani tých robotov nenechajú trápiť, žiadne vykorisťovanie nehrozí. Pravdepodobnejšie je, že tí roboti raz zúčtujú s nami…

Keby ste mali svojho robota, na čo by ste ho používali?

Asi na domáce práce. Možno by zvládol aj nákupy. Také bežné veci, čo ma trošku otravujú. Mohol by byť aj domáci majster, čo by všeličo vedel, napríklad vyvŕtať diery na obrazy, ale to mám už asi vysoké nároky. To ešte potrvá, kým budú roboti takí dokonalí!

Vraj sa málo číta. Akú máte skúsenosť v Mestskej knižnici Bratislava, ktorej ste riaditeľom?

Po tom, čo vznikol internet, stále je sledovaná televízia a pôsobia aj iné médiá, do knižnice chodí menej ľudí, ale bol to dlhodobý pokles všade vo svete. Menej sa požičiavajú klasické knihy. Neznamená to však veľký rozdiel, pokiaľ ide o čítanosť. Ľudia čítajú iným spôsobom, najmä na elektronickom médiu. Odkedy sa však zlepšil nákup kníh, čísla nám stúpli a držia sa na rovnakej úrovni, už asi päť rokov. Ľudia teda stále radi čítajú a chodia do knižnice. Zaviedli sme novinky, napríklad elektronické knihy, a celkom slušne sa to rozbehlo. Je to však len doplnková služba, väčšinou ide o české tituly.

Podľa čoho knižnica nakupuje nové tituly? Rešpektujete aj vkus čitateľov? Keď má niekto úspech, potom od toho autora kupujete všetky ďalšie knihy?

Do istej miery áno. Verejná knižnica je zameraná na širšiu čitateľskú obec, vkus je rôzny, ľudia čítajú všetko možné. Od detektívok, ktoré tiež môžu byť hodnotné, až po „červenú knižnicu“. Sem-tam musí byť, lebo to sú v podstate najčítanejšie veci. Snažíme sa ich vyvážiť hodnotnými titulmi domácej i prekladovej literatúry, a najmä podujatiami, pri ktorých propagujeme zámerne slovenskú pôvodnú tvorbu. Je to okolo 40 až 50 podujatí ročne.

Aká veková kategória najčastejšie navštevuje knižnicu? Dôchodcovia či mládež?

Trochu sa to mení. Nejaký čas bola najväčšia skupina dospelí pracujúci, ale skoro rovnaká bola skupina študentov, detí a mládeže. Neskôr zase prevážili títo mladí. Dôchodcovia sa pohybujú okolo tisícky, podobne ako deti do 15 rokov.

Čo práve čítate vy?

Naposledy som čítal Pavla Rankova, jeho Legenda o jazyku je silná kniha. A práve čítam lesníka Petra Wohllebena Duševný život zvierat. Z toho som úplne hotový. On je Nemec, napísal už knihu o tom, ako komunikujú stromy, a teraz má niečo podobné o zvieratách. Ja mu verím. Zamýšľa sa napríklad, že voda stečie po šikmom povrchu, a stromy tam predsa rastú. Ako to, že sa im darí? Iné stromy z lesa im pomáhajú, dodávajú im živiny cez siete koreňov, aby les fungoval ako celok, aby nemal slabé miesta. Plus niečo dodajú huby, ale si aj nechajú svoj podiel. Nad takýmito vecami uvažuje. Je to veľmi zaujímavý svetový bestseller. Až mi je ľúto, že som sa nestal lesníkom.