Hybnou silou zmeny je rómska žena, hovorí Jarmila Vaňová

29.01.2019 06:00
Jarmila Vaňová, terénna pracovníčka
Jarmila Vaňová, terénna sociálna pracovníčka na Luníku IX v Košiciach. Autor:

Do najväčšieho mestského geta na Slovensku – košický Luník IX – sa taxíkom tak ľahko nedostanete. Keď dispečerka taxislužby počula, kam chceme ísť, oznámila nám: „Tam vás žiadny taxikár nezoberie.“ Nezostalo nám nič iné, len počkať na autobus, ktorý na Luník IX chodí raz za hodinu. Pýtali sme sa okoloidúcich, kde má kanceláriu Jarmila Vaňová. Novinárka, ktorá bola tvárou rómskeho národnostného magazínu, ale pred vyše rokom vymenila žurnalistické pero a kameru za prácu terénnej sociálnej pracovníčky pre miestny úrad na Luníku IX.

Náš rozhovor často prerušovalo klopanie na dvere či zvonenie telefónu. Ľudia hľadajú pomoc s každodenným starosťami: so sociálnou alebo zdravotnou poisťovňou, s úradom práce, lekárskou prehliadkou, problémami s bývaním, školskou dochádzkou, potrebujú radu pri riešení zložitých životných situácií.

Luník IX má povesť, ktorá v mnohých vyvoláva obavy a radšej sa tejto mestskej časti vyhýbajú. Vy ste sa, naopak, rozhodli venovať ľuďom na Luníku ako terénna sociálna pracovníčka. Aké sú vaše doterajšie skúsenosti?

Ľudia si myslia, že je to zlé, ale mne sa tu pracuje dobre. Človek má pocit, že jeho práca má zmysel. Pretože vidí výsledky. Vnímam, ako sa zvyšuje vzájomná dôvera a mení sa správanie ľudí. Voľakedy prišli klienti len tak s požiadavkou: „Urob mi toto a hento.“ Dnes už aj zaklopú a pozdravia. Navzájom sa rešpektujeme a skultúrňujeme naše vzťahy. Pre mňa je veľmi dôležité, aby miestni zažili aj normálnu komunikáciu. Nie iba také „choď tam, dones tamto…“ A aby sa naučili, ako si môžu pomôcť sami. Rómov učím, že problém treba riešiť, a poviem im ako.

Akým spôsobom?

Možno to bude na dlhšie, ale „gadžovským“ spôsobom. Teda písomne. Všade platí tridsaťdňová lehota na odpoveď. Musia nám odpovedať. Žiadne také, že zložia telefón. Pomáham im získať isté zručnosti do života, čo v tejto spoločnosti robiť, ako sa brániť aj si vyriešiť svoje záležitosti. Zároveň si treba uvedomiť, že Luník IX má svoje vlastné pravidlá, ľudia si tu vybudovali špecifické stratégie prežitia. Keď ich chce človek spoznať, musí ísť pod povrch, naučiť sa komunikovať. Vedieť, čo si môže napríklad rómska žena dovoliť, alebo vedieť, kto s kým je rodina. Zohľadniť množstvo vzťahov. Dôležité je tiež pochopiť, ako rozmýšľajú ľudia žijúci v chudobe alebo ako sa žije v osadách, ako je napríklad Mašličkovo.

Ako treba k tejto práci pristupovať?

Môžeme pomôcť preklenúť ťažké životné obdobie alebo pomôcť tam, kde si ľudia nevedia rady. Napríklad v úradnej komunikácii. Keď sa spoločnosť chystá Rómom pomáhať, často sa hovorí, čo by mali robiť a ako by to malo vyzerať. Hovoríme, čo chceme my. Niečo ako: „Podobajte sa nám.“ To však ja nepovažujem za pomoc. Dôležité je, čo chcú oni. Vidím, že sú inak nastavení. Ja žijem dosť asimilovane. Vždy sme tak žili. Ale ľudia z nelegálnej či segregovanej osady nie sú na majoritné prostredie navyknutí tak ako ja alebo vy. Požadovať, aby sa rýchlo zmenili, keď po generácie žijú každodenným bojom o prežitie, nedáva zmysel. Často prepadajú letargii, sú celkom odovzdaní osudu. Hovorí sa, že Rómovia sa nezaoberajú budúcnosťou. Nie je to však tak, že by sa nechceli. Situácia im to neumožňuje. Veľakrát ani nevedia, čo by mohli urobiť, chýbajú im akékoľvek možnosti. To sú dve obrovské bariéry v živote vylúčených ľudí – nemajú ani možnosti, ani kompetencie.

Nachádzate pri sociálnej práci priestor na vytváranie partnerskejšieho vzťahu s klientmi a klientkami, priestor posunúť sa od sociálnej pomoci ku komunitnej práci?

Ani nie. To robím len vo voľnom čase. Za osem hodín terénnej práce sa viac nedá stihnúť. Ale komunitné aktivity na Slovensku sa vnímajú veľmi skreslene. Väčšinou sú ich cieľovou skupinou deti. Komunitné centrá však nemajú slúžiť len na to, aby si v nich deti písali domáce úlohy alebo sa zúčastňovali na doučovaní. Majú miestnu komunitu vťahovať do spoločenského diania, Rómov aj Nerómov. Zbližovať ľudí, hľadať spoločné ciele, naštartovať spoločenský život, ktorý vymrel. Videla som aj, ako sa robia komunitné aktivity napríklad v Glasgowe. Možno u nás ešte nemáme v tejto oblasti dostatočné skúsenosti. Zaznávaná je sociálna aj komunitná práca. Aj o terénnej sociálnej práci u nás „hore“ rozhodujú ľudia, ktorí jej nerozumejú a požadujú od nás nezmyselné veci. A pritom tu sa nedá nič nalinajkovať. Veď koľko je na Slovensku takýchto sídlisk, get takejto veľkosti?

Aká je na Luníku IX vzdelanostná situácia?

Niektorí občania majú problém so základnou gramotnosťou, hoci absolvovali základnú školu. Natíska sa otázka, čo robí naše školstvo pre rómske deti a čo takéto dieťa robilo deväť rokov na základnej škole. Otázne však je aj to, čo robili jeho rodičia. Chýbajú nám stredoškolsky vzdelaní ľudia. Je ich možno päť či šesť. Máme tu dvoch vysokoškolákov – a aj to je pán starosta a jeho manželka. Ďalší, o ktorých viem, žijú mimo sídliska.

Mení sa to?

Pomaly. Pár ľudí študuje na strednej škole a aj na strednej s maturitou. Niektorí študujú externe. Ale pozitívne príklady so sebou prinášajú motiváciu. Máme viacero žien v strednom veku, ktoré aj majú nejakú prácu, robia trebárs upratovačky, ale vedia, že by mohli robiť asistentky učiteľa. Na to však potrebujú absolvovať štvorročné štúdium s pedagogickým zameraním alebo sociálnu prácu spojenú s pedagogikou. V Košiciach sa dajú študovať tieto odbory externe. Myslím si, že to chce čas, veď sa tu skoro tridsať rokov nič nedialo. Ale motivácia teraz postupne pomaly prichádza, najčastejšie zo strany žien.

Ako na ambície týchto žien reagujú muži?

Muži s tým často majú problém. Prečo by žena mala ísť do nejakej školy? Ale vidím, že ten červík už začal v mnohých ženách hlodať. A to je dobre. Majú ešte ďaleko do dôchodku, sú v strednom veku a perspektívne by sa im to oplatilo. Pre rómskeho muža môže byť ťažké prijať, že žena by mohla ísť svojou cestou a byť úspešná. Že by sa sama rozhodovala a budovala si kariéru alebo dosiahla spoločenské uznanie. To je podľa mňa ťažké aj pre mužov z majority. Odpoveď, ako to zvládnuť, je

U vás doma to bolo ako?

Môj muž vždy vedel, čo sa deje. Keď som prišla domov zo školení, všetko som mu porozprávala. Aké to bolo, koho som tam stretla a podobne. Keď sme mali nejakú spoločenskú akciu, zobrala som ho so sebou, a on bol pyšný, že má takú šikovnú ženu. A všetci chlapi len tak rástli, keď videli svoje ženy vyobliekané a múdre. Keď prišli aj médiá a pýtali sa ich na to, všetci svoje ženy podporovali. Možno vo vnútri až tak nie, ale tú rolu prijali. Keď som po prvýkrát kandidovala do zastupiteľstva, vo volebnom tíme bol môj muž a jeho priatelia. Mala som pocit, že mi to pomôže a zároveň bude mať môj muž pocit, že je súčasťou diania. Nechcem sa tváriť, že som tá najmúdrejšia. Občas treba poprosiť o radu, občas sa treba porozprávať. A v partnerstve ide vlastne o to, že kráčame spoločnou cestou a navzájom sa podporujeme. Toto je taký môj osobný návod. Ale keď vyšiel v zástere na dvor, aj tak sa mu susedia občas smiali, že je muž v domácnosti.

Darí sa to aj iným ženám?

Práve budujeme ženskú rómsku sieť. Tento nápad vznikol z pocitu, že rôzne inštitúcie a mimovládne organizácie vo vzťahu k Rómom zlyhávajú. Nekonečné množstvo aktivistov už za tie roky prešlo po mnohých vylúčených lokalitách a efekt nevidíte. Zlyháva aj veľká politika a samosprávy. Podľa mňa je jedinou hybnou silou zmeny rómska žena. Pretože tá vytvára svoju rodinu, a tak dokáže budovať aj širšie vzťahy. Tak som si povedala: „Buďme aktívne ženy a poďme meniť veci. Ale inak, než sme boli doteraz zvyknuté.“ Zháňanie peňazí na aktivity nie je pre nás až také dôležité. Stačí nám nájsť v lokalite päť aktívnych žien.

Čo je cieľom ženskej rómskej siete?

Komunitné aktivity. Robiť veci, ktoré jej členky samy budú chcieť. Ale nie tak, že budú mať nejakého „kapitána“. Nepotrebujú ho. Keď sa chcem zahrať s rómskymi deťmi, spravím im športový deň. Zídu sa matky a urobia im obed alebo večeru. No chceme, aby sa takáto energia znásobila, aby motivovala aj iné ženy. Aby vedeli, že sa za každých okolností môžeme obrátiť jedna na druhú. To je pre zapojené ženy veľmi dôležitý pocit. Preto sa stretávame, keď môžeme. A sú pri tom aj muži a deti.

Uveďte nejaký príklad nových aktivít.

Spravili sme si športový deň, keďže Rómky nešportujú (smiech). Najmä nie po určitom veku. Zišli sa ženy z piatich lokalít a súťažili, zapojili sa aj chlapi. Súťažilo sa v športových disciplínach a vo vedomostnom kvíze. Hlavným cieľom však bolo stretnúť sa a porozprávať sa. Chceme, aby sa stretávali rôzne ženy, nielen vzdelané ženy alebo len ženy z osád. Chceme si navzájom pomáhať. Napríklad v Rankovciach si ľudia stavajú domy. Tak vravím: Čo sa nám stane? Vieme, že nejaká žena potrebuje pomôcť so sťahovaním, vezmime auto a poďme tam. Večer si spolu sadneme, urobíme táborák a podebatujeme. Preberieme aj ťažké témy.

Vždy sa na niekoho zvaľuje vina a prví na rane sú Rómovia. Žiť s takouto stigmou nie je ľahké. Mnohým ľuďom chýba motivácia. Prebudenie musí nastať v samotnej komunite.

Akým témam sa venujete?

Zaujíma nás aj politická úroveň. Naším cieľom je motivovať ženy vstúpiť do politiky. Niektoré sa môžu nájsť v politike, iné v komunitnej práci. Občas spolu zájdeme aj na kultúru. Raz som takto zobrala dvadsať rómskych žien do divadla v Košiciach. Hráva v ňom jeden rómsky herec – Ferko Balog. Keď sme prišli pred vchod do divadla, ľudia pozerali, či naozaj ideme dnu. Rómky bežne v takom počte nechodia do divadla. Naše ženy si nesadali vedľa seba, ale rozsadili sa medzi Nerómov. Hrali Mastný hrniec a naše ženy sa naozaj dobre bavili. Niektoré boli v divadle po prvý raz a videla som, že sú z toho úplne nadšené. Chcela by som, aby si našli čas aj na kultúru, aby spoznávali aj túto, pre mnohých bežnú, súčasť života. Možno ich do divadla nezoberie manžel, lebo ten do divadla nechodí, alebo nemajú čas, lebo majú veľa detí… Mali sme stretnutia aj s nerómskymi ženskými organizáciami, to nás tiež dosť povzbudilo.

Ktoré lokality vaša sieť zahŕňa?

„Máme v nej päť obcí z nášho olšavského mikroregiónu, ale nadviazali sme kontakty aj so ženami z Bardejovského okresu a Detvy, aby sme vedeli spoločne zorganizovať aj niečo väčšie a prepojili sa navzájom.

Zmena postupne prichádza…

Tam, kde pôsobíme, zmena prebieha. Čokoľvek zmysluplné sa dá vlastne robiť len tam, kde ľudia sami chcú. Okrem toho však človek musí dostať aj šancu niečo nové zažiť, skúsiť. Mladých ľudí treba zapájať do rozličných aktivít, inak sa len nudia, chodia hore-dole bez zmyslu. Keď nemajú dostatok zážitkov a podnetov, sú vnútorne chudobní. Ľuďom treba dávať také podnety, ktoré ich robia lepšími.

Ako je to na Luníku IX?

Rozšírili sa tu rôzne neduhy ako drogy a alkohol… Musíme pripraviť veľa aktivít pre deti. S tým súhlasí aj starosta. Minulý rok sa na sídlisku postavilo jedno detské ihrisko a plánujú sa ďalšie. Miestny úrad by chcel vybudovať vlastné komunitné centrum. Takže plány na rozvoj mestskej časti sú. Ale musím povedať, že keď úrad osadil lavičky pri autobusovej zastávke, niektoré reakcie na sociálnych sieťach boli strašné. Vraj miestni hneď všetko zničia. A načo im vôbec budú lavičky alebo detské ihrisko. Čo si tieto deti nezaslúžia, aby sa mohli hrať? Všetko je osadené vyše roka, no nikto nepoškodil ani jednu lavičku. Aj tu sa veci menia k lepšiemu, no napriek tomu má spoločnosť pocit, že je všetko zlé. Verejné osvetlenie tu napríklad nebolo pätnásť rokov a už je. Neporiadok sa postupne odstraňuje, lebo starosta a samospráva zistili, ako na to. A nie sú tu už skoro žiadni neplatiči. Ľudia si platia dlhy. V niektorých prípadoch na ne padne veľká časť sociálnych dávok. Sama sa čudujem, koľko dokážu zaplatiť a z čoho vlastne potom žijú.

Pohľad na Luník IX.
Pohľad na Luník IX. Autor: SITA, Ivan Fleischer

Obraz Luníka „zvonka“ je naozaj zlý, ako sme videli aj na reakcii dispečerky taxislužby. Zdalo by sa, že je to tu nebezpečné…

Dôležité je hlavne to, s akým úmyslom na sídlisko idete. Keď vstupujem na takéto miesta, musím vedieť, čo môžem očakávať. Často hovoríte s nevzdelanými ľuďmi. Nemusia pochopiť, čo od nich chcete. Luník IX som poznala ešte z čias, keď som robila v médiách. Istý čas to bolo dokonca tak, keď sa tu niečo dialo, odmietali iné štáby. Chceli len Rómsky magazín, lebo to sú ,naši‘. Myslela som si, že Luník poznám. Ale až keď som začala robiť terénnu prácu a chodiť sem každý deň, začala som zisťovať, čo všetko neviem. Spoznávate miestnych ľudí. Kontakt je oveľa osobnejší a postupne sa pred vami začínajú odkrývať rozličné vzťahy. A vy lepšie vidíte, kde je potrebné zasiahnuť a kde je lepšie nechať veci tak, ako sú, pretože aj tak nič nevyriešite alebo ešte spôsobíte ďalšie problémy. Treba sa naučiť komunikovať. Najlepšie je hovoriť po rómsky a veľmi jednoducho. Človek musí pochopiť, že tunajší ľudia si vytvorili vlastný spôsob prežitia. Platia tu iné normy. Toto miesto je síce súčasťou Košíc, ale žije vlastným životom a vyvíja sa vlastným tempom.

Ako to vyzerá s nezamestnanosťou?

Ľudí so stabilným zamestnaním je málo. Niektorých s podporou od úradu práce zamestnáva mestská časť. Ľudia sa k zamestnaniu dopracujú len veľmi ťažko. Bežne sa stáva, že človeku najprv do telefónu povedia ‚áno’, no keď zistia, že volal Róm, situácia sa zmení. Ďalším problémom je územná segregácia. Keď človek povie, že je z Luníka IX, nemá šancu. Niekedy si pri pracovných telefonátoch našich klientov púšťame nahlas odpočúvanie. Jedna klientka veľmi dobre komunikovala a zamestnávateľ na druhej strane nemohol tušiť, že sa rozpráva s Rómkou z Luníka IX. Uchádzala sa o prácu upratovačky. Pán na druhom konci telefónu jej hovorí: ‚Áno, potreboval by som niekoho. A odkiaľ ste?’ Povedala svoju ulicu. A zrazu jej pán odpovedal, že je na dovolenke a že sa jej ozve. Samozrejme, neozval sa. Preto niektorí ľudia radšej taja, že sú z Luníka. Týka sa to však aj iných lokalít. Problém je aj to, že niektorým ľuďom chýbajú pracovné zručnosti.

Čo je podľa vás najväčšou prekážkou na ceste z chudoby?

Politická vôľa. Vždy sa na niekoho zvaľuje vina a prví na rane sú Rómovia. Žiť s takouto stigmou nie je ľahké. Mnohým ľuďom chýba motivácia. Prebudenie musí nastať v samotnej komunite. Zvonku nie je vôľa a my len čakáme, že nám povedia, čo máme robiť. Je nutné pochopiť, že takto sa žiť nedá. Naša komunita musí dospieť a na to potrebujeme čas a vzdelaných ľudí.

Uvedomuje si to dostatočne väčšinová spoločnosť, odborníci a politici?

Rôznych výskumov a štatistík je veľa, ale aj tak mám pocit, že ľudia situáciu nepoznajú. Ak sa o Luníku IX alebo o Rómoch diskutuje bez Rómov, nie je to diskusia, ale monológ. Zmena situácie si predovšetkým vyžaduje partnerský prístup. Od majority však už riešenia nečakám. Čakali sme skoro tridsať rokov a výsledkom je, že máme oveľa viac rómskych osád. Mám pocit, že nás niektoré politiky cielene oslabujú, lebo nás je veľa. Ak by spoločnosť týchto nechcených ľudí akceptovala a začala s nimi naozaj kvalitne pracovať, určite by to prinieslo pozitívny efekt.

Lenže veľa ľudí má predsudky.

Keď sa dnes Róm dostane na pozíciu, v ktorej by mal riadiť aj ľudí z majority, má to veľmi ťažké. Napríklad rómski lekári často zatajujú svoju identitu. Aj preto si myslím, že prerod sa musí začať v komunite. Zároveň sa však veľmi ťažko pracuje s komunitou, ktorá je úplne rozložená. Komunitné aktivity by to mohli zmeniť. Každá komunita by mala riešiť svoje problémy a do ich riešenia zapájať svojich členov a členky. Nie je to žiadny môj prevratný objav. Černosi v USA na tom boli ešte horšie než my. Tiež boli nevzdelaní, no navyše boli otroci. My do svojho života často bez reptania prijímame prvky rasizmu a diskriminácie. Vzdelaní Rómovia, ktorí vyštudovali za zahraničné štipendiá, sú často úplne asimilovaní a nevidím v nich veľkú nádej pre komunitu.

Existujú aj rôzne štipendijné programy.

Myšlienka je to dobrá, ale aké sú výsledky? Mnohých absolventov poznám. Často sú to deti lídrov z mimovládneho sektora. Pohybujú sa v uzavretom systéme. Je to akési „profi rómstvo“, ktoré ja nemám rada. Štipendiá často dostávajú deti z rodín, ktoré to nepotrebujú a peniaze nesmerujú tam, kde chýbajú: k chudobným ľuďom, k ľuďom v strednom veku, ktorí už napríklad majú rodiny, ale chceli by študovať, lebo sa chcú niekam posunúť. To je dôležitý segment nášho obyvateľstva a práve ten potrebuje pomoc. Poznám veľa ľudí, ktorí nedokončili vysokú školu len preto, lebo nemali peniaze. Ale tým, ktorí by ich mohli pozitívne ovplyvniť, chýba súdržnosť s vlastným národom.

Samosprávy musia pochopiť, že Rómovia sú rovnocenní občania a poslanci si musia uvedomiť, že svoj poslanecký sľub skladajú pre všetkých.

Takže riešenia „zhora“ sa neosvedčili?

Neverím, že tento systém dokáže naše problémy vyriešiť. Preto stále viac inklinujem k masám dole. Byť hore nie je moja parketa ani cieľ. Už som tam bola dlho, a preto som sa rozhodla pre prácu na Luníku IX. Aj môj muž mi povedal: „Luník IX, panebože, kam to chceš ísť?“ No čím som tu dlhšie, tým väčšmi som presvedčená, že som sa rozhodla správne. Pracovať treba s ľuďmi dole, priamo v komunitách. Nie s tými hore, ktorí sú už vyškolení. Ak by som bola donorkou, nedám im ani cent. Oni by dnes mali sami odovzdávať svoje skúsenosti ďalej. Kopa ľudí tento začarovaný kruh živí. No ja vždy hovorím, že Rómovia majú všetko vo svojich rukách. Rómske ženy majú všetko vo svojich rukách. A bola by som rada, keby pocit slobody a slobodného rozhodovania zažilo čo najviac Rómov. Mnohí žijú s pocitom menejcennosti. Ale je to pochopiteľné. Prijali miesto druhoradého občana a prežívajú pocity druhoradého občana. A podľa toho sa správajú. Musia sa naučiť, ako sa o svoje miesto pobiť.

Pôsobíte aj v komunálnej politike. Po tohtoročných komunálnych budete už druhé volebné obdobie sedieť na poslaneckej stoličke vo vašej obci, v Ďurkove. Na jeseň roku 2017 ste kandidovali aj do zastupiteľstva košického VÚC. Čo vás priviedlo k záujmu o politiku?

Ešte v roku 2002 som prešla školením, ktoré u nás organizovali lektori z USA. Boli medzi nimi aj černošky. Bol to pre nás silný zážitok. Poviete si, že keď môžu ony, môžeme aj my. Predtým by mi nikdy nenapadlo, že pôjdem kandidovať. S touto americkou organizáciou doteraz spolupracujem a podporuje aj našu ženskú sieť. A keď som robila v médiách, uvedomila som si, ako veľmi nás politika ovplyvňuje. Politika nie sú iba politické strany.

Aké máte skúsenosti ako poslankyňa?

Dobré! Hneď na prvom zasadnutí zastupiteľstva mi dali písať zápisnicu. Keď videli, že viem aj čítať, prežili ďalší šok. No a starosta postupne prestal hovoriť ‚Cigáni’ a začal hovoriť ‚Rómovia’. Zakaždým som vyskočila a opravila ho. Ale nesnažím sa situáciu hrotiť. Jedna pani mi povedala: ‚Ta co ši taká?‘ A ja jej vravím: ‚Tu sme na zastupiteľstve, tu treba dodržiavať inú kultúru. Keď pôjdem s tebou na pivo, môžeš povedať aj Cigáni.‘ Myslím, že si na mňa zvykli a som pre nich prijateľná. Pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú Rómov, majú predo mnou zrejme aj rešpekt.

Ako môže pomôcť pri zlepšovaní situácie komunálna politika? Je dôležitá?

Stalo sa napríklad, že u nás v obci začali segregovať rómske deti v materskej škole. Upozornili ma na to matky. Zobrala som si svoje osvedčenie do vrecka a išla som ako poslankyňa do našej materskej školy. A veru, videla som riadnu segregáciu. Rómske a nerómske deti boli zvlášť. Povedala som riaditeľke a na zastupiteľstve: „Zobrali ste štyridsaťtisíc eur na integráciu rómskych detí. Čo s tým urobíte?“ Museli to vyriešiť. Tak som zistila, že keď je človek v komunálnej politike, môže ľahšie ovplyvniť situáciu. Mnohé možnosti sa nevyužívajú práve preto, lebo zlyhávajú samosprávy. Starosta, ktorý povie, že pre Rómov nič nespraví, nevyužije eurofondy ani národné projekty. Hore môžu byť pripravené rozličné politiky, ale čo z toho, keď dole nie je vôľa a starostovia alebo poslanci ich odmietajú? Samosprávy musia pochopiť, že Rómovia sú rovnocenní občania a poslanci si musia uvedomiť, že svoj poslanecký sľub skladajú pre všetkých.

<info>Rozhovor vznikol v rámci projektu Od sociálnej marginalizácie k sociálnej oprávnenosti; Rómske ženy v boji proti chudobe a nerovnosti (From Social Marginalisation to Social Empowerment; Roma women in struggle to combat poverty and inequality), ktorý podporila Nadácia Rosy Luxemburgovej.

Jarmila Vaňová

Terénna sociálna pracovníčka na Luníku IX v Košiciach, rómska novinárka, prekladateľka a učiteľka rómčiny.

Jarmila Vaňová, terénna sociálna pracovníčka na...
Jarmila Vaňová, terénna sociálna pracovníčka na Luníku IX v Košiciach. Autor: Ján Gálik
  • Zaoberá sa postavením rómskej menšiny a ľudskými právami, podieľala sa na viacerých výskumoch chudoby a bývania vo vylúčených rómskych komunitách. Je poslankyňou miestneho zastupiteľstva vo východoslovenskej obci Ďurkov.
  • Je členkou svetovej rómskej organizácie Romanipen.
  • Ako aktivistka sa venuje organizovaniu rómskych žien v rámci Rómskej ženskej siete, prostredníctvom ktorej sa Rómky chcú vo väčšej miere zapájať do komunálnej politiky a vyjadrovať aj k dôležitým spoločenským témam.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#terénna sociálna pracovníčka #Luník IX.
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
37,99
Elite žlté narcisy a modré hyacinty

Elite žlté narcisy a modré hyacinty

39,99
Flower box červený ovál červené a krémové ruže

Flower box červený ovál červené a krémové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk