Foto: Nadácia Aigyptos
Zaujímala téma egyptských šperkov aj mužov, alebo prišli na prednášku skôr ženy?
Prišli aj muži, čo ma prekvapilo. Dokonca dávali otázky. Téma je totiž širšia, než sa na prvý pohľad zdá. Archeológovia a egyptológovia, ktorí sa šperkom venujú, sa napríklad zaoberajú aj oblasťou kozmetiky alebo úpravou zovňajšku starovekých obyvateľov. Istá britská egyptologička má napríklad veľmi dobré znalosti o parochniach – vysokopostavení Egypťania ich totiž s obľubou nosili.
Staroegyptské šperky nie sú len obyčajné ozdôbky, naznačujú skryté významy, tajomstvá. Skúmali ste ich?
Tieto šperky sú krásne nielen tým, ako vyzerajú, ale aj symbolikou, ktorú obsahujú. Veľmi zaujímavý je aj materiál, z ktorého sú vyrobené, technológie, farby. Skúma sa tiež, odkiaľ priviezli materiál, z ktorého ich vyrobili, v ktorom období vznikli, čo bolo kedy v móde. Hovorila som aj o nových šperkoch, ktoré sa objavujú nielen priamo pri vykopávkach, ale aj v zbierkach múzeí.
Vy ste niekedy nejaký šperk vykopali? Môžete opísať miesto nálezu?
Pracujem pre Nadáciu Aigyptos, ktorá podporuje archeologický výskum v lokalite Tell el – Retábí, ktorý prebieha už od roku 2007. Je to asi 120 km od Káhiry, takmer na polceste medzi Káhirou a Suezským prieplavom. V staroveku tadiaľ viedol dôležitý vodný kanál. Na mieste, kde robíme výskum, stála kedysi pevnosť a ešte pred ňou tam boli dve osídlenia. Práve z týchto osídlení máme aj nálezy šperkov. Nebol to síce Tutanchamón, nebolo to kráľovské pohrebisko, ale nález nás potešil a bol zaujímavý. Šperky nosili aj bežní ľudia, čo tam bývali. Každý Egypťan mal aspoň malý amulet a každý sa nejako krášlil.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Aké motívy mali najradšej?
Niektoré staroegyptské šperky sa vyvinuli z kvetinových ozdôb. Egypťania často používali na zdobenie živé kvety, vedeli viazať krásne kytice, robili aj kvetinové náhrdelníky. Z nich sa pravdepodobne vyvinul najtypickejší náhrdelník, tzv. wesech, široké niekoľkoradové okružie. Tie sa ale zachovali iba v kráľovských hrobkách a hrobkách najvyšších vrstiev, hoci, pravdaže, už vyzerajú inak, ako pred pár tisíckami rokov. V našej lokalite teda nenachádzame kráľovské šperky, ale – aj ten najchudobnejší Egypťan mal aspoň nejaký amulet alebo malú ozdobu. Práve pred dvoma rokmi sa nám podaril veľmi pekný nález. Zatiaľ je to náš najbohatší hrob. Bohužiaľ, nevieme určiť, či to bol muž, či žena. Kostra sa zachovala v dosť zlom stave, ale nebožtík mal veľmi zaujímavú výbavu: nádherné ametystové „korálky“, striebornú ihlicu, zaujímavý strieborný prsteň, ku ktorému sme zatiaľ nenašli analógiu. Ametyst, ktorý tvoril očko prsteňa, bol evidentne už predtým použitý. Podľa všetkého to bol najprv amulet v tvare skarabea. Mŕtvy mal pri sebe aj pár skarabeov zo steatitu. Pôvodne ich mal zrejme na ruke, navlečené na niti, ktorá sa rozpadla.
Líšil sa amulet od obyčajnej ozdoby?
Amulet, hoci vyzerá ako jednoduchá ozdôbka, bol pre starovekých Egypťanov najmä ochranným prvkom alebo symbolom. Egyptské náboženstvo bolo silne polyteistické, Egypťania mali nepreberné množstvo symbolov a amuletov. Niektoré ich šperky sa vyrábali len pre účely pohrebu, najmä u bohatších ľudí. Česká egyptologička Milada Vilímková vtipne nazvala tieto šperky „hrobnou bižutériou“. Boli to obyčajné šperky z veľmi krehkého materiálu, ktorý sa do bežného života nehodil. Napríklad z fajansy. Boli krásne, ale nepraktické. Amulety boli väčšinou len jednoduché symboly – známy anch symbol života, alebo wedžat, teda „Horovo oko“. Často sa vyskytoval aj „uzol bohyne Eset“, ktorý nositeľovi zabezpečoval jej ochranu. Našli sa aj na prvý pohľad zvláštne amulety, napríklad v tvare nohy.
Foto: Nadácia Aigyptos
Foto: Nadácia Aigyptos
Išlo o bežca?
Skôr o ochranu zdravia. Amulet sa našiel pri nohách mŕtveho.
Čím si vás získala archeológia? Čítali ste Zamarovského?
Ešte na základnej škole som čítala knihu Bohovia, hroby, učenci od C. W. Cerama. Roky som si teda myslela, že ma k archeológii pritiahol tento autor. Až pred pár rokmi som zistila, že to vydanie, ktoré som čítala, prekladal práve Vojtech Zamarovský. Tak predsa! Veľa egyptológov, historikov, archeológov sa dostalo k svojej práci a záľube cez Vojtecha Zamarovského. Ja síce sprostredkovane, ale predsa len cez neho. Mala som aj výbornú učiteľku dejepisu na základnej škole a keď som potom v deväťdesiatych rokoch čítala knihu profesora Miroslava Vernera Stratené pyramídy a zabudnutí faraóni, nadchla ma tak, že som mu zatelefonovala. Bol vtedy riaditeľom Českého egyptologického ústavu Univerzity Karlovej v Prahe. Povzbudil ma v mojom záujme a dodal, že ak budem niekedy v Egypte, aby som sa prišla pozrieť na ich výskum. To sa udialo v ďalšom roku. Profesor Verner ma zoznámil s vtedy ešte študentmi egyptológie Dušanom Magdolenom a Jozefom Hudecom, s ktorými spolupracujeme dodnes.
Aj spomínaná prednáška o šperkoch odznela v rámci cyklu prednášok, ktorý je venovaný Vojtechovi Zamarovskému. Líšil sa tento cyklus od minulých?
Nadácia Aigyptos robí cykly prednášok pre verejnosť každý rok. Tento ročník je už ôsmy. Každý cyklus venujeme niektorému významnému výročiu a keďže pán Zamarovský naozaj urobil pre popularizáciu histórie veľmi veľa, radi sme mu venovali tento ročník. Na úvodnom večere vo februári bol aj syn Vojtecha Zamarovského Peter a Július Bruna, ktorý je predsedom Spolku priateľov Vojtecha Zamarovského v Trenčíne, ale aj literáti a jazykovedci. Spomienkový večer pripravila a moderovala Táňa Kusá, herec Peter Sklár čítal ukážky z jeho diel.
Ako oslavy vyvrcholia v októbri?
Náš cyklus vyvrcholí koncom júna, nesúvisí s oslavami, ale, ako viem, chystajú sa rôzne programy.
Vojtech Zamarovský vyštudoval ekonómiu a právo, ale nakoniec sa venoval histórii. Vy to máte podobné. Odkedy ste v Nadácii Aigyptos a ako sa táto spoločnosť zrodila?
Pre Nadáciu Aigyptos pracujem od roku 1997. Jej zakladateľmi sú egyptológovia Dr. Dušan Magdolen, riaditeľ Ústavu orientalistiky SAV, a Dr. Jozef Hudec, ktorý tiež pracuje v tomto ústave. Členmi Správnej rady nadácie sú aj slovenskí egyptológovia pôsobiaci v Prahe a vo Viedni. Egyptológia sa nedá zatiaľ na Slovensku študovať ako samostatný vedný odbor, takže najbližšie je Viedeň, Praha a Varšava.
Foto: Renata Rábeková, Nadácia Aigyptos
Bez nadácie by nebol ani slovenský výskum v Egypte?
Nadácia Aigyptos podporuje a zastrešuje slovenský archeologický výskum v Egypte. Dôležité je aj to, že buduje odbornú egyptologickú knižnicu, ktorá je určená nielen odborníkom a študentom príbuzných odborov, ale po dohode aj širšej verejnosti. Podarilo sa nám vybudovať na Slovensku jedinečný fond literatúry, ktorá sa zaoberá práve staroegyptskou problematikou. Nie je to v pravom zmysle slova verejná knižnica, lebo na to nemáme prostriedky, nemáme knihovníka. Ak sa však záujemca s nami skontaktuje, vieme mu umožniť štúdium literatúry priamo na mieste.
Kde knižnica sídli?
Je to len malá miestnosť v SAV. Určite by sme potrebovali väčší priestor, knihy už nemáme kam dávať. Fond musíme rozširovať, bez kníh sa seriózny výskum dejín robiť nedá.
Je ešte stále Egypt v móde? Je tam čo nachádzať?
V móde určite je, o tom svedčí aj záujem o naše prednášky. Keďže ich robíme – v spolupráci s Múzeom mesta Bratislavy a s Ústavom orientalistiky SAV – už niekoľko rokov, vidíme, že návštevnosť stúpa. Vždy sa snažíme akcie oživiť. Napríklad výstavou fotografií priamo z nášho výskumu v Egypte. Objavovať sa dá v Egypte ešte niekoľko sto rokov. Veď aj nám sa daria zaujímavé nálezy v našej lokalite, a to sme sa ešte nedostali do najhlbších vrstiev.
Čo presne znamená výraz naša lokalita? Nakoľko sme v Tell el- Retábí doma?
Pokiaľ niekto chce robiť archeologický výskum v Egypte, musí ho podľa pravidiel egyptského ministerstva zastrešovať konkrétna osoba. Nie inštitúcia! Koncesia sa vydáva vždy na konkrétnu lokalitu a na meno konkrétnej osoby s vybudovaným renomé v odbore, ktorá musí mať zázemie v domovskej krajine. To znamená podporu buď univerzity, alebo vedeckého pracoviska. V tíme musia byť odborníci – egyptológovia, archeológovia, prípadne, keďže v poslednej dobe je potrebné robiť interdisciplinárne výskumy, tak aj iné profesie. Aj v našom tíme je napríklad antropologička, reštaurátor, inžinier – statik a rôzne iné profesie.
Foto: Nadácia Aigyptos
Foto: Renata Rábeková, Nadácia Aigyptos
Koľkokrát ste už boli v Egypte?
Prvýkrát v roku 1995 a odvtedy tam chodievam viac-menej pravidelne. Po prvý raz som bola v Egypte ako turistka a zostala som týždeň navyše. Dostala som sa vtedy aj na niektoré archeologické lokality.
Aké musí mať archeológ vlastnosti?
Jednoznačne trpezlivosť. Napriek tomu, že archeológia je zaujímavé povolanie, nie je to žiadna romantika. Nestáva sa, že keď objavíte nález, mávate ním hneď nad hlavou!
Skôr treba vydržať v podrepe? Alebo sú už nejaké moderné vysávače na odstraňovanie nánosov?
V podrepe v ľahu, závisí od terénu. A od situácie. Už som videla aj kolegov, ktorí boli zavesení na lanách, aby nepoškodili priestor pod sebou. Archeológ musí mať aj kondičku. A povysávať? To by nešlo. Často máme veľmi drobné nálezy, to by sme museli potom zasa preosievať. Takže, základ práce zostáva tradičný: postupné odkrývanie jednotlivých vrstiev. Zmenilo sa však niečo podstatné, čo som už naznačila: Výskum sa robí komplexne, preto sú tam aj kolegovia z iných odborov. Poznajú odpovede na otázky, ktoré archeológovia nemusia poznať. Antropológ vie z kostry vyčítať veľa podrobností a pedológ, ktorý skúma pôdu, je tiež veľmi dôležitý. Oblasť, kde robíme výskumy, bola totiž v istej dobe čiastočne naplaveninou, akýmsi riečnym ostrovom, na ktorom bola postavená pevnosť. Pôda je teda zaujímavým svedectvom o tom, čo sa tam dialo. Výsledky našej práce sme nedávno priblížili aj formou trojrozmernej animácie spracovanej podľa doterajších nálezov. Je dostupná na našej webstránke. V trojrozmerných modeloch a v animácii sme predstavili, ako vyzeral život v tejto lokalite pred 3500 rokmi. Pri rekonštrukciách pôvodných stavieb nám pomáhal aj statik. Vie z nálezov vyčítať, aká vysoká bola pevnosť, aké hrubé mohla mať múry. Nie sú to odhady, ale presné merania a presné údaje.
Kde na výskumoch bývate? Čo robíte od rána?
Bývame podľa toho, koľko ľudí je v konkrétnej výskumnej sezóne v tíme. Najviac nás bolo zatiaľ asi 17. V lokalite mávame aj študentov archeológie. Mnohí sú veľmi šikovní a väčšina z nich sú aj výborní kresliči. Buď teda máme prenajatý byt, alebo dom v najbližšom väčšom meste Ismailia. Leží na brehu Suezského prieplavu. A ako vyzerá náš bežný deň? Ráno vstávame asi o pol štvrtej, lebo v Egypte pracujeme zvyčajne v auguste alebo v septembri, keď býva stále ešte veľmi teplo, tak aby sme sa vyhli najväčším horúčavám. Cesta na lokalitu, vzhľadom na stav ciest, trvá autom asi trištvrte hodinu. Je to okolo tridsať kilometrov. Začína sa za svitania, malá prestávka je okolo desiatej, končíme okolo tretej, podľa situácie. Ak sa nájde nejaký dôležitý nález, zostávame dlhšie. Potom sa vraciame na obed, trocha si oddýchneme a znova robíme (už mimo terén) až do večera. Treba spracovať dokumentáciu z celého dňa.
Je niekto šéfom, alebo každý si robí svoje?
Náš výskum je poľsko-slovenský, za poľskú stranu ho zastrešuje Varšavská univerzita, vedúcim výskumu je Dr. Slawomir Rzepka a za slovenskú stranu Dr. Jozef Hudec zo SAV, predseda správnej rady Nadácie Aigyptos. Oni koordinujú celý výskumný tím.
Spolupracujete aj s domácimi?
Spolupracujeme s Egypťanmi. Pomáhajú nám s výkopovými prácami. Vždy máme aj inšpektora, prideleného z pamiatkovej správy. Pracuje s nami, každý deň je spolu s nami v lokalite. Nálezy, ktoré sa nájdu, idú do depozitu egyptského Ministerstva pre pamiatky. Všetky nálezy zostávajú egyptskej strane. Bez povolenia sa nesmie vyviezť vôbec nič, ani len vzorky. Preto musíme mať spracovanú podrobnú dokumentáciu, zakreslené a nafotené všetky nálezy. Ešte v sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa nálezy mohli čiastočne deliť medzi krajinu, z ktorej pochádzal výskumný tím, a Egyptskú republiku, no takto to už nefunguje. Máme ale všetko dokonale spracované, máme fotodokumentáciu.
Dajú sa z vykopaných nálezov robiť aspoň výstavy?
Bolo by to asi trochu komplikované, keďže takáto výstava by bola finančne náročná. Naša nadácia by nemala na taký projekt dosť financií, určite by sme museli mať veľmi solídneho sponzora. V pláne však máme výstavu o výskume v našej lokalite. A pokiaľ všetko dobre pôjde, bude v Prahe aj veľká výstava nálezov českých egyptológov. Často bývajú výstavy v Náprstkovom múzeu v Prahe, kde vystavovali okrem egyptských napríklad nálezy zo Sudánu.
Foto: Renata Rábeková, Nadácia Aigyptos
Kde kopú Česi?
Majú koncesiu už od šesťdesiatych rokov 20. storočia v Abúsíre, čo je pár kilometrov od Káhiry. Je to vynikajúca lokalita, kráľovské pohrebisko, takže aj nálezy tomu zodpovedajú. Niektorí českí egyptológovia s nami priamo spolupracujú aj v lokalite v Tell el-Retábí. Časť z nich participuje v našej nadácii a mnohí prednášajú na našich prednáškach pre verejnosť.
Uznávajú aj v Česku Vojtecha Zamarovského? Ako sa bude pripomínať storočnica?
Jeho diela boli preložené do desiatok jazykov, napísal mnoho kníh, aj v slovenčine, aj v češtine. Niektoré jeho knihy boli v Grécku dokonca odporúčanou literatúrou pre školákov. Mal obrovské znalosti nielen z histórie, k poznatkom sa dostával aj vďaka tomu, že ovládal toľko jazykov. Egyptológ ich musí ovládať tiež hneď niekoľko – minimálne angličtinu a nemčinu, tiež francúzštinu, ideálne aj trochu arabčiny. Je to dôležité, lebo odborná literatúra vychádza najmä v týchto jazykoch, v nich sa najčastejšie komunikuje medzi odbornou verejnosťou. Egyptologička Jana Mynářová vyštudovala napríklad okrem egyptológie aj klinopis, vie tak čítať napríklad aj starovekú diplomatickú korešpondenciu v klinovom písme medzi Egyptom a Mezopotámiou. Pri príprave tohtoročného prednáškového cyklu sme dostali zapožičané zaujímavé materiály a fotografie Vojtecha Zamarovského nielen z jeho rodinného archívu, ale aj od Júliusa Brunu zo Spolku priateľov Vojtecha Zamarovského v Trenčíne, tiež z Českého egyptologického ústavu Univerzity Karlovej v Prahe. Máme napríklad kópiu vysokoškolského diplomu Vojtecha Zamarovského alebo jeho vysokoškolského indexu a mnoho zaujímavých fotiek. Július Bruna sa snaží znovuvybudovať Múzeum Vojtecha Zamarovského, či už v Trenčíne alebo v kúrii v Zamarovciach. V súčasnej dobe je to však otázka nielen vôle, aj peňazí. Držíme mu palce!
Renata Rábeková
Narodila sa v Nitre v roku 1971. Vyštudovala marketingovú komunikáciu a reklamu. Od roku 1998 je členkou správnej rady Nadácie Aigyptos. Zameriava sa na starovekú históriu Egypta a Blízkeho východu, príležitostne publikuje a prednáša, fotografuje. Spolu s Ústavom orientalistiky SAV a Múzeom mesta Bratislavy spoluorganizuje populárny prednáškový cyklus pre verejnosť „Výpravy do starovekého Egypta“ o zaujímavostiach z dejín Egypta a nových objavoch. Zúčastnila sa na niekoľkých dokumentačných expedíciách v Egypte. Od roku 2014 je členkou poľsko-slovenského tímu, ktorý skúma archeologickú lokalitu Tell el-Retábí v Egypte.