Foto: Ivan Majerský, Pravda
Vaša kniha o Husákovi vraj láme rekordy v predaných výtlačkoch a dočkala sa už niekoľkých dotlačí. Koľko sa jej vlastne predalo?
Niečo nad desaťtisíc exemplárov a koncom tohto mesiaca bude ďalšia dotlač, čo je pri takto vedecky ladenej literatúre skutočne krásne. Už tisíc výtlačkov vraj znamená úspech.
Číta sa váš Husák viac na Slovensku alebo v Česku a ktoré vekové a vzdelanostné skupiny si knihu najčastejšie kupujú?
Asi štvrtina nákladu skončila na Slovensku. Podľa ohlasov a účasti na prezentáciách knihy možno súdiť, že záujem rastie u ľudí, ktorí sa s Husákom v nejakej forme ešte stretli, hoci len prostredníctvom jeho portrétov vyvesených v škole. Čiže tak od štyridsiatnikov vyššie. Ale nedávno mi jeden známy zvestoval, že 18-ročný syn jeho priateľa, teda ročník 2001, si Husáka želal k narodeninám.
To vás musí tešiť.
Čitateľský záujem je pre autora, samozrejme, veľká radosť a najvyššie možné zadosťučinenie. Práci dodáva zmysel. Dnes je toľko možností, ako tráviť voľný čas, a keď ho niekto venuje vášmu písaniu a investuje do toho aj svoje financie, tak je to až neuveriteľný pocit, ale, prirodzene, aj záväzok. Nesmierne si to vážim a ďakujem, drží ma to nad vodou a povzbudzuje do ďalšej práce.
Absolvovali ste čitateľské besedy, na čo sa vás ľudia v súvislosti s touto knihou najčastejšie pýtajú? Niečo vás aj prekvapilo?
Závisí to od miesta a zloženia publika. Iné otázky kladú na Slovensku, iné v Česku alebo v Rusku, kde som knihu takisto prezentoval. Pre Čechov Husák symbolizoval obdobie 70. a 80. rokov, tzv. normalizáciu, a tak sa orientujú na ňu. Slováci sú obšírnejšie informovaní, ich otázky sa viažu na všetky obdobia Husákovho života. A čo ma prekvapilo? Že niektorí čitatelia sa chcú po skončení besedy so mnou vyfotografovať. To je, samozrejme, milé, ale pre historika nezvyčajné.
Čo zaujímalo na stretnutí s vami Moskovčanov?
Československo-sovietske vzťahy, často sa pýtali na Pražskú jar a v tomto kontexte na sovietskeho lídra Leonida Iľjiča Brežneva, alebo aj na súčasnosť. Utkvela mi v pamäti otázka, ako je Husák u nás vnímaný dnes a či sa nejako líši slovenský pohľad od českého. Zaujal ich aj Husák v odboji počas druhej svetovej vojny.
Foto: Archív Michala Macháčka
Dostali ste na knihu aj také čitateľské ohlasy, ktoré by vás podnietili korigovať v čomsi obsah knihy, doplniť ju o niektoré poznatky či dokonca uvažovať o jej pokračovaní?
Čitatelia mi pravidelne píšu aj teraz, takmer po dvoch rokoch od vydania knihy. Ozvali sa tiež pamätníci a vyšli rôzne ladené recenzie. Snažím sa všetko sledovať a pokiaľ sú ohlasy vecné alebo nejakým spôsobom zaujímavé, tak sa nimi inšpirujem v ďalšej práci. Myslím si, že ak sa o knihe hovorí, ak vyvoláva záujem a kritické diskusie, tak nadmieru splnila svoj účel. Vlastne sa mi vďaka týmto ohlasom nahromadilo veľké množstvo prameňov, ktoré si priam žiadajú, aby som ich spracoval v niektorom z budúcich textov.
Kniha sa dočkala viacerých ocenení, dokonca od prezidenta Českej republiky. S akými reakciami sa stretlo toto vysoké štátne vyznamenanie v historickej obci, medzi vašimi kolegami?
Čo komu skrslo v hlave, to neviem. Mnohí kolegovia mi gratulovali, niektorí ironicky s tým, že ide o danajský dar. Podobne ako na Slovensku je aj v Česku verejný priestor až neprimerane nabitý emóciami a polarizáciou, na čo nezaberám.
Čo je pravdy na informáciách, ktoré priniesli začiatkom tohto roka niektoré české médiá, že vyznamenanie hlavou štátu vám znemožnilo pokračovať v bádaní na akademickej pôde?
Po obhájení doktorátu a vydaní knihy som mienil pokračovať vo výskume československých dejín 70. a 80. rokov, predovšetkým som sa chcel sústrediť na bádanie v ruských archívoch. Opakovane podané žiadosti však neboli akceptované. Prečo? Na to som z príslušných miest nedostal odpoveď. Problémy tohto druhu sa však vliekli dlhší čas a v súvislosti s prezidentom sa umocnili. Beriem to ako určitú daň za úspech a prejav malosti. Česká historiografia je, hold, rovnako ako slovenská malý rybník.
Vôbec nepripúšťate možnosť, že v tom mohli byť aj iné dôvody? Čo ak oným "príslušným miestam“ sa nie celkom pozdával váš nový, vôbec nie čierno-biely obraz Husáka? Veď v istých politických aj intelektuálnych kruhoch u vás i na Slovensku sa Husák paušálne odsudzuje bez výhrad. Čo ak v pozadí blokovania vášho ďalšieho bádania boli obavy, že aj normalizáciu pojmete a podáte "nesprávne“?
Tento názor som už viackrát zaznamenal. Ak by to bola pravda, tak by to bolo nemenej smutné svedectvo. Na druhej strane by to demonštrovalo, že písané slovo má v dnešných časoch ešte svoju silu, čo je optimistické.
Vraj ste si museli hľadať prácu v zoologickej záhrade Zoo Praha?
Natrvalo do zahraničia som nechcel odísť, spretrhal by som kontakty s pamätníkmi, s ktorými úzko spolupracujem, navyše som doma v Česku. Sú tu aj kľúčové archívy. A tak som zostal na voľnej nohe, čo nie je žiadna tragédia. Vyhovuje mi to. Poznal som vďaka tomu mnohých skvelých ľudí a práce mám dosť. Momentálne spolupracujem okrem iného na niekoľkých filmových projektoch, ďalej na reláciách pre Český rozhlas a, áno, tiež dokumentujem dejiny pražskej zoo. Občas niečo neveľké napíšem, najnovšie to bol historiografický úvod do českej verzie knihy rozhovorov novinára Karla Lovaša s posledným šéfom Štátnej bezpečnosti Alojzom Lorencom. Čiže nie je to tak, že by som niekde v ústraní kŕmil hrochy. Ide o zaujímavú a pestrú prácu, ktorá sa aj rozmanito prelína. Vďaka tomu môžem blokovaný výskum uskutočniť svojpomocne. Pomocnú ruku mi podalo Ministerstvo zahraničných vecí ČR aj domáce nakladateľstvo Vyšehrad (patrí do najväčšej českej nakladateľskej skupiny Albatros Media a vydalo aj prvú Macháčkovu knihu – pozn. red.), pre ktoré tému už knižne spracúvam.
Foto: Archív Michala Macháčka
Bude to teda kniha o rokoch normalizácie. Nedávno ste sa vrátili z Ruska, študovali ste v tamojších archívoch. Čo ste v nich zaujímavé našli?
Študoval som jednak personálne spisy, ktoré si Moskva viedla na našich politikov. V minulosti som už listoval v spise Gustáva Husáka, teraz sa orientujem na ďalších našich politikov, napríklad Miloša Jakeša, ale aj na vylúčených komunistov Františka Kriegla či Zdeňka Mlynářa. Zo Slovákov na Jozefa Lenárta alebo Miroslava Válka, ktorých osobnosti a osudy mi pripadajú nemenej zaujímavé. A, samozrejme, na Dubčeka a Biľaka. Okrem toho si pozerám ďalšie materiály, ktoré si Moskva o dianí v Československu zhromažďovala. Ide o najrôznejšie správy, tematické zbierky dobových materiálov a podobne, ktoré umožňujú nahliadnuť pod pokrievku vysokej politiky a do československo-sovietskych vzťahov. Nové poznatky sa potom snažím porovnávať so spomienkami ešte žijúcich pamätníkov.
Kde v Moskve sa vtedy zhromažďovali tieto informácie, za akým účelom a kto ich poskytoval? Obsahujú personálne spisy okrem hodnotení toho-ktorého politika aj nejaké objektívne fakty, ktoré chýbajú v tuzemských archívoch alebo ktoré neboli našim historikom dodnes známe?
V straníckom aparáte ústredného výboru sovietskych komunistov fungovalo oddelenie pre vzťahy s komunistickými stranami socialistickými krajín, kde sa materiály tohto druhu zhromažďovali a vyhodnocovali. Prichádzali od diplomatickej služby, spravodajských a analytických pracovísk. K týmto materiálom môže historik pristupovať z rôznych uhlov a sú pre výskum veľmi cenné. Vďaka nim môžeme nahliadnuť do politického zákulisia a poodhaliť, čo sa reálne dialo, ale aj kto aké informačné hry rozohrával. Nerád by som však s konkrétnymi informáciami teraz vychádzal na verejnosť, treba ich ešte spracovať.
Zároveň pracujete na filmovom dokumente o normalizácii. Bude tento film akýmsi vedľajším produktom práce na knihe alebo skôr súčasťou jedného spoločného tvorivého procesu?
Snažím sa prijímať pracovné ponuky na základe toho, či mi pripadajú zaujímavé, či ma posúvajú ďalej, alebo sú mi ich tvorcovia sympatickí a sú zárukou kvality. Ale ide o samostatné filmové projekty. S témou normalizácie pomáham režisérovi Janovi Rouskovi (autor dokumentárnych filmov Ľudové milície, V Masarykových rukách a iných – pozn. red.). O Dubčekovi a jeho dobe pripravuje demytologizujúci dokument Robert Kirchhoff (známy najmä dokumentárnou „detektívkou“ Kauza Cervanová – pozn. red.). A tím pod vedením Petra Núñeza spracúva pre RTVS polohrané dokumenty o víťazných osobnostiach ankety Najväčší Slovák.
Nie je normalizácia ako normalizácia. Na aké časové úseky ste si toto obdobie v našich spoločných dejinách rozdelili?
Periodizáciu nechávam ešte otvorenú, formou to asi pojmem tematicko-chronologicky a poskladám to zo životopisných príbehov.
Bola normalizácia ešte stále totalitný alebo v druhej polovici 80. rokov už skôr autoritatívny režim?
Čo sa týka totalitarizmu, nepočítam sa medzi apriórnych odporcov Hannah Arendtovej (politická filozofka, autorka fundamentálneho diela Pôvod totalitarizmu – pozn. red.), podľa mňa je stále inšpiratívna. Ide však o to, ako jej konkrétne tézy využívame, aké otázky si kladieme a ako si základné pojmy definujeme, každý si totiž môže pod jedným názvom predstavovať niečo iné, a tak rozpory často pramenia aj z neporozumenia. Ak pristúpime na vcelku prijateľnú tézu, že totalitný režim sa odlišuje od autoritárskeho tým, že sa usiluje o "totálnu“, úplnú moc a kontrolu, a to spolitizovaním celej spoločnosti i individuálnej ľudskej existencie, potom o totalitnom režime v Československu možno hovoriť tak maximálne v rokoch 1949 – 1954, čo však vôbec nerelativizuje zlo, ba zločiny, ktoré sa udiali aj mimo tejto periódy.
Čiže neskôr už išlo o režim autoritatívny?
Predovšetkým sa domnievam, že to, či česko-slovenský režim 70. a 80. rokov označíme za totalitný alebo autoritatívny nie je podstatné, respektíve, čo by z toho pre dnešok vlastne vyplývalo? Zdá sa mi, že dôležitejšie je prijať aj túto periódu za svoju, ako neoddeliteľnú súčasť našich národných dejín, a to kriticky. Nesentimentálne, ale tiež bez hystérie sa usilovať pomenovať a analyzovať udalosti a procesy, ktoré sa vtedy odohrali, povedzme aj v porovnaní s dianím v iných štátoch alebo s dneškom. Diali sa vtedy veci, na ktoré by sme rozhodne nemali byť hrdí, aj keď s nedodržiavaním ľudských práv nebolo Československo medzi štátmi tak na východ, ako aj na západ od železnej opony ojedinelé, nejaký solitér, ale veľa toho sa vtedy aj dokázalo. Prečo vynaložené úsilie ľudí a úspechy zhadzovať? Čierno-biele videnie zatemňuje.
Blíži sa 30. výročie novembrového prevratu, na Slovensku nazývaného aj nežnou revolúciou. Historici stále nie sú zajedno v tom, čo zohralo rozhodujúcu úlohu pri politickom a spoločenskom zlome v roku 1989 u nás i v ďalších krajinách východného bloku. Národné historiografie často preceňujú podiel reformných hnutí v tej-ktorej krajine na úkor vonkajších faktorov. Inokedy sa však preceňujú geopolitické vplyvy. Váš názor?
Je to vždy kombinácia jedného i druhého. Historik by mal vedieť vystihnúť správnu mieru, čo je však pri takto historiograficky čerstvých udalostiach ťažké. Jednak išlo o dôsledky Gorbačovovej politiky, ktorá reagovala na neúnosnú ekonomickú situáciu Sovietskeho zväzu (okrem iného citeľný pokles cien ropy a technologické zaostávanie) v úsilí dohodnúť sa so Spojenými štátmi americkými na odzbrojovacom procese i na ekonomickej spolupráci. Moskva si chcela v strednej a vo východnej Európe uvoľniť ruky. Podporila preto taktiku "okrúhlych stolov“ komunistov s "konštruktívnou opozíciou“, aby spoločne uskutočnili neodkladné zmeny. Mala tým prevziať iniciatívu a udržať stabilitu i staré spojenecké zväzky. Ale precenila vplyv svojich mocenských štruktúr a nedocenila silu občianskeho odporu a očakávania voči domácim režimom. K tomu prispela skutočnosť, že myšlienka socializmu sa za predchádzajúce roky vyprázdnila a stratila v spoločnosti mobilizačný potenciál. Ako silne mohla už vo vtedy konzumnej spoločnosti konkurovať vízia, že budúce generácie budú žiť v beztriednej spoločnosti, s prísľubom, že o päť rokov materiálne dobehneme Rakúsko?
Ani dnes to nebude o päť rokov.
Už som počul, že nebude, ani keby nám Rakúsko bežalo naproti. Dnes však nejde ani tak o spor o to, čo sa vtedy pred tridsiatimi rokmi vlastne stalo, ako skôr o odraz našej prítomnosti, súčasných problémov a verejných diskusií. To sa bude ďalej vyvíjať, o výklad Novembra sa bude zvádzať čoraz ostrejší zápas, a je dosť pravdepodobné, že skôr či neskôr príde veľká negácia ponovembrového diania a hodnôt. Určité nálady sa prejavujú už teraz a majú živnú pôdu. Zabúda sa, že vtedy išlo aj o najväčší majetkový prevrat v národných dejinách. Povedzme si otvorene, že súčasťou tejto transformácie bolo veľké rozkrádanie štátneho majetku, z čoho dnes čerpá moc časť súčasnej elity. Časť spoločnosti sa tak môže cítiť víťazmi a časť porazenými, podvedenými. Hoci dnešok ponúka až neuveriteľné možnosti, nie každý ich vyhodnocuje tak, že ide o spravodlivý systém a že sa mu žije dobre, na čo má, prirodzene, vplyv aj mnoho ďalších faktorov.
Pri výskume sa v ostatných desiatich rokoch často pohybujete na Slovensku. Zmenilo to nejako váš názor na Slovákov a Slovensko?
Výrazne. Predovšetkým sa u mňa umocnil názor, že česká historiografia je prevažne pragocentrická a mnohé česko-slovenské spory nevyplynuli ani tak zo zlých úmyslov Čechov, ako skôr z ich neznalosti slovenských reálií alebo z určitého ich prehliadania, čo je škoda. V poslednom čase sa však v súvislosti s politikou záujem o dianie na Slovensku v Česku prehĺbil.
Čo vaša rodina? Akých čitateľov máte doma a ako hodnotia vaše publikácie?
Od rodiny som vo svojom úsilí cítil podporu, za čo som vďačný. Napríklad otec si moju knihu „užil“ ako jeden z prvých, lebo pomáhal s jazykovou korektúrou. Pritom Husáka príliš „nemusí“, negatívne ho má spojeného aj vďaka televíznym prenosom z oficialít, kvôli ktorým neraz vypadla možnosť sledovať obľúbené športové zápasy. To mu však neprekáža, aby sa pochválil v krčme.
Kedy môžeme očakávať vašu ďalšiu knihu? A filmy?
Film o normalizácii sa odvysiela už k 30. výročiu Novembra a Dubček Roberta Kirchhoffa v budúcom roku. Asi na prelome tohto roku by sa mali na televíznych obrazovkách objaviť aj dokumenty k Najväčšiemu Slovákovi. Som veľmi zvedavý na ohlasy, lebo ide o poctivých a zároveň svojbytných tvorcov, ktorí sa usilujú prekračovať zabehané paradigmy. Termín vydania knihy o normalizácii je určený na druhú polovicu budúceho roku.
Michal Macháček (1986)
český historik
- Absolvoval doktorandské štúdium v Ústave českých dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a zahraničné pobyty na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v Historickom ústave SAV a na Historickej fakulte Univerzity M. V. Lomonosova v Moskve.
- Zaoberá sa problematikou česko-slovenských a československo-sovietskych vzťahov a komunistického hnutia v 20. storočí so zameraním na jeho politické elity.
- Koncom roku 2017 vydal prvú vedeckú biografiu Gustáva Husáka, za ktorú dostal prestížnu v ČR Cenu Josefa Hlávku určenú mladým vedcom. Vlani mu český prezident udelil medailu Za zásluhy I. stupňa v oblasti vedy a školstva.
- Publikoval celý rad odborných a popularizačných textov, prednáša a spolupracuje na filmovej tvorbe s historickou tematikou.