Na novembrových námestiach viali aj červené zástavy

Pôvodne to mal byť rozhovor o aktivite rôznych neznámych alebo málo známych reformných zoskupení na Slovensku v predvečer Novembra a počas neho. Martin Mocko ich už niekoľko rokov skúma a pripravuje o nich knihu. Strhlo nás však jeho rozprávanie o tom, ako sa vôbec k tomuto priekopníckemu výskumu dostal.

14.11.2019 06:00
Martin Mocko Foto: ,
Martin Mocko: "Bol som veľmi prekvapený, keď som zistil, že na Slovensku dnes žiaden historik systematicky neskúma nežnú revolúciu."
debata (23)

Prezradili ste nám, že povolaním nie ste historik.

Živím sa ako programátor v oblasti bezpečnosti informačných technológií.

Ako sa z ítečkára stane historik?

Ešte na vysokej škole, než som ju predčasne zanechal, som sa ocitol v partii expertov samoukov na počítačovú bezpečnosť. Dnes je to pestrá zostava ľudí, od libertariánskeho revolucionára v Paname až po lídra jednej našej politickej strany.

Kto je to?

Nebudem menovať. Ale aby som pokračoval: Pár rokov som robil výskum v tejto oblasti. Po čase som zistil, že nie je celkom zdravé mať tú istú vec ako zamestnanie aj koníček zároveň. Tak som svoje voľnočasové aktivity preorientoval na históriu.

logo, nežná revolúcia, November 1989, 17. november 1989

Na históriu čoho?

Spočiatku to bolo len také čítanie literatúry o veciach, čo ma zaujímali, postupne aj systematické štúdium odborných textov. A keď mi už ani tie nestačili, trúfol som si ísť do archívu. Otvoril sa mi nový svet, mohol som históriu študovať v „nepredžuvanej“ podobe a objavovať nové veci. Časom som o niektorých z nich vedel dosť na to, aby som si trúfol napísať odborný článok. A už to išlo. Obrovskú rolu pri tom zohral môj sused z dediny, právnik a politológ Štefan Šebesta, ktorému som chodil pomáhať s počítačom. V začiatkoch mi bol akýmsi vedeckým tútorom.

Stále žijete na dedine. Prečo?

Jednak z rodinných dôvodov, ale zároveň mi to vyhovuje. Asi päť rokov som býval aj v Bratislave. To mi dávalo väčšie možnosti štúdia v archívoch a navštevovania pamätníkov. Teraz zase mám doma lepšie prostredie na sústredenú duševnú prácu.

Čo ovplyvnilo výber tém pri vašom bádaní?

Tiež to malo svoj vývoj. Prvé články som písal o histórii raného kresťanstva. Tam som si privykol pracovať s primárnymi prameňmi, keďže k tejto téme je ich strašne málo a sú prakticky všetky dostupné na internete. Už vtedy ma zaujímala aj história komunistického hnutia (mimochodom, v mnohom silne analogická s históriou raného kresťanstva). Chcel som si sám pre seba zodpovedať otázku, ako to od sympatických ideálov došlo až k tej známej praxi. Postupne som si túto otázku skoncentroval do osoby Gustáva Husáka. Tomu som sa venoval pár rokov, výsledkom je kniha Husák v odboji a SNP.

Ako ste sa dostali k 80. rokom minulého storočia?

Ako historik skúmajúci Husáka som zákonite zavítal k jeho životopiscovi Viliamovi Plevzovi. Počas mnohých desiatok hodín rozhovorov sme, samozrejme, zablúdili aj do neskorších období a do Plevzovej osobnej histórie. Spočiatku som o Plevzovi vedel len to, čo dodnes pozná väčšina ľudí, a nevyznievalo to príliš v jeho prospech. Osobný kontakt mi tento obraz podstatne spestril. Odvtedy pre mňa otázky „normalizátorov“, voľby menšieho zla, kompromisov, politického taktizovania atď. zostali trvalou témou, ktorú by som niekedy rád samostatne spracoval. Verejne bola táto problematika zatiaľ nastolená tuším len v televíznom dokumente o Miroslavovi Válkovi. Bavia ma takéto problémy, kde veci nie sú čiernobiele.

Rozhovory s Plevzom vo vás vzbudili záujem o novšiu históriu?

Samozrejme, nielen s ním. Ale zlomovým bodom bolo, keď mi Plevza dal svoj rozsiahly osobný archív. Pri jeho spracovaní som sa presvedčil, že vnútrostranícke reformné iniciatívy z 80. rokov, ktoré Plevza často spomínal, nie sú len jeho výmyslom.

Ktoré iniciatívy?

Na Slovensku začiatkom 80. rokov, dávno pred perestrojkou, vznikla iniciatíva smerujúca ku kritickému preskúmaniu stavu spoločnosti. Plevzom riadený Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS sa začal stávať akousi slovenskou obdobou známejšieho českého Prognostického ústavu. Hlavnými organizátormi projektu boli Plevzovi najbližší spolupracovníci z mladšej generácie Pavol Kanis a Peter Weiss. Nie náhodou sa obaja v novembri 1989 ocitli medzi osobnosťami transformácie KSS na Stranu demokratickej ľavice. Výsledkom projektu boli rôzne návrhy pre stranícke vedenie na zmenu politiky. Z dnešného pohľadu boli parciálne, ale na svoju dobu pomerne odvážne, otvárali by cestu ďalším zmenám. Návrhy však zostali nevyslyšané. Postupne som sa začal zaujímať aj o ďalšie málo známe reformné pohyby na Slovensku.

Napríklad?

Skúmal som málo známu iniciatívu Borisa Zalu, donedávna europoslanca a rebela v Smere. Cieľom Zalovej iniciatívy z roku 1989 bolo prepojenie ľudí a skupín želajúcich si zmeny, počnúc Mináčom a Plevzom, končiac chartistami a kardinálom Korcom. Špecifické slovenské podmienky poskytovali nádej, že sa všetci dokážu dohodnúť na nejakom „minimálnom spoločnom programe“, ktorý bude základom pre politické zmeny. Iniciatíva už bola v novembri 1989 slušne rozbehnutá, keď ju známe udalosti predbehli. Pre mnohých bude prekvapujúce zistenie, že výsledkom Zalovej iniciatívy je aj jeden z prvých dokumentov VPN – rezolúcia z prvého mítingu na Námestí SNP 22. novembra 1989.

Hovoríte o 7-bodovej výzve, požadujúcej o. i. odstúpenie politikov "spätých so stalinizmom a s neostalinizmom“?

Áno, ale výzva požadovala aj prehodnotenie roku 1968 či rehabilitáciu vylúčených – témy nie veľmi typické pre VPN. Ďalšou takou iniciatívou, ktorú skúmam, je tzv. Klub leninskej iskry. Bolo to akési nelegálne diskusné fórum, ktoré ešte na jar 1987 založila skupina ľudí okolo Igora Cibulu. Patril k nim aj budúci premiér Jozef Moravčík. Táto skupina je obľúbeným predmetom rôznych konšpiračných teórií. Dosť aktívne vystupovala aj po 17. novembri 1989. Vydala niekoľko vyhlásení, jedno sa čítalo aj na Námestí SNP. Moravčík sa stal členom štrajkového výboru na Právnickej fakulte UK, ostatní zakladali Stranu demokratického socializmu. Preštudoval som k tomu zachované torzo dokumentov a hovoril skoro s každým, o kom som zistil, že pri tom bol. Bude z toho pravdepodobne kni­ha.

Titulná strana samizdatu Myšlienka a čin. Z...
samizdat Titulná strana samizdatu Myšlienka a čin. Z osobného archívu Ivana Laluhu.

Zaujímali ste sa aj o aktivity "obrodárov“, vylúčených členov KSS, ktorí mali blízko k Alexandrovi Dubčekovi?

Dubček vystupoval ako solitér. Pri tom bezpečnostnom tlaku, akému bol vystavený, asi ani nebolo možné niečo okolo neho organizovať. Na Slovensku existovalo niekoľko zoskupení jeho priaznivcov, s ktorými bol vo voľnom kontakte. Jedna taká skupina okolo Hvezdoňa Kočtúcha, do ktorej patrili Ivan Laluha, Augustín Marián Húska a Ivan Tirpák, vydávala samizdat Myšlienka a čin. Stretávala sa aj skupina, v ktorej boli Július Strinka, Ján Uher, zrejme Milan Strhan, Karol Minárik. Pravdepodobne oni v roku 1988 spracovali Nový Akčný program s odkazom na Akčný program z roku 1968. Hovorilo sa o „Strane vylúčených“. V lete 1989 sa pokúsili založiť širšie Slovenské fórum prestavby, ale bezpečnosť to zatrhla. Existovala aj trenčianska skupina dubčekovcov, do ktorej mal patriť aj Vladimír Mečiar. Kontakty na časť pražských "obrodárov“ udržiaval Viliam Ciklamini. Bolo to všelijako navzájom poprepájané. O týchto veciach bohužiaľ vieme trestuhodne málo.

Ako si vysvetľujete, že história vami skúmaných ľavicových zoskupení je dodnes takmer neznáma?

Je to dané jednoducho tým, že v atmosfére po novembri 1989 prevážil opačný trend, a tak sa tieto veci nepripomínali. Na vine sú čiastočne aj samotní aktéri, ktorí sa tiež prispôsobili atmosfére a vyhýbali sa otváraniu niektorých tém. Mne sa podarilo dopátrať k nejakým informáciám, tak sa snažím vypĺňať medzeru v našom poznaní. Necítim sa za to byť ľavicovým historikom ani historikom ľavice. Samozrejme, že keď sa teraz rôzne veci vyťahujú po tridsiatich rokoch obchádzania, tak to môže pôsobiť kontroverzne a účelovo. Ale nič sa nedá robiť, je to tiež súčasť našej histórie a je najvyšší čas zapĺňať v nej biele miesta.

Prečo "prevážil opačný trend“?

Všetko ľavicové nieslo bremeno asociácií s bývalým režimom. Podobne to bolo po roku 1945 s pravicou, alebo napríklad aj s politickým katolicizmom.

Predstavitelia minulého režimu nebývajú zhovorčiví, tobôž nie v rozhovoroch s novinármi a historikmi. Ako to, že vám sa otvárajú?

Ani pre historika nadviazanie kontaktu nebýva vždy jednoduché. Konkrétnych ľudí je lepšie oslovovať s odporučením od spoločného známeho. Najmä ľuďom zo „starých štruktúr“ sa nedá veľmi čudovať, vzhľadom na všeobecne rozšírenú prezumpciu kolektívnej viny. Keď sa však historik správa korektne, zvyčajne sa dostane, za kým potrebuje. Potom, keď už puknú ľady, tak už nebýva problém. Väčšina ľudí je rada, že ich pohľad na veci niekoho zaujíma, len nechcú, aby bol zneužitý či prekrútený. S podobnou opatrnosťou sa však možno stretnúť aj u niektorých "víťazov revolúcie“, kde sú historické rany navyše čerstvejšie.

V posledných dňoch vystupujete v médiách najmä k nežnej revolúcii…

Nežnú revolúciu som spočiatku študoval len ako kontext spomenutých problematík. Bol som veľmi prekvapený, keď som zistil, že na Slovensku dnes žiaden historik systematicky neskúma túto udalosť. Tak som postupne rozpracoval aj samotný November, spočiatku len ako takú "bokovku“. Do publikovania čiastkových výsledkov ma "huckali“ najmä niektorí predstavitelia VPN, ktorí majú obavy, aby oslavy 30. výročia nevyzneli ako oslavy 30. výročia Víťazného februára.

Na čo pozoruhodné ste narazili?

V prvom rade som musel prekonať schematický pohľad, že revolúcia bola mocenským zápasom dvoch hlavných síl: režimistov, ktorí chceli konzervovať existujúci stav, a revolucionárov, ktorí chceli priviesť spoločnosť k demokracii západného typu. Napriek „zaostávaniu“ Československa boli rozbehnuté zmeny už také podstatné, že konzervovanie režimu neprichádzalo do úvahy. Všade na vysokých postoch oficiálnych štruktúr aj samotnej Komunistickej strany boli ľudia, ktorí sa do istej miery stotožňovali s revolúciou. A na druhej strane, revoluční študenti ani vépéenkári ešte zďaleka neboli tak jasne vyprofilovaní, ako by sa mohlo zdať. Podobne ako pri nedávnych protestoch "za slušné Slovensko“: Vedeli, že nechcú to, čo je, ale mali len veľmi vágne predstavy, čím a ako to nahradiť. Tých predstáv bolo vtedy široké spektrum. Na prvej novembrovej demonštrácii na Námestí SNP ešte v dave viala aj červená komunistická zástava.

V súlade s filozofiou gorbačovovskej "perestrojky“ požadovali vlastne "viac socializmu“.

Samozrejme, nie všetci, ale mnohí áno. Heslá za obrodu socializmu, autentický socializmus atď. boli spočiatku bežné. V prvých vyhláseniach sa nepožadovala len sloboda a pluralita, ale často aj zlepšenie pomerov v zdravotníctve, školstve, sociálnej starostlivosti, zlepšenie pracovných podmienok robotníkov, dostupnosť bytov pre mládež a podobne. Študenti aj vépéenkári sa v prvých dvoch televíznych dialógoch tiež v podstate osvedčili, že sú za socializmus, nie za kapitalizmus.

Ibaže za aký socializmus?

Byť „za socializmus“ vo vtedajšom chápaní zjavne nebolo v rozpore s požiadavkou, aby sa Komunistická strana vzdala vedúcej úlohy, ktorú Milan Kňažko tiež vyslovil v prvom televíznom dialógu. O pár minút neskôr celá partia z VPN vybuchla pobúrením a smiechom, keď im jeden diskutujúci nadhodil, či výsledkom ich činnosti nemá byť parcelácia družstiev. Kňažko vtedy vyslovil aj druhú pamätnú vetu, že „preboha“ nikto nechce, aby Slovnaft vlastnil nejaký Jožko Mrkvička. Nikto z jeho kolegov mu neoponoval. Aký systém si to predstavovali, v ktorom by KSČ nemala vedúcu úlohu, ale predstava súkromného vlastníctva fabrík a parcelácie družstiev by bola absurdná? Jednoducho, spomínané binárne delenie absolútne nepostačuje na zachytenie pestrosti vtedajších postojov.

Ako teda hodnotíte postoje Verejnosti proti násiliu v novembrových udalostiach?

Mňa pri VPN najviac prekvapilo, že vo vtedajšom revolučnom spektre bola skôr stredovou ako radikálne revolučnou silou. V prvých dňoch vystupovala ešte len ako občianske hnutie proti násiliu. Na rozdiel napríklad od štrajkujúcich študentov dosť dlho nemala konkrétnejší politický program. Ak si odmyslíme spomínaný dokument Borisa Zalu z 22. novembra, tak vlastne prvým politickým programom VPN bolo až známych 12 bodov z 25. novembra, čiže zo siedmeho dňa revolúcie. Myslím, že takáto štylizácia VPN pomohla. Vďaka nej nebola „režimom“ považovaná za radikálnu jakobínsku rozvratnú organizáciu, akými strašili ľudí v prvých oficiálnych vyhláseniach po 17. novembri. Napríklad denník ÚV KSS Pravda aj denník SZM Smena od začiatku písali vyslovene pochvalne o mítingoch organizovaných VPN. Je príznačné, že napríklad požiadavku, aby sa KSČ vzdala vedúcej úlohy, prvýkrát na pôde VPN formuloval Ľubomír Feldek nie pod hlavičkou VPN, ale z pozície radového člena komunistickej strany.

Napriek tomu sa práve VPN stala vedúcou silou revolúcie…

Prax ukázala, že rozhodujúcim faktorom nebol politický program ani organizačná šírka, ani predchádzajúce protirežimné zásluhy, ani radikálnosť nastolených požiadaviek, ale konkrétna akcieschopnosť. VPN na začiatku revolúcie získala primát vďaka tomu, že prakticky za dva dni dokázala zorganizovať desaťtisícové manifestácie. Myslím si, že tu sa naplno zužitkovali predchádzajúce skúsenosti s organizovaním rôznych legálnych a pololegálnych ochranárskych happeningov či koncertov alternatívnej hudby. VPN od začiatku združovala podstatnú časť revolučne naladenej bratislavskej inteligencie. Svoju popularitu jej požičali známi umelci, vedeckú autoritu zase viacerí spoločenskovední pracovníci. Váhajúci ľudia sa postupne pridávali. Pod tlakom plných námestí potom predstavitelia VPN dohodli s vedením televízie živé vysielanie z mítingov a boli prizvaní do televíznych dialógov. Vďaka tomu už mohli priamo oslovovať celú republiku. Odvtedy sa prestalo hovoriť „študentské hnutie a VPN“, prestížne poradie revolučných síl sa vymenilo.

Rezolúcia z Námestia SNP 22. novembra 1989,... Foto: Archívny fond VPN
rezolúcia, VPN, November 1989 Rezolúcia z Námestia SNP 22. novembra 1989, upravená a čítaná Jánom Budajom.

Čo sa vtedy dialo vnútri Komunistickej strany Slovenska, v jej vedení a ústrednom aparáte?

Veľa o tom nevieme, dostupné pramene sú dosť chudobné. Vyzerá to tak, že prudký vývoj stranícke vedenie zaskočil, čomu sa ťažko možno čudovať, a zostalo bezradné. Zároveň aj v KSS boli prúdy, ktoré žiadali, aby sa komunistická strana tiež nejako obrodila a pripojila k revolučnému spoločenskému pohybu. Revolúciu v zásade prijímali ako možnosť naplnenia svojich predstáv o potrebných zmenách, ale aj s obavami, aby sa vývoj nezvrhol na revanšizmus. Staré stranícke vedenie ustupovalo, ale pomaly, a dlho sa bránilo celkom im odovzdať žezlo. Viacerí skúšali na vlastnú päsť rokovať s VPN o spoločnom postupe, ale VPN (na rozdiel od Občianskeho fóra) odmietla takéto zákulisné dohody. Napokon sa dohodla takým dosť oficiálnym a otvoreným spôsobom s reformnými komunistami Schusterom a Čičom ako s predstaviteľmi parlamentu a vlády, a spoločne zavŕšili jednu etapu revolúcie. Výsledky krízového manažmentu v samotnej KSS boli rozpačité, ale nakoniec to došlo až k transformácii na Stranu demokratickej ľavice.

Ako na vaše zistenia reagujú účastníci novembrových udalostí? Dostávate nejaké ohlasy?

V podstate s mojimi výsledkami ešte len začínam vychádzať na verejnosť. Tí, čo sa hlásia k alternatívnejším názorom, prirodzene vítajú takéto interpretačné posuny. Ale bol som príjemne prekvapený, že výsledky môjho bádania privítali aj mnohí spomedzi víťazov revolúcie. Samozrejme, nájde sa aj dosť takých, čo reagujú zdržanlivo a ponechávajú si rezervu, či históriu neskresľujem. To sa bude dať posúdiť až v následných odborných diskusiách. Mnohí ľudia si November pripomínajú hlavne ako úžasný emotívny zážitok, nechcú si ho kaziť nejakým rozvŕtavaním. Rešpektujem toto ich právo, pokiaľ oni rešpektujú moje právo skúmať ho historicky.

V novembri 1989 ste mali iba tri roky, čo vám umožňuje mať na tie udalosti svieži, nezaťažený pohľad Aké je vaše celkové hodnotenie nežnej revolúcie?

Ako každá podobná udalosť, má mnoho rovín. Čo si budeme nahovárať, prvoradým faktorom bol geopolitický vývoj, nie domáce dianie. Hlásim sa k názoru, že my doma sme v podstate nerozhodovali o tom, kam prídeme, ale len o tom, akou cestou tam prídeme. Z tohto hľadiska hodnotím priebeh nežnej revolúcie veľmi pozitívne. Vážim si ľudí na všetkých stranách, ktorí dokázali potrebnú transformáciu v napätej situácii realizovať kultúrne, demokraticky, dohodou – a áno, aj kompromisom. Zo symbolického odkazu Novembra by som vyzdvihol ideály plurality, slušnosti, tolerancie, dialógu, aj vzletne pomenovaného „národného zmierenia“. Nie izolovanie sa a značkovanie tých, s ktorými nesúhlasíme. Za nasledovaniahodný príklad dnes ani tak nepovažujem dočasné vzplanutie eufórie na námestiach, ale skôr odvážne korektné diskusie ľudí zastupujúcich celé spoločenské spektrum v televíznom Štúdiu Dialóg.

Martin Mocko (1986)

Martin Mocko, programátor a amatérsky historik. Foto: Robert Hüttner, Pravda
Martin Mocko Martin Mocko, programátor a amatérsky historik.

programátor a amatérsky historik

  • Narodil sa a býva v obci Polianka blízko Myjavy.
  • V minulosti skúmal komunistický odboj za druhej svetovej vojny.
  • Je autorom vedeckých a popularizačných článkov z tejto oblasti a spoluautorom knihy Gustáv Husák v odboji a SNP (Marenčin PT, 2017).
  • V poslednom období skúma reformné iniciatívy a politickú históriu Slovenska v 80. rokoch.
23 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989