Neunavilo vás ešte každodenné pripomínanie 30. výročia nežnej revolúcie? Dokázali sme udržať mieru v hodnotení novembrových udalostí?
Nie je toho málo, je to pravda, ale je správne pripomínať si víťazstvo demokracie, pretože mnohí ľudia si demokraciu ako takú vôbec nevšímajú, nerešpektujú ju, prípadne ju využívajú len pre vlastné potreby. Nejde o to, aby médiá neustále ukazovali aktérov Novembra, či už študentov, alebo tých starších, ale aby sme spoločne hovorili, o čo na novembrových námestiach v roku 1989 išlo predovšetkým. Myšlienky Novembra by sme si mali pripomínať každý deň, lebo sloboda nie je dar navždy. Môžeme oň prísť. Zatiaľ máme aspoň slobodné voľby. O to ostatné musíme zvádzať každodenný zápas až do odvolania.
Už dlhšie sme svedkami nostalgie za minulým režimom. Ako to vnímate vy – tribún novembrových námestí?
Sú politici, ktorí majú plné ústa sociálneho štátu, ale Slovensko nie je sociálny štát ani zďaleka: žalostne málo sa staráme o tých, ktorí sa už o seba postarať nevládzu. Dôchodky sú urážajúce a ľudia, ktorí nemajú dosť síl, sa oprávnene cítia opustení. Tento štát sa jednoducho nestará o svojich ľudí poriadne. Ale to nie je chyba slobodných volieb. Je to chyba politických síl, ktoré si volíme. Nie November zapríčinil to, ako sa máme, ale 14 doterajších vlád a osem premiérov. November môže "len“ za to, že máme slobodné voľby – a hádam nechceme, aby sme mali voľby neslobodné!
Za tie roky ste sa stretli aj s aktívnym prepisovaním udalostí, ktorých ste boli jedným z najdôležitejších aktérov. Ako to dokážete prekonávať?
Každý si musí urobiť poriadok v hlave sám. Pomenovať si, kedy sa revolúcia začala a kedy sa skončila.
Podľa vás to bolo kedy?
Podľa môjho hlbokého presvedčenia revolúcia sa skončila, keď sa nám podarilo vytvoriť československú federálnu vládu národného porozumenia, federálny a národné parlamenty a Václav Havel sa ujal prezidentského úradu. Nemyslím si, že potom existoval akýkoľvek dôvod, aby sa pokračovalo v revolúcii. Žiadny tlak z námestí na politikov už nebol vyvíjaný takým spôsobom, aby robili niečo iné, než aby pripravili slobodné voľby a začali tvoriť základ pre štruktúrovaný a rôznorodý politický život, začali sa vytvárať politické strany. A to už s revolúciou nemá nič spoločné.
Existuje názor, že revolúcia sa skončila až po prvých demokratických voľbách…
Pripusťme, že bolo isté prechodné obdobie, ale určite by som ho už nenazval obdobím revolučným. Hovorím to preto, že mnohí sa správali nielen v tomto medziobdobí, ale aj po voľbách, akoby stále mohla a mala pokračovať svojvôľa a revolúcia. Ale celospoločenská dohoda bola taká, že platí ústava, platia zákony a nové demokratické pravidlá. Vznikla volebná legitimita, a teda oprávnenie na to, aby človek mohol aktívne zasahovať do riadenia krajiny. Za predpokladu, že prijal minimálne ústavnú zodpovednosť v nejakej funkcii. Ak nie, a napriek tomu sa pokúšal niečo riadiť, tak to nemalo s demokraciou nič spoločné. V tom sú rozpory medzi mnou a niektorými bývalými členmi koordinačného výboru VPN.
Mohli by ste byť konkrétnejší?
Ak teraz niekto vyzýva, že poďme sa zjednotiť a podať si ruky, je to navonok sympatické. Veď nikto nespochybňuje obdobie revolúcie, ja teda v žiadnom prípade, a nikoho menovite, naopak. Ale potom, keď sa už začala vytvárať nová politika, ukázalo sa, že sme rôzni. A každý inak narába s faktami, s pravdou, so zodpovednosťou. Každý si inak predstavuje demokraciu a rešpekt k tomu druhému. Nie je žiadna tragédia, že sa nepodobáme jeden na druhého. Veď sme to chceli: byť slobodní. Ale „prepisovanie“ – keď sa napíše alebo povie niečo iné, než je pravda, tak je to obyčajné klamstvo. Klamstvo, pokrytectvo, intrigy, korupcia, rozdeľovanie ľudí na našich a iných, to sú všetko príznaky nielen predchádzajúceho režimu, ale každého „-izmu“, ktorý nás môže ohrozovať, lebo sa plazivým spôsobom vkráda do nášho každodenného života. Mnohým to, skrátka, vyhovuje, ale s demokraciou to nemá vôbec nič spoločné.
Ako si spomínate sa situáciu, keď Vladimír Mečiar oslovil predstaviteľov VPN do takej miery, že sa z večera do rána rozhodli – to je ten pravý líder. Aj keď ste pri tom neboli, až neskôr ste pricestovali z Prahy a postavili vás pred hotovú vec…
Keď mi ho predstavili, niektorí si s ním už tykali a ďalší tvrdili, že je génius. V Prahe som sa len dopočul, že máme na Slovensku nového ministra vnútra. Ale to ešte nebola nejaká veľká chyba. Kardinálna chyba bola, že ho nominovali do volebnej kampane ako jedného z volebných lídrov a že sa stal premiérom, hoci ľudia z trenčianskeho VPN priniesli o ňom do Bratislavy alarmujúce zvesti. Niektorí ma obviňujú, že som zaňho vehementne bojoval, ale ja som ho poznal sotva dva týždne. Jediné, čo som vtedy ocenil, bol jeho prejav pri predstavovaní vlastnej vízie.
Ako sa to odohralo?
Po tom, čo niektorí kolegovia, ktorí boli navrhovaní na post predsedu vlády za VPN, predniesli svoje veľmi nešikovné prejavy, vystúpil asi ako štvrtý v poradí Mečiar. To, ako predniesol svoju víziu on, bolo oproti ostatným ako z iného sveta. Malo to hlavu a pätu, dynamiku, malo to zmysel. Ja som mal vystúpiť po ňom, ale som vyhlásil, že po takomto prejave nemám čo dodať a vzdávam sa v jeho prospech… A nastalo ticho. A to som sa neskôr dopočul, že išlo o inscenovaný výber! Že už deň predtým sa v akomsi byte dohodlo, kto bude zvolený ako líder kandidátky.
Ste si istý, že to bolo naozaj tak?
Aj v prípade, že by to nebola pravda, jeho nominácia bola chybou. Okrem toho Mečiar sa viackrát vzdával svojej pozície. Sám som bol toho svedkom. Dokonca raz, keď išiel domov, ako napísal František Mikloško v pamätiach, čakali ho v daždi pred vchodom a prosili ho, aby to neurobil. A keď ostal, chceli vopred vedieť, čo bude hovoriť… Je to známa historka.
Eufemisticky povedané – chúlostivá…
Keď nedávno súd vyriekol o "maznákovi“ výrok, že keď sa raz stretol niekto s členom mafie, je dôvodný predpoklad a vlastne istota, že sa stretáva a bude sa s mafiánmi stretávať aj naďalej. Nota bene, keď to tají, že vlastne taký je. A ja hovorím, že keď dnes niekto klame, klamal aj vtedy a bude klamať vždy. Ja si vôbec neviem predstaviť, že by som o niekom dokázal tvrdiť takú obludnosť, ako o mne vyslovil Fedor Gál, že moje prejavy písal šéf ŠtB Jaroslav Svěchota. V živote som toho človeka nevidel, ani som s ním nehovoril! Keď som sa ohradil, lebo už toho bolo priveľa, tak sa mi Gál v novinách „ospravedlnil“, že to nie Svěchota, ale Igor Cibula! Čo je ďalšia hrubá lož. Iný literát zas vyhlásil, že som sa vraj zúčastňoval v byte na výbere nejakých členov vlády, a že som už zabudol na chuť ich obložených chlebíčkov… Takýmto spôsobom chcel spravdepodobniť, že som tam chodil. A teraz nedávno Peter Tatár napísal, že sa síce stretávali v tom byte, ale nepozývali tam Mečiara, Budaja ani Kňažka. Účastníci bytových stretnutí by sa teda mali dohodnúť. Problém klamstva je v tom, že keď sa nedohodnú, každý hovorí niečo iné. Tí, čo hovoria pravdu, hovoria to, čo sa stalo… Ja sa už nad tým usmievam, mám svoj život, jednoducho som ich vyradil zo svojho zoznamu.
K 30. výročiu ste prispeli knihou S otvorenými očami. Je to autentické svedectvo tej doby z pohľadu človeka, ktorý sa stal nevdojak zosobnením túžby ľudí po slobode. Ako herec ste neraz dokázali, že tréma nie je vaša slabina, napriek tomu, ako ste sa cítili pred masou rozrušených ľudí na námestiach?
Je priepastný rozdiel medzi divadlom a tým, čo sa vtedy odohrávalo. U mňa nešlo o herectvo a ľudia predo mnou – neboli publikom! Všetci sme boli na jednej lodi. Vnímal som tie udalosti s obrovským rešpektom a zodpovednosťou, boli to zmiešané pocity radosti a obavy, pretože som nevedel, čo všetko sa môže stať. Až po čase sa ukázalo, že ľudia majú v sebe obrovský rešpekt a že sa z väčšiny vyplavilo to najlepšie, čo v nich je. A že sa odrazu začali rozprávať, rozumieť si, začali mať pozitívny vzťah jeden k druhému, prejavovali si pozornosť. Nemuselo to byť práve takto. Vieme, do čoho sa dokáže vyliať nekontrolované správanie davu… Som veľmi rád a vďačný, že sa nikomu nič nestalo!
Ako si to vysvetľujete?
Možno to bolo preto, že po štyridsiatich rokoch ľudia mohli po prvýkrát naozaj slobodne verejne povedať, čo si myslia. Takže nostalgia-nenostalgia, bola to naozaj taká zásadná zmena, bod zlomu minulého storočia, keď sme sa ocitli v inom svete. To, že po čase zabudneme na všeličo a venujeme sa spomienkam z mladosti a detstva, ktoré sú vždy pekné, ale aj vnímame istú nespravodlivosť, ktorá je súčasťou nášho dnešného života, neznamená, že sa to nemalo stať. Keby komunistický režim mal nejakú životnosť, keby mal „udržateľný rozvoj“, aby som sa vyjadril moderne, tak by niekde musel existovať. V prijateľnej forme však neexistuje nikde. Nebudeme si hádam brať príklad zo Severnej Kórey a z krajín, ktoré sa ho veľmi ťažko zbavujú, ale zbavujú sa ho. Či už je to Kuba, alebo Čína. Nebola a nie je momentálne iná možnosť, ako taká, ktorú si zvolíme sami a ku ktorej budeme zodpovedne každý deň prispievať každý svojím dielom.
Na námestiach v tom čase zneli požiadavky zdokonaliť socializmus, nastoliť skutočnú solidaritu. V posledných rokoch je to téma vládnucej strany. Ale takto si to asi ľudia nepredstavovali…
Áno, slová nestačia: netreba o sociálnom štáte iba hovoriť, treba ho realizovať, uskutočňovať! A to sa nedeje. Na druhej strane sa musím teraz pousmiať, keď opozičné politické strany podpisujú veľmi významnú zmluvu o neútočení v koalícii. Hovorím si: nepodpisujte zmluvy, iba na seba neútočte! Prečo nás voličov tým otravujete, že na seba nebudete útočiť. Nech sa páči, neútočte a uľaví sa nám všetkým, keď to zistíme. Nemusia podpisovať zmluvu a potom útočiť pod stolom, pod prahom, ako sa to stáva. To je, akoby sa dohodli: Nebudeme kradnúť. Alebo: Nebudeme chodiť nahí. To sú predsa prirodzené veci, keď raz s niekým chcem spolu niečo robiť, tak ho nebudem dehonestovať, ale nebudem ani o tom hovoriť, aký som úžasný, keď podpíšem zmluvu, že to nebudem robiť. Veď je to samozrejmosť.
Boli ste ministrom zahraničných vecí, aj ministrom kultúry. Ako hodnotíte dnešnú politickú "kultúru“ na Slovensku?
Logické by bolo, keby sa politická scéna kultivovala a zlepšovala. Nie je to tak. Musím konštatovať, že prevláda arogancia, hrubosť a teror väčšiny. Lebo niekto si myslí, že demokracia je rozhodnutie väčšiny a že tým to hasne. A tak si väčšinou zvolia svojho prokurátora, väčšinou si zvolia svojho šéfa spravodajskej služby, väčšinou si zvolia verejnú kontrolu, políciu a tak ďalej… A tvrdia, že to je demokratické. Tvária sa, že vlastne tak to má byť. Ale oni sa len hrajú, že sú demokrati, v skutočnosti demokraciu popierajú.
Nemáte pocit, že samotná demokracia prežíva krízu, keď k volebným urnám chodí málo ľudí a mlčiaca väčšina – mlčí, nevolí?
Prežíva krízu, ale prežíva. V krajinách, kde neplatia nepísané pravidlá slušnosti, demokracie či politickej spolupráce – tam tú krízu vidno. Ale dá sa povedať aj to, že demokracia je v kríze každý deň: každý deň ju treba čistiť, kriesiť, pekne vypraviť do školy, ak je to vaše dieťa. Pretože sama od seba sa nestane. Keď to nebudeme robiť a nebudeme upozorňovať tých, ktorí ju deštruujú, že to nesmú robiť, ak nebudú postavení na pranier pred verejnú mienku, nič sa nezmení. Verejná mienka, pojem, ktorý na Slovensku stále nedozrel, nás musí donútiť, aby sme grázlom a gaunerom už nepodali ruku. Aby, keď prídu do slušnej spoločnosti, museli z nej sami odísť. Toho by sme sa mali dožiť.
Čo by ste urobili ináč pri spätnom pohľade na uplynulých 30 rokov?
Už som niečo na túto tému viackrát povedal, ale niektorí to už interpretujú až tak, že som sa vraj ospravedlnil za to, čo som urobil. Ale to je hlúposť. Ja som nekonal nikdy inak, ako podľa svojho presvedčenia. A hovorím to ďalej natvrdo. Vystúpil som proti režimu, ktorý mi umožňoval veľmi pohodlný ekonomický život. Mal som nadštandardné príjmy, ale som aj pracoval niekedy až 15 – 16 hodín denne, lebo som svoju prácu mal rád. V novej situácii som dvakrát odišiel do opozície. Insitní propagandisti a politológovia rozprávajú, ako sme sa drali s Mečiarom k moci. To už niekto musí mať veľkú argumentačnú núdzu, keď dokáže povedať, že ísť do opozície je dranie sa k moci. Keď sme s HZDS potom vyhrali voľby, bol som vo vláde. Mohol som byť ticho. Mohol som privatizovať, mohol som mať výhody, len by som musel konať proti svojmu presvedčeniu a svedomiu. Znovu som odišiel do opozície, do neznáma. Nebolo to jednoduché: mečiarizmus, ktorý prepukol v plnej sile po tzv. noci dlhých nožov v roku 1994, veľmi tvrdo zatočil s opozíciou. Bol zavraždený Róbert Remiáš, unesený prezidentov syn, diali sa sledovačky a tak ďalej…
Prežívali ste osobnú dezilúziu?
Isteže, ale veril som, že je to možné prekonať. A nakoniec sa to aj podarilo. Hendikep mečiarizmu sme dobehli v roku 1998, keď sme vyhrali voľby. Tie predchádzajúce štyri roky sme jednoducho zmazali. A teraz sa prenesiem do roku 2013: pozvali ma do Černínskeho paláca v Prahe pri príležitosti 20. výročia vzniku českého a slovenského ministerstiev zahraničných vecí, kde sa odohrala veľká spoločná diskusia. Veľmi pozorne som sledoval našich diplomatov a funkcionárov českého ministerstva zahraničných vecí, a bol som naozaj milo prekvapený. Svoj hendikep sme jednoznačne dobehli, akoby sme mali vlastnú diplomaciu nie 20, ale 200 rokov. Keby to podobne fungovalo na všetkých ministerstvách, boli by sme už niekde inde. Som hrdý, že som stál pri kreovaní našej národnej diplomacie.
Ak sa opäť vrátime 30 rokov späť, dôveru ľudí ste si získali ešte pred týmito udalosťami, keď ste v lete 1989 vrátili titul zaslúžilého umelca. Boli ste jediný medzi kolegami, kto sa na to odvážil…
Neviem, prečo to neurobil nikto iný, priznám sa, že som sa tým nezaoberal… Ex post som sa dozvedel, že som vlastne prvý za 40 rokov, kto vrátil titul. Ale ja som nestál o to prvenstvo. Nevedel som, čo mám vlastne v tej bezmocnosti urobiť: bol to jediný viditeľný protest, ktorý som vtedy dokázal vykonať.
Čo vás k tomu vybičovalo?
Mal som všetkého dosť – jednoducho, stačilo! Mal som dosť pokrytectva, lží, ponižovania, nie len mňa, ale aj iných. Tak som ten titul vrátil – nechcel som byť jedným z nich. Prijatie titulu som považoval za tichý súhlas s niečím, s čím sa moje svedomie nezlučuje. Neviem, prečo to nikto iný neurobil, lebo sa ukázalo, že to bolo dosť účinné. Neskôr mi istý funkcionár hovoril, že vieš, Milan, my sme mali za predchádzajúceho režimu na disidentov celé oddelenie. Chartu sme mali rozanalyzovanú, aj sme tam už infiltrovali svojich ľudí. Ale to, že Kňažko vrátil titul, na to sme nemali odborníkov, hovoril som kolegom: je to výstraha, robme niečo, niečo sa deje!
To gesto silno zarezonovalo aj vďaka vašej hereckej popularite…
No ale ak by som nebol býval populárny a vrátil by som titul, tak sa nič nedeje. Bohužiaľ, slobodné médiá vtedy neexistovali, nikto by si to ani nevšimol. Mnoho ľudí, ktorí neboli takí populárni, sa nepochybne zachovalo charakterne, ale my sme sa o tom ani nedozvedeli. Ten človek, čo hodil vajce na tribúnu v prvomájovom sprievode, išiel do väzenia. V novembri 1989 prišiel za mnou a povedal, kto je. Zo srdca som mu blahoželal a obdivoval som jeho občiansku odvahu. Takýchto ľudí, ktorí sa zachovali čestne a možno emigrovali, možno šli do basy, možno dostali výprask od ŠtB, bolo veľa. Nedozvedeli sme sa o nich. A treba sa im poďakovať, že to dokázali…
V strednej Európe to vrelo: Maďari aj Poliaci boli s demokratickými zmenami ďaleko pred ČSSR. Týždeň pred revolúciou padol Berlínsky múr, zmena visela vo vzduchu. Očakávali ste rýchlu zmenu aj u nás?
Keď sa raz narodíte v nejakom režime, kde je Lenin večne živý, tak nedokážete uveriť, že je takáto zmena vôbec možná, a k tomu tak závratne rýchlo. Nikto to vtedy nepredpokladal…
Jedným zo sloganov revolúcie bol rým: Keď vám bude ťažko, pomôže vám Kňažko. Chodievali za vami ľudia, aby ste im pomohli?
Áno, a dokonca som niektorým naozaj pomohol, hoci som o tom ani nevedel, lebo to boli desiatky a desiatky prosieb. Dlho sa mi stávalo, že sa mi niekto poďakoval za niečo, čo som si už dávno nepamätal… A kiež by som to mohol urobiť vo väčšom rozmere a v každom prípade, ale to by som musel byť Harry Potter alebo iná zázračná bytosť. A to rozhodne nie som. Som človek so svojimi veľkými chybami. Ale ono to dobre padne, keď niekomu pomôžete. Nedávno som sedel v jednom podniku v Tatrách a pristála mi odrazu na stole fľaša. Poslali mi ju od vedľajšieho stola. Ukázalo sa, že mi ju ponúkol človek, ktorého som kedysi dávno ešte ako študenta zobral v noci stopom niekde v zabudnutom kúte pri Senohrade. „Priznám sa, že ešte som nikdy tak rýchlo nebol doma,“ povedal, „a strašne vám za to ďakujem.“ A ja som pritom na to už dávno zabudol… Nesúvisí to síce s revolúciou, ale nie je to iba ľudové porekadlo: urobte niekomu dobre, ono sa vám to vráti.