Nemecký politológ: Význam nežnej sa zidealizoval

, 20.11.2019 06:00
ženy, stužky
Rozdávanie trikolór v Novembri 1989. Autor:

Pohľad cudzincov na našu históriu niekedy prekvapí. Nemecký politológ Dirk Dalberg, ktorý už štyri roky žije na Slovensku, hovorí, že nežná revolúcia síce bola dôležitá, ale bola iba ďalšou v poradí. Totalitné režimy vo východnom bloku vtedy totiž padali jeden po druhom. Odborník na československý disent zároveň vyvracia, že by boli slovenskí disidenti za socializmu príliš pasívni.

Prečo a ako ste sa začali zaoberať disentom v bývalom Československu?

Za to môže náhoda. Začalo sa to vlastne tým, že som študoval v Prahe, kde som navštevoval seminár, ktorý rozoberal i také pojmy ako nepolitická a antipolitická politika či zmysel českých dejín. A to boli všetko otázky, o akých sa diskutovalo aj v českom disente. Potom som mal v Prahe i seminár, ktorý sa zaoberal strednou Európou. Tak som sa postupne dostal k československému disentu.

Mohli by ste porovnať český a slovenský disent? V čom vidíte najväčšie rozdiely?

V samotnej štruktúre ani nevidím nejaké veľké rozdiely. Na Slovensku existoval nepolitický disent – kultúrny disent, disent zaoberajúci sa životným prostredím, ktorý predstavoval napríklad Ján Budaj, a tajná katolícka cirkev. Politický disent tvorili občianski disidenti a marxistickí, zastúpení Miroslavom Kusým a Milanom Šimečkom, ktorí sa však neskôr pridali k občianskemu disentu. Okrem toho tu bol tiež maďarský národnostný disent. V českej časti krajiny to bolo dosť podobne. Aj tam existoval kultúrny disent – underground, marxistický, ako aj občiansky disent. Čo tam, prirodzene, chýbalo, bol maďarský národnostný disent. Najväčší rozdiel podľa môjho názoru spočíval v tom, že českí disidenti sa dokázali dohodnúť na spoločnom programe – Charte 77. To sa na Slovensku nestalo, čo súvisí zrejme s tým, že tu bola veľmi silná katolícka tajná cirkev a spoločnosť bola konzervatívnejšia. V Česku cirkev nehrala takú dôležitú úlohu, preto tam ani tajná cirkev nemala také dominantné postavenie.

Spomedzi československých disidentov ste sa venovali aj niektorým osobnostiam – Václavovi Havlovi, Petrovi Uhlovi, Miroslavovi Kusému, Milanovi Šimečkovi a Egonovi Bondymu. Prečo ste si vybrali práve ich?

Pri Václavovi Havlovi to bolo jasné. Na toho narazí každý, kto príde do kontaktu s českým politickým myslením. Keď som sa ním bližšie zaoberal, natrafil som aj na ďalších disidentov. Pri Šimečkovi a Kusom ma zaujalo, že hoci vyšli z ľavicovej, marxistickej sféry, v polovici 80. rokov sa napokon priklonili k západnej liberálnej demokracii. Naproti tomu Uhl a Bondy, ktorí boli rovnako ľavicového zmýšľania, zostali verní svojmu marxistickému presvedčeniu. Zvláštne je i to, že Kusý a Šimečka – na rozdiel od Uhla a Bondyho – pochádzali z akademického prostredia. Od marxizmu sa však odvrátili. Zaoberali sa tým, čo zlyhalo, kde sa stali chyby, čo treba robiť inak. Na celej pätici týchto osobností bolo tiež zaujímavé sledovať ich vzájomné vzťahy, ovplyvňovanie, ich myslenie, ktoré bolo prepojené.

Ktorý z tých piatich disidentov je vám najbližší? Kto vás najviac oslovil?

Šimečka a Kusý. Zaujali ma tým, že opisovali fungovanie spoločnosti, a to bez toho, aby sa strácali v nejakých veľkých marxistických myšlienkach. Z ich strany to bolo, pravdaže, subjektívne, keďže ako disidenti zastávali istý postoj. Zaujímavé však bolo, že pritom siahli aj po klasických politických ideách, napríklad od Machiavelliho či Thomasa Hobbesa. Týka sa to trebárs ich opisu tzv. spoločenskej dohody, čo relatívne bez kritiky prevzal aj český výskum. Upútalo ma i to, čo som už naznačil – to pragmatické odvrátenie sa od marxizmu na základe vlastnej skúsenosti s komunizmom. Ten je podľa nich možno utópia alebo "eutópia“ , no jeho realizácia sa nepodarila. Preto dospeli k názoru, že je lepšie prevziať demokratický systém zo Západu, ktorý má síce tiež svoje chyby, ale funguje oveľa lepšie.

O slovenskom disente sa hovorí, že bol v porovnaní s tým českým slabý a nevýrazný. Chartistov tu bola hŕstka, najsilnejšiu skupinu tvorila tajná cirkev, ktorá sa však sústreďovala najmä na otázku náboženskej slobody, a okrem toho tu pôsobili ešte občianski aktivisti či "šesťdesiatos­mičkári“ (bývalí komunisti vylúčení zo strany po nástupe normalizácie). Medzi sebou však príliš nespolupracovali. Prečo boli českí disidenti aktívnejší?

V českom ponímaní samého seba existuje obraz, že Česi sú v podstate demokrati – už od prírody. To bola veľmi dôležitá predstava na konci prvej svetovej vojny a krátko po tom, ako sa zrodila Československá republika. Cieľom bolo legitimovať vznik vlastného štátu. Jeho prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk prvú svetovú vojnu interpretoval ako svetovú revolúciu, ktorá ukončí teokratický režim a otvorí letopočet demokracie. Tento obraz o sebe ako demokratoch v Čechoch pretrval, a to je možno dôvod, prečo boli aktívnejší. V slovenskom politickom zmýšľaní taký obraz nebol. Veľká časť českého disentu však verila v socializmus a chcela ho spojiť s demokraciou. Preto tak podporovali vývoj v roku 1968 a hľadali spôsob, ako ten politický systém vylepšiť. Nie je však pravda, že by slovenský disent nebol aktívny, len bol aktívny v iných otázkach – ohľadom cirkvi a náboženstva, čo v Česku nemalo také hlboké korene ako na Slovensku. Myslím si preto, že je trochu nefér povedať, že bol český disent aktívnejší.

Na Slovensku si Charta 77 nezískala širšiu podporu. Z celkového počtu 1 889 jej signatárov bolo len 40 zo Slovenska. Z popredných slovenských disidentov ju vlastne podpísal iba Kusý. Ako sám priznal, u nás sa Charta považovala za "pražskú záležitosť“. Čím si vysvetľujete ten odmietavý postoj?

Ako ste povedali, brali to ako pražskú záležitosť. Azda to súvisí aj s tým, že medzi tými takmer 700 dokumentmi, ktoré Charta zverejnila, nie je ani jeden, ktorý by sa zapodieval situáciou na Slovensku. Je zaujímavé, že sa zaoberali napríklad maďarskou menšinou na Slovensku, ale čisto slovenskými otázkami nie. Dôvodom, prečo Slováci Chartu nepodpisovali, mohol byť aj ich postoj k normalizácii. Ten tu nebol až taký negatívny ako v českej časti krajiny. Nie je ani náhoda, že Slováci, ktorí Chartu podpísali, väčšinou žili v Prahe. Charta navyše neriešila náboženské otázky, ktoré boli pre Slovákov dôležité.

Miroslav Kusý spomínal, že byť disidentom malo aj výhody. Z univerzitného profesora komunisti síce spravili robotníka, ale keďže ho už potom nemali odkiaľ vyhodiť, cítil sa slobodný. Na rozdiel od iných, ktorí sa mali o čo báť, mohol vraj hovoriť a písať, čo chcel. Vnímali to tak aj iní disidenti?

Možno to tak cítili viacerí, ale neviem, či sa len nesnažili urobiť z núdze cnosť. Samozrejme, nemohli už toho veľa stratiť, no nemyslím si, že by bol disidentský život príjemný. Domové prehliadky, zabavovanie rukopisov, výsluchy, sledovanie, ak sa človek vybral na výlet, zastavila ho hliadka… O týchto skúsenostiach písal aj Milan Šimečka a je zrejmé, že tým nebol príliš nadšený. Rozumiem tomu, ako to Kusý myslel, ale beriem to skôr ako snahu trochu to zľahčiť. Je to také prikrášľovanie skutočnosti.

Ste východný Nemec, narodili ste sa v bývalej NDR, takže ako dieťa ste zažili totalitný režim Ericha Honeckera. Aké sú vaše spomienky na socializmus?

Mal som trinásť rokov, keď padol Berlínsky múr. Našťastie som býval v časti NDR, kde sa dala bez problémov pozerať západná televízia. Spomínam si aj na istú "militarizáciu“ spoločnosti, najmä pri sviatkoch alebo rôznych detských či športových slávnostiach. Vždy boli na mieste vojaci, konala sa vojenská prehliadka, armáda bola v spoločnosti zakaždým prítomná. Dá sa povedať, že v NDR do istej miery pretrvávali tradície pruského militarizmu. Ideológii boli vystavené aj deti, na školách napríklad prostredníctvom pionierskych popoludní. Ja som mal však šťastie, že som sa na nich nemusel často zúčastňovať, pretože som hral celkom dobre hádzanú a športovci boli od takých povinností čiastočne oslobodení. Ideológia sa síce vnášala i do športu, ale inak možno povedať, že som bol od nej vďaka nemu istým spôsobom izolovaný. Pamätám sa však na tzv. vlajkové apely, ktoré sa na škole konali asi raz za pol roka.

Na jednej prednáške ste vyhlásili, že totalitný režim od 70. rokov držal masy ľudí na uzde aj pomocou šíriaceho sa konzumu – v duchu hesla "Drž hubu a bude ti dobre“. Štát vraj netrval na tom, aby boli ľudia socializmom nadšení, stačilo mu, aby to aspoň predstierali. Ako ste k tomu dospeli?

Tá myšlienka vlastne nepochádza odo mňa. "Drž hubu a budeš sa mať dobre,“ o tom písal Kusý, keď rozoberal reálny socializmus. Je tu však aj istá väzba na Uhla a Bondyho, ktorí tvrdili, že si ľudí v Československu – no možno povedať, že aj v NDR – režim kúpil: Ak sa navonok prihlásiš k socializmu, pôjdeš na vlajkový apel či na prvomájovú manifestáciu, budeš mať pokoj. Čo si v skutočnosti myslíš, je nám jedno. Nebudeme sa pozerať na to, čo robíš v súkromí. Ak budeš pracovať a čušať, nebudeme ťa obťažovať. Na verejnosti však s nami musíš súhlasiť. Havel to opísal ako "život v klamstve“. U Kusého a Šimečku je tu vidieť aj istá spojitosť s Thomasom Hobbesom, ktorý v diele Leviatan opisuje niečo podobné. Jeho panovník Leviatan prikazuje ľuďom náboženstvo, napríklad katolicizmus, ale to, čomu v skutočnosti veria, ho nezaujíma. Takže postoj "Drž hubu a budeš sa mať dobre“ je vlastne pomerne starý nástroj, ako udržať poriadok a stabilitu. Kusý to s odkazom na nemeckého filozofa Hansa Vaihingera charakterizuje aj ako "ideológiu akoby“.

Aký je váš pohľad cudzinca na nežnú revolúciu? Bola niečím výnimočná?

Treba to hodnotiť v kontexte toho, čo sa vtedy dialo v strednej a východnej Európe, teda aspoň v Poľsku, Maďarsku, Nemeckej demokratickej republike a v Sovietskom zväze. V roku 1985 sa v ZSSR dostal k moci Michail Gorbačov a pokúsil sa systém zreformovať. Samozrejme, že v ČSSR nemuseli robiť všetko, čo povedal, ale všetko, čo sa odohralo v Sovietskom zväze, malo na Československo vplyv. V roku 1987 sa stal v ČSSR generálnym tajomníkom strany Miloš Jakeš, ktorý mal už 65 rokov. Potom sa môžeme pozrieť na to, čo sa dialo v roku 1989 – v Poľsku sa konali poloslobodné voľby, následne rokovania za okrúhlym stolom a komunisti s oponentmi sa dohodli na plynulom prechode k demokracii. V lete sa uskutočnil Paneurópsky piknik na maďarsko-rakúskych hraniciach, ktoré sa krátko nato celkom otvorili, a 9. novembra napokon došlo k najdôležitejšej udalosti – a to nehovorím ako Nemec či ako bývalý občan NDR – padol Berlínsky múr – symbol rozdelenia Európy. Čo Československu zostávalo?

Socialistický systém sa rúcal ako domino…

Treba priznať, že Česi a Slováci žili v jednom z najtvrdších a najstabilnejších komunistických režimov, v podobnom, aký panoval v NDR. Lenže v NDR – v najdôležitejšej krajine východného bloku, čo sa týka rozdelenia Európy – sa režim zrútil. Dôsledky sa prejavili aj v Československu. Demonštrácia, ku ktorej došlo 17. novembra, sa pôvodne mala konať až počas tzv. Palachovho týždňa, teda začiatkom nasledujúceho roka, no prečo nevyužiť vhodný historický okamih? A tak sa všetko zbehlo o dva mesiace skôr. Význam nežnej revolúcie sa mi preto zdá až príliš zidealizovaný. Pre Čechov je typické, že sa radi vidia ako nejaký ostrov a občas neberú zreteľ na stredoeurópsky či európsky kontext. Samozrejme, nežná revolúcia bola dôležitou udalosťou, ale nemala by sa vytrhávať z európskeho rámca. V tom čase jednoducho padali režimy v celom východnom bloku.

Dirk Dalberg, nemecký politológ žijúci na...
Dirk Dalberg, nemecký politológ žijúci na Slovensku. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Dr. phil. Dirk Mathias Dalberg, M. A.

  • Narodil sa v roku 1976 v meste Cottbus v bývalej NDR.
  • Študoval politológiu a východoeurópske dejiny v Lipsku a Prahe, doktorandské štúdium absolvoval v Drážďanoch.
  • Pôsobil na vysokej škole v Rothenburgu, na univerzite v Pardubiciach a na FF UK v Bratislave.
  • V januári 2016 prišiel do Ústavu politických vied SAV v Bratislave v rámci programu SASPRO.
  • Dnes v ústave pôsobí ako samostatný vedecký pracovník.
  • Venuje sa otázkam československého disentu a významu politickej kultúry v migračnej kríze.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#disident #17. november 1989 #Novembrová revolúcia #socializmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku