Aký je to pocit?
Je to veľká česť. Dozvedela som sa, že nominácií som mala viac. Chcem sa poďakovať kolegom a študentom, že si cenia moju snahu. Hoci ja si myslím, že robím úplne bežnú učiteľskú prácu. Sú deti, ktoré majú krídla a potrebujú len pochvalu, motiváciu, aby robili niečo nad rámec povinností. Potom už vedia lietať. Učím aj deti, ktoré potrebujú viac pomoci, opory. A naozaj ma teší, ak im umožním, aby sa našli v tom, v čom sú dobré.
V informatike sa všetko rýchlo mení. Spomínate si niekedy na začiatky?
Som vyštudovaná inžinierka a keď som začala v roku 1994 učiť informatiku, ešte bol operačný systém MS DOS. Keď som sa vrátila z materskej dovolenky, už bol Windows. A to je na informatike pekné, každý týždeň sa objaví niečo nové.
Na koľkých školách pôsobíte?
Na základnej škole v Buzici mám 75-percentný úväzok, vediem tam aj krúžok robotiky. Na čiastočný úväzok pracujem v Ústave informatiky Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (UPJŠ), kde v rámci programu IT Akadémia vediem vzdelávanie pre učiteľov informatiky. Vytváram metodické materiály pre učiteľov s novými metódami a formami vyučovania informatiky, programovacieho jazyka a robotiky.
A ten váš úspešný súťažný tím žiakov, ktorí sa venujú robotike?
To je mimo školy, mimo práce, čosi ako dobrovoľníctvo. V piatok poobede sa stretávam so študentmi. Pracujeme v sobotu, nedeľu, cez prázdniny, vo voľnom čase. Sú tam aj stredoškoláci, žiaci základných škôl. Súťaž FIRST LEGO League (FLL) je pre deti od 10 do 16 rokov. Teší ma, že títo žiaci chcú mať kvalitné základy vo fyzike a matematike a potom prechádzajú na dobré košické gymnáziá. Teraz som mala v tíme chlapcov z Gymnázia Poštová, Gymnázia Šrobárova, Gymnázia a základnej školy Sándora Máraiho. Keď vyrastú, ako 16-roční pokračujú v súťaži RoboCup.
Ako to zastrešujete?
Pred 12 rokmi sme založili s bývalými spolužiakmi maďarského gymnázia v Košiciach nadáciu Talentum Cassoviensis na podporu talentovaných detí. Nadácia tvorí právny a ekonomický rámec pre fungovanie programátorskej dielne Talentum, zabezpečujeme techniku, ale aj cestovanie na súťaže. Chodíme na súťaž Robotický Battle na Alejovej, boli sme na Trenčianskych robotických dňoch, ale aj na medzinárodných podujatiach.
Ako to stíhate?
(Usmieva sa). Nuž, prvých šesť rokov sme mali dielňu so súťažným tímom v našej detskej izbe. Som vďačná rodine, že mi to tolerovala. Teraz už mám dospelé deti, študujú na univerzitách a vyrastali s tým, že mamka doma niečo robí s robotmi. Spočiatku boli aj oni členmi tímov, neskôr nám fandili. Manžel je jedným zo zakladateľov nadácie. A pomáha mi, keď napríklad cestujeme do Nemecka dvoma autami. Jeden šofér som ja, druhý on. Takto sa to dá stíhať. Teraz máme dielňu v košickom Kulturparku.
Jeden z vašich študentov povedal, že im aj navaríte…
Áno, Matúš! Veď oni dokonale poznajú našu chladničku. Keď sme celý deň od rána do večera pracovali a robili na projektoch, tak som im aj navarila. Sú to chlapci a sú stále hladní.
Ako ste sa vlastne dostali k robotike?
Pred 10 rokmi som sa zúčastnila vzdelávania pre učiteľov na UPJŠ, kde nám ukázali Lego robota. Mala som 40 rokov. Prišla som domov a manžel sa ma spýtal, čo chcem na narodeniny. A ja som povedala – Lego! Dodnes s ním pracujeme. Ide o špeciálne sady s programovateľnou kockou, ku ktorej sa pripájajú senzory na ovládanie robota. Ultrazvukový, svetelný, farebný a ešte motorčeky, vďaka ktorým sa pohybuje, hýbe ramenami a vykonáva úlohy, na ktoré ho naprogramujeme. So synom sme poskladali prvého robota a zobrali sme ho do školy. V tom čase sa organizovala regionálna súťaž FLL v Košiciach, a tak sme sa išli pozrieť, aké to je.
Ide len o programovanie?
Práveže táto súťaž predstavuje niečo, čo presahuje programovanie a konštruovanie. Súčasťou je napríklad súťažná kategória Team Work, kde sa sleduje, ako dokáže tím spolupracovať. A tiež, aké sú vzájomné vzťahy medzi tímami, ako si vedia pomôcť.
Nemali by skôr súperiť?
Jeden z najsilnejších momentov som zažila na súťaži v Nemecku. Nemeckému tímu sa počas súťaže pokazil jeden senzor. Vedeli sme, že bez neho jazdu nedokončia. Rozhliadli sa – čo teraz? A naši chlapci neváhali a požičali im vlastný senzor. Nemci zajazdili najlepšie kolo. Predbehli nás. Nikto neuvažoval nad tým, že keď im nepomôžeme, tak budeme lepší. Súťaž učí deti spolupráci, rešpektovaniu toho druhého. A toto je rovnako dôležitá príprava do života a budúceho povolania ako samotné technické znalosti.
Koľko tímov sa do FLL, najväčšej robotickej súťaže na svete zapája?
80-tisíc tímov sa pripravuje na regionálne kolá po celom svete. Do svetového kola sa dostane 120 tímov. Nám sa to podarilo viackrát. V Amerike sme získali dvakrát tretie miesto v kategóriách projekt a dizajn. V Tenerife sme mali dokonca najlepší dizajn. Získať prvenstvo medzi tímami zo Singapuru, Číny, Japonska predstavuje niečo, na čo môžeme byť hrdí. Môžeme byť pyšní na naše deti, že takéto niečo dokážu! Keď sa nám prvýkrát podarilo zabodovať na svetovej úrovni, pomyslela som si, že je to náhoda. Ale teraz vidím, že to tak nie je. Naše deti naozaj niečo vedia.
Aký bol najväčší úspech?
Vlani sme získali v Talline absolútne prvenstvo. To sa podarí len tomu, kto dosiahne vo všetkých štyroch kategóriách vyrovnané výsledky. Tento rok sme boli v Turecku tretí. Ale chlapci už vyrástli, tak skladáme úplne nový tím z nových žiakov. Už to bude tretia generácia.
Čo je pre takýchto žiakov najdôležitejšie?
Vytvárať im priestor. Deti si nájdu vlastné úlohy či výzvy. My im musíme vytvoriť čas a podmienky. O tom je mentorovanie – motivovať, inšpirovať. A nerobiť úlohu namiesto detí. Na podobných súťažiach sa hneď odhalí, ak nejde o samostatnú prácu žiakov. Neustáli by prísne obhajoby dizajnu aj výskumného projektu. Je dôležité nechať im voľnosť. Niekedy to možno trvá dlhšie, učiteľ by to vyriešil rýchlejšie, no dôležité je, aby na riešenie prišli sami.
Vy robíte presný opak toho, čo desaťtisíce Slovákov. Nedochádzate do mesta, ale naopak. Z Košíc do dediny Buzica na základnú školu s vyučovacím jazykom maďarským. Prečo práve tu?
Pracovala som v Košiciach. No pred ôsmimi rokmi prišla za mnou riaditeľka, či by som nechcela ísť učiť do Buzice, že potrebujú informatika. Ale sama som si kládla otázku – prečo by som mala ísť učiť z mesta na dedinu?! O rok prišla riaditeľka znova a ja som sa rozhodla. V tejto škole je skutočne zdravé, dobré prostredie. Mám veľmi dobrých kolegov, ktorí ma vo všetkom podporujú a od ktorých sa neustále sama učím. Učitelia sa tu venujú deťom aj poobede. Školu navštevujú veľmi hravé a zvedavé deti. Nuž a myslím si, že mojou úlohou je dokázať im, že aj v malej škole možno snívať veľké sny. Že každý môže dosiahnuť výborné výsledky bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza. Toto vnímam ako poslanie – posúvať deti, aby mali sebavedomie a sebadôveru. Nedávno sme navštívili Ústav experimentálnej fyziky v Košiciach, kde nám výskumníci ukazovali pokusy s magnetizmom. Väčšinou tam boli košické školy. Prečo by tam nemohli prísť aj naše, z dediny? Mali by sme deťom ukázať všetko, čo je dostupné. Otvárať im svet.
Foto: Archív Angeliky Hanesz
Akých robotov najnovšie skladáte?
V januári bude regionálne kolo súťaže FLL. Dovtedy majú žiaci postaviť robota, ktorý na stole vyrieši čo najviac úloh za dve minúty. Bude prenášať objekty, presne ich ukladať, hýbať ramenom. Na celom svete je daná rovnaká úloha, ale každý tím príde s úplne iným riešením. A to je na tom pekné.
A v čom spočíva tvorivosť, inovácia?
Za dve minúty sa nedá stihnúť všetkých 20 úkonov. Preto treba skonštruovať robota, ktorý rieši viacero úloh naraz. Naraz sa hýbe motormi, ramenami. A toto sa nedá pripraviť za mesiac alebo dva, ide o dlhodobú a poctivú inžiniersku prácu. Súčasťou je aj výskumný projekt, hľadanie riešenia nejakého sociálneho alebo iného problému.
Vlani ste mali niečo vymyslieť pre astronautov. Ako by ste im uľahčili prácu?
Tím prišiel s projektom Clean Your Laundry (Vyčisti si bielizeň). Ide o suchú práčku, ktorá bez vody dokáže dezinfikovať šatstvo astronautov vo vesmíre. Nemecký organizátor vybral tento projekt medzi 20 najlepších výskumných projektov na svete – súťaž Global Innovation Award. Pozvali nás do San Jose. Bol to úžasný zážitok byť s odborníkmi z NASA, z popredných amerických IT firiem, prechádzať sa v Google parku v Silicon Valley. Na súťažiach vyhrávame trofeje, ale tieto cesty, možnosti zoznámiť sa s významnými ľuďmi, vidieť prezentácie špičkových univerzít, to všetko predstavuje najväčší dar, akí môžu získať žiaci, ktorí sa zaujímajú o informatiku.
Prezraďte o práčke pre astronautov viac. Ako funguje?
Radili sme sa s odborníkmi z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Technickej univerzity v Košiciach. Vyhľadali sme astronautov. Ide o nástroj, ktorý s pomocou UV žiarenia dezinfikuje textíliu. Stačí ju upevniť do rámu s motorčekom a nastavíte rýchlosť dezinfikovania a ďalšie parametre. Celé to riadi mikročip Raspberry Pi, ovláda ho program.
Radili ste sa aj s kozmonautmi?
Áno! Cez Európsku vesmírnu agentúru sme sa dostali k bývalému maďarskému kozmonautovi Bertalanovi Farkasovi. Mali sme s ním asi hodinový rozhovor cez Skype. Dozvedeli sme sa, ako sa žije vo vesmíre. Prezradil nám veci, ktoré robia astronautom ťažkosti a s ktorými sa bežní ľudia nestretávajú. A to nám veľmi pomohlo. Organizátori finálového kola súťaže FLL v nemeckom Bregenzi ho dokonca pozvali a vtedy sme sa stretli aj osobne. Veľmi sa z našej prezentácie tešil. Dokonca sme ho uvádzali ako zdroj informácií. Tento prístroj sme neskôr predviedli v USA.
Je pranie vo vesmíre problém?
Kozmonauti používajú len jednorazové oblečenie. Keď sa použije, pozbiera sa do kapsúl a vyhodí. Vzniká vesmírny odpad a kozmonauti musia na stanicu dovážať nové šatstvo. Nie je to lacná záležitosť, mať veľa vesmírnej batožiny. Ak by sa umožnilo viacnásobné používanie, šetrilo by to priestor aj financie.
Budú to používať v NASA?
Uvidíme (smeje sa). Nápad sa im veľmi páčil. Jeden americký astronaut náš projekt hodnotil veľmi vysoko. Možno s určitou úpravou by sa to dalo používať. Naše riešenie je jednoduché, študentské. Ale samotný nápad, metódu sme si dali patentovať. Odporučili nám to.
To však nie je jediný patent vašich žiakov. Ďalší sa týka detekcie prasklín v potrubí. Ako ste sa k tomu dostali?
Mali sme vymyslieť niečo, čo ušetrí vodu. Zisťovali sme, ako je to s vodou na Slovensku a dozvedeli sme sa, že jej je síce dostatok, no možno to už nepotrvá dlho. Navštívili sme Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť v Košiciach a na dispečingu sme sa pýtali, aké majú problémy. Vysvetľovali nám, že niektoré praskliny nevedia odhaliť. Najmä na PVC potrubiach. Prídu na to, až keď potrubie celkom praskne. Dovtedy však niekde celé týždne či dokonca mesiace uniká voda. Chlapci navrhli novú technológiu výroby PVC rúr. Do potrubia by sa integrovali kovové vlákna a na určitých bodoch by sa meral ich celkový odpor. Keď niekde praskne rúra, praskne aj kovové vlákno. Takže by sa to dalo hneď odhaliť. Chlapci vyrobili meracie prístroje za štyri-päť eur, ktoré vysielajú signál na dispečing. Vodári by tak nemuseli čakať, až kým to naozaj praskne a dôjde k veľkej havárii, mohli by zasiahnuť včas.
A nemuseli by rozkopávať veľké plochy v meste.
Niekedy sa musia zničiť celé chodníky, čo spôsobuje ďalšie problémy. Takto by vedeli úplne presne odhaliť prasklinu. A teraz si predstavte, že celú dokumentáciu k projektu musia tímy pripraviť v angličtine. Sú to malé diplomovky. S obrazovým materiálom, zdrojmi, musia vedieť pekne zdokumentovať svoje riešenia. Súťaž FLL je komplexná. Na ostatné vám stačí priniesť robota, ktorý funguje, netreba žiadnu dokumentáciu. A myslím si, že práve toto je veľkým prínosom – aj vedľajšie úlohy.
Ako reagovali vodárne?
Odkázali nás na výrobcov. Myslím, že už sa na niečom pracuje. Dali sme si to pantentovať v rámci nadácie Talentum Cassoviensis, uvidíme, či to bude niekto manažovať. Toto je však už nad rámec mojich síl (smeje sa). Ale chlapci vymysleli napríklad šermiarsky nástroj, ktorý jedna košická firma chystá do komerčného predaja.
Foto: Archív Angeliky Hanesz
Šermiarsky trenažér?
Na terči sa objavia body, ktoré má šermiar zasiahnuť. Prístroj vyhodnocuje reakčný čas a presnosť. Majiteľ košickej firmy je šermiar. Oni navrhli hardvér, technológiu trochu upravili pre masovú výrobu a chlapcov oslovili, aby vyvinuli softvér. V USA sme s týmto projektom vyhrali 3. miesto. Mali sme vtedy navrhnúť nejaký edukačný nástroj.
Pred súťažou ste povedali, že v tom nie ste sama. A že do budúceho ročníka nanominujete mnohých kolegov. Je obetavých učiteľov viac, len o nich nepočuť?
Presne tak! Veď by to tu inak nefungovalo! Na súťažiach sa väčšinou stretávajú tí istí učitelia, ale pribúdajú ďalší. Rastie komunita pedagógov, ktorých skutočne baví a napĺňa ich práca, majú záujem venovať sa deťom aj nad rámec povinností. Aj Cena Dionýza Ilkoviča je z tohto hľadiska veľmi dobrá, pretože upozorňuje na učiteľskú profesiu. A na fakt, že aj v učiteľstve možno zažiť úspech, naplnenie. Možno nie až také finančné. Ide však o dlhodobé úspechy.
Je náročné udržať si motiváciu?
Výsledok učiteľskej práce sa nedá zistiť po jednom alebo po dvoch rokoch. Sú učitelia, ktorých bývalí študenti dosiahnu naozaj veľké úspechy, lenže títo učitelia sa venovali učeniu desaťročia! Myslím si, že obetavých pedagógov je viac než dosť. Inak by slovenská veda nemala také dobré výsledky, však? Akurát nie sme zvyknutí na seba upozorniť, sami sa odprezentovať. A to je prínosom podobných učiteľských cien. Nalákať mladých talentovaných ľudí, aby išli učiť. Aby si zvolili toto povolanie a zmenili názor spoločnosti na učiteľstvo.
Tak sa nakoniec nemusíme až tak báť o školstvo?
(Dlho sa zamyslí). Keď sa teraz opýtam svojich žiakov, málokto povie, že chce učiť. Skutočne by sme mali presvedčiť spoločnosť o tom, že je to dobrá práca, ktorú stojí za to oceňovať – spoločensky aj finančne. Malo by byť záujmom všetkých, aby sa na pedagogické fakulty hlásili nie tí, ktorých inde nezoberú, ale takí, ktorí sú odhodlaní učiť sa do konca života. O tom to totiž je – neustále inovovať. Škola sa mení, aj my sa musíme meniť. Učiť sa nové veci, aby to deti zaujalo. A keď deti zaujmeme, potom lietajú.
A nemusíme sa báť o budúcnosť plnú robotov?
Ide o citlivú otázku, čo robotizovať a čo nie. Je nepochybné, že existujú odvetvia, kde ľudskú prácu určite nahradíme robotmi. A v určitých oblastiach je to aj nebezpečné. Umelá inteligencia možno nahradí také povolania, v ktorých si to dnes nevieme predstaviť. Asi to príde. Ale mali by sme to ustrážiť a stanoviť hranice, čo má robiť robot a čo človek. Jedno z tých povolaní je učiteľstvo, kde potrebujeme mať citlivosť. Všade, kde sa pracuje s ľuďmi, by mali naďalej pracovať ľudia. Ale zároveň nemôžeme ísť proti svetu, roboty nám mnohé veci uľahčia. A možno umožnia žiť prirodzenejší, kvalitnejší život, ktorým sa vrátime k prírode. Toto je kľúčové, aby deti pochopili. Musíme chrániť to, čo máme a nesmieme plytvať prírodnými zdrojmi. Už sa to nebude dať vrátiť späť.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Angelika Hanesz
učiteľka informatiky a fyziky
- Učí viac ako 25 rokov.
- V súčasnosti pôsobí na Základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Buzici.
- Pracuje aj v Ústave informatiky Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (UPJŠ).
- V rámci programu IT Akadémia vedie vzdelávanie pre učiteľov informatiky. Pripravuje metodické materiály s novými formami vyučovania informatiky, programovacieho jazyka a robotiky.
- V súťaži FIRST LEGO League vedie už tretí tím študentov, jej žiaci zbierajú v tejto súťaži najvyššie ocenenia.