Ako vysvetlila, podľa talianskych odborníkov je rozdiel, či pacient zomrie „s“ koronavírusom, alebo „na“ koronavírus. Obete nákazy totiž väčšinou trpia i na ďalšie závažné diagnózy.
Spomeniete si ešte, ako sa to celé začalo?
Pamätám si koniec februára, keď sa začali objavovať informácie, že sa v regiónoch na severe Talianska šíri vírus, ktorý je veľmi agresívny. Hovorili, že treba prijať opatrenia na zamedzenie jeho šírenia. Dosť často komunikujem s kamarátmi zo slovensko-talianskeho prostredia v Bratislave, odkiaľ mi vtedy prichádzali správy, že v regióne Benátsko už zatvárajú školy a v Lombardsku zaviedli prísne opatrenia. V tom čase som to ešte nebrala veľmi vážne, ale môj švagor, taliansky učiteľ, ktorý žije na severe krajiny neďaleko mesta Vicenza, zrazu zavolal, že príde do Ríma, lebo mu zavreli školu. To bol prvý signál, že sa niečo deje.
Ako ste to vnímali?
Vtedy som ešte mala pocit, že je to vzdialené, že sa nás to netýka. Švagor nám však rozprával, že hoci jeho školu zatiaľ zavreli len na týždeň, je možné, že sa to predĺži. Tak to nakoniec aj bolo. Vo štvrtok ráno ešte stihol odísť z Ríma a už večer toho dňa vyšlo nariadenie, že sa ľudia z postihnutých severotalianskych oblastí nemôžu pohybovať medzi okresmi a nemali by už vôbec nikam cestovať. V tých dňoch som teda trochu zbystrila pozornosť, no ešte som to nevnímala ako hrozbu.
Kedy sa to začalo meniť?
Tie opatrenia sa deň čo deň sprísňovali a talianske regióny sa začali členiť na ohrozenejšie a menej ohrozené zóny. Taliani ich pomenovali červená zóna (s najväčšou výstrahou), žltá a oranžová. Začiatkom marca som sa v Ríme mala zúčastniť na dvoch kultúrnych podujatiach. Na jedno z nich sa mali dostaviť dve kolegyne z Bratislavy, ale už koncom februára oznamovali, že nevedia, či pricestujú, lebo sa hovorí o koronavíruse a prísnych opatreniach. Vraj sa budú zatvárať letiská a ľudia by sa mali zdržovať doma. Báli sa, že keby prišli, nemali by sa ako vrátiť.
Vravela som im, že v Ríme ešte nákaza nie je, no aj tak neprišli. Štvrtého marca potom v talianskej televízii hlásili, že sa ohrozenie vírusom rozširuje na všetky talianske kraje, treba sa chrániť a dodržiavať nariadenia vlády. To podujatie zrušili a odložilo sa i odovzdávanie ocenenia, ktoré som mala dostať na talianskom ministerstve kultúry. Vtedy som zistila, že sa ma to začína týkať.
V Taliansku si nákaza vyžiadala viac obetí ako v Číne. Čím si to vysvetľujete?
Je pravda, že Slovensko zareagovalo veľmi promptne, takpovediac hneď v zárodku. Aj Taliani to tak mohli od začiatku spraviť a opatrenia prijať celoplošne, nielen ohraničiť ich na niekoľko severotalianskych regiónov. Neviem, či to podcenili politici, lebo varovania odborníkov boli od začiatku jasné. Keby boli opatrenia hneď prijali pre celú krajinu, možno by sa bolo skôr zamedzilo šíreniu nákazy.
Taliani sú známi svojou temperamentnou povahou. Ako znášajú prísne opatrenia?
Teraz bývam na južnej periférii Ríma vo štvrti, ktorá trocha pripomína dedinu. Cez deň tu už v uliciach takmer nevidno živú dušu. Všetky parkovacie miesta sú beznádejné obsadené, pretože všetci zostali doma. Taliani robievajú rozdiel medzi južanmi a severanmi, obyvateľov od Ríma južnejšie už považujú za nedisciplinovaných južanov. Rimania však prijaté opatrenia rešpektujú. To, čo je asi pre mnohých ťažké, je nemožnosť združovať sa, teda dodržiavať to najprísnejšie nariadenie – vyhýbať sa stretávaniu viacerých osôb na jednom mieste. Keďže Taliani sú veľmi spoločenskí, je to pre nich zrejme tá najväčšia rana. Navštevovať sa už totiž nemôžu ani rodiny.
Ako sa opatrenia dotkli vás? Máte strach?
Nie. Nemám strach o seba ani o rodinu. Jednak sa vyhýbame kontaktom s inými ľuďmi, jednak žijeme zdravo. Sledujem aj odborné debaty, snažila som sa oboznámiť s názormi talianskych lekárov, virológov či vedcov, a mám pocit, že ide o vírus chrípkového typu, ktorý je určite agresívnejší ako obyčajná chrípka, a pokiaľ ľuďom sadne na pľúca, tak môže byť životu nebezpečný. Keďže sa však vyhýbame rizikovým situáciám, zostávam pokojná.
Chorých na koronavírus je toľko, že to preplnené talianske nemocnice nezvládajú. Pacienti v nich ležia po chodbách, nie je ani dostatok prístrojov. Ako by ste zhodnotili taliansky systém zdravotníctva v porovnaní so slovenským?
S talianskym zdravotníctvom mám väčšiu osobnú skúsenosť ako so slovenským, lebo tu v Ríme sa narodil môj syn. Mal problém s hrubým črevom, no starostlivosť oňho, aspoň v rámci talianskej pediatrie či detskej chirurgie, bola od začiatku vynikajúca. So synom, ktorý má už štyri a pol roka, tu stále chodievam na pravidelné kontroly a viem, že je v rukách kvalitných odborníkov. Talianske zdravotníctvo je v tomto smere na vysokej úrovni.
A čo sa týka vybavenia?
Aj to je dobré. Je však pravda, že v posledných rokoch Taliani urobili obrovské škrty v dotáciách pre nemocnice. Možno preto teraz chýbajú respirátory a ďalšie potrebné prístroje. Na druhej strane, keď sa pozrieme na talianske štatistiky úmrtnosti – čo sa teraz u vás asi najviac spomína, úmrtnosť na chrípkové ochorenia v Taliansku v uplynulých rokoch sa od úmrtnosti na koronavírus líši len vo dvoch regiónoch, asi v stovke prípadov. V ostatných regiónoch je všetko viac-menej ako pri úmrtnosti na chrípku. Aj na tú totiž v Taliansku zomierajú tisíce ľudí, len sa o tom nehovorí.
Asi je to tým, že na chrípku sme si už zvykli.
Nie som lekárka ani vedkyňa, hovorím to ako laik iba na základe toho, čo som sa dočítala a dopočula z rozhovorov s talianskymi odborníkmi. A tí upozorňujú, že je rozdiel zomrieť „s“ koronavírusom a „na“ koronavírus. Talianske médiá a lekári totiž od začiatku informovali, že úmrtnosť v dôsledku koronavírusu sa väčšinou týka prípadov, keď má pacient už minimálne tri iné združené diagnózy. Ide o ľudí, ktorí majú napríklad cukrovku, onkologické ochorenie alebo trpia na oslabenú imunitu, a pokiaľ sa nakazia, zomierajú „s“ koronavírusom. Aj keď sa to interpretuje ako úmrtie „na“ koronavírus.