Aký je váš názor na zavedenie povinných kvót pre hranie slovenskej hudby?
Dlhodobo tvrdím, že je to jeden z možných a štandardne aj inde v Európe používaných nástrojov na podporu domácej kultúry. A v novembri 2018 to potvrdil aj Ústavný súd, ktorý nevyhovel návrhu generálneho prokurátora, že kvóty pre rádiá sú v rozpore s ústavou. Pri prijímaní tejto normy neboli zriedkavé rôzne katastrofické predpovede o tom, ako ľudia prestanú „kvôli neprirodzene veľkému podielu slovenskej hudby“ počúvať rádiá. Nič také sa nestalo. Schválne som si takmer dva roky zbieral dáta o počúvanosti a vyplynulo z nich to, čo som tušil už na začiatku. S počúvanosťou rádií to v zásade neurobilo takmer nič.
Jedným z argumentov pre schválenie kvót bolo, že to pomôže propagovaniu slovenských skladateľov a interpretov. Dá sa zhodnotiť, či to naozaj prinieslo pozitívne výsledky, napríklad väčší predaj hudobných nosičov či zvýšený záujem o koncerty?
V prípade predaja hudobných nosičov asi veľmi nie, ale tu sa mení systém distribúcie nahrávok, ktorá prechádza prioritne na on-line streamovacie platformy, a tam dochádza k trvalému nárastu „konzumácie“ slovenskej hudby. Koncertnej činnosti však za posledné štyri roky viditeľne pribúdalo a aj z výročných správ hudobných „ochraniek“ ako SOZA a Slovgram vyplýva, že ich príjmy sa kontinuálne zvyšovali. Čiže, z môjho pohľadu, kvóty slovenskému hudobnému priemyslu priamo, ale aj nepriamo pomohli a rádiám neublížili.
Zástupcovia súkromných rádií tvrdia, že kvóty zasiahli do slobody ich podnikania. Vraj im bránia v tom, aby poslucháčom ponúkli to, čo chcú počúvať.
Je to trochu lacné a zjednodušujúce tvrdenie. Je zaujímavé, že v prípade, ak verejnosť žiada, aby v predajniach najväčších obchodných reťazcov bolo čo najväčšie zastúpenie domácich výrobcov potravín, obvykle takmer nikto neprotestuje. V možnosti výberu „čo chce poslucháč počúvať“ nemá žiadne rádio šancu konkurovať streamovacím platformám. Má však jedinečnú možnosť byť dobrým dramaturgom a ponúknuť poslucháčom, v rámci svojho žánrového zamerania, to najlepšie zo svetovej i z domácej hudobnej produkcie.
Podľa komerčných rádií je problém dodržať kvóty aj preto, lebo údajne nie je dostatok nových slovenských hitov, a tak sú odkázané na vysielanie starých obohraných piesní. Naozaj u nás nevzniká dosť kvalitných skladieb?
Zo Správy o slovenskom hudobnom priemysle, ktorú vlani publikovala SOZA, vyplýva, že na Slovensku sa priemerne ročne nahrá päť- až sedemtisíc nových skladieb. Čo za štyri roky predstavuje viac ako 20-tisíc skladieb, plus k tomu pripočítajme ďalšie desaťtisíce z minulých desaťročí. Naozaj je to málo?
Ministerstvo kultúry teraz plánuje zavedené kvóty „prehodnotiť“. Čo to podľa vás prinesie?
Ja to čítam tak, že ide o snahu kvóty primárne zrušiť, respektíve maximálne znížiť. Slovenská hudba ich zrušenie prežije, prežila aj horšie situácie. Ak by však prevážil zámer úpravy v súčasnosti platného znenia, nemal by som nič proti tomu, aby sa percentuálne minimá posunuli späť na pôvodné hodnoty, teda 20 percent pre súkromné a 30 percent pre verejnoprávne rádiá, a zrušila sa podmienka podielu novej tvorby. Vyriešil by sa tým problém užšie žánrovo zameraných rádií, predovšetkým tých, čo sú zamerané na oldies. Ale je zaujímavé sledovať, že v súčasnej situácii, čo sa týka kultúry v niektorých krajinách, napríklad v Nemecku, získavajú na popularite iniciatívy typu „Pomôžme si v ťažkých časoch navzájom“, kde sú nemecké rádiá vyzývané, aby hrali aspoň 50 percent domácej tvorby. Niečo podobné registrujem – a nie je podstatné to percento – aj na Slovensku. Môže sa teda stať, že nielen v súčasnej koronavírusovej dobe, ale aj po nej budú slovenské rádiá napokon hrať toľko domácej tvorby, že už „zákonné prinútenie“ nebude potrebné, respektíve bude iba formálne. Čo by bolo fajn.