Historička: Nakazených niekedy zamurovali priamo v ich dome

, 08.05.2020 06:00
historička Diana Duchoňová, Morový stĺp
Dnešné protiepidemiologické opatrenia vlastne vychádzajú z historicky overených skúseností, tvrdí Diana Duchoňová. Autor: ,

Veľké epidémie sprevádzajú ľudstvo už po tisícročia. V minulosti sa im darilo najmä kvôli zanedbanej hygiene. "Vši a blchy boli bežnou súčasťou každodennosti šľachtica, mešťana či sedliaka," povedala v rozhovore pre Pravdu historička Diana Duchoňová. Mnohé opatrenia, ktorými sa vtedy bránilo šíreniu nákazy, sa však využívajú dodnes.

Aj epidémie majú svoju evolúciu. Pravekých lovcov a zberačov nákazlivé choroby ešte príliš netrápili. Rozmohli sa, až keď sa naši predkovia usadili a začali sa venovať obrábaniu pôdy. Mohli za to hospodárske zvieratá?

Spojenie domestikovaných zvierat s ľuďmi v pravekých sídliskách a šírenie nákazlivých chorôb dáva do súvislosti známy historik medicíny Roy Porter. Úzky kontakt so zvieratami zabezpečil prenos rôznych patogénov. To sa stalo prvým poľnohospodárom, ktorí ich domestikovali, ale zároveň vďaka sýpkam a zavlažovacím kanálom vytvorili vhodné prostredie pre škodce a parazity.

Bežne sa stávalo, že krysy behali po izbách, alebo aj po spiacich ľuďoch, ktorí ležali na matracoch na zemi.
Mgr. Diana Duchoňová, PhD.

Od ošípaných a hydiny to boli zárodky chrípky, od hovädzieho dobytka zárodky tuberkulózy, kiahní a osýpky – pozostatky dobytčieho moru, od koní nádcha. Baktérie salmonely prenášajú na človeka napríklad myši, krysy, kačice, mačky a psy. Voda znečistená výkalmi zvierat bola zase zamorená cholerou, týfusom, hepatitídou, čiernym kašľom a záškrtom. V zavlažovacích kanáloch prvých civilizácií sa rozmohli parazity, ktoré napádali ľudí stojacich vo vode počas poľnohospodárskych prác. Obchodné cesty a vojnové ťaženia rozniesli potom choroby do viacerých regiónov. Evolúcia spôsobila, že kým lovecké družiny dokázali týmto „civilizačným“ chorobám vďaka malej koncentrácii ľudí v rámci jednej družiny alebo kmeňa odolávať, usadení poľnohospodári, žijúci v každodennom kontakte s hospodárskymi zvieratami, sa im už nedokázali vyhnúť. Patogény a parazity sa prispôsobovali okolnostiam tak ako samotní ľudia.

Z akého obdobia máme doložený výskyt prvej vážnejšej epidémie?

Analýza DNA z kostrových pozostatkov či rôzne patologické zmeny na kostrách spojené s ochoreniami poukazujú na to, že epidemické ochorenia sa šírili už v praveku, aj mor. Starý zákon spomína epidémiu v Egypte, ktorú naň zoslal Boh. V roku 430 pred Kristom Atény a zrejme i veľkú časť Stredomoria, ako aj Perzskú ríšu postihla silná epidémia, ktorá podľa gréckeho historika Thukydidesa zabila približne štvrtinu vtedajšej populácie. Aké ochorenie to bolo, presne nevieme. V Rímskej ríši vyčíňal antoninovský mor v rokoch 165 až 180 po Kristovi, ktorý zasiahol aj légie pôsobiace na území dnešného Slovenska. Zrejme šlo o kiahne či ochorenie podobné dnešnej ebole.

Mnohí naši predkovia by nám len závideli náš život počas epidémie, aj keď my pociťujeme určitý diskomfort.
Mgr. Diana Duchoňová, PhD.

V druhej polovici 3. storočia ríšu decimoval takzvaný Cypriánov mor – zrejme vírusové ochorenie opäť podobné dnešnej ebole, ktoré spôsobilo politickú a spoločenskú krízu, no pomohlo rozšíreniu kresťanstva. Mor v dnešnom zmysle slova vypukol v 6. storočí v Etiópii a rozšíril sa najmä vo Východorímskej ríši, preto sa nazýva Justiniánov mor. Mal nesmierne následky na celé Stredomorie, doslova rozvrátil ríšu. Pravdepodobne pod vplyvom vymretia celých regiónov na Balkáne došlo k osídleniu týchto oblastí Slovanmi až na územie dnešného Grécka. Tento mor pretrvával v Európe až do 8. storočia. Do 15. storočia bola rozšírená tiež lepra – aj na našom území – a veľmi častým ochorením bývala malária.

Infekčným chorobám sa darilo najmä v mestách. Prečo?

Lebo až do 19. storočia boli mimoriadne nezdravým miestom pre život. Tým, že ich obyvateľstvo neustále potrebovalo doplňovať svoje počty migráciou z vidieka, prichádzali noví ľudia bez nadobudnutej imunity, náchylní na ochorenia. Odpadky sa povaľovali voľne na uliciach, splašky sa vylievali na nespevnené zablatené cesty a v úzkych dvoroch domov stáli chlievy. Studne boli často vedľa septiku, remeselníci zase prispievali odpadom zo svojej pracovnej činnosti a také mäsiarske jatky uprostred mesta boli vítaným zhromaždiskom všetkých krýs z okolia. Bežne sa stávalo, že krysy behali po izbách, alebo aj po spiacich ľuďoch, ktorí – pretože posteľ bola v stredoveku luxusom – spávali na matracoch na zemi. Vši a blchy boli síce nevítanou, ale bežnou súčasťou každodennosti šľachtica, mešťana či sedliaka. Aj preto bolo šírenie choroby rýchle.

Hoci bola príčinou mnohých chorôb zlá hygiena, stredoveké mestá jej veľa pozornosti nevenovali. Kedy si ľudia začali uvedomovať súvislosť medzi hygienou a svojím zdravotným stavom?

Všetko záviselo od chápania príčin ochorení, pričom sa vychádzalo z dobových poznatkov medicíny. Aj v stredovekých mestách sa dbalo o čistotu verejných priestranstiev, odpratávali sa mršiny zvierat, ale tento boj sa nedal vyhrať. Zlé hygienické pomery boli spôsobené priestorovými nárokmi a nedostatočným oddelením odpadových vôd – žúmp – od pitnej vody v studniach, koncentráciou obyvateľstva, a teda aj nižším štandardom bývania, najmä nižších vrstiev, existenciou sýpok, skladov, kde sa vyskytovali hlodavce a iné škodce, znečistením spôsobeným remeselnou výrobou a hospodárskymi zvieratami. Obyvatelia si niektoré záležitosti uvedomovali. Napríklad nekvalitná pitná voda sa nahrádzala pitím vína či piva, chov a ustajnenie hospodárskych zvierat sa zakazovalo. Takisto trhy so zvieratami sa presúvali na predmestia, prípadne tam presunuli aj celé remeselnícke dielne. Čistote napomohla tiež verejná kanalizácia budovaná v 19. storočí alebo vodovody. Vtedy sa pomaly začali dávať do súvislosti osobná hygiena – umývanie rúk – a znečistená voda so šírením nákazlivých chorôb.

Vtedajší lekári ešte nemali prostriedky, ako...
Vtedajší lekári ešte nemali prostriedky, ako účinne bojovať proti nákazám. Uzdravenie tak často záviselo od imunity chorého. Autor: Archív mesta Bratislavy

Najväčšou pliagou zostal až do konca 18. storočia mor, „čierna smrť“. Čo o ňom vieme?

Mor je primárne infekcia divoko žijúcich hlodavcov. Konkrétne v 14. storočí sa rozšíril z populácie pieskomilov na území Číny. Na ľudí sa prenáša pohryznutím infikovanou krysou blchou Xenopsylla cheopis. Blší zažívací trakt dokáže vydržať enormný nárast morových baktérií Yersinia pestis, premnožené však vytvoria pevnú masu, ktorá blokuje žalúdok. Blcha pociťuje extrémny hlad a smäd, takže sa snaží stále hrýzť svojho hostiteľa, aby uspokojila svoje potreby. Keď krysa uhynie na mor, blcha hľadá hostiteľa aj medzi ľuďmi. Pretože nemôže poriadne nasať krv do žalúdka, vyvráti ju aj s baktériami späť do svojho nového hostiteľa. Inkubačná doba u ľudí trvá jeden až sedem dní.

Ako sa mor prejavuje?

Keď nakazená blcha pohryzie obeť, na mieste sa objaví malý opuch, prípadne tkanivo môže odumrieť a vznikne tam karbunkul – vred. Čoskoro sa vytvoria opuchy v blízkosti lymfatických uzlín v tvare vajíčka – to sú tie známe buboes – hľuzy, reakcia tela na množenie baktérií. Môžu byť veľké od jedného až do desať centimetrov. Sú pri uzlinách v slabinách, podpazuší a v krčných oblastiach. Sú zapálené a neznesiteľne bolestivé. Hľuzy sú preplnené hnisom. Lekári a chirurgovia ich prerezávali, aby vypustili hnis a uľavili bolesti. V prvý deň sa choroba prejavuje vysokou horúčkou sprevádzanou bolesťou hlavy, zimnicou a vyčerpaním. V dôsledku uvoľňovania toxínov dochádza na druhý deň k neurologickým príznakom a pacient upadá do delíria. Smrť nastáva medzi tretím až piatym dňom. Ak sa choroba nelieči, úmrtnosť je 60 až 90 percent. Pri vysokej nákazlivosti sa baktérie množia veľmi rýchlo a môže dôjsť k silnej otrave krvi. V takých prípadoch sa hľuzy nemusia vyvinúť a smrť nastáva v priebehu niekoľkých hodín. Pri neliečení je až stopercentná úmrtnosť.

Okrem tohto bubonického moru, ktorý napáda uzliny, je známa i ďalšia forma choroby.

Tou je pľúcny alebo pneumonický mor. Ani pri ňom sa hľuzy nevyvíjajú, pretože sa infekcia šíri priamo z človeka na človeka kvapôčkovou infekciou. To je dôvod, prečo je pľúcny mor najnebezpečnejšou formou tohto ochorenia. Ak sa nelieči, miera úmrtnosti je takmer sto percent. Aj v dnešných podmienkach by bolo liečenie moru pomerne komplikované vzhľadom na prudké prejavy tohto ochorenia.

Koľko veľkých morových rán zasiahlo svet?

V strednej Európe sa mor vyskytoval už v bronzovej dobe, asi 2000 rokov pred Kristom. Na našom území okrem výnimiek, akou bola epidémia moru v rokoch 1709 až 1714, nákaza zvyčajne zasiahla len určitý región. Napríklad v 17. storočí bolo 29 „morových“ rokov. Štatisticky sa teda v Uhorsku objavil každých deväť rokov. Posledné veľké vyčíňanie moru na našom území bolo v rokoch 1710 až 1714, keď choroba vypukla v súvislosti s posledným protihabsburským povstaním Františka II. Rákociho. Napríklad len v samotnej Bratislave si počas takmer dvojročného pretrvávania vyžiadala takmer 4 000 obetí, čo bola asi tretina všetkých obyvateľov mesta.

Účinné lieky proti moru neexistovali. Ako sa ľudia snažili uzdraviť?

Na mor nevedeli nájsť adekvátne liečivo, takže uzdravenie z toho ochorenia záviselo najmä od imunity nakazeného. Používali sa rôzne štandardné liečivá zložené z chemických a prírodných látok – pilulky, prášky, masti, ale aj „všeliek“ zvaný theriak. Boli tiež rôzne chirurgické zákroky, ako liečenie karbunkúl alebo samotných hľúz ich vyrezaním či vypálením, a tiež dietetické odporúčania, teda aké jedlo malo zabrániť vypuknutiu ochorenia či pomôcť chorému.

Na podporu potenia sa v stredoveku na telo...
Na podporu potenia sa v stredoveku na telo prikladali horúce tehly a chorým sa odporúčalo jesť cibuľu, cesnak a sušené žaby. Autor: Archív mesta Bratislavy

Každá katastrofa vyvoláva paniku. Ako sa ľudia správali počas epidémií?

Pri vypuknutí moru v rokoch 1347 až 1353 súčasníci poukazovali na dve formy vyrovnania sa s vysokou úmrtnosťou, ktorá sprevádzala to ochorenie. Časť ľudí upadla do letargie a zvýšilo sa náboženské precítenie blízkosti smrti. Na druhej strane sa niektorí začali zabávať, užívať si život plnými dúškami. Premrhali svoj majetok, uvoľnili sa mravy v duchu úslovia carpe diem. Bohatšie obyvateľstvo či aristokrati mali možnosť utiecť a prežiť nákazu v ústraní. O takom exile, ktorý sa niesol v podobe odľahčených pomerov, nás informuje aj Giovanni Boccaccio vo svojom Dekamerone – urodzená spoločnosť trávi chvíle rozprávaním si príbehov. Vidiek bol relatívne vhodný miestom, pokiaľ sa obce nenachádzali v blízkosti rušných ciest. Pre chudobných býval dosah epidémie výraznejší. Trpeli podvýživou, nemali zásoby potravín a často stratili možnosť obživy.

Blackout, teda úplné uzavretie sa pred svetom, ktoré nedávno navrhoval premiér, nie je novinkou. Podobné postupy sa pri epidémiách uplatňovali už v minulosti. Ako to prebiehalo?

Dnešné protiepidemio­logické opatrenia vlastne vychádzajú z historicky overených skúseností. Je to obmedzenie pohybu obyvateľstva, umiestnenie nakazených či podozrivých z ochorenia do karantény. V niektorých krajinách, ako napríklad v Anglicku počas morovej epidémie v roku 1665, zvykli ľudí aj zadebňovať v príbytkoch. Aj v našich podmienkach sa stretávame so zamurovaním domu s chorými na mor. Inak sa izolovali tiež v rámci mestských špitálov, ktoré neboli nemocnicou, ale ich pôvodnou funkciou bola opatera chudobných. Mohli vzniknúť aj osobitné morové špitály. Žobrákov a tulákov vyháňali z miest, a ak chcel niekto cestovať, musel mať potvrdenie o tom, že nie je chorý, respektíve že v danej lokalite sa ochorenie nevyskytuje. Obmedzili sa aj trhy a jarmoky, čo inak postihovalo najmä chudobnejšie obyvateľstvo v mestách, ktoré nemalo také veľké zásoby potravín a bolo často závislé od námezdnej práce.

Čo všetko sa ešte zakazovalo?

Zo strany mestských či štátnych orgánov boli vydané rôzne nariadenia, na základe ktorých sa mali vyčistiť ulice. Zakázali sypanie odpadkov na verejnosti, v meste platil aj zákaz chovu zvierat. Tieto nariadenia mali najmä brániť vzniku skazeného ovzdušia v meste, ktoré sa považovalo za hlavnú príčinu vzniku moru. Zakázali sa tiež divadlá, hostiny, po deviatej hodine večer sa nik nesmel zdržiavať ani v pohostinstvách. Pohreby boli neverejné, pochovávalo sa len do masových hrobov. Špeciálne určení nosiči mŕtvol, ktorí dostali viacnásobok bežného platu, na kárach zvážali mŕtvoly k hromadným hrobom. Lekári, chirurgovia nosili špeciálne masky v tvare havranieho zobáka, do ktorých sa dávali vonné byliny. Treba však poznamenať, že tie opatrenia sa väčšinou minuli účinkom, práve pre nedostatočné hygienické pomery.

Spomínali ste karanténu. Je to prísne opatrenie, ktoré však asi nebolo ničím výnimočným. Ako dlho trvala karanténa?

Karanténa sa používala bežne. Začala sa uplatňovať už v 14. storočí. Najprv trvala 40 dní, neskôr ju skrátili na 16 dní. Chorých izolovali, domy označili bielym krížom. Ľudí zvykli izolovať i v špitáloch. Na tento účel sa však mohli použiť aj iné domy, takže nešlo o nemocnice v dnešnom zmysle slova.

Lekári sa už vtedy snažili o prevenciu. Spisovali rôzne príručky s návodmi, ako predchádzať chorobe. Čo radili?

V rôznych dielach sa odporúčalo púšťanie žilou, prikladanie pijavíc na hľuzy, aby vytiahli jed. Kurióznou metódou bolo priloženie živej, od peria ošklbanej sliepky na hľuzu, až kým nezdochne. Prospešné bolo potenie nakazeného, ktoré sa zvyklo vyvolať napríklad prikladaním horúcich tehál. Na konzumáciu sa odporúčal cesnak, cibuľa či sušené žaby. Odporúčalo sa často vetrať a vydymovať miestnosti bylinkami ako mäta, majorán či kravským trusom. Podobne sa podávali rôzne masti a prášky. Časté boli rôzne dietetické rady. Odporúčali sa nápoje, ktoré mali prospieť k stabilizácii telesných tekutín, najmä kombinácia slaných a kyslých nápojov, vývary z mäsa pre chorých, citróny a pomaranče, ale aj pitie prevarenej vody s prídavkom síry či iných látok.

Muž necháva svoju chorú ženu doma. Nájde ju po...
Muž necháva svoju chorú ženu doma. Nájde ju po návrate ešte živú? Autor: Archív mesta Bratislavy

Okrem moru sužovala obyvateľov nášho územia i cholera. Kedy sa u nás rozšírila?

Epidémia cholery sa u nás objavila v 19. storočí. Prišla sem z Ázie a prvý raz silne zasiahla v roku 1831. Tu vieme vyčísliť aj obete, ktoré si v celouhorskom meradle vyžiadali 230-tisíc životov. V niektorých mestách bola úmrtnosť nakazených takmer 50 percent, napríklad v Prešove, Košiciach, Trnave či v Skalici.

Za „matku všetkých epidémií“ sa označuje španielska chrípka, ktorá vypukla koncom prvej svetovej vojny. Aký dosah mala na Slovensku?

Žiaľ, nemáme reálny odhad počtu obetí na Slovensku. V Čechách sa počet mŕtvych odhaduje na asi 77-tisíc. Španielska chrípka sa šírila takmer na celom našom území v priebehu rokov 1918 až 1919. Správy o ochorení sa počas prvej svetovej vojny cenzurovali, ale vieme, že sa obmedzili verejné podujatia, zábavy či divadelné predstavenia. V dopravných prostriedkoch sa odporúčalo často vetrať, no zároveň sa malo obmedziť cestovanie. Ľudia nedodržiavali všetky obmedzenia, pre vznik Československa sa napríklad nedalo zabrániť verejným zhromaždeniam.

Je zaujímavé, že sa ľudia už dávnejšie naučili používať infekčné choroby ako biologickú zbraň. Napríklad, keď belosi Indiánom darovali deky zamorené čiernymi kiahňami. Sú nejaké podobné prípady známe i z Európy?

Deky s kiahňami pre Indiánov sú mýtus. Je len jedno zadokumentované použitie nakazených tkanív v 18. storočí, a to počas francúzskej a indiánskej vojny v roku 1763. Zväz indiánskych kmeňov vtedy obliehal britskú pevnosť Fort Pitt, kde sa pokúsili takto sa zbaviť obliehateľov, čo však zrejme vôbec nezabralo. Samotné kiahne vyhubili celé populácie amerických Indiánov z úplne jednoduchého dôvodu – pretože proti nim nemali imunitu – ešte v 16. storočí.

V 18. storočí boli napokon kiahne stále nebezpečenstvom aj v našich podmienkach. Šírenie moru vojakmi Zlatej hordy v roku 1646 pri obliehaní krymskej Feodosije, vtedajšieho prístavu Kaffa, sú zrejme prvým zadokumentovaným prípadom biologickej vojny – katapultovanie mŕtvych do mesta však bolo skôr prejavom zúfalstva nad tým, že sa im mesto nedarilo dobyť.

Nikto nemohol vedieť, že mŕtvi prenesú ochorenie. Len pre zaujímavosť, počas kórejskej vojny (1950 až 1953) americkí vojaci v severokórejskom zajateckom tábore vyrobili mŕtvej myši popruhy a padák, potom ju pri najbližšom prelete amerických lietadiel pohodili k plotu a následne sa zabávali nad tým, ako severokórejskí vojaci hrdinsky, so všetkou opatrnosťou, zdokumentovali tento jediný známy príklad „biologickej vojny“ počas tohto konfliktu.

Ak sa obzrieme do minulosti, ako ľudia bojovali s epidémiami, je niečo, čo by sa dalo využiť aj dnes? Mohli by sme si z niečoho zobrať príklad alebo aspoň ponaučenie?

Ako som už spomínala, mnohé tie opatrenia sú veľmi podobné – ako karanténa či obmedzenie voľného pohybu ľudí. Drastické opatrenia ako zapečatenie alebo zamurovanie domov s infikovanými osobami by v súčasnosti zrejme neboli prijateľné ani pre jednu stranu. Hoci v susednom Maďarsku vydali nariadenie, na základe ktorého sa mali označiť domy s nakazenými koronavírusom. Dosť to evokuje práve praktiky z minulosti. Žijeme v modernej dobe, kde máme prístup k základným liekom a zdravotná starostlivosť je v porovnaní s minulosťou na veľmi dobrej úrovni. Myslím si, že mnohí naši predkovia by nám len závideli náš život počas epidémie, aj keď my pociťujeme určitý diskomfort.

Mgr. Diana Duchoňová, PhD.

Diana Duchoňová, historička.

Je samostatnou vedeckou pracovníčkou oddelenia novovekých dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Zameriava sa na problematiku výskumu aristokratických rodov, dejín každodennosti a historickej kriminológie. Je autorkou vedeckej monografie Palatín Mikuláš Esterházy a jeho dvor. Spoločnosť, normy, rituály každodennosti (2013) a spoluautorkou vedeckých publikácií: Zločin v meste. Kriminalita a každodennosť v ranonovovekom Pezinku (2014), Hradné kuchyne a šľachtické stravovanie v ranom novoveku: radosti slávností, strasti každodennosti (2016), Die frühneuzeitliche Adelsküche im Königreich Ungarn: Küchenorganisation, Speisen und Getränke (2019).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#stredovek #ovčie kiahne #morová epidémia #koronavírus #karanténa #Indiáni #história
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku