Astrobiologička Michaela Musilová: Rada si zabehám na lávových poliach

Mimoriadne situácie nie sú pre vás nič nové, veď sa na ne priam špecializujete. Ale predsa, prekvapilo vás, keď sa zrazu skoro celý svet ocitol v karanténe? Kde ste práve boli?

Prvýkrát som o koronavíruse počula počas simulovanej misie na Mesiac. Bola som už niekoľko týždňov na misii a prístup k správam zo sveta som mala len cez maily, ktoré nám raz denne posielali z Riadiaceho strediska misií na „Zemi“. Znepokojene som čítala o tom, čo sa dialo v Číne. Tušila som veľké riziko, že sa to z Číny prenesie do celého sveta. Každý deň som prosila riadiace stredisko, aby ma ako veliteľku misie pravidelne informovali o situácii na „Zemi“. Posádku som mala z celého sveta, tak som uvažovala aj o predčasnom ukončení misie, aby sa mohli členovia posádky v poriadku vrátiť späť domov predtým, než sa vírus príliš rozšíri po svete. O niekoľko týždňov neskôr, v polovici februára, sa blížil koniec misie a vtedy sa už vedelo, že vírus je v USA. Nezabudnem, ako sme si začali robiť žarty s kolegami, že možno bude lepšie, ak zostaneme na „Mesiaci“, než aby sme sa vrátili na „Zem“. Určite by to bolo bezpečnejšie pre celú posádku. Po misii sme tu na Havaji začali pripravovať všetkých a všetko pre možnú karanténu. Tá ma neprekvapila. Veľmi som dúfala, že pandémia nenastane, ale zo všetkého, čo som mala naštudované, a z novinových informácií o tom, ako sa určité vlády stavali voči chorobe COVID-19, sa to dalo očakávať, žiaľ.

Odrazu sme videli lekárov v skafandroch. Pre vás je to asi bežný, pracovný odev – ako sa v ňom cítite?

V rámci môjho výskumu som si vyskúšala už rôzne typy „skafandrov“, resp. ochranných pracovných odevov. Najprv to boli laboratórne plášte, okuliare aj rúška. Neskôr to boli už odevy, ktoré chránili celé telo pred rádioaktívnym žiarením alebo ktoré sa používajú v takzvaných „čistých miestnostiach“ v NASA či iných vesmírnych laboratóriách. V nich sa snažíme zminimalizovať potenciálnu kontamináciu vesmírnych sond a družíc od ľudských mikróbov. Potom prišli už samotné skafandre na simulovaných misiách na Mesiac a Mars. Tie boli určite najväčšou výzvou na nosenie. Na rozdiel od tých predošlých sú nielen nepohodlné, je náročné v nich dýchať, ale sú aj veľmi ťažké. Aj keď som si na ne za tie roky praxe zvykla, stále ma z nich bolí najmä krk kvôli ťažkej prilbe. Po hodinách v skafandri pri navigovaní náročného lávového terénu človeka všetko bolí. Na to je dôležité robiť strečing a rehabilitačné cvičenia.

Čítala som, že ste ľuďom trpiacim náhlou izoláciou v domácnosti poskytovali aj rady, ako ju prežiť. Spomínali ste aj ručné práce, aj bláznivé nápady, ktoré by spestrili život, ale aj dodržiavanie obvyklého pracovného programu, rodinných rituálov. Čo je vlastne dôležitejšie v mimoriadnych situáciách? Disciplína alebo schopnosť aj sa uvoľniť, rozptýliť?

Síce je nesmierne dôležité kombinovať aj disciplínu, aj relax, ale disciplína je dôležitejšia. Je kľúčové dodržiavať pravidlá, ktoré nám na misiách nariadi veliteľ posádky či riadiace stredisko. V prípade koronavírusu ide zas o vládu a všetky bezpečnostné príkazy a zákazy, ktoré máme rešpektovať. Bez toho, aby ľudia nosili rúška, dodržiavali úzkostlivú hygienu a boli ohľaduplní voči ostatným sa vírus môže nekontrolovateľne rozšíriť v obyvateľstve a spôsobiť smrť tisícok až miliónov ľudí. Disciplínou je ale aj to, že si človek vyhradí čas pre seba a svojich blízkych. Vedieť si nájsť určitú rovnováhu v práci, povinnostiach, koníčkoch, oddychu a v čase venovanom kamarátom či rodine je dôležité v dennodennom živote, nielen počas karantény. V krízovom období má duševné a fyzické zdravie ešte väčší dopad na človeka.

Foto: archív Michaely Musilovej

Michaela Musilova v skafandri-NASA 2015 cropped Michaela Musilová v simulovanom skafandri v NASA stredisku Glenn Research Center v Ohiu.

Aká ste vy? Čo robíte, keď vám je dlho?

Môj problém je práve s tou rovnováhou medzi prácou a inými aktivitami. Ani si nepamätám, že mi niekedy bolo dlho. Mám toľko práce, povinností a koníčkov, že zriedkakedy mám voľno. Každú voľnú chvíľku používam na to, aby som komunikovala s mojimi blízkymi, kamarátmi a kolegami po celom svete. Občas si pozriem nejaký film, ale skôr si čítam a učím sa reči. Mojou najväčšou záľubou je tanec, ktorému sa venujem od detstva. Momentálne sa venujem havajskému hula tancu a spoločenským tancom ako West Coast Swing a Zouk.

Viete hádam aj šiť, vyšívať alebo pliesť? Odporúčate aj písanie denníka – písali ste si niekedy denník a čo ste si zaznamenávali, prípadne zaznamenávate? Máte odložené denníky?

Šiť viem, ale šijem len vtedy, keď treba niečo opraviť. Na vyšívanie a pletenie nemám, žiaľ, vôbec čas. Denník si píšem len počas misií, keď aj tak musím písať správu veliteľky každý deň. Skôr veľa fotím a nakrúcam na kameru. Takisto si zapisujem vtipné príhody a hlášky aj viackrát denne. Tie zápisky sú aj v elektronickej podobe, ale nachádzajú sa aj v mojich zápiskoch z expedícií a simulovaných misií. Mám aj takzvaný „diary of doom“ – osudový diár. To je môj pracovný diár, ktorí dostal také meno a reputáciu po celom svete, pretože je jednoducho preplnený aktivitami a úlohami. Keď niečo v ňom splním, tak to poriadne prečiarknem, až sa ľudia čudujú nad tým, aký je celý zošit čierny, akoby vymaľovaný. Tieto diáre si odkladám doma u rodičov v Bratislave. Mám tam akýsi sklad spomienok kým žijem a pracujem po svete.

No a aby som nezabudla na bláznivé nápady: Aký ste kedy mali najlepší?

S tými bláznivými nápadmi mi išlo najmä o to, aby ľudia skúsili robiť niečo nové, naučiť sa niečo, jednoducho si spestriť život počas karantény. Moje bláznivé nápady hlavne spočívajú v dobrodružstvách, na ktoré sa pravidelne púšťam. Sú to napríklad potápanie sa so žralokmi, horolezecké kúsky na vodopádoch a podobne. Počas karantény to ale nebolo možné, takže som robila skôr presný opak toho, čo robím za normálnych okolností – snažila som sa viac oddychovať, dopriať si viac času pre seba. Najbláznivejšie veci, ktoré sa mi podarili za týchto okolností, boli túry po sopkách na ostrove Big Island, kde žijem, a prekĺznuť na pláž, keďže chodenie na pláž je zakázané. Všetky verejné pláže sú zatvorené kvôli karanténe, ale dá sa po menšej túre dostať na menšie pláže, kde nikto nie je, a aspoň si zaplávať.

Foto: archív Michaely Musilovej

geologicka expedicia musilova Na geologickej expedícii v skafandri počas simulovanej misie na Mesiac.

Zdá sa, že je pre vás svet naozaj gombička. V koľkých rečiach sa viete dohovoriť a s akými prednáškami momentálne vystupujete? Čo ľudí najviac zaujíma?

Viem sa dohovoriť deviatimi rečami, vrátane slovenčiny a češtiny. Okrem nich ovládam angličtinu, francúzštinu, taliančinu a nemčinu. Havajský jazyk, japončinu a ruštinu sa učím niekoľko rokov a baví ma to. Prednášky robím rôzne, podľa toho, pre koho sú. Som hosťujúcou profesorkou na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave a na Medzinárodnej vesmírnej univerzite (International Space University, ISU) so sídlom v Štrasburgu. Som aj výskumníčkou pre Havajskú univerzitu. Pre tieto akademické inštitúcie prednášam najmä o astrobiológii, planetárnych vedách, simulovaných misiách a iných vesmírnych odboroch. Firmy a verejnosť majú záujem aj o tieto témy, ale skôr v spojení s ľudskými faktormi. Napríklad čo sa môžeme naučiť o manažovaní tímov v stresujúcich situáciách – ako počas mojich misií. Ľudia sa zaujímajú aj o môj životný príbeh a o to, ako som sa cez množstvo prekážok dopracovala k tomu, kde som teraz. Tento motivačný typ prednášok veľmi rada robím najmä pre mladých, aby som ich motivovala ísť si za svojimi snami.

S akými ľuďmi vás vaša profesia dáva do kontaktu? Ako dnes vystupujú vzdelaní ľudia, čo zaujíma špičkových vedcov, čo ich trápi, čo by chceli odovzdať?

Vďaka mojej práci som mala možnosť stretnúť a spolupracovať s mnohými úžasnými vedcami, astronautmi, manažérmi, učiteľmi, žurnalistami a mnohými inými skvelými ľuďmi. To je na mojej profesii skvelé, jej rôznorodosť a to, že mám možnosť pracovať s ľuďmi z celého sveta a z obrovského spektra odborov. V tieto dni špičkových vedcov trápi najmä to, že sa šíri nesmierne množstvo dezinformácií a že veľa ľudí týmto klamstvám verí. Nielen veria, ale potom konajú tak, že to ohrozuje zdravie a bezpečie ďalších ľudí. Informácie si treba overiť a kriticky sa zamyslieť nad tým, či sú správne. Správni vedci všetko dôkladne preskúmajú a overia si správnosť údajov a tvrdení. Niekedy poriadne overenie trvá aj veľa rokov. Preto keď sa veľká väčšina vedcov po celom svete zhodne na nejakom názore, napríklad o globálnom otepľovaní či dôležitosti očkovania, tak to robí na základe arzenálu overených dôkazov. Ak zrazu vystupuje hŕstka ľudí, čo tvrdí niečo iné bez rokmi overených faktov, tak k tomu treba veľmi opatrne pristupovať a nenechať sa ľahko presvedčiť. Na rozdiel od väčšiny vedcov takí ľudia priam zneužívajú sociálne siete, aby šírili ich klamstvá. Používajú rôzne manipulačné taktiky a investujú do toho veľa peňazí. Pre vedcov je skoro márne proti nim bojovať, pretože do vedy sa investuje veľmi málo peňazí a väčšina vedcov má ledva dosť času na spánok, nieto ešte na aktívny boj proti dezinformáciám.

Máte v profesii aj kamarátky, kamarátov alebo trvajú vaše priateľstvá z detstva? Dajú sa pri vašom spôsobe života udržiavať aj kontakty tohto druhu?

Áno, v profesii mám množstvo kamarátov a kamarátok, a mám aj priateľstvá z detstva, z mojich ciest po svete a z mojich koníčkov, napríklad z tanca. Od malička sme sa s rodinou každých pár rokov sťahovali, a tak som aj ja pokračovala počas môjho štúdia a výskumu. Veľmi rýchlo som sa vďaka tomu naučila, aké dôležité je nájsť si nových priateľov a zachovať si existujúce priateľstvá, aj keď žijete na druhom konci sveta. Bolo to na začiatku ťažké, pretože sme si v tom čase ešte len písali listy, a až keď som bola tínedžerkou, začala som si mailovať so známymi. Niektoré priateľstvá to neprežili. Tie, ktoré to prežili, sú tými najsilnejšími. Pár iných dôležitých priateľstiev mám z univerzitných čias, keď nám zas sociálne siete ako Facebook a neskôr aplikácie ako WhatsApp pomohli zostať v úzkom kontakte. Komunikácia s ľuďmi, od blízkych po kolegov a profesionálnych známych, je pre mňa neoceniteľná a kľúčom k šťastiu. Na ňu si vždy nájdem čas. Také mám pravidlo s mojimi kamarátmi a kamarátkami, ak ma potrebujú, tak dám všetko bokom, aby som im mohla pomôcť (ak nie som akurát na Marse).

Ako sa vám javí momentálny svet a vesmír? Je naozaj taký ohrozený, ako sa obávame, alebo čakajú ľudstvo ešte jeho hviezdne hodiny?

Svet sa nám momentálne drasticky mení. Veľa vecí sa asi definitívne zmení, hádam k lepšiemu. Bude to na nás a na vládach, ktoré zvolíme, či sa správne zachováme po koronavírusovej kríze a v ústrety ďalším krízam, ktoré nás pravdepodobne čakajú. Som človek, ktorý sa vždy snaží nájsť pozitívnu stránku každej situácie a verím v dobro ľudí. Dobrí, prajní a nápomocní ľudia žijú všade po svete. Cením si každé milé gesto, radu a pomoc. Preto verím, že keby sme sa všetci viac snažili si navzájom pomôcť a zmeniť svet k lepšiemu, tak sa nám to aj podarí. V ohrození sme, ako pred následkami globálneho otepľovania, ale to neznamená, že to nemôžeme prekonať. Kde je vôľa, tak tam sa nájde cesta. To je moje motto, jedno z viacerých v živote.

Foto: archív Michaely Musilovej

OLYMPUS DIGITAL CAMERA Michaela Musilová so slovenskou vlajkou.

Dali by sa výsledky vašich výskumov použiť aj v prípade pozemských katastrof, ako je napríklad nedostatok vody a sucho v niektorých krajinách?

Môj výskum a všeobecne vesmírny výskum má aplikácie aj na Zemi, ako aj na iných astronomických telesách. Dennodenne používame materiály a inštrumenty, ktoré boli najprv vyrobené pre vesmírny výskum, a hneď sa aj začali používať všade, od nemocníc po mobily. Príkladom je presne to, o čom hovoríte. Ak nájdeme spôsob, ako zúrodniť pôdu na Marse, kde nie je skoro žiadna voda a živiny v pôde, tak to určite môžeme aplikovať na Zemi pre riešenie problémov so suchom, s náročnosťou pestovania v neúrodných pôdach a podobne. Ďalším príkladom sú všetky technológie, ktoré sa snažíme vyvinúť na recyklovanie v mimozemských podmienkach. Každý materiál, voda, jedlo a iné zásoby, ktoré budeme mať so sebou vo vesmíre, budú nesmierne cenné. Budeme ich teda musieť vedieť používať do tla a čím viac zrecyklovať. To všetko tiež budeme môcť použiť na Zemi, aby sme nemuseli toľko nakupovať nové veci a ušetrili tak aj peniaze.

Vyučujete na škole, ktorá sa sústreďuje na robotiku a kybernetiku. Budú nám pomáhať v problémoch s vírusmi aj roboty? Tiež ich ľudia začali vykresľovať ako nebezpečenstvo – sú roboty dobré?

Roboty nám môžu pomáhať rôznymi spôsobmi. Môžu nám napríklad pomôcť pri výrobe dôležitých prístrojov, akými sú pľúcne ventilátory teraz pri chorobe COVID-19, ale môžu nám pomáhať aj cez umelú inteligenciu a informačné technológie. V budúcnosti by nám mohli pomôcť lepšie detekovať chorých ľudí a mohli by vykonávať určité práce, ktoré musia ľudia v dnešnej dobe robiť na prvej línii. V tom zmysle sú roboty určite užitočnými a môžu byť veľmi dobrými, ak sa s nimi bude správne narábať. Tak ako všetky potenciálne nebezpečné veci, ako zbrane, musia byť pod kontrolou a správne manažované, aby neboli zneužité.

Podporujete programy, kde sa riešitelia zaoberajú zvláštnymi postupmi – napríklad študenti Gymnázia v Skalici robili pokus s pestovaním rastlín v „pôde“ z vlasov a ľudských chlpov. Naozaj je také niečo možné? Je to perspektíva na riešenie problémov budúcnosti?

Projekt, ktorý ste spomenuli, bol súčasťou súťaže Misia Mars, ktorú sme organizovali so Slovenskou organizáciou pre vesmírne aktivity (SOSA) a so Slovenskými elektrárňami. Cieľom súťaže bolo motivovať mladých ľudí na Slovensku, aby navrhli vedecké riešenia pre vesmírne problémy, a tak sa zapojili priamo do vesmírneho výskumu. Experiment alebo riešenie, ktoré súťaž vyhralo, som potom zobrala na simulovanú misiu na Mesiac alebo Mars so sebou a zrealizovala ho tam. Konkrétny projekt s pestovaním použitím ľudského ochlpenia bol výborným nápadom a bol úspešný počas mojej misie. Tým pádom je to naozaj perspektívne použiteľný postup pre skutočné misie na Mars, v rámci riešenia problémov s recyklovaním, ktoré som predtým spomenula.

Zaujímajú sa mladí o takéto projekty? Zaujímajú sa o vedu?

Áno, ale veľakrát len v detstve a nie všetci. Tínedžeri majú v dnešnej dobre veľa iných záľub a priorít, takže sa žiaľ menej zaujímajú o vedu a výskum. Je to často aj tým, že majú skreslenú predstavu o tom, čo vlastne veda je. Nejde len o matematické vzorce a ľudí pracujúcich v labákoch. Veda je jednoducho zvedavosť. Pýtame sa, ako funguje náš svet a hľadáme odpovede. Výskum je práve to bádanie, lov odpovedí, a to je vzrušujúce. To je jeden z dôvodov, prečo som sa stala vedkyňou, pretože ma nesmierne baví ísť na expedície do extrémnych prostredí a na simulované vesmírne misie. Zároveň mám nesmierny pôžitok z toho, keď sa dozviem niečo nové a keď pomocou mojej práce sa môžeme posunúť v poznaní, či sme vo vesmíre sami, alebo nie.

Ako sa pozeráte na samotný nový koronavírus? Poznáte svet do detailov, skúmate rôzne materiály, všetko rozoberáte a zvažujete – prekvapil vás niečím tento „nováčik“? Je aj pre vás nováčik?

Nový koronavírus, ktorý sa volá SARS-CoV-2, a s ním spojená choroba COVID-19 ma prekvapil najmä tým, aké komplexné reakcie spôsobuje v ľuďoch. Nováčikom je len v tom, že je to nový druh koronavírusu, ale efekt, ktorý mal na celý svet, je skôr hodný profíka. Vírus, samozrejme, neobdivujem, ale ako vedec sa nestačím čudovať, ako stále výskumníkov a lekárov po celom svete prekvapuje. Aj teraz, vyše šesť mesiacov po jeho prvom výskyte, nám nie je úplne jasné, čo všetko spôsobuje telu, ako sa dokáže prenášať, a hlavne, ako môžeme ľudí efektívne liečiť. Vírus sa šíril nesmierne rýchlo a veľkým problémom bolo to, že veľa ľudí ho prenášalo nevedomky, keďže nemali symptómy. Budeme potrebovať celosvetovú, medzinárodnú spoluprácu na to, aby sme túto pandémiu prekonali s čo najmenším množstvom obetí.

Ako znášajú rodičia, že vás majú málo pri sebe? Vraj ste nemohli ísť ani na pohreb rodinného príslušníka, mame vyšla nedávno kniha, nemohli ste ju objať…

Je náročné byť ďaleko od rodiny, aj keď sme si určitým spôsobom zvykli. S rodičmi si píšeme skoro každý deň, napriek tomu, že žijem doslova na opačnej strane planéty. Na vaše otázky odpovedám akurát v Deň matiek a zároveň na výročie úmrtia mojej babičky. Ani vtedy som nebola na Slovensku, podobne, ako keď pred niekoľkými mesiacmi zomrel môj strýko. Sú to nesmierne ťažké časy, ale vieme to prekonať tým, že sme často v kontakte a voláme si, keď sa dá. Aj dnes sme si veľa písali. O to viac som vďačná za všetky možnosti komunikácie, ku ktorým máme v tieto dni prístup.

Kedy ste naposledy boli doma?

Doma som, žiaľ, od septembra nebola. Najprv to nebolo možné kvôli mojej práci a misiám, ktoré som viedla celú zimu. Potom prišla pandémia a netuším, kedy budem môcť cestovať opäť na Slovensko a aj sa môcť bezpečne vrátiť na Havaj. Musíme to teda vydržať takto na diaľku a povzbudzovať sa virtuálne. Píšeme si, posielame si hlasové a videové pozdravy, fotky a milé priania. Dôležité je pravidelne spolu komunikovať a byť si navzájom oporou.

Foto: archív Michaely Musilovej

zapad slnka Východ slnka na aktívnej sopke Mauna Loa, kde sa odohrávajú simulované vesmírne misie na Havaji.

Bavia vás aj ľudia, ktorí nie sú vedci? Nepripadajú vám nudní?

Bavia ma ľudia so všetkými možnými skúsenosťami a štýlom života. Pri cestovaní sa vždy snažím spoznať miestnych ľudí, ich zvyky a ich reč. Som nesmierne vďačná za všetky stretnutia a zážitky, ktoré mám z mojich ciest. Veľakrát ma aj úplne cudzí ľudia pozvali k sebe na obed, ponúkli mi pomoc či len tak sa so mnou nezáväzne porozprávali. Napríklad počas túry v Himalájach ma na konci púte na základný tábor Everestu pozval na večeru k svojej rodine jeden zo šerpov. Bola to veľká pocta, že sa o mňa tak pekne postarali, napriek tomu, že toho majú tak málo v živote. Vďaka týmto skúsenostiam môžem ešte viac oceniť krásy tohto sveta a ľudí, ktorí sú jeho dôležitou súčasťou.

Zaujíma vás aj umenie? Čo sa vám v poslednom čase páčilo a obohatilo vás?

Umenie ma tiež nesmierne zaujíma. Od malička som rada maľovala, navrhovala šaty a aj som uvažovala o tom, že sa budem venovať histórii umenia. Síce som si zvolila cestu vedy, ale umenie mi ostalo ako koníček. Veľmi ma baví ísť do galérií, ale aj si užívať miestne umenie a kultúrne zvyky v krajinách, do ktorých cestujem. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa na Havaji venujem hula tancom a havajskému jazyku. Vďaka umeniu dostanem nielen inú perspektívu na svet, ale viem vďaka nemu oceniť niektoré krásy každodenného života. Napríklad ja pracujem od rána do večera na mojej práci na Havaji a potom do noci na mojej európskej práci, pretože je v Európe ráno, keď je u nás noc. Síce žijem 20 minút autom od mora, ale skoro vôbec nechodím na pláž. Mám málo voľného času a snažím sa byť efektívna. Občas mi ale nejaké umelecké dielo či krásna fotografia pripomenú, že si treba ceniť každý deň nášho času na Zemi a nežiť len vo virtuálnom svete. A tak sa vyberiem aspoň si zabehať na neďaleké lávové polia akurát včas, aby som stihla západ slnka a krásnu hru farieb na oblohe.