Prežil Srebrenicu, aby rozprával. Aj za mŕtve dvojča

, 11.07.2020 10:45
Holanďania, Srebrenica
Utečenci zo Srebrenice v júli 1995 márne dúfali, že ich holandskí vojaci mierových síl OSN ochránia. Autor:

Pamätá si útrapy vyše trojročného obliehania východobosnianskej moslimskej enklávy aj s tragickým finále, ktoré OSN uznala za jediný prípad genocídy v Európe od druhej svetovej vojny. Bol pri tom, keď mínometný granát zabil na školskom ihrisku 74 ľudí. Osudu ôsmich tisícok mužov a chlapcov, ktorých bosnianskosrbskí vojaci po dobytí Srebrenice zmasakrovali, unikol útekom cez lesy. Počas stokilometrového pochodu smrti, ktorý zdecimovali nepriateľskí vojaci, prišiel o brata-dvojča, otca i strýka. O zažitých hrôzach napísal knihu, rozpráva na besedách a ako kurátor Memoriálneho centra zbiera svedectvá pamätníkov. Hasan Hasanovič (44) považuje za svoje poslanie rozprávať o genocíde.

Vlastnú desaťročnú dcéru však pred detailmi zatiaľ šetrí. „Verím, že postupne pochopí, že my, čo sme prežili, sme si vybrali tú najsprávnejšiu možnú cestu – cestu spomínania na obete a osvety a nie cestu nenávisti či odvety,“ povedal pre Pravdu.

Hasan Hasanovič na jednom z dejísk hromadných...
Hasan Hasanovič na jednom z dejísk hromadných popráv. Autor: Archív Hasana Hasanoviča

Kde vás zastihol 11. júl 1995?

Mal som devätnásť rokov. Bol som stredoškolák. Ale niekoľko mesiacov predtým sme sa pre obnovené útoky na Srebrenicu už neučili. Šiesteho júla sa masívnou delostreleckou paľbou začala ofenzíva vojska Republiky srbskej. Napriek prítomnosti holandského bataliónu OSN sme neboli chránení. Podľa rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN pritom srebrenická enkláva mala byť bezpečnou zónou. Jedenásteho júla 1995 Srebrenica padla a ja som už deň predtým, desiateho, musel opustiť dom, kde som žil.

Kam ste išli?

Naša rodina ušla tam, kam ostatní. Tisíce utečencov z južnej časti enklávy utekali v strachu a panike na okraj mesta smerom k nemocnici. U príbuzného neďaleko nemocnice sme prenocovali.

Kedy ste pochopili, že ani tam nebudete v bezpečí?

Krátko potom, čo sme prišli. Popoludní som vyšiel pred dom. Bolo tam pustené rádio, miestna srbská stanica, kde ich dôstojníci o nás hovorili so zarážajúcou nenávisťou. Doslova ohlasovali peklo. Pamätám sa, že jeden človek, čo to počúval, sa roztriasol a vraví: „Toto nedopadne dobre“. Ja som si myslel, že to je len súčasť propagandy, pokus zastrašiť nás, ale nakoniec všetko bolo ešte horšie, ako si ktokoľvek dokázal predstaviť.

Čo sa dialo nasledujúci večer?

Strávili sme ho v jednej izbe s príbuznými. Radili sme sa, ako ďalej. Padlo rozhodnutie, že sa vyberieme smerom k Potočarom, k základni OSN, kde azda budeme mať väčšiu šancu prežiť. Niekedy okolo desiatej večer sme sa vydali na cestu. Potom sme sa ale rozdelili. Smerom k holandskej základni, ktorá bola asi päť kilometrov severne od Srebrenice, napokon išla len matka, môj mladší brat, vtedy pätnásťročný Omer, dedo a babka. Ja, môj brat – dvojča Husein, otec Aziz a strýko sme išli cez les na západ, smerom k Tuzle.

To, čo sa dialo pri základni, je všeobecne známe. Nezazlievate holandským príslušníkom modrých prilieb, že masy zúfalých civilistov, ktorí u nich hľadali ochranu, vydali do rúk bosnianskosrbským ozbrojencom?

Tento tragický príbeh má viac vrstiev. Holanďania pôsobili v rámci obmedzeného mandátu OSN. Svojím počtom a arzenálom nemohli byť rovnocenným protivníkom armády generála Ratka Mladiča. Bez podporného bombardovania OSN nemali šancu zastaviť jej postup. Bolo však hanebné, že tisíce utečencov držali mimo svojej bezpečnej základne v Potočaroch a prakticky ich vydali nepriateľovi. Mladič tak mohol dať oddeliť ženy a deti od mužov a starších chlapcov. Prvú skupinu deportovali a druhá skončila v masových hroboch. To, že dopustili genocídu, môže ťažiť svedomie nielen holandských vojakov, ale aj celého medzinárodného spoločenstva na čele s OSN.

Tušili ste, že to tak dopadne?

Keď sme sa s otcom, bratom a strýkom vydali na cestu cez lesy, vedeli sme, že je to naša jediná šanca, ako prežiť. Dnes sa tomu hovorí pochod smrti. Ale vtedy sme dúfali, že sa nám všetkým podarí dôjsť na slobodné územie. To bol jediný cieľ. Netušili sme, čo nás čaká. Nebol som žiaden silák, vážil som 45 kíl. Všetci sme boli vyhladovaní a vyčerpaní po nekonečnom obliehaní Srebrenice.

Zraz účastníkov pochodu bol na kopci Buljim, však?

Áno, je to asi desať kilometrov od Srebrenice. Ocitli sme sa medzi tisíckami a tisíckami mužov. Boli všade, kam som dovidel, od tínedžerov po sivovlasých starcov. Žien a detí bolo len zopár. Zoradili sme sa do kolóny. Strýko rozhodol, že sa zaradíme do stredu, že tam to bude bezpečnejšie. Okolo polnoci sme vyrazili. Mali sme pred sebou asi stokilometrovú púť. Približne o druhej sme videli, že lietadlá NATO odpálili dve bomby na pozície Mladičových vojsk. Aj sme dúfali, že keď to bude pokračovať, tak sa vrátime. Ale žiadneho ďalšieho bombardovania, ktoré by zastavilo postup Mladičových vojsk, sme sa už nedočkali a pochopili sme, že musíme ísť ďalej.

Okolité kopce ovládali Mladičovi vojaci. Mali vás od začiatku na muške?

Dlho nečakali a udreli. Začali do nás páliť z obrnených vozidiel, granátometov i diel. Vypukla panika. Mnohí sa tlačili dopredu v zúfalej snahe uniknúť paľbe. Iní sa rozpŕchli na všetky strany. Vtedy sa mi stratili otec, brat-dvojča i strýko. Už som ich viac nevidel. Chcel som ich hľadať, ale uvedomil som si, že prežiť môžem, len ak sa nebudem obzerať späť a pobežím dopredu. Vpredu je život, vzadu smrť. Znova nás začali ostreľovať. Strely narážali do okolitých stromov. Čakal som, že ma každú chvíľu zasiahnu. Bál som sa, že padnem do zajatia, a že ma predtým, ako ma zabijú, budú mučiť. Hlavou sa mi preháňali myšlienky, že mám iba 19 rokov, nič som ešte poriadne nevidel a nezažil a teraz bude po všetkom. Ako som sa tak lúčil so životom, prišiel som o zvyšok síl. Potom mi ale nejakí chlapci dali trocha cukru a vody a to ma znova postavilo na nohy. A podarilo sa mi dostihnúť čelo zdecimovanej kolóny.

Mali ste ešte pred sebou kopec Kamenica, kde bola nastražená ďalšia pasca.

Myslel som si, že si tam trocha oddýchneme, ale zase sa spustila paľba. Na tom mieste 13. júla zmasakrovali možno tisíc chlapov. Bol to najkrvavejší deň pochodu smrti. Nám z čela kolóny sa podarilo skryť sa v húštine. Z úkrytu sme celé hodiny počuli srbské hlasy z megafónov. Sľubovali, že keď sa im vzdáme, neublížia nám, dostaneme stravu i prístrešie. Tých, ktorých zajali, prinútili, aby vyvolávali mená svojich otcov, bratov, synov a presviedčali ich, že sa im nič nestane. Tí, čo uverili, skončili v masových hroboch.

Žena zo Srebrenice narieka pri hrobe na...
Žena zo Srebrenice narieka pri hrobe na cintoríne pri Memoriálnom centre v Potočaroch. Autor: SITA/AP, Sulejman Omerbasic

Aké ďalšie nástrahy čakali tých, ktorým sa podarilo uniknúť?

Štrnásteho júla okolo štvrtej nadránom sme zostúpili k ceste, ktorá vedie do Sarajeva. To už bola tretia noc, čo som bol hore. Išiel som a zároveň som spal. Zrazu mi niekto poklepal po pleci a šepol: "Pozor, je tam tank“. Bola tma, v polospánku som ho nezbadal. Hodil som sa na zem, a keď tank prešiel, prebehol som cez asfaltku. Dorazili sme k rieke Jadar. Bola rozvodnená. Pre nás, netrénovaných chalanov, nebolo ľahké ju preplávať. Keď som celý vyčerpaný dosiahol breh, zvalil som sa na zem, že si trocha pospím. A nejaký chlap mi hovorí: „Chlapče, keď budeš teraz spať, čo i len desať, pätnásť minút, tak už budeš spať naveky“. Tak som sa nejako vzchopil a kráčal ďalej. Ale čižmy som mal plné vody. Stiahol som si ich a zbadal, že chodidlá sa premenili na jednu bielu opuchnutú masu. Ich povrch už ničím nepripomínal kožu. Ukrutne to bolelo. Strhol som si tričko, aby som si obmotal nohy a donútil sa kráčať ďalej.

Bol pred vami ešte náročný výstup?

Áno, museli sme sa v ťažkom kamenistom teréne vydriapať na vrch Udrč, vysoký 1 040 metrov. Odtiaľ zvrchu sme už videli slobodné územie, ale do Tuzly bolo ešte ďaleko. Neboli sme ešte ani v polovici cesty. Pri zostupe sme sa pokúšali vyhnúť ďalšej nastraženej pasci. Znova nás ostreľovali. Používali proti nám nejaké čudné granáty. Doktori, ktorí s nami boli, vraveli, že je to chemická zbraň. V tom plyne boli halucinogény. Mal som čudné pocity, akoby moje telo bolo z plynu. Veľa ľudí sa začalo správať nenormálne. Niektorí boli agresívni. Ďalší mali vidiny. Tvrdili, že poznajú cestu do Tuzly, lepšiu, ako určili naši skúsení sprievodcovia. Tí, ktorí s nimi išli, padli do zajatia a skončili pred popravnými čatami.

Ďalšiu noc ste si už oddýchli?

Znova som sa bál zažmúriť oči. Ráno sme išli ďalej. Obišli sme mesto Zvornik, a v lokalite Velja Glava nás čakala ďalšia nastražená pasca. Počul som vojakov, ako revú huráááá. Videl som ich, ako zo vzdialenosti asi 50 metrov do nás pália. Zrazu spoza kopca preblyslo jasné svetlo. Hodil som sa na zem. Chlapec, asi štrnásťročný, ktorý bol predo mnou, to schytal do nohy. Odtrhlo mu chodidlo. Z tankov pokračovala ďalšia paľba. Viacerých zasiahlo. Mňa nejakým zázrakom nie. Pohli sme sa, až keď paľba utíchla. Večer 15. júla sme sa dotiahli až do tesnej blízkosti slobodného územia. To miesto sa volá Baljkovica. Práve oň ale naši vojaci s Mladičovým vojskom zvádzali tuhé boje. Hoci bola na júl nezvyčajne chladná noc, hodiny som sa schovával ponorený v potoku. Šestnásteho júla okolo poludnia sme dostali signál, že máme bleskovo prebehnúť údolím a boli sme medzi svojimi.

Historici považujú za doložený fakt, že väčšina účastníkov pochodu smrti boli neozbrojení civilisti. Je však známe aj to, že niektorí z nich zbrane mali. Koľko ich bolo?

Niekoľko stoviek malo zbrane. Ale nemohli sa púšťať do konfrontácie s nepriateľom, ktorý mal stonásobnú prevahu. Doslova nás lovili a tých, čo zajali, nemilosrdne popravovali. Snažili sme sa byť pre Mladičových vojakov neviditeľní. Ich téza, že sme boli legitímny vojnový cieľ, absolútne neobstojí. Koniec koncov, keď už zajali ľudí, prečo ich museli pozabíjať, zmasakrovať tak brutálne a zahrabať do masových hrobov ako nejakú zver? A potom ich vyhrabať, telesné pozostatky rozdrviť, premiešať a vzápätí znova zahrabať na inom mieste.

Prečo to robili?

Aby zahladili stopy a obete nikdy nikto nespoznal. Toto barbarstvo dodnes predlžuje agóniu stoviek a stoviek matiek, dcér, sestier, ktoré roky čakajú, či sa nájde aspoň jedna kostička z ich synov, otcov, bratov a testy DNA potvrdia, že skutočne patrili ich blízkym. Až vtedy sa totiž môžu s nimi konečne dôstojne rozlúčiť. Pochováva sa v rámci kolektívneho obradu, vždy 11. júla. Aj tento rok na náhrobkoch v areáli Memoriálneho centra pribudne osem ďalších mien.

Koľkí účastníci pochodu smrti sa dokázali dostať z obkľúčenia?

Bolo nás možno štyritisíc. Päť dní a šesť nocí predtým, na začiatku pochodu, nás bolo približne dvanásťtisíc. Podľa našich odhadov sa inými trasami podarilo prejsť ešte asi dvom tisíckam.

Čo vás čakalo v cieli pochodu?

Miestni v dedine Nezuk sa o nás vzorne postarali. Nakŕmili nás a napojili. Všetci sme boli polomŕtvi, vyčerpaní, mnohí ranení. Chlapi plakali. Bol tam neuveriteľný chaos. Hľadal som svojich blízkych, ale márne. Bál som sa, že kto neprišiel, už možno nežije.

Kde ste sa znova stretli s príbuznými?

Časť svojej rodiny – mamu, mladšieho brata a starých rodičov som našiel na tuzlianskom letisku, kde boli sústredení utečenci. Stálo tam stanové mesto s tisíckami šiatrov. Kým som ich hľadal, zúfalé ženy s fotografiami v rukách sa ma vypytovali, či som nestretol ich nezvestných otcov, synov, bratov. Ja som sa tiež snažil zistiť niečo o svojom otcovi, bratovi Huseinovi a strýkovi. Nik ale o nich nič nevedel.

Dnes už viete, čo sa s nimi stalo?

Zabili ich. Hodili do masového hrobu. Neskôr som sa dozvedel, že otca zabili pri dome kultúry v Pilici, kde 16. júla zlikvidovali vyše päťsto mužov a chlapcov. Brata zabili neďaleko odtiaľ, v Kozljuku, pri rieke Drine, čiže na samej hranici so Srbskom, na mieste, kde povraždili takmer tisíc mužov. Dodnes ale neviem, ako ich zabili, ako veľmi pred smrťou trpeli, či ich mučili, alebo zaživa pochovali v masovom hrobe. Oboch identifikovali pomocou analýzy DNA, porovnaním so vzorkou krvi, ktorú som odovzdal.

Kedy ste ich pochovali?

Otca v septembri 2003, keď bývalý prezident USA Bill Clinton otvoril Memoriálne centrum v Potočaroch. Brata som pochoval 11. júla 2005. Bol to môj najťažší deň v živote. Boli sme dvojičky, nik mi nebol bližší. Ako by som do hrobu ukladal časť môjho ja. Neskôr som pochoval aj strýka.

Ako sa ďalej vyvíjal váš život?

Dva roky som pracoval ako tlmočník z angličtiny. Vyštudoval som kriminalistiku. Vo februári 2009 som sa vrátil do Srebrenice, ku svojim koreňom. Začal som pracovať v Memoriálnom centre ako kurátor, aby som ľuďom rozprával, čo sa tu udialo. Nie je to pre mňa práca, ale poslanie, morálna povinnosť. Dlžím to svojmu bratovi, otcovi, strýkovi a každej ďalšej obeti, ktorá už nemôže prehovoriť. Ja som neprežil preto, že by som bol lepší, ako oni. Prežil som, aby som vyrozprával, čo sa stalo mne a hlavne, čo sa stalo im. Pred tým nemôžem uhnúť, utiecť. Ak by sme všetci opustili týchto ľudí, kto by poznal ich príbehy, kto by vôbec vedel, že žili? Zabudnutie by bola ich druhá smrť.

Čo je náplňou vašej práce v Memoriálnom centre?

Robím hlavne na výskume a zdokumentovaní osobných príbehov. K 25. výročiu srebrenickej genocídy sme napríklad v spolupráci s Múzeom vojnového detstva vyspovedali sto mladých ľudí, ktorí tie hrôzy prežili ako deti. Z rozhovorov sme nasnímali sto hodín videozáznamu. Mnohí z nich svoje príbehy vyrozprávali prvý raz. Mali sme psychoterapeuta, ktorý im pomáhal otvoriť si dušu a podeliť sa o dlho skrývané bolestivé spomienky. Napriek tomu sa viacerí citovo zlomili. Museli sme robiť prestávky. Ponúkali sme im, že prestaneme, ale nik z nich nechcel svoj príbeh nechať nedopovedaný.

Zrejme to nebolo ľahké nielen pre nich, ale ani pre vás, čo ste ich počúvali.

Boli medzi nimi takí, čo mali 4 či 5 rokov, keď prišli o svojich otcov. Mám dcéru, ktorá bude mať na budúci mesiac desať rokov. Priznávam, že sa mi ťažko počúvalo, keď so slzami v očiach hovorili, ako sa trápia výčitkami, že si svojich otcov takmer nepamätajú. Bol to jeden z našich zatiaľ najbolestivejších projektov. Pracovali sme na ňom tri mesiace. Robili sme to podľa metodológie Múzea vojnového detstva, s vopred pripravenými otázkami, bez akejkoľvek sugescie, absolútne profesionálne. Nazbierané svedectvá budú odteraz slúžiť nielen na obranu pred akýmkoľvek pokusom popierať genocídu, ale aj ako podklad pre vedecké skúmanie jej dôsledkov, napríklad pre liečenie posttraumatických stresových porúch. Videozostrih z nahratých rozhovorov sme v predvečer 25. výročia genocídy zverejnili na YouTube.

Prvá vlna utečencov opustila obliehanú...
Prvá vlna utečencov opustila obliehanú Srebrenicu už na jar 1993. Autor: SITA/AP, Michel Euler

Jedna mladá žena, Dževa Avdičová, na zázname hovorí, že by vám rada vyrozprávala, aké je to byť dieťaťom, ale že sa rozprávate s osobou, ktorá ním nikdy nebola. Prestala ním vraj byť ako šesťročná, keď jej rodine vypálili dom a v Srebrenici, kam s rodičmi a bratom utiekli, prežila genocídu. Aj vás vojna okradla o detstvo?

Ja som svoju prvú vojnovú traumu prežil ako sedemnásťročný, viac ako dva roky pred genocídou. A vôbec mi nepomohla dospieť. Na jar 1993 vojsko Republiky srbskej spustilo veľkú ofenzívu na Srebrenicu. Sily OSN na čele s francúzskym generálom Philippom Morillonom sprostredkovali dohodu o zastavení paľby. Keď 12. apríla Morillon prišiel do obliehanej Srebrenice, ľudia sa osmelili a vyšli do ulíc. Na školskom ihrisku sa dokonca konal turnaj v minifutbale. Tribúna bola plná divákov. Tiež som tam bol. Zrazu na ihrisko začali dopadať granáty. Jeden vybuchol iba zopár metrov odo mňa.

Zranil vás?

Ako zázrakom ma žiadna črepina nezasiahla. Stratil som však vedomie. Keď som sa prebral, okolo mňa bolo plno mŕtvych a ranených. Videl som kusy ľudských tiel, odtrhnuté hlavy, ruky. Celkovo tam bolo 74 mŕtvych a sto zranených. Bol to tento masaker, ktorý OSN prinútil poskytnúť Srebrenici záruky bezpečnej zóny. Napriek tomu, čo som videl, neprestal som byť dieťaťom, skôr naopak. Stal som sa ešte bojazlivejším, pretože som na vlastné oči videl, čo granáty dokážu napáchať. Bál som sa, že zase uvidím zakrvavené zdrapy tiel. Bál som sa o vlastný život. Ale bál som sa aj, že zostanem mrzákom ako jeden môj kamarát, ktorý vtedy prišiel o zrak.

V čase pochodu smrti ste už boli plnoletý.

Áno, mal som 19 rokov. Výzorom i mentálne som ale stále bol skôr dieťaťom, ako dospelým. Keď máte syna a má 19 rokov, vnímate ho stále ako dieťa. Keď mi popierači genocídy hovoria, že ako bojaschopný muž som bol legitímny vojenský cieľ, tak im odpovedám, že by som im doprial, aby zajtra ich dospievajúci syn bol legitímnym vojenským cieľom. Samozrejme, nikomu to neželám, ale pokúšam sa ich tak naviesť, aby sa vcítili do cudzej kože.

Do vojny ste žili v neďalekej opštine Bratunac, kde prišli o život stovky srbských civilistov. Mnohí Srbi to pripomínajú v súvislosti s tým, čo sa udialo v Srebrenici. Čo si o tom myslíte?

Nech hovoria o svojich obetiach. Ja hovorím o genocíde v Srebrenici, o tom, čo som prežil. Viem, že v Bratunaci žilo 60 percent Srbov a 40 percent moslimov. Hneď na začiatku vojny Nesrbov vyhnali. Ako mohli vyvražďovať srbskú väčšinu? Srbské obete nechcem popierať. Ku všetkým obetiam treba mať rešpekt. Ale porovnávať to nemožno. Okolnosti i kontext sú iné. Je známe, že v druhej svetovej vojne boli civilné obete aj na nemeckej strane, nikdy sa však nezvyknú spomínať v súvislosti s holokaustom. Keď hovorím o genocíde v Srebrenici, hovorím o genocíde v Srebrenici. Keď iný spomína svoje obete, nik mu to nemôže zazlievať. Ale ospravedlňovať tým iné zločiny, relativizovať ich a spochybňovať, to je neprijateľné.

Srebrenica, do ktorej ste sa pred jedenástimi rokmi vrátili, je pod srbskou správou. Ako sa tam Bosniakom žije?

Sme občania druhej kategórie. Neuznávajú nám náš bosniacky jazyk. To je také, ako keby som vám povedal, že váš jazyk nie je slovenský, ale povedzme český alebo poľský, len preto, že sa na ne podobá. Ale čo sa týka bezpečnosti, tak doteraz žiadne incidenty neboli, nik nikoho nenapadol. Mal som problém s udržiavaním pamätných miest. Miesta masového vyvražďovania dodnes nie sú označené, žiadne pamätníky tam nestoja. Nič vám nenapovie, že práve tam sa odohrali strašné zločiny. Je to aj prípad v Piliciach, kde zabili môjho otca. Stojí tam jeden pamätník. Keď idete od cesty, hneď vám udrie do očí. Potom sa pozriete zblízka a vidíte, že je venovaný pamiatke srbských bojovníkov. Žiadna zmienka o tom, že tam 16. júla 1995 zahubili vyše päťsto ľudských životov. To je niečo strašné.

Prečo je to tak?

Ide im o to, aby sa na to zabudlo, aby svet nespomínal a my aby sme o tom nehovorili. Tá minulosť akože nie je podstatná a ide sa ďalej. Miestni Srbi žijú v amnézii, že sa to nikdy nestalo. Pritom vedia, že sa to stalo. Či to robia preto, že si myslia, že je to ich spoločný záujem, neviem. Dodnes stále narážam na popieranie genocídy. Napriek tomu, že súd OSN aj tribunál v Haagu uznali srebrenický masaker za genocídu a v tejto otázke existuje medzinárodný konsenzus. Naši susedia Srbi z Republiky srbskej i Srbska – súčasný režim aj tie predchádzajúce – to odmietajú uznať. Po odsúdenom vojnovom zločincovi Radovanovi Karadžičovi pomenúvajú školské internáty. Ďalšiemu vojnovému zločincovi Vojislavovi Šešeljovi vydávajú knihy, v ktorých popiera genocídu. Dáva sa im priestor na ovplyvňovanie nových generácií, ktoré tak budú rovnaké ako oni, keď im odovzdajú všetku tú veľkosrbskú ideológiu a nenávisť. Nikdy sa tak nedočkáme zmierenia.

O Srebrenici už vyšlo veľa kníh. Čo vás viedlo k tomu, aby ste svoje spomienky vydali aj vy?

Knihu Suriviving Srebrenica som napísal v angličtine, lebo v cudzine síce o genocíde vydali veľa publikácií, ale len málo osobných príbehov tých, čo Srebrenicu prežili. Chcel som, aby bola čo najkratšia, bez akejkoľvek politiky. Je tam len to, čo som videl a zažil. Išlo mi o to, aby si to mohli čítať aj deti. Vyšla už aj v taliančine a flámčine, prekladá sa do francúzštiny a nemčiny, chystá sa turecké vydanie. S tou knihou som bol na viacerých zahraničných turné, besedoval som v parlamentoch, ale predovšetkým v školách. Na srebrenickú genocídu svet nesmie zabudnúť. Je to memento predovšetkým pre nastupujúcu generáciu. Po holokauste všetci hovorili, že nikdy viac. A potom prišli genocídy v Kambodži, Rwande, Bosne, Darfúre.

Spomenuli ste svoju desaťročnú dcéru. Čo vie ona o srebrenickej genocíde?

Ak mám byť úprimný, nevie skoro nič. Vie, že môj otec a brat, jej dedo a strýko, vtedy zomreli. Nehovoril som jej však o tom, kto a ako ich zabil. Myslím si, že to treba dávkovať pozvoľna. Ja v sebe nepestujem túžbu po pomste a chcem, aby ani jej dušu nenaplnila nenávisť. Verím, že postupne pochopí, že my, čo sme prežili, sme si vybrali tú najsprávnejšiu možnú cestu – cestu spomínania na obete a osvety a nie cestu nenávisti či odvety. V tomto duchu vychovávam dcéru i diskutujem so študentmi. Všetko iné by bolo nebezpečnou hrou.

Chlapec zo Srebrenice v utečeneckom tábore v...
Chlapec zo Srebrenice v utečeneckom tábore v Tuzle sa 13. júla 1995 snaží nájsť v dave prichádzajúcich rodákov niekoho zo svojich blízkych. Autor: SITA/AP, DARKO BANDIC

Najväčší masaker civilistov od II. svetovej vojny

Srebrenica, moslimská enkláva obkolesená Srbmi kontrolovaným územím, bola vyhlásená na jar 1993 za bezpečnú zónu OSN. Na tomto obliehanom území vo východnej Bosne s rozlohou 150 štvorcových kilometrov vtedy žilo 45-tisíc ľudí, z ktorých asi polovicu tvorili utečenci z okolitých obcí.

V júli 1995 sa Srebrenica stala dejiskom najväčšieho masakra civilného obyvateľstva v Európe od druhej svetovej vojny. Srbské raketomety a granátomety ju začali ostreľovať 6. júla. O päť dní neskôr ju obsadili srbské jednotky pod velením generála Ratka Mladiča. Ženy, deti a starcov dopravili Srbi na územie kontrolované moslimskými Bosniakmi, ale srebrenických mužov a chlapcov – pod zámienkou, že hľadajú vojnových zločincov – odviezli na niekoľko miest, kde ich v nasledujúcich dňoch popravili.

Z kolóny mužov a chlapcov, ktorí sa pokúsili lesmi uniknúť na územie pod kontrolou moslimských Bosniakov, veľká časť tiež skončila pred popravnými čatami. Z vyše 13-tisíc účastníkov tzv. pochodu smrti, ktorých zdecimovali srbské jednotky, sa z obkľúčenia dostala len približne tretina.

Celkový počet obetí srebrenickej genocídy sa odhaduje približne na osemtisíc. V Memoriálnom centre Potočari je dosiaľ pochovaných 6 610 obetí genocídy. Dnes pribudne osem nových hrobov s telesnými pozostatkami obetí, ktoré sa za posledný rok podarilo identifikovať. Stále sa pátra po vyše tisícke nezvestných.

Medzinárodný súdny dvor OSN i haagsky tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii toto masové vyvražďovanie označili za genocídu. Pod genocídou sa rozumie vyhladzovanie národov, etnických, rasových alebo náboženských skupín. Medzinárodné právo nepozná ťažší zločin.

Prvé informácie o masovom zločine v Srebrenici sa na verejnosť dostali 16. júla 1995, rozsah masakra ale vychádzal najavo len postupne. Srbi od leta do jesene vykopali telá obetí z pôvodných masových hrobov a previezli ich inam, aby sťažili identifikáciu. Telesné pozostatky obetí, často iba fragmenty kostí, sa našli na 570 rozličných miestach.

Holandská vláda na jar 2002 podala demisiu po tom, čo expertná komisia, ktorú sama zriadila, dospela k záveru, že za masaker niesol zodpovednosť aj Haag, podobne ako i OSN. Holandsko, ktorého nedostatočne vyzbrojení vojaci jednotiek OSN mali zónu chrániť, k masakru prispelo tým, že situáciu podcenilo.

Vláda bosnianskej Republiky srbskej sa prvýkrát priznala k masakru až v júni 2004, kabinet v Belehrade podobný krok urobil až o rok neskôr, krátko po odvysielaní záberov, na ktorých srbské polovojenské jednotky zabíjajú srebrenických mužov. Dodnes však srebrenický masaker Srbi oficiálne neuznali za genocídu.

Za masaker v Srebrenici bolo doteraz odsúdených celkovo 47 osôb na viac ako 700 rokov väzenia, padli aj štyri doživotné tresty – tie si majú odpykať o. i. vojnový vodca bosnianskych Srbov Radovan Karadžič a podľa prvostupňového rozsudku, ktorý ešte musí potvrdiť odvolací proces v Haagu, aj generál Mladič.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Srebrenica
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku